znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 121/03-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť V. T. a Ing. B. T., obaja bytom L., zastúpených advokátom JUDr. Ľ. H., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   a podľa   čl.   13   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Rozhodcovského   súdu   Slovenskej   obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave sp. zn. Rsp V-6/2002 z 13. decembra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. T. a Ing. B. T.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2003 doručená sťažnosť V. T. a Ing. B. T., obaja bytom L. (ďalej len „sťažovatelia“, resp. „sťažovateľ“   a   „sťažovateľka“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   Ľ.   H.,   Advokátska kancelária, B., ktorou namietali porušenie ich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd (ďalej len „Dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru (ďalej len „Dodatkový protokol“) uznesením Rozhodcovského súdu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory v Bratislave (ďalej len „rozhodcovský súd“) sp. zn. Rsp V-6/2002 z 13.   decembra   2002   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie“).   Okrem   vyslovenia   porušenia označených práv sťažovatelia žiadali napadnuté uznesenie zrušiť.

Zo sťažnosti a pripojených dokladov vyplýva, že rozhodcovský súd v právnej veci žalobcu SLOVPOS, a. s., so sídlom Kežmarok „vydal s odvolaním sa na § 21 rokovacieho poriadku   Rozhodcovského   súdu   Slovenskej   obchodnej   a priemyselnej   komory   a na   §   2 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. a § 17 ods. 6 rokovacieho poriadku RS SOPK predbežné opatrenie“,   ktorým   uložil   sťažovateľovi   ako   žalovanému   v 2.   rade,   resp. sťažovateľovi a sťažovateľke ako jeho manželke, aby nenakladali s označenými nehnuteľnosťami, „a to až do 60 (...) dní od právoplatného skončenia vo veci samej“. Následne rozhodcovský súd napadnuté uznesenie zaslal „Správe katastra Nitra“, ktorá sťažovateľom listom z 8. januára 2003 oznámila, že na jeho základe vykonala zápis v katastri nehnuteľností.

Sťažovatelia uviedli, že listom z 23. januára 2003 a následne listom ich právneho zástupcu z 28. januára 2003 upozornili rozhodcovský súd, že „porušuje“ ich „ústavné práva a že   (...)   rozhodol   predbežným   opatrením   voči   osobám,   voči   ktorým   nemá   právomoc rozhodovať“, preto ho žiadali, aby „v rámci autoremedúry“ svoje nezákonné rozhodnutie zrušil. Ďalej sťažovatelia uviedli, že 10. februára 2003 podali na rozhodcovský súd podanie, v ktorom   „opätovne   poukázali   na   vady   žaloby,   nedostatok   právomoci   RS   SOPK   voči sťažovateľovi (...) a sťažovateľke (...). Žiadali (...), aby v rámci autoremedúry RS SOPK svoje   rozhodnutie   zrušil,   pretože   žalobca   nesplnil   základné   podmienky   konania. Nepreukázal právomoc RS SOPK voči V. T. a Ing. B. T. Taktiež (...) poukázali na to, že RS SOPK bol povinný skúmať podmienky konania a zisťovať svoju právomoc vo vzťahu k označeným účastníkom konania v súlade so zákonom č. 244/2002 Z. z. a to s poukazom najmä na § 18 (na § 13 ods. 1, 2, § 15 ods. 1 a § 19 ods. 4 Rokovacieho poriadku RS SOPK)“. Nakoniec sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že „Ak teda Rozhodcovský súd SOPK vydal predbežné opatrenie napriek nedostatku právomoci voči nám – sťažovateľom napriek tomu,   že   sme   sa   domáhali   opravy   nezákonného   postupu,   na   čo   právna   úprava   zákona č. 244/2002 Z. z. v § 21 myslí, sme nútení domáhať sa ochrany cestou Ústavného súdu Slovenskej   republiky.   Proti   uzneseniu   Rozhodcovského   súdu   SOPK   o nariadení predbežného opatrenia niet riadneho opravného prostriedku. Na naše námietky, ktoré sme podali RS SOPK tento odmieta reagovať s tým, že svoje rozhodnutie, ktorého výsledok je naviac neistý, podmieňuje úhradou nemalého súdneho poplatku. Preto s odvolaním sa na porušenie našich ústavných práv zakotvených v čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, ako aj v čl. 1 protokolu   č.   1   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   žiadame s odvolaním sa na čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   aby Ústavný súd SR prijal našu ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a rozhodnutie“.

Ďalším podaním zo 17. marca 2003 sťažovatelia doplnili svoju sťažnosť predložením uznesenia   rozhodcovského   súdu   sp.   zn.   Rsp.   V-6/2002   zo   6.   marca   2003,   ktorým predsedníctvo rozhodcovského súdu (ďalej len „uznesenie predsedníctva rozhodcovského súdu“)   „v   súlade   s   §   19   ods.   4   Rokovacieho   poriadku   RS   SOPK   zamieta   námietku nepríslušnosti (právomoci) RS SOPK, pretože dospelo k názoru, že RS SOPK je príslušný na rozhodovanie aj o účastníkovi – žalovanom v 2. rade, p. V. T. (...) v právnej veci evid. pod sp. zn. Rsv V-6/2002, vedenej pred RS SOPK (...)“. Sťažovatelia k tomu uviedli, že podali návrh rozhodcovskému súdu „na zrušenie predbežného opatrenia, pretože nie je voči nim daná právomoc SOPK“, že po uhradení poplatku predsedníctvo rozhodcovského súdu 6. marca   2003   „rozhodovalo   o ich   námietke   nepríslušnosti   právomoci   RS   SOKP   a túto zamietlo“, že toto rozhodnutie predsedníctva rozhodcovského súdu „potvrdzuje dôvodnosť ústavnej   sťažnosti   sťažovateľov“   a   že   dôvody   uvedené   v tomto   uznesení   sú   právne irelevantné.

II.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov o porušení ich základných práv podľa čl. 20 ods. 4 ústavy, čl. 13 Dohovoru a čl. 1 Dodatkového protokolu, ktoré v relevantnej časti znejú:

Vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   je   možné   iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu (čl. 20 ods. 4 ústavy).

Každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností (čl. 13 Dohovoru).

Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s výnimkou   verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady   medzinárodného   práva   (...)   (čl.   1   Dodatkového protokolu).

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Podľa   §   53   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak   sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov (ods. 1). Ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (ods. 2).

Sťažovatelia namietali porušenie základných práv podľa označených článkov ústavy a Dohovoru   napadnutým   uznesením   rozhodcovského   súdu,   ktorým   bolo   nariadené predbežné opatrenie tak, že sa im „ukladá“, aby nenakladali s označenými nehnuteľnosťami do určenej lehoty od právoplatnosti skončenia vo veci samej, z dôvodu, že rozhodcovský súd na takéto rozhodnutie o predbežnom opatrení nemal danú právomoc. Sťažovatelia ďalej tvrdili, že proti napadnutému uzneseniu „niet riadneho opravného prostriedku“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   základnú   zákonnú   úpravu   vo   vzťahu   k napadnutému uzneseniu obsahuje zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), ktorý v relevantnej časti ustanovuje:

Podľa   §   21   zákona   o rozhodcovskom   konaní   rozhodcovský   súd   je   oprávnený rozhodnúť o svojej právomoci vrátane námietok týkajúcich sa existencie alebo platnosti rozhodcovskej zmluvy. Ak dospeje k záveru, že nemá právomoc rozhodovať vo veci samej, uznesením rozhodcovské konanie zastaví (ods. 1). Účastník rozhodcovského konania, ktorý chce uplatniť námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, môže tak urobiť v rozhodcovskom konaní najneskôr pri prvom   úkone   vo veci   samej. Toto   časové   obmedzenie neplatí   pre námietku   neplatnosti rozhodcovskej   zmluvy   zakladajúcej   sa   na   tom,   že   o veci   nemožno   rozhodovať v rozhodcovskom   konaní;   túto   námietku   možno   uplatniť   až   do   skončenia   ústneho pojednávania, pri písomnom konaní až do vydania rozhodcovského rozsudku. Námietku, že sporná otázka prekračuje právomoc rozhodcovského súdu, musí účastník rozhodcovského konania uplatniť najneskôr   vtedy,   keď   sa   počas rozhodcovského   konania o tejto otázke dozvie (ods. 2). Ak rozhodcovský súd rozhodne, že má právomoc rozhodovať, rozhodne o námietke podľa odseku 2 rozhodcovským uznesením alebo v rozhodcovskom rozsudku. Ak rozhodcovský súd rozhodne rozhodcovským uznesením, že má právomoc rozhodovať, účastník   rozhodcovského   konania,   ktorý   námietku   podal,   môže   do   30   dní   po   doručení predbežného rozhodnutia podať návrh na súd, aby o námietke rozhodol. Proti rozhodnutiu súdu o námietke nie je prípustný opravný prostriedok (...) (ods. 4).

Podľa § 22 zákona o rozhodcovskom konaní ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli   inak,   môže   rozhodcovský   súd   po   začatí   rozhodcovského   konania   na   žiadosť účastníka   rozhodcovského   konania   nariadiť   predbežné   opatrenie,   ktoré   považuje   za nevyhnutné   s ohľadom   na   predmet   sporu   (...)   (ods.   1).   O vykonanie   nariadeného predbežného opatrenia možno požiadať súd, v ktorého obvode sa má predbežné opatrenie vykonať (ods. 2).

