znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 121/06-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. P. R., bytom B., a A., so sídlom B., zastúpených advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Coch   17/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. P. R. a A. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2006 doručená sťažnosť PhDr. P. R., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade), a A., so sídlom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v 2.   rade“;   ďalej   spolu   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietali porušenie čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1, čl. 141 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Coch 17/03.

Z obsahu   sťažnosti   a z pripojených   listín vyplynuli   nasledovné   relevantné skutočnosti:

«(...) V súdnom konaní vedenom na základe návrhu na začatie konania zo dňa 28. 08. 2003 na Okresnom súde Bratislava IV, pod č. k. 8 Coch 17/03, sa právnická osoba (...) ako navrhovateľ, domáha voči sťažovateľom v I. a II. rade ako odporcom v I. a II. rade, ochrany   dobrej   povesti   právnickej   osoby   a poskytnutia   primeraného   finančného zadosťučinenia v peniazoch v sume 10.000.000,00 Sk spolu s náhradou trov konania. Z Potvrdenia súdu zo dňa 28. 08. 2003 (...), možno zistiť, že návrh navrhovateľa na začatie konania vo veci 8 Coch 17/03, bol prijatý súdom dňa 28. 08. 2003 o 15:03:21 hod., a že vec bola pridelená na rozhodnutie zákonnej sudkyni JUDr. H. K.

Predmetnú vec v súčasnej dobe prejednáva sudca JUDr. O. K. Návrhom zo dňa 25. 01. 2006, sme uplatnili námietku, že nám bolo odňaté právo na zákonného sudcu a námietku zaujatosti sudcu, a zároveň sme žiadali, aby prvostupňový súd predložil   vec   nadriadenému   súdu,   na   rozhodnutie,   že   sudca   JUDr.   O.   K.   je   vylúčený z prejednávania   a rozhodovania   veci,   a zároveň   že   zákonnou   sudkyňou   v tejto   veci   je JUDr. H. K.

Sudca Okresného súdu Bratislava IV, JUDr. O. K., na pojednávaní dňa 25. 01. 2006 konštatoval,   že   „námietku   vo   vzťahu   k odňatiu   veci   zákonnému   sudcovi   nemožno akceptovať.... že JUDr. O. K. bol pre súdne oddelenie 8 C určený ako zákonný sudca v článku 1 označeného v rozvrhu práce pre rok 2004 v znení dodatku č. 3.“ (...)»

Sťažovatelia ďalej uviedli, že: «V dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu, nám   ako   účastníkom   konania   bola   znemožnená   realizácia   procesných   práv,   ktoré   nám Ústava SR a Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany našich práv a právom chránených záujmov.

Namietame, že postupom prvostupňového súdu nám bolo odňaté právo na súdnu ochranu, na zákonného sudcu.

V predmetnom návrhu na vylúčenie sudcu, sme namietali, že v konaní boli porušené ust. § 27 ods. 4) zák. č. 335/1991 Zb., a ust. § 51 ods. 9) zák. č. 757/2004 Z. z., podľa ktorých:   Evidencia   prideľovania   vecí   na   prejednanie   musí   zabezpečovať   takú   možnosť kontroly, aby si každá osoba, ktorá má na veci právny záujem, mohla nazretím do spisu a evidenčných pomôcok preveriť pridelenie veci zákonnému sudcovi.

Porušenie citovaného zákonného ustanovenia, sme namietali z dôvodu, že z obsahu súdneho spisu sa nedá zistiť, kedy a ako bola vec pridelená novému sudcovi JUDr. O. K., keďže v súdnom spise sa nenachádza evidencia rozdeľovania vecí na prejednanie, a teda nám ako oprávnenej osobe, ktorá má na veci právny záujem, bola odňatá možnosť kontroly pridelenia veci novému sudcovi.

O spôsobe pridelenia veci JUDr. O. K. sme sa dozvedeli, až na pojednávaní dňa 25. 01.   2005,   kedy   sudca   počas   prestávky   prerušeného   pojednávania   sa   vzdialil z pojednávacej miestnosti zabezpečil časť odpisu Dodatku č. 3 Rozvrhu práce Okresného súdu   Bratislava   IV   na   rok   2004,   účinného   od   01.   04.   2004,   ktorý   po   pokračovaní v pojednávaní, sudca predložil k nahliadnutiu účastníkom.

