znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 121/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť P. N., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 1, čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava V zo 7. júna 2001 č. k. 11 C 41/95-113 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 5.   decembra   2001   č.   k.   12   Co   380/01-136   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 22. júla 2004 sp. zn. 3 Cdo 34/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. N.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júna 2005 doručená (na poštovú prepravu bola odovzdaná 20. júna 2005) sťažnosť P. N., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 1, čl. 20 a čl. 46 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) zo 7. júna 2001 č. k. 11 C 41/95-113 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 5. decembra 2001 č. k. 12 Co 380/01-136 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 22. júla 2004 sp. zn. 3 Cdo 34/2004.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených listín vyplýva, že „(...) Dňa 1. 3. 1995 podal sťažovateľ na bývalý Obvodný súd Bratislava V návrh na zrušenie spoločného nájmu bytu proti odporkyni Ing. S. N., bytom B. Vo svojom návrhu uviedol, že manželstvo s odporkyňou bolo právoplatne rozvedené dňa 17. 6. 1987, odporkyňa po uzavretí manželstva spoločnú domácnosť trvale opustila s úmyslom nikdy viac sa nevrátiť po dva a pol roku jeho trvania a odsťahovala sa k svojim rodičom v lukratívnej časti mesta Bratislavy, kde mala ešte za slobodna vytvorené nadštandardné podmienky, na ktoré bola zvyknutá a kde vo veľkom priestrannom   byte   zotrváva.   V byte,   ktorý   je   predmetom   budúceho   dedičského   konania. Manželia spolu žili fakticky dva a pol roka. Od opustenia spoločnej domácnosti odporkyňa o byt ani raz neprejavila záujem, byt neužívala ani ho užívať nemieni, nepodieľala sa na úhrade nájomného, ani na zhodnotení bytu investovaním do jeho prestavby, ktorú si byt vyžadoval,   ani   neprispela   na   úhradu   nábytku,   ktorý   bol   robený   na   mieru   a v prípade opustenia bytu sa znehodnotí v plnom rozsahu, lebo do iných priestorov je nepoužiteľný, musí zostať na pôvodnom mieste aby bol naďalej funkčný.

Sťažovateľ sa v r.   1987 znovu oženil,   toto manželstvo je   harmonické   a pochádza z neho maloletá dcérka, ktorá chodí do školy nachádzajúcej sa v tesnej blízkosti bytu, ktorý sa stal predmetom sporu.

Obvodný súd Bratislava V pod č. k. 11 C 41/95 zo dňa 26. 6. 1995 vydal rozsudok, ktorým zrušil sťažovateľovi a S. N. právo spoločného nájmu sporného bytu s tým, že táto ako odporkyňa bola povinná vypratať byt najneskôr v lehote do 15 dní po zabezpečení bytovej náhrady, a to náhradného bytu. (...)

Súd   mal   jednoznačne   preukázané,   že   odporkyňa   sa   zo   spoločnej   domácnosti odsťahovala v roku 1983, ešte pred rozvodom manželstva, od tej doby sťažovateľ užíval byt sám, sám hradil nájomné a odporkyňa od tejto doby neprejavila záujem o byt. Navrhovateľ v roku 1987 uzavrel nové manželstvo a predmetný byt užíva spolu s manželkou a dieťaťom. Proti   tomu   rozsudku   odporkyňa   podala   odvolanie,   odvolací   súd   rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vrátil vec na nové konanie.

Ďalším rozsudkom s tým istým senátom, v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava   V pod   č.   k.   11   C   41/95   zo   dňa   7.   6.   2001   bolo   vyslovené,   že   súd   zrušuje účastníkom   konania   spoločný   nájom   bytu   s tým,   že   sťažovateľ   je   povinný   byt   vypratať najneskôr do 15 dní po zabezpečení náhradného bytu. Súd uznal, že odporkyňa opustila spoločnú domácnosť, avšak odvolal sa na to, že sťažovateľ vystaval rodinný dom v obci B., čo je 40 – 45 km od B. Táto nehnuteľnosť slúži na rekreačné účely počas sobôt, nedieľ, štátnych   sviatkov   a prázdnin,   pretože   sťažovateľ   a jeho   manželka   pracujú   v B.   a takisto dcérka chodí do školy v B. Je základným ľudským právom okrem jedného bytu mať na území Slovenskej   republiky   inú   nehnuteľnosť   za   účelom   rekreácie   a oddychu   bez   ohrozenia trvalého bydliska a straty bytu, ktorý sa riadne užíva, chodí sa z neho do práce a dieťa do školy, kde členovia rodiny uspokojujú všetky svoje pracovné, školské a denné potreby, lebo v tomto byte denne existujú a žijú. (...)

