znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 120/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenéhoadvokátom   JUDr.   Svätoslavom   Vaškom,   Baštová   5/A,   Bardejov,   vo   veci   namietanéhoporušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 399/2013 z 26. novembra 2014 a jemupredchádzajúcim postupom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára2015   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Svätoslavom Vaškom, Baštová 5/A, Bardejov,ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 399/2013 z 26. novembra 2014 (ďalej len„uznesenie najvyššieho súdu“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: «Žalobou   zo   dňa   6.5.2010   sa   sťažovateľ   ako   žalobca   v   konaní   vedenom   pred Okresným súdom Bardejov pod sp. zn. 4C/   97/2010 domáhal uloženia povinnosti voči Nemocnici   s   poliklinikou...   ako   žalovanému...   poskytnúť   sťažovateľovi   ako   žalobcovi... primerané zadosťučinenie spočívajúce v opätovnom objektívnom prehodnotení spôsobilosti žalovaného   na   výkon   pozície   „rádiologický   asistent/laborant“   v   jeho   zdravotníckom zariadení   bez   uplatnenia   diskriminačného   hľadiska   z   dôvodu   „iného   postavenia“... povinnosť   poskytnúť   sťažovateľovi   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   v   sume 21.000,00 €...

Sťažovateľ odôvodnil svoju žalobu tým, že u žalovaného ako zamestnávateľa bol sťažovateľ v pracovnom pomere v období od 1.9.1990 do 20.1.2001. Tento pracovný pomer bol skončený dohodou bez uvedenia dôvodu. Po skončení pracovného pomeru sa sťažovateľ z   internetu   dozvedel   o   výberovom   konaní   na   voľné   pracovné   miesto   „rádiologického asistenta/laboranta“ u žalovaného, ktoré presne zodpovedalo jeho kvalifikácii. Sťažovateľ si podal žiadosť o nové prijatie do zamestnania k žalovanému. Na túto svoju žiadosť dostal zamietavú a objektívne nepravdivú odpoveď, znejúcu na to, že toto pracovné miesto už nie je voľné...   Odpovede   žalovaného   na   žiadosť   sťažovateľa   o   zamestnanie   boli   zamietavé a všeobecné, citujem: „Došli sme k záveru, že výkon tejto funkcie v našom zdravotníckom zariadení nie je pre Vás vhodný. Z tohto dôvodu Vašu žiadosť o prijatie do pracovného pomeru   nemôžeme   akceptovať.“   Následne   sa   sťažovateľ   obrátil   na   mediátora,   avšak žalovaný   návrh   na   začatie   mediácie   neprijal.   Ako   dôvod   uviedol   nasledovné,   citujem: „Dôvodom   skončenia   pracovného   pomeru   v   minulosti   bolo   narušenie   medziľudských vzťahov pána ⬛⬛⬛⬛ (sťažovateľa) s osobami, ktoré aj v súčasnosti vykonávajú riadiace   funkcie   na   dotknutom   pracovisku.   Z   toho   dôvodu   nepovažujeme   za   vhodné opätovne ho zamestnať v našej organizácii.“

Ani   jedna   odpoveď   zo   strany   žalovaného   však   nesmerovala   k   spochybneniu kvalifikačných predpokladov či potrebnej praxe sťažovateľa.

Sťažovateľ mal za to, že dôvodom jeho neprijatia do zamestnania a odmietavého postoja   žalovaného   voči   jeho   osobe   je/bolo   takzvané   „iné   postavenie“   sťažovateľa, chránené   antidiskriminačnou   legislatívou...   a   preto   podal   žalobu   na...   Okresný   súd Bardejov.

... Okresný súd Bardejov rozsudkom pod sp. zn. 4C/97/2010 zo dňa 16.5.2011 žalobu sťažovateľa zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania.

Podľa Okresného súdu Bardejov sťažovateľ v konaní nepreukázal, aby žalovaný pri posúdení jeho žiadosti o prijatie do pracovného pomeru postupoval inak ohľadne inej osoby ako   u   sťažovateľa   pri   zachovaní   rovnakého,   resp.   obdobného   postavenia,   pri   akom postupoval u sťažovateľa....

... Voči rozsudku Okresného súdu Bardejov... podal sťažovateľ odvolanie...... O odvolaní rozhodol Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 25.04.2012 pod sp. zn. 18CoPr2/2001 tak, že rozsudok prvostupňového súdu - Okresného súdu Bardejov potvrdil.

V odôvodnení... Krajský súd v Prešove uviedol, že pri prijímaní do zamestnania ktorýmkoľvek subjektom musia byť naplnené základné kritériá, ktoré určuje zamestnávateľ, a   ktorými   sú   potreba   zamestnať   zamestnanca   na   určitú   pracovnú   pozíciu,   kvalifikačné predpoklady, dĺžka praxe, ale aj ďalšie kritériá, ktoré môže zamestnávateľ pre konkrétny výkon práce požadovať. S poukazom na tieto hľadiská/kritériá prvostupňový Okresný súd Bardejov   podľa   názoru   odvolacieho   Krajského   súdu   v Prešove   správne   postupoval a správne   vyhodnotil   všetky   zistenia   jednotlivo,   aj   vo   vzájomných   súvislostiach a z vykonaného   dokazovania   vyvodil   správny   záver,   že   odmietavý   postoj   žalovaného k žiadostiam   o   opätovné   prijatie   do   pracovného   pomeru   nebolo   diskriminačné, znevýhodňujúce sťažovateľa, ale vyplývalo z objektívne zistených negatívnych poznatkov z predchádzajúcej pracovnej činnosti sťažovateľa na tom istom pracovisku kde sa dožaduje opätovného prijatia do pracovného pomeru.

Ďalej Krajský súd v Prešove uviedol... že zo strany žalovaného ani nemohlo dôjsť k znevýhodneniu   sťažovateľa   o   prijatie   do   zamestnania,   pretože   na   miesto,   o   ktoré   sa uchádzal sťažovateľ nebol prijatý žalovaným nový zamestnanec, ale zmenou organizácie práce   a   technického   vybavenia   si   organizácia/žalovaný   vyriešila   chod   rádiologického oddelenia v rámci svojich stálych zamestnancov....

... Proti rozsudku... Krajského súdu v Prešove... podal sťažovateľ dovolanie zo dňa 12.7.2012 a doplnenie dovolania zo dňa 17.3.2014...

... Porušovateľ ako dovolací súd rozhodnutím - uznesením zo dňa 26.11.2014 pod sp. zn. 6Cdo/399/2013 dovolanie sťažovateľa odmietol... podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1, písm. c), pretože bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

... porušovateľ (vrátane Okresného súdu Bardejov... Krajského súdu v Prešove) odňal...   sťažovateľovi   možnosť   konať   pred   súdom   a   v   tejto   súvislosti,   podľa   názoru sťažovateľa, bol dôvodný tento dovolací dôvod prípustnosti dovolania. Sťažovateľ preto považuje rozhodnutie porušovateľa za príliš formalistické a arbitrárne. Sťažovateľ je toho názoru,   že   porušovateľ   ako   dovolací   súd   sa   dostatočne   nezaoberal   podmienkami prípustnosti dovolania voči rozsudku odvolacieho súdu... a to najmä, či nedošlo zo strany nižších súdov... k odňatiu účastníkovi konania/sťažovateľovi možnosti konať pred súdom. Sťažovateľ je toho názoru, že práve postupom porušovateľa (vrátane nižších súdov) došlo k odňatiu   možnosti   konať   pred   súdom   sťažovateľovi.   Práve   táto   skutočnosť   spôsobila nesprávne právne posúdenie a nesprávne právne rozhodnutie vo veci, pretože porušovateľ sa zaoberal len príliš formalistický splnením podmienok prípustnosti dovolania. A keďže vzhliadol, že nebol naplnený žiadny dovolací dôvod, meritom veci sa nezaoberal.

Rozhodnutie   porušovateľa   sa   javí   ako   zjavný   odklon   od   judikatúry   Európskeho súdneho dvora, ktorý vo veci pod č. C-415/10 z 19.4.2012, ktorý v rámci prejudiciálneho konania riešil otázku „rovnosti zaobchádzania v zamestnaní a povolaní“...

Tým   že   porušovateľ   rozhodol   tak,   že   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   pre   jeho neprípustnosť, nemohlo dôjsť ani k preskúmaniu zákonnosti rozhodnutí a postupov súdov nižšieho stupňa o tom, že sťažovateľ bol diskriminovaný z dôvodu „iného postavenia“.... Každý jeden svedok (pracovník u žalovaného) vypovedal inak.... V konaniach pred súdmi nižšieho stupňa boli zo strany žalovaného... predkladané a produkované listinné dôkazy a tvrdenia, ktoré boli nepravdivé a falošné....

... súdy nižších stupňov vykonávali dokazovanie tak široko, že takýmto vykonávaním dokazovania   spôsobili   zmätočnosť   konania,   pretože   sa   zaoberali   skutočnosťami,   ktoré nemali   byť   predmetom   dokazovania.   Súdy   nižších   stupňov   sa   mali   zaoberať   hlavnou podstatou,   či   konal   žalovaný   diskriminačné   voči   sťažovateľovi   pri   postupe   po   podaní žiadosti o prijatie do zamestnania sťažovateľom na základe vypísaného výberového konania zverejneného na internete.

Arbitrárnosť   rozhodnutia   sťažovateľa   spočíva   v   tom,   že   v   prípade,   že   by   sa porušovateľ   zaoberal   podaným   dovolaním,   zistil   by,   že   rozhodnutia   nižších   súdov   sú arbitrárne a ktoré sa odkláňajú od zaužívanej judikatúry Európskych súdov, vrátane... rozsudku ESD vo veci C-415/10, zo dňa 19.4.2012. Rozhodnutia nižších súdov (Okresného súdu Bardejov a Krajského súdu v Prešove) trpeli nedostatkami, ktoré zakladali prípustnosť dovolania.

Arbitrárnosť rozhodnutia sťažovateľa spočíva aj v tom, že porušovateľ ako dovolací súd   sa   obmedzil   len   na   skúmanie   prípustnosti   dovolania   a   k   sťažovateľom   tvrdenému nedostatku v konaní podľa § 237 ods. f) OSP sa porušovateľ nevyjadril. Dovolanie písal sťažovateľ sám, pričom je osobou bez právnického vzdelania, avšak z obsahu dovolania je tento dovolací dôvod zrejmý.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé prejednanie veci zaručené v   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím zo dňa 26.11.2014   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6Cdo/399/2013 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 6Cdo/399/2013 zo dňa   26.11.2014,   ktorým   bolo   dovolanie   žalobcu/sťažovateľa   odmietnuté,   zrušuje   a   vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi   priznáva   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5.000,00   €...,   ktoré   je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť sťažovateľovi.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 355,72 € na účet právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkýchhľadísk uvedených v § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyššísúd odmietol jeho dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 18 CoPr 2/2011 z 25. apríla 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) podľa§ 243b ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1písm. c) OSP ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.Sťažovateľ považuje uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne, pretože ak by sa najvyšší súdzaoberal podaným dovolaním, zistil by, že rozsudok Okresného súdu Bardejov (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 4 C 97/2010 zo 16. mája 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)a   rozsudok   krajského   súdu   sú   arbitrárne,   odkláňajúce   sa   od   zaužívanej   judikatúryeurópskych súdov. Arbitrárnosť uznesenia najvyššieho súdu vidí sťažovateľ tiež v tom, ženajvyšší súd sa k tvrdenému nedostatku sťažovateľa v konaní podľa § 237 písm. f) OSPnevyjadril.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, aksú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môžekonať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnymsúdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujúustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiuodvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, lenpokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie jeprípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   záveryzo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzujena kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadnemedzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodenia napadnutého uznesenia uviedol: «Proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   podal   dovolanie   žalobca   (ďalej   aj „dovolateľ“). Žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie   konanie.   Dovolanie   odôvodnil   dovolacími   dôvodmi   v   zmysle   ustanovenia   §   241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. Uviedol, že súdy svoje rozhodnutia založili na výpovediach svedkov, ktoré podľa neho nie sú objektívne, a na jeho námietky neprihliadli....

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a nejedná sa ani o potvrdenie rozsudku, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. Dovolací   súd   preskúmal   prípustnosť   dovolania   aj   z   hľadísk   uvedených   v   §   237 O. s. p., aj keď neboli dovolateľom namietané....

Za vadu spôsobujúcu prípustnosť dovolania nemožno považovať hodnotenie dôkazov súdmi v základnom konaní, pretože ide o činnosť prislúchajúcu tomu súdu, ktorý dôkazy vykonal.   Dovolací   súd,   túto   činnosť   nemôže   posudzovať   a   prehodnocovať,   lebo   sám v dovolacom konaní dokazovanie nevykonáva.

Na dovolacie dôvody žalobcu, spočívajúce v existencii tzv. inej vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a v nesprávnom právnom posúdení veci súdmi nižších stupňov, dovolací súd nemohol prihliadať, pretože uvedené skutočnosti by mohli byť relevantné len v prípade, ak by dovolanie bolo prípustné. Samotné však nie sú dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.»

Otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môžeuskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústavemedzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96).

Najvyšší súd otázku prípustnosti dovolania posúdil a dospel k záveru, že dovolanienie   je   procesne   prípustné.   Procesnú   neprípustnosť   dovolania   v   napadnutom   uzneseníodôvodnil,   pričom   ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   názor   najvyššieho   súduo neprípustnosti   dovolania   je   v   napadnutom   rozhodnutí   zdôvodnený   vyčerpávajúcimspôsobom a presvedčivo. Tvrdenia sťažovateľa o formalistickom prístupe najvyššieho súdupri posudzovaní prípustnosti dovolania nie sú ničím odôvodnené. Sťažovateľ v sťažnostineuvádza žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že najvyšší súd otázkuprípustnosti posúdil nesprávne.

Za   situácie,   keď   najvyšší   súd   dospel   ústavne   konformným   spôsobom   k   záveruo neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumentysťažovateľa,   a   teda   ani   sa   zaoberať   tvrdenou   arbitrárnosťou   rozsudkov   okresného   súdua krajského súdu, resp. tým, či sťažovateľ bol alebo nebol pri prijímaní do zamestnaniadiskriminovaný.

K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd sa nevyjadril k ním tvrdenému nedostatkuv konaní podľa § 237 písm. f) OSP, ústavný súd uvádza, že podrobne preskúmal dovolaniesťažovateľa z 12. júla 2012 a tiež jeho doplnenie zo 17. marca 2014, a konštatuje, žedovolanie a ani jeho doplnenie sťažovateľ vadou podľa § 237 písm. f) OSP neodôvodnil.K akému konkrétnemu nedostatku podľa § 237 písm. f) OSP sa najvyšší súd nevyjadril, nieje   zrejmé   ani   zo   sťažnosti,   keďže   toto   tvrdenie   sťažovateľa   je   rovnako   ako   pri   tvrdenío formalistickom   prístupe   najvyššieho   súdu   pri   posudzovaní   prípustnosti   dovolania   ibavšeobecné, bez uvedenia konkrétnych skutočností, ktorými by sťažovateľ sťažnosť v tejtočasti odôvodňoval.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd neporušil základné právo sťažovateľa podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľaodmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľanezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015