Z obsahu Dodatku č. 3 Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava IV na rok 2004, účinného   od   01.   04.   2004,   Spr.   3469/03,   (ďalej   len   Dodatok   č.   3   k RP),   ktorý   bol zabezpečený a v odpise nám odovzdaný až po pojednávaní dňa 25. 01. 2005, vyplýva, že cit.: str. 1. „čl. I. URČENIE ZÁKONNÉHO SUDCU. Z dôvodu odchodu do starobného dôchodku JUDr. H. K.j určujem zákonného sudcu pre súdne oddelenie 8 C JUDr. O. K.“, str. 4: „súdne oddelenie: 8, veci C, odbor pôsobnosti: Vybavuje pridelené nevybavené veci z odd. 8 C, 8 Coch, doteraz pridelené nevybavené veci z odd. 21 C a štyri veci z nápadu C pridelené pomocou technických prostriedkov náhodným výberom.“

Vzhľadom na uvedený postup pridelenia veci sudcovi JUDr. O. K.,, namietame, že predmetná vec nebola pridelená zákonným postupom podľa vtedy platného ust. § 26 ods. 2) zák. č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch.

Namietame, že pridelenie veci JUDr. O. K., nebolo vykonané na základe pôvodného Rozvrhu práce na rok 2004, t. j. podľa vopred daných zásad, ale že prerozdelenie veci bolo vykonané až v zmysle Dodatku č. 3, účinného od 01. 04. 2004.

Podľa   zák.   č.   335/1991   Zb.   §   26   ods.   2):   „Veci   sa   v súlade   s rozvrhom   práce prideľujú sudcom a vyšším súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov   a programových   prostriedkov   schválených   Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“)   tak,   aby   bola   vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.“

Namietame, že záver sudcu: „námietku vo vzťahu k odňatiu veci zákonnému sudcovi nemožno akceptovať. Predmetná vec totiž bola pridelená rozvrhom práce... pokiaľ vec bola pridelená v súlade s rozvrhom práce JUDr. O. K. neprichádza do úvahy porušenie práv zákonného sudcu...“, je v rozpore so zákonom, sme toho názoru, že sudca ktorého sa vec týka, nie je oprávnený rozhodnúť o tom, či vec mu bola pridelená zákonným spôsobom alebo nie.

Zároveň poukazujeme na to, že zákon č. 335/1991 Zb. v ust. § 26 ods. 2), stanovuje ako základnú podmienku pre zákonnosť pridelenia veci, náhodný výber sudcu pomocou technických   prostriedkov,   okrem   prípadu   podľa   §   26   ods.   3   písm.   f)   ods.   4)   zákon č. 335/1991 Zb., v danom prípade táto podmienka nebola splnená.

Vzhľadom   na   uvedené,   v danom   prípade,   kedy   vec   bola   pridelená   na   vybavenie JUDr. O. K. na základe dodatočnej zmeny rozvrhu práce, bez náhodného výberu pomocou technických prostriedkov, a teda nebola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia veci zákonnému   sudcovi,   čo   je   v rozpore   s vtedy   platným   zákonom   č. 335/1991 Zb.,   došlo k porušeniu nášho práva na súdnu ochranu.

Na uvedené okolnosti je potrebné starostlivo prihliadať aj v tom kontexte, že osobu JUDr. O. K. do výkonu funkcie sudcu priamo na Okresný súd Bratislava IV, navrhol podľa ust. § 11 ods. 1) zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, v čase prebiehajúceho súdneho   konania,   minister   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ktorý   je   ako   člen navrhovateľa zainteresovaný na výsledku konania.

To   znamená,   že   minister   spravodlivosti   SR   ako   vysoký   funkcionár   navrhovateľa priamo ovplyvnil výber osoby sudcu, ktorému mal byť pridelený spis po odchode zákonnej sudkyne. (...)

V súdnom spise, podľa ust. § 51 ods. 9) zák. č. 757/2004 Z. z. musí byť evidencia o zákonnom pridelení veci sudcovi.

Z evidencie   vedenej   Ministerstvom   spravodlivosti   SR,   ktorá   je   zverejnená   na internetovej stránke www.justice.sk, sme zistili, že sudkyňa JUDr. H. K., ktorej minister spravodlivosti SR prerušil od 01. 04. 2004 výkon funkcie sudcu podľa § 24 ods. 4 zák. č. 385/2000   Z.   z.,   sa   od   01.   11.   2005   znovu   ujala   funkcie   sudkyne   na   Okresnom   súde Bratislava IV.

V zmysle   uvedeného,   potom   na   základe   obsahu   spisu,   v ktorom   sa   nachádza   iba Potvrdenie súdu o pridelení veci, t. j. v súlade so zákonom č. 335/1991 Zb., na prejednanie a rozhodnutie   sudkyni   JUDr.   H.   K.,   možno   konštatovať,   že   v súčasnej   dobe,   jedinou sudkyňou,   ktorej   bola   predmetná   vec   zákonným   spôsobom   pridelená   na   prejednanie a rozhodnutie veci, je naďalej JUDr. H. K. (...)

Zdôrazňujeme,   že   v predmetnom   súdnom   konaní   je   opakovane   porušované   naše právo na spravodlivé súdne konanie, pred nezávislým a nestranným súdom.

Z postupu sudcu JUDr. O. K., v konaní vyplýva, že opakovane zjavne nerešpektuje naše práva na rovnosť účastníkov, naše výhrady voči správaniu sa sudcu, ktoré je v rozpore s naším právom na súdnu ochranu, sme uplatnili v námietkach zaujatosti.

Správanie   sudcu,   ktoré   sa   prejavuje   v jeho   neobjektívnom   postupe   v konaní nasvedčuje tomu, že sú splnené zákonné podmienky na vylúčenie sudcu aj z dôvodu jeho zaujatosti.   V podrobnostiach   pritom   poukazujeme   na   naše   podania,   ktoré   pripájame v prílohe. (...)

V konaní súd nerešpektoval ustanovenia zákona najmä ust. § 1 O. s. p., ktoré súdu ukladá,   aby   v občianskom   súdnom   konaní   postupovali   tak,   aby   bola   zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj ust. § 2 O. s. p., podľa ktorého   v občianskom   súdnom   konaní   súdy   dbajú   pritom   na   to,   aby   nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Napadnutý postup súdu, je v rozpore s platnými ustanoveniami zákona, súd nám ako účastníkovi   konania   svojím   nezákonným   postupom   odňal   možnosť   konať   pred   súdom, a nerešpektoval právo na zákonného sudcu.

V danom prípade nebola zachovaná záruka nestranného fixného prerozdelenia veci: Právo   na   zákonného   sudcu,   ktorého   podstata   spočíva   v ochrane   pred   svojvoľným   či účelovým obsadzovaním sudu ad hoc, pretože predstavuje pre každého účastníka rovnako cennú záruku, že o jeho veci budú rozhodovať súdy a sudcovia podľa vopred daných zásad tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 232/95).

Podľa   judikatúry   ESĽP   pritom:   „Pri   rozhodovaní   o tom,   či   orgán   môže   byť pokladaný za nezávislý tribunál, t. j. najmä nezávislý na exekutíve a na stranách daného prípadu,   je   nevyhnutné   prihliadnuť   ku   spôsobu   menovania   jeho   členov   a k dĺžke   ich funkčného obdobia... k existencii právnych záruk voči vonkajším tlakom...“ (Rozsudok vo veci Campell a Fell z roku 1984, A-80, § 78 - 81).

Namietame, že v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov, nebolo rešpektované naše právo na zabezpečenie rovnakých možností uplatňovať a vykonať práva účastníka, bol nám priamo znemožnený výkon našich práv.

V danom konaní je porušovaná podmienka tzv. „rovnosti zbraní“, judikovaná ESĽP, že   každej   strane   musí   byť   daná   rovnaká   príležitosť   prezentovať   svoj   prípad   vrátane potrebných dôkazov za podmienok, ktoré ju nepostavia do podstatne nevýhodnej situácie voči protistrane. (...)

Sme toho názoru, že boli porušené naše základné práva garantované Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 publikovaným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 209/1992 (ďalej len Dohovor), zákonom č. 460/1992 Zb. Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len Ústava). (...)

Namietame,   že   bolo   porušené   najmä   naše   základné   právo   na   spravodlivé   súdne konanie - právo na spravodlivé, nezávislé, nestranné a zákonné prejednanie veci, ktoré nám zaručuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1,   čl.   144   ods.   1,   čl.   152   ods.   4   Ústavy,   na   súdnu   ochranu   -   právo   na   nezávislý a nestranný   súd,   právo   na   rovnosť   účastníkov,   právo   na   zákonného   sudcu,   ktoré   nám garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 1 Ústavy.

Súd nám neposkytol spravodlivú súdnu ochranu, postupoval v rozpore so zákonom a s medzinárodnou   zmluvou   a ústavou   garantovanými   princípmi   spravodlivého   súdneho konania.

Nesprávnym postupom súdu,   je nám ako účastníkom znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré nám priznáva právny poriadok v Ústave, Dohovore, Občianskom súdnom   poriadku,   za   účelom   zabezpečenia   ochrany   našich   práv   a právom   chránených záujmov.

Vzhľadom   na   uvedené   sme   toho   názoru,   že   sú   dané   podmienky   na   vyslovenie porušenia našich základných práv nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky. (...) V dôsledku   napadnutého   postupu súdu   nám   vzniká   nemajetková ujma,   ktorú sme utrpeli,   a preto   navrhujeme,   aby   nám   súd   priznal   právo   na   primerané   finančné zadosťučinenie.

Rozsah primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré požadujeme každý vo výške 100.000,00 Sk, len čiastočne zohľadňuje vzniknutý stav, pričom domáhame sa priznania tohto zadosťučinenia za účelom aspoň čiastočnej satisfakcie a zmiernenia spôsobenej ujmy. Zároveň   uplatňujeme   nárok   na   náhradu   trov   a nákladov   konania   vrátane   trov právneho zastúpenia v konaní o tejto sťažnosti. (...)

Vzhľadom   na   uvedené   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   prijal uznesenie, ktorým túto sťažnosť na konanie prijme v celom rozsahu, a následne po vykonaní dokazovania, našej sťažnosti vyhovie a v súlade s ust. § 56 zák. č. 38/1993 Z. z., vyhlási tento nález:

Základné práva sťažovateľov v I. a II. rade na spravodlivé súdne konanie - právo na spravodlivé, nezávislé, nestranné a zákonné prejednanie veci, ktoré zaručuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb. v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu - právo na nezávislý a nestranný súd, právo na rovnosť účastníkov, právo na zákonného sudcu, ktoré garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb. v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2, 3, čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava IV, pod č. k. 8 Coch 17/03, porušené bolo.

Okresnému súdu Bratislava IV sa prikazuje, aby obnovil stav pred porušením práv sťažovateľov v I. a II. rade.

Sťažovateľom v I. a II. rade sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie každému vo výške 100.000,00 Slovenských korún, ktoré je porušovateľ povinný zaplatiť sťažovateľom v I. a II. rade do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľom v I. a II. rade sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktoré je porušovateľ povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov v I. a II. rade do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu. (...)

Zároveň so zreteľom na tú skutočnosť, že ďalšie pojednávanie vo veci samej súd nariadil   na   termín   8.   2.   2005,   žiadame,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   bez zbytočného odkladu rozhodol podľa § 52 ods. 2 zák. č. 38/1993 Zb. o dočasnom opatrení, ktorým   uloží   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   a sudcovi   Okresného   súdu   Bratislava   IV JUDr. O.   K.,   aby   sa   dočasne   zdržali   prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej   pod č. k. 8 Coch 17/03. (...)»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...) Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných   práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je predovšetkým namietané porušenie práva sťažovateľov na zákonného sudcu garantovaného v čl. 48 ods. 1 ústavy a na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Coch 17/03. Sťažovatelia poukázali aj na porušenie jednotlivých aspektov uvedených základných práv zakotvených v čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 141 ods. 1, ako aj na porušenie práv ústavno procesného charakteru ustanovených v čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 a čl. 152 ods. 4 ústavy.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   prislúcha   právomoc   ústavnému   súdu   zaoberať   sa   porušením základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu   k   tomu   základnému   právu   alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Jadrom   tejto   ústavnej   sťažnosti   je   tvrdenie,   podľa   ktorého   v právnej   veci sťažovateľov im „bolo odňaté právo na zákonného sudcu a námietku nezákonného sudcu“ a v súvislosti s tým došlo k porušeniu ich základného práva „na spravodlivé súdne konanie

- právo na spravodlivé, nezávislé, nestranné a zákonné prejednanie veci (...), na súdnu ochranu - právo na nezávislý a nestranný súd, právo na rovnosť účastníkov“.

Podľa   čl.   48   ods.   1   prvej   vety   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Podľa § 14 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sudcovia sú vylúčení   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci,   ak   so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15 ods. 2 OSP účastníci majú právo vyjadriť sa o skutočnostiach, pre ktoré je sudca vylúčený. Tieto skutočnosti sú povinní neodkladne oznámiť súdu. Na opakované oznámenia tých istých skutočností súd neprihliadne, ak už o nich rozhodol.