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd tento rozsudok potvrdil svojím rozsudkom č. k. 12 Co 380/01 zo dňa 5. 12. 2001. O bytovej náhrade pre sťažovateľa súd rozhodol z dôvodu,   že   by   nebolo   od   neho   spravodlivé   požadovať,   aby   sa   presťahoval   so   svojou rodinou až do B., nakoľko on i jeho manželka pracujú v B., kde sa nachádza sporný byt a tu navštevuje   ich   dcéra   základnú   školu.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   uložil   odvolací   súd sťažovateľovi vysťahovať sa z bytu až po zabezpečení náhradného bytu (§ 712c ods. 1 OZ). (...) Sťažovateľ na ochranu svojich práv využil mimoriadny opravný prostriedok, a to dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, vedené pod č. k. 3 Cdo 34/2004. Najvyšší súd SR však podľa § 238 ods. 3 písm. b) O. s. p. došiel k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie sťažovateľa   procesne   neprípustné,   a preto   sa   nezaoberal   vecnou správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. (...)

Sťažovateľ v celom konaní dokazoval, že nehnuteľnosť v B. slúži jemu a jeho rodine výlučne   na   dni   pracovného   voľna,   aj   to   iba   v letnom   období.   Nemôže   slúžiť   na   trvalé bývanie.   Závažným dôvodom je aj   okolnosť,   že dcérka,   pochádzajúca z manželstva,   má zdravotné problémy a je odkázaná na lekársku pomoc a starostlivosť výlučne v B. O tejto skutočnosti založil sťažovateľ lekársky nález maloletej, avšak ani jeden z konajúcich súdov sa s touto pre sťažovateľa významnou okolnosťou pre spravodlivé rozhodnutie vo veci samej vôbec   nezaoberal,   záujmy   maloletého   dieťaťa   zostali   nepovšimnuté   a nezaujímavé,   bez akejkoľvek   dôležitosti   napriek   tomu,   že   Slovenská   republika   podpísala   a je   signatárom Dohovorov   o právach   dieťaťa,   garantovaných   medzinárodnými   právnymi   normami Európskej únie, platnými a záväznými aj pre našu iurisdikciu. (...)

Na   základe   uvedených   skutočností   mám   za   to,   že   bolo   porušené   moje   právo   na spravodlivý   proces,   garantovaný   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, preto i s poukazom na čl. 1 Ústavy SR, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní vyslovil nález, že Krajský súd Bratislava v konaní a rozhodnutí č. k. 12 Co 380/01 porušil čl. 46 Ústavy SR o nezávislom a nestrannom súde, čl. 20 Ústavy SR o práve každého vlastniť majetok a tým aj ustanovenie čl. 1 Ústavy SR o tom, že Slovenská republika je právnym štátom, a mojej sťažnosti vyhovel.

Súčasne navrhujem, aby Ústavný súd SR zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.   k.   12   Co   380/01,   ako   aj   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   V č.   k.   11   C   41/95 a prikázal tomuto súdu, aby sa súd znovu konal.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich označených základných práv rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo 7. júna 2001 č. k. 11 C 41/95-113 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 12. decembra 2001 (pôvodne - pred opravným uznesením - z 5. decembra 2001) č. k. 12 Co 380/01-136, ktorý - podľa zistenia ústavného súdu - nadobudol právoplatnosť 1. marca 2004, a uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   z 22.   júla   2004   sp. zn.   3   Cdo   34/2004,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť 10. augusta 2004.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti   na   konanie   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   je   podanie   sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).

Predmetná sťažnosť z 20. júna 2005 bola odovzdaná na poštovú prepravu 20. júna 2005, teda už dávno po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júna 2005