znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 121/04-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, H., vo veci porušenia základných práv podľa v čl. 20 ods. 1 druhej a tretej vety, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 druhej a tretej vety,   čl.   37   ods.   2   a 3   a čl. 38   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   a čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. septembra 2003 sp. zn. 1 Cdo 53/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra 2003 doručená sťažnosť M. M., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. G., Advokátska kancelária, H., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 druhej a tretej vety, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 11 ods. 1 druhej a tretej vety, čl. 37 ods. 2 a 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 23. septembra 2003 sp. zn. 1 Cdo 53/03 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu   sťažnosti   a priložených   listín   vyplýva,   že   najvyšší   súd   napadnutým rozsudkom zamietol dovolanie sťažovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) zo 17. decembra 2002 č. k. 12 Co 288/02–185, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) z 5. apríla 2002 č. k. 28 C 3/94–176.   Uvedeným   rozsudkom   okresného   súdu   bol   zamietnutý   žalobný   návrh sťažovateľky na vyrovnanie dedičských podielov podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 293/1992   Zb.   o úprave   niektorých   vlastníckych   vzťahov   k nehnuteľnostiam   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 293/1992 Zb.“).

Sťažovateľka je toho názoru, že jej označené základné práva porušil najvyšší súd tým, že napadnutým rozsudkom „akceptoval dovtedajšiu nezákonnú interpretáciu“ § 13 zákona č. 293/1992 Zb. „prvostupňového a druhostupňového súdu, na základe ktorej po 9- ročných prieťahoch došlo k opätovnému zamietnutiu žalobného návrhu“.

Zo sťažnosti ďalej vyplynulo, že «podstata porušenia základných práv sťažovateľky vyplýva teda na prvý pohľad z nesprávnej, resp. nezákonnej interpretácie ust. § 13 zákona č.   293/1992   Zb.,   keď   zamietnutie   dovolania   sťažovateľky   bolo   i Najvyšším   súdom   SR zdôvodnené s akcentom na zákon č. 139/1947 Zb., akoby údajná aplikácia tohto zákona v dedičskom konaní na bývalom Štátnom notárstve v Košiciach sp. zn. D 74/59 po neb. M. K.   (v ktorom   poľnohospodárske   pozemky   združené   nepochybne   v JRD   zdedil   iba   jeden z vtedy   troch   súrodencov),   mala   byť   rozhodujúcou   zákonnou   prekážkou   vyrovnania dedičských podielov. Zákonodarca však v spomínanom ustanovení ani na žiadnom inom mieste príslušného zákona neuvádza zvlášť zákon č. 139/1947 Zb., ale celú „záležitosť“ s predpismi, ktoré boli v dedičských konaniach aplikované pred rokom 1989 „vybavil“ iba slovami... podľa doterajších predpisov... Z uvedeného preto vyplýva iba ten jednoznačný rezultát,   že   výlučnou,   dvojjedinou   podmienkou   nároku   na   vyrovnanie   podľa   ust.   §   13 zákona č. 293/ 1992 Zb. (pokiaľ poľnohospodárske pozemky zdedil iba jeden z dedičov len preto),   že   tieto   poľnohospodárske   pozemky   boli   v užívaní   socialistickej   organizácie   (v danom prípade JRD) a došlo tým k zníženiu podielov ostatných dedičov. Túto skutočnosť (včítane aj momentu, že o poľnohospodárske pozemky združené v JRD vôbec dedičia nestáli –   považovali   ich   akoby   za   bezcenné)   stvrdili   súrodenci   aj   tým,   že   voči   jedinému nadobúdajúcemu bratovi náhradu za ne ani nepýtali, resp. ani im priznaná nebola. Pokiaľ by interpretácia ust. § 13 zákona č. 293/1992 Zb. ohľadne odvolávky na zákon č. 139/1947 Zb. mala mať oporu v zákone, jeho znenie so zreteľom na všeobecne platné a elementárne legislatívne princípy by muselo byť iste nasledujúce „Ak pri vyporiadaní dedičstva podľa doterajších predpisov (s výnimkou zákona č. 139/1947 Zb.) došlo... atď. Dané platné znenie tohto ustanovenia však vylučuje (bez výnimky), aby sa akýkoľvek právny predpis platný, resp. aplikovaný v dedičských konaniach pred rokom 1989 (a teda aj zákon č. 139/1947) mohol   legálne,   resp.   legitímne   sám   o sebe   spájať   s upieraním   nároku   na   vyrovnanie dedičských podielov.»

Z uvedených skutočností sťažovateľka vyvodila, že: «a) Nezákonným rozsudkom č. 1 Cdo 53/03 z 23. 09. 2003 Najvyšší súd SR tým, že odmietol akceptovať jednoznačný zákonný nárok sťažovateľky (daný jej na základe ust. § 13 zákona č. 293/1992 Zb.) na vyrovnanie dedičských podielov, porušil čo sa týka vlastníctva jej základné práva na rovnaký zákonný obsah a ochranu, ako aj zaručené dedenie, ktoré práva sú garantované čl. 20 odst. 1), 2. a 3. vety Ústavy SR, resp., čl. 11 ods. 1), 2. a 3. vety Listiny základných práv a slobôd.

b) Nezákonný rozsudok NS SR č. 1 Cdo 53/03 z 23. 09. 2003 takpovediac spečatil trend   porušovania   princípu,   že   „Všetci   účastníci   sú   si   v konaní   (pred   súdom)...   rovní“ garantovaný čl. 47 ods. 3) Ústavy SR, resp. čl. 37 ods. 3) Listiny základných práv a slobôd. Jednoznačným   dôkazom   o porušení   daného   princípu   je   samotné   10-ročné   trvanie   tohto sporu a nezákonný (opačný) jeho výsledok za situácie, keď sa žalovaná v podstate nielen vôbec   nebránila,   ale   odmietala   akúkoľvek   „spoluprácu“   so   súdom,   t.   j.   nepreberala predvolania, nechodila vôbec na pojednávania teda doslova súdom hrubo pohŕdala, pričom súd   jej   toto   správanie   absolútne   toleroval.   Napokon   ďalším   takýmto   dôkazom o nadštandardnom   prístupe   súdov   k žalovanej   (teda   o porušovaní   princípu   rovnosti účastníkov)   je,   že   prvostupňový   súd   namiesto   vynucovania   jej   súčinnosti   všetkými zákonnými prostriedkami, v rozpore s ust. § 29 O. s. p. ustanovil jej opatrovníka (napriek tomu, že pobyt žalovanej bol aj je totiž súdu známy a ide o osobu fyzickú nie právnickú).

c) Skutočnosť, že žalobný návrh sťažovateľky z 26. 05. 1993 bol na prvostupňovom súde podaný 27. 05. 1993 a Najvyšší súd SR vydal napadnutý dovolací rozsudok č. 1 Cdo 53/03 z 23. 09. 2003 (vyše 10 rokov) je sama o sebe dôkazom o neprimeranosti prieťahov v tomto konaní a teda aj porušením základných práv garantovaných čl. 48 odst. 2) Ústavy SR (...), resp. čl. 38 odst. 2) 1. vety Listiny základných práv a slobôd. “

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   splnomocneného právneho zástupcu navrhla, aby ústavný súd:

„1) Sťažnosti vyhovel a vydal nález, že v konaniach, ktoré boli všeobecnými súdmi zavŕšené   na   Najvyššom   súde   SR   rozsudkom   č.   1   Cdo   53/03   z 23.   09.   2003   (dor. 30. 10. 2003) boli porušené:

a) základné práva sťažovateľky garantované čl. 20 odst. 1), 2), a 3) vety Listiny základných práv a slobôd publikovanej pod č. 23/1991 Zb., t. j., že:

-Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu,

-Dedenie sa zaručuje

b) Ďalej boli porušené základné práva sťažovateľky garantované v čl. 47 odst. 3) Ústavy SR, resp. čl. 37 odst. 3) Listiny základných práv a slobôd publikovanej pod č. 23/1991 Zb., t. j., že:

-Všetci účastníci sú si v (súdnom ) konaní rovní.

c) Ďalej boli porušené základné práva sťažovateľky garantované článkom 48 odst. 2) Ústavy SR (každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, resp. článok 38 odst. 2) prvej vety Listiny základných práv a slobôd.

d)   Napokon   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne konanie   garantované   článkom   6   odst.   1)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd vyhláseného pod č. 209/1992 Zb.

2) Zrušuje rozhodnutie NS SR č. 1 Cdo 53/03 z 23. 09. 2003 a vec vracia tomuto súdu   na   ďalšie   konanie,   t.   j.   opätovné   prerokovanie   a rozhodnutie   v súlade s patričným právnym názorom.

3)   Priznáva   sťažovateľke   ako   primerané   finančné   zadosťučinenie   čiastku zodpovedajúcu   dvojnásobku   diskontnej   sadzby   (17,6   %)   z 2/3-ín   čiastky   Sk 4 316 800,00, t. j. z Sk 2 877 867,00, ktoré v dôsledku prieťahov v konaní získala odpredajom žalovaná aj na úkor sťažovateľky, čo predstavuje k dnešnému dňu jej ujmu Sk 2 990 000,00.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah.   Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv alebo slobôd (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 20 ods. 1 druhej a tretej vety vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 11 ods. 1 druhej a tretej vety listiny vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými orgánmi či orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prejednaná verejne, bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   postupom   a   rozsudkom najvyššieho   súdu   z 23.   septembra   2003   sp.   zn.   1   Cdo   53/03   došlo   k porušeniu   jej základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 druhej a tretej vety, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 11 ods. 1 druhej a tretej vety, čl. 37 ods. 2 a 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy vyplýva, že ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je   kvalifikovaná   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorej   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (napr. I. ÚS 215/03, I. ÚS 44/04).

1.   Z obsahu   sťažnosti   predovšetkým   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas sťažovateľky   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   (a   všeobecných   súdov),   teda   s   ich interpretáciou   a aplikáciou   najmä   ustanovenia   §   13   zákona   č.   293/1992   Zb.   vo   veci sťažovateľky týkajúcej sa vyrovnania dedičských podielov, v dôsledku ktorej malo dôjsť k porušeniu označených článkov ústavy, listiny a dohovoru.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplývajú tieto relevantné dôvody: „(...)   jedným   zo   základných   predpokladov   úspešného   uplatnenia   práva   na vyrovnanie dedičského podielu je, že k nadobudnutiu poľnohospodárskych alebo lesných pozemkov poručiteľa len jedným alebo niektorým z dedičov a tým k zníženiu dedičského podielu   ostatných   dedičov   v porovnaní   s nadobúdateľom   týchto   pozemkov   alebo   k ich opomenutiu   pri   vyporiadaní   dedičstva   došlo   len   z dôvodu,   že   išlo   o pozemky   v užívaní socialistickej   organizácie   podľa   osobitných   predpisov   (týmito   osobitnými   predpismi   sú podľa   poznámky   v zákone   uvedenej,   zákon   č.   122/1975   Zb.   o poľnohospodárskom družstevníctve, zákon č. 123/1975 Zb. o užívaní pôdy a iného poľnohospodárskeho majetku na zabezpečenie výroby a zákon č. 61/1977 Zb. o lesoch). To teda znamená, že majetková krivda niektorého z dedičov musela byť, a to treba zdôrazniť, v príčinnej súvislosti práve a len   so   skutočnosťou,   že   išlo   o pozemky   v užívaní   socialistickej   organizácie   podľa osobitných   predpisov.   Ak   síce   pri   vyporiadaní   dedičstva   nadobudol   poľnohospodárske pozemky   poručiteľa   len   jeden   z dedičov   (v   dôsledku   čoho   došlo   k zníženiu   dedičských podielov ostatných dedičov), ale z iných dôvodov, ustanovenie § 13 zákona č. 293/1992 Zb. nie je možné na vec vzťahovať. Názor odvolacieho súdu v tomto smere je správny, v súlade s doterajšou súdnou praxou. Dovolací súd, nemal žiaden dôvod tento názor meniť, resp. sa od neho odchýliť, preto sa s ním v celom rozsahu stotožnil“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   dospieť   k záveru,   že   by   podrobne odôvodnený   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   bolo   potrebné   považovať   za   zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Bolo nepochybne v právomoci najvyššieho súdu (ako aj inštančne nižších všeobecných súdov) príslušné zákonné ustanovenia vyložiť. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Rovnako v danom prípade nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad najvyššieho súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, tak aby jeho následkom došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, ktoré sťažovateľka namieta. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého postupu   a rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 38 ods. 2 listiny postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 53/03, v tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že dovolanie sťažovateľky bolo v predmetnej veci podané na jar roku 2003 a najvyšší súd rozhodol vo veci v septembri 2003.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   za   účastníka   konania   v predmetnej   veci   pred ústavným súdom neoznačila krajský súd, resp. okresný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručené v čl. 48   ods.   2   ústavy, skúma vždy   s ohľadom   na konkrétne   okolnosti   každého prípadu najmä podľa týchto troch kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 146/03).

Podľa názoru ústavného súdu postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 53/03 nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd potreboval na vydanie napadnutého rozsudku cca šesť mesiacov na rozhodnutie vo veci samej, a tým na naplnenie účelu týchto základných práv, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (pozri napr. I. ÚS 41/02).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   ústavný   súd   konštatuje,   že   v danej   veci   sa konanie   najvyššieho   súdu   vedené   pod   sp.   zn.   1   Cdo   53/03   nevyznačovalo   žiadnymi prieťahmi, na základe čoho by sa mohol namietaný postup najvyššieho súdu považovať za porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   neprichádza   teda   do   úvahy,   aby   ústavný   súd namietaný postup najvyššieho súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie týchto základných práv sťažovateľky. Sťažnosť sťažovateľky bola z týchto dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnená.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2004