Podľa   §   16   ods.   1   OSP o   tom,   či   je   sudca   vylúčený,   rozhodne   bez zbytočného odkladu nadriadený súd (...).

Ústavný   súd   už   judikoval   (napr.   I.   ÚS   126/03),   že   pri   skúmaní   podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 prvej vety ústavy treba brať do úvahy nielen   príslušnú   zákonnú   úpravu,   ale   predovšetkým   ustanovenia   ústavy   a dohovoru o nezávislom   a nestrannom   výkone   súdnictva.   Existencia   nestrannosti   musí   byť   určená jednak   podľa   subjektívneho   hľadiska,   to   znamená   na   základe   osobného   presvedčenia a správania   konkrétneho   sudcu   v danej   veci,   jednak   podľa   objektívneho   hľadiska,   teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska   vylúčená akákoľvek   oprávnená   pochybnosť.   V tomto   smere   ide   o zvažovanie   zistiteľných skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môžu mať dokonca určitý význam aj zjav - zdanie (appearances). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale sa aj musí javiť, že je   vykonávaná“.   Podstatnou   je   dôvera,   ktorú   musia   súdy   v demokratickej   spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (III. ÚS 16/00).

Sťažovatelia   jednak   tvrdia,   že   v   ich   veci   nerozhoduje   zákonný   sudca,   a jednak namietajú, že postupom tohto sudcu im „bola znemožnená realizácia procesných práv“, pretože v napadnutom konaní podali návrh na vylúčenie sudcu JUDr. O. K., ktorý však nepredložil túto námietku na rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Za situácie, keď podľa presvedčenia sťažovateľov „predmetná vec nebola pridelená zákonným   postupom“ na   prejednanie   a rozhodnutie   sudcovi   JUDr.   O.   K.,   a preto   ho nemožno   považovať za   zákonného a ani za nestranného sudcu   z objektívneho hľadiska, sťažovatelia mohli a aj postupovali v zmysle § 15 ods. 2 OSP, teda namietli skutočnosti, pre ktoré   považujú   nimi   označeného   sudcu   za   vylúčeného.   O   tom,   či   je   sudca   vylúčený, rozhodne nadriadený súd. Zo zapožičaného spisu sp. zn. 8 Coch 17/03 vyplýva, že napokon k tomuto záveru dospel aj sťažovateľmi namietaný sudca, pretože v uznesení o odročení pojednávania z 15. februára 2006 sa uvádza:

„Ďalej   súd   oboznámil   prítomných   účastníkov,   po   vyhodnotení   celého   priebehu konania, počnúc posledne vznesenou námietkou zaujatosti, dospel k záveru, že je potrebné, aby sa otázkou zákonného sudcu v predmetnej veci zaoberal nadriadený súd, teda Krajský súd v Bratislave, a to v rámci konania o posúdení námietky zaujatosti vznesenej zo strany odporcov. V nadväznosti na uvedené preto bude dnešné pojednávanie odročené a súd vec predloží   nadriadenému   súdu   na   posúdenie   námietky   zaujatosti   uplatnenej   odporcami v písomnom podaní zo dňa 25. 01. 2006.

Na   to   bolo   vyhlásené   uznesenie:   Súd   dnešné   pojednávanie   odročuje   na   neurčito s tým,   že   prípadne   po   zaplatení   súdneho   poplatku   predloží   vec   Krajskému   súdu   na rozhodnutie o námietke zaujatosti.“

Z dosiaľ   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovatelia   majú   k dispozícii   iný   právny prostriedok,   ktorý   im   zákon   na ochranu   ich   základných   práv   účinne poskytuje,   pričom sťažovatelia tento právny prostriedok aj využili a aj namietnutý sudca „dospel k záveru, že je potrebné, aby sa s otázkou zákonného sudcu v predmetnej veci zaoberal nadriadený súd, teda Krajský súd v Bratislave“.

Z uvedených dôvodov ústavný súd v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť už na predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom na uvedené neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   rozhodoval   o návrhu   sťažovateľov   na   vydanie „dočasného opatrenia“, pretože takéto rozhodnutie môže prichádzať do úvahy len po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 29/03, I. ÚS 233/03).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2006