znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 120/2014-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   marca   2014 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. K., K., zastúpeného advokátom JUDr. Augustínom Tomášom, Floriánska 16, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 36 ods. 1, 2 a 3 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 72/10 a jeho uznesením č. k. 18 C 72/10-214 zo 16. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. K.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. novembra 2013 doručená a 16. januára 2014 doplnená sťažnosť Ing. V. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 36 ods. 1, 2 a 3 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len,,listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 18 C   72/10   a   jeho   uznesením   č. k. 18   C   72/10-214 zo 16. septembra 2013 (ďalej len,,napadnuté uznesenie okresného súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 30. apríla 2010 na okresnom   súde   žalobu   o   náhradu   škody   a   nemajetkovej   ujmy,   ktorá   mu   mala   byť spôsobená   nezákonnými   rozhodnutiami   štátnych   orgánov   a   ich   nesprávnymi   úradnými postupmi. Okresný súd vo veci vydal viacero uznesení procesného charakteru: (i) uznesenie o   zastavení   konania   z   5.   decembra   2011   pre   litispendenciu,   ktoré   však   bolo   zrušené uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   11   Co   49/2012-93   zo   14.   júna   2012, (ii) uznesenie z 21. decembra 2011 o neustanovení zástupcu sťažovateľovi a (iii) uznesenie zo 7. septembra 2012, ktorým sťažovateľa vyzval na odstránenie vád žaloby.

3. Napadnutým uznesením okresného súdu zo 16. septembra 2013 bola sťažovateľovi uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania vo výške 201 330,43 € v lehote do 60 dní   od   doručenia   uznesenia   na   účet   konajúceho   súdu.   Sťažovateľ   v   rozsiahlej sťažnosti namieta porušenie označených práv vo viacerých smeroch: (i) namieta, že v tomto konaní mu nebol ustanovený zástupca, pričom v iných konaniach, ktorých je účastníkom, mu zástupca ustanovený bol, (ii) namieta, že jeho osobné a majetkové pomery zakladajú jeho právo na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov, a taktiež (iii) namieta, že okresný súd nepostupoval v súlade so závermi ústavného súdu vyslovenými vo veci sp. zn.   I. ÚS 112/2012,   kde   ústavný   súd   zrušil   druhovo   rovnaké   uznesenie   iného prvostupňového súdu z dôvodov, ktorých aplikácie sa domáha aj sťažovateľ vo svojej veci. Napokon sťažovateľ prekladá ústavnému súdu podrobnú právnu, gramatickú a štrukturálnu analýzu § 141a Občianskeho súdneho poriadku, na základe ktorého mu bola konajúcim okresným   súdom   uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania,   a   nesúhlasne polemizuje aj so závermi všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia v sťažnosti uvádza.  

4. Sťažovateľ v petite sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:,,1. Základné právo sťažovateľa na prístup k súdu a na spravodlivé prejednanie jeho veci nestranným a nezávislým súdom, v rozsahu záruk chránených čl. 46 ods. 1, 2 ústavy, čl. 36 ods. 1, 2 listiny, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, právo sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom v rozsahu záruk chránených čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny a sťažovateľovo základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny bolo porušené uznesