znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 120/2023-61

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, právne zastúpených spoločnosťou URBAN GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s. r. o., advokátska kancelária, Havlíčkova 16, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Ondrej Urban, MBA, proti uzneseniu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky č. k. KPp 22/2022 z 8. novembra 2022 takto

r o z h o d o l :

1. Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.

2. Návrhu na odklad vykonateľnosti a návrhu na dočasné opatrenie n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci

1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 31. januára 2023 domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), svojho práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny a svojho práva na spravodlivé a verejné vypočutie nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 14 ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) označeným v záhlaví tohto uznesenia. Navrhujú napadnuté uznesenie zrušiť, vec vrátiť súdu na ďalšie konanie a žiadajú priznanie náhrady trov konania. Navrhujú tiež, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti prijal sťažnosť na ďalšie konanie v celom rozsahu, odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia a uložil najvyššiemu správnemu súdu zákaz konať a meritórne rozhodnúť o kasačnej sťažnosti sťažovateľov.

2. Z ústavnej sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovatelia v právnom postavení žalobcov sa správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) 24. júla 2019 domáhali ochrany pred iným zásahom Protimonopolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“), ku ktorému došlo v súvislosti so správnym konaním vedeným pred protimonopolným úradom pod sp. zn. 0012/OKT/2016. Krajský súd v danej veci sťažovateľov rozhodol uznesením č. k. 85Sa/53/2019-299 z 26. januára 2022 tak, že žalobu sťažovateľov odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) ako podanú zjavne oneskorene.

3. Sťažovatelia podali proti uzneseniu krajského súdu kasačnú sťažnosť, o ktorej koná najvyšší správny súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3Shk/4/2022. Sudkyňa najvyššieho správneho súdu ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sudkyňa“), 22. októbra 2022 predložila predsedovi najvyššieho správneho súdu oznámenie o skutočnostiach, pre ktoré by mohla byť vylúčená (ďalej len „oznámenie o zaujatosti“), a to vo vzťahu k ⬛⬛⬛⬛, ktorý sa zúčastňoval vykonávania úkonov protimonopolného úradu, ktoré boli predmetom žaloby zo strany sťažovateľov, ktorý bol v tom čase aj riaditeľom odboru kartelov (ďalej aj „zamestnanec protimonopolného úradu“). Vo vzťahu k tejto osobe uviedla, že ho pozná dlhodobo, ich vzťah je blízky a priateľský a že sa s ním stretáva v rámci rodinných vzťahov. O podanom oznámení rozhodol podpredseda najvyššieho správneho súdu napadnutým uznesením tak, že sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej na najvyššom správnom súde pod sp. zn. KPp 22/2022, a to vzhľadom na predmet kasačného prieskumu, ktorým nie je meritórny prieskum, ale kasačný prieskum odmietnutia žaloby z dôvodu jej oneskoreného podania.

II.

Argumentácia sťažovateľov

4. Sťažovatelia namietajú, že postupom a rozhodnutím podpredsedu najvyššieho správneho súdu, ktorým nevylúčil sudkyňu z konania vo veci kasačnej sťažnosti, došlo k zásahu do základných práv sťažovateľov označených v bode I tohto uznesenia. Závery prijaté v napadnutom uznesením považujú za vecne, právne a procesne nesprávne, nezákonné a ústavne nonkonformné.

5. Sťažovatelia, vedomí si právomoci ústavného súdu založeného na princípe subsidiarity, poukazujú na konkrétny nepriaznivý dôsledok (III. ÚS 30/2010, III. ÚS 421/2016), ktorým je to, že vylúčená sudkyňa bude rozhodovať o tom, či boli alebo neboli naplnené procesné podmienky na prijateľnosť samotnej správnej žaloby, a teda či obsah žaloby bude v konečnom dôsledku predmetom súdneho prieskumu. Tvrdia, že v danom prípade je naplnená požiadavka výnimočnosti, keď je potrebné vyriešiť parciálnu otázku týkajúcu sa prieskumu nezákonného a ústavne nonkonformného zásahu do základných práv sťažovateľov.

6. Sťažovatelia vo svojej ústavnej sťažnosti formulujú právne dôvody preukazujúce, že došlo k porušeniu základných práv a slobôd najvyšším správnym súdom na ich úkor týmito sťažnostnými námietkami:

6.1. Právnemu záveru najvyššieho správneho súdu o tom, že predmetom kasačného konania nebude meritórny prieskum otázky, či pri zásahu správneho orgánu došlo k zásahu do práv sťažovateľov, a preto nemožno konštatovať dôvod vylúčenia sudkyne, sťažovatelia oponujú tým, že uvedené nemožno vnímať izolovane. Zdôrazňujú, že otázka posúdenia (ne)naplnenia procesných podmienok na podanie žaloby pred najvyšším správnym súdom priamo súvisí a vedie k tomu, či v konečnom dôsledku dôjde zo strany krajského súdu ako správnemu súdu k meritórnemu preskúmavaniu otázky zákonnosti postupu protimonopolného úradu.

6.2. Sťažovatelia poukazujú na samotnú podstatu predmetnej správnej žaloby, ktorá súvisela s nezákonne vykonanými inšpekciami (dawn raid), v rámci ktorej boli zaistené informácie, dokumenty a podklady, a v tej súvislosti aj na to, že v čase vykonania sporných inšpekcií (apríl 2016) bol (v pozícii riaditeľa odboru kartelov protimonopolného úradu) ako zástupca protimonopolného úradu priamo účastný takejto inšpekcie v priestoroch podnikateľa 18. – 20. apríla 2016, čo vyplýva aj zo zápisnice IZ-180/2016. Práve s touto osobou má sudkyňa blízky a priateľský vzťah.

6.3 Sťažovatelia upriamujú pozornosť ústavného súdu aj na skutočnosť, ktorá nebola spomenutá v oznámení o zaujatosti sudkyne, a tou je fakt, že sudkyňa dlhé roky pôsobila na protimonopolnom úrade, a to v rokoch od 2000 – 2018 (v pozícii riaditeľky odboru právneho a zahraničných vzťahov a riaditeľky odboru pre druhostupňové konanie). Táto skutočnosť nikdy nebola preskúmavaná zo strany najvyššieho správneho súdu z hľadiska možného dôvodu zaujatosti zákonnej sudkyne v širších súvislostiach. Ide najmä o pohľad, či sudkyňa neudržiava blízke priateľské vzťahy aj s ďalšími zamestnancami a zástupcami úradu, ktorí sa zúčastnili jednotlivých úkonov konania a/alebo rozhodovania v správnom konaní týkajúcich sa sťažovateľov.

6.4. Sťažovatelia poukazujú na iné súvisiace konanie pred najvyšším správnym súdom vedené pod sp. zn. 3Shk/3/2022 (kasačná sťažnosť podaná protimonopolným úradom proti rozsudku krajského súdu, ktorým vyhovel správnej žalobe podanej aj sťažovateľmi). Aj v tomto konaní predložila sudkyňa oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich jej zaujatosť aj z dôvodu jej blízkych a priateľských vzťahov so zamestnankyňami protimonopolného úradu. V danom prípade najvyšší správny súd rozhodol o vylúčení sudkyne z tohto konania. Sťažovatelia v tejto súvislosti poukazujú na právnu vetu nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 491/2016.

6.5. Sťažovatelia na podklade judikatúry ústavného súdu a právnej vety rozhodnutia Najvyššieho súd Českej republiky (č. k. 22Cdo/227/99) trvajú na tom, že existujú dôvody, pre ktoré by mala byť sudkyňa vylúčená z prejednania a rozhodovania vo veci vedenej pred najvyšším správnym súdom pod sp. zn. 3Shk/4/2022, sumarizujúc podstatné fakty (dlhé obdobie pôsobenia na protimonopolnom úrade na pomerne vysokých pozíciách so širokými kompetenciami a právomocami, vybudované úzke priateľské vzťahy prekračujúce rámec kolegiality pokračujúce dodnes a pod.). Vykonaním testu objektívneho pozorovateľa je v prípade sudkyne zrejmé, že tu vznikajú dôvodné pochybnosti o jej nezaujatosti a nestrannosti pre jej pomer k veci. Sťažovatelia v nadväznosti na svoju argumentáciu poukazujú na osobný vzťah sudkyne k žalovanému (k jeho zástupcom a zamestnancom) takej intenzity, ktorý je spôsobilý vyvolať pochybnosti o jej nezaujatosti.

7. Naliehavosť ich právnej veci a návrh na odklad vykonateľnosti podľa § 129 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a návrh sťažovateľov na rozhodnutie o dočasnom opatrení podľa § 130 zákona o ústavnom súde odôvodňujú takto:

7.1. Nevylúčenie nie nestrannej a nie nezaujatej sudkyne z prejednania a rozhodovania veci má nepriaznivý dôsledok – porušenie označených základných práv a slobôd sťažovateľov, ktoré sa primárne vzťahuje na celý výsledok prebiehajúceho kasačného konania a sekundárne aj na celý výsledok konania o žalobe proti inému zásahu protimonopolného úradu ako orgánu verejnej správy.

7.2. S cieľom sťažovateľov odvrátiť negatívne a nezvratné následky spojené s porušením ich základných práv a slobôd sťažovatelia uzatvárajú, že im hrozí bezprostredná a závažná ujma, v porovnaní s ktorou je dočasné ohrozenie verejného záujmu spočívajúce v nevykonaní napádaného uznesenia najvyššieho správneho súdu nepatrné. V prípade, ak nebudú prijaté podstatné opatrenia v súdnom konaní sťažovateľov vedenom pred najvyšším správnym súdom, tak kasačná sťažnosť sťažovateľov bude prejednávaná a rozhodovaná zaujatou sudkyňou, ktorá má jednak osobný pomer k veci, ale aj osobný pomer k účastníkovi konania (protimonopolnému úradu ako žalovanému), čo svedčí o naplnení tak subjektívnej stránky, ako aj objektívnej stránky kritérií zaujatosti.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

8. Podstatou ústavnej sťažnosti sťažovateľov v súvislosti s namietaným porušením ich základného práva na súdnu ochranu, základného práva na zákonného sudcu a práva na spravodlivé súdne konanie je založená na ich tvrdení o právnej nesprávnosti, nezákonnosti a ústavnej nekonformnosti napadnutého uznesenia najvyššieho správneho súdu, ktorým rozhodol o tom, že sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci sťažovateľov vedenej pred najvyšším správnym súdom.

9. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho správneho súdu vyplýva, že pri posúdení, či v tejto veci existujú sudkyňou oznámené dôvody na jej vylúčenie z predmetného konania, zvolil pragmatický prístup s ohľadom danú procesnú situáciu, teda predmet konkrétneho kasačného prieskumu (procesnoprávny prieskum uznesenia krajského súdu o odmietnutí žaloby z dôvodu jej oneskoreného podania, pozn.). Vychádzajúc z toho, že v danom kasačnom konaní sa neposudzuje vec z hľadiska jej prípustnosti a zákonnosti, rozhodol podpredseda najvyššieho správneho súdu o nevylúčení sudkyne s tým, že dôvody uvedené sudkyňou vo svojom oznámení (deklarovaný vzťah so zamestnancom žalovaného) nie sú právne relevantné na to, aby bolo možné konštatovať dôvodnosť jej vylúčenia.

10. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že vidí racio uvedeného právneho záveru najvyššieho správneho súdu práve v tom, že kasačný súd má v rámci kasačného prieskumu skúmaním splnenia procesných podmienok menší diskrečný priestor než pri samotnom meritórnom prieskume otázky, či zásahom žalovaného došlo k porušeniu ich práv. Z hľadiska svojej právomoci posúdiť opodstatnenosť tejto ústavnej sťažnosti považuje ústavný súd za podstatnú skutočnosť práve to, že uvedený vecný a praktický právny záver najvyššieho správneho súdu zameraný na efektivitu v predmetnom kasačnom konaní nie je ústavnou sťažnosťou relevantným spôsobom spochybnený.

11. Námietka sťažovateľov o tom, že existuje priamy súvis posúdenia týkajúceho sa (ne)naplnenia procesných podmienok (t. j včasnosti) pre podanie správnej žaloby s tým, či dôjde pred krajským súdom k meritórnemu preskúmavaniu otázky zákonnosti postupu protimonopolnému úradu (bod 6.1. tohto uznesenia), bez ďalšieho nemá žiaden rozhodujúci rozmer vo vzťahu ku kľúčovému právnemu záveru najvyššieho správneho súdu, keďže sťažovateľmi tvrdené prepojenie, resp. súvis v podstate predstavuje jednu z možných zákonom predpokladaných alternatív rozhodnutia kasačným súdom, ktorá priamo vyplýva z § 462 ods. 1 SSP. V kontexte konkrétnych okolností prípadu tak ústavný súd nenachádza ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávnu intenzitu namietaných pochybení, resp. nedostatku v rozhodovaní najvyššieho správneho súdu (m. m. IV. ÚS 362/09, IV. ÚS 293/2022), a tak nedokázal identifikovať žiadnu príčinnú súvislosť medzi uznesením najvyššieho správneho súdu a sťažovateľmi namietaným porušením ich práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.

12. Ďalšie námietky, ktoré obsahovo spochybňujú objektívnu nestrannosť sudkyne, a to pre jej pomer k veci a jej pomer k účastníkovi konania (protimonopolnému úradu ako žalovanému) vzhľadom na jej blízky a priateľský vzťah so zamestnancom žalovaného (body 6.3. až 6.5. tohto uznesenia), nie sú v danom prípade relevantné, a to nielen preto, že priamo nespochybňujú kľúčový právny záver najvyššieho správneho súdu (bod 11 tohto uznesenia), ale najmä aj kvôli tomu, že tieto mohli sťažovatelia uplatniť v námietke zaujatosti v zmysle § 90 SSP, teda v právnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľom priznáva na ochranu ich základného práva na zákonného sudcu. Ústavný súd dopytom na najvyššom správnom súde zistil, že tieto námietky neboli v konaní pred najvyšším správnym súdom vznesené a ad minus týmto súdom riešené neboli. Uvedenú skutočnosť považuje za podstatnú z hľadiska naplnenia princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd tak pripomína, že zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv vyplývajúcich z ústavy a práv, ktoré sú zakotvené v dohovore, spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučnou úlohou ústavného súdu. Táto úloha predstavuje úlohu každého orgánu verejnej moci v rámci jemu zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ku ktorého uplatneniu dôjde až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré participujú na ochrane ústavnosti. Ako vyplýva z ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu, kontrapozičný záver by predstavoval denegáciu princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu (I. ÚS 139/2021, III. ÚS 149/04, III. ÚS 369/2021).

13. Ústavný súd dospel k záveru, že na jednej strane časť sťažnostnej argumentácie sťažovateľov nie je spôsobilá spochybniť ústavnosť napadnutého uznesenia (bod 11 tohto uznesenia) a na druhej strane ďalšiu časť námietok uplatnili sťažovatelia prvýkrát v konaní pred ústavným súdom, pričom ju mohli uplatniť v konaní pred všeobecným súdom (bod 12 tohto uznesenia). Vzhľadom na uvedené ústavnú sťažnosť ako celok odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. Z toho dôvodu neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov vymedzených v petite sťažnosti (odklad vykonateľnosti, dočasné opatrenie).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Bratislave (detašované pracovisko) 23. februára 2023

Jana Baricová

predsedníčka senátu