Podľa   §   38   zákona   o rozhodcovskom   konaní   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak, rozhodcovský   súd   rozhoduje rozhodcovským   uznesením.   Rozhodcovským   uznesením   sa rozhoduje najmä (...) o právomoci na rozhodnutie vo veci samej, o nariadení predbežného opatrenia (...) (ods. 1). Na rozhodcovské uznesenie sa použijú primerane ustanovenia § 32 až 37. Rozhodcovské uznesenie o nariadení predbežného opatrenia však možno preskúmať podľa § 37, aj keď sa na tom účastníci rozhodcovského konania v rozhodcovskej zmluve nedohodli (ods. 2).

Podľa § 37 zákona o rozhodcovskom konaní účastníci rozhodcovského konania sa môžu   v rozhodcovskej   zmluve   dohodnúť,   že   rozhodcovský   rozsudok   môže   na   základe žiadosti niektorého z nich preskúmať iný rozhodca (rozhodcovia). Na ustanovenie tohto rozhodcu   (rozhodcov)   primerane   platia   ustanovenia   §   6   až   11.   Ak   sa   účastníci rozhodcovského   konania   nedohodli   v rozhodcovskej   zmluve   na   preskúmaní rozhodcovského rozsudku, je jeho preskúmanie iným rozhodcom (rozhodcami) vylúčené, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 1). Účastník rozhodcovského konania má právo podať žiadosť   o preskúmanie   rozhodcovského   rozsudku   do   15   dní   od   jeho   doručenia   tomuto účastníkovi rozhodcovského konania (ods. 2). Pri preskúmaní rozhodcovského rozsudku sa postupuje primerane podľa § 16 až 36 a § 39 (ods. 3).

Na základe cit. ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na podstatu námietok, v ktorých sťažovatelia vidia porušenie ich práv podľa čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru, t. j. nedostatok právomoci rozhodcovského   súdu   nariadiť   predbežné   opatrenie   voči   sťažovateľom,   sťažovatelia   tak proti napadnutému uzneseniu, ako aj proti uzneseniu predsedníctva rozhodcovského súdu (zo   6.   marca   2003 sp.   zn.   Rsp   V-6/2002),   ktorým   rozhodcovský   súd rozhodol   o svojej právomoci   (aj   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu),   majú   opravné   prostriedky   (právne prostriedky nápravy), ktorých použitie je podľa cit. čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou právomoci ústavného súdu na konanie vo veci individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred   ústavným   súdom,   resp.   jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa tohto článku ústavy.

Zo sťažnosti však nevyplýva, že by sťažovatelia použili cit. právne prostriedky, ktoré im zákon o rozhodcovskom konaní poskytuje a ktoré ústavný súd považuje za účinné na ochranu tých   základných   (ľudských)   práv,   t.   j.   práv   zaručených   v čl.   20   ods.   4   ústavy a v čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru,   ktorých   porušenie   sťažovatelia   namietali vo svojej sťažnosti pred ústavným súdom. Pokiaľ tak sťažovatelia urobili, bola ich sťažnosť podaná   predčasne,   čo   je   okolnosť,   ktorá   vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   vyplývajúci z čl. 127   ústavy   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv (pozri napr. I. ÚS 22/03, I. ÚS 53/03). Všeobecné súdy, ktoré sú v súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   alebo právnickým   osobám   zaručuje   (napr.   II.   ÚS   55/98).   Pokiaľ   tak   neurobili,   ústavný   súd konštatuje, že sťažovatelia v sťažnosti neuviedli žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usúdiť, že preukázali, že podmienku vyčerpania tých právnych prostriedkov, ktoré im zákon o rozhodcovskom konaní na ochranu ich označených základných (ľudských) práv poskytuje, nesplnili z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Ústavný súd preto nebol oprávnený   uplatniť   postup   podľa   §   53   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Na   základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že ich sťažnosť vo vzťahu k právam podľa čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru nie je prípustná pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu,   resp.   pre   nevyčerpanie   dostupných   a účinných   právnych prostriedkov ochrany základných práv a slobôd.

Pokiaľ   ide   o právo   na   účinný   prostriedok   nápravy   zaručené   v čl.   13   Dohovoru, ktorého   porušenia   sa   rozhodcovský   súd   podľa   sťažovateľov   dopustil   „nerešpektovaním autoremedúry   vlastného   nezákonného   rozhodnutia“,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že vzhľadom   na   cit.   ustanovenia   zákona   o rozhodcovskom   konaní,   ktoré   sťažovateľom poskytujú účinné a dostupné prostriedky nápravy aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu, treba sťažnosť sťažovateľov v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú, pod ktorou podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu treba rozumieť aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 44/03).

Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov po jej predbežnom prerokovaní v senáte odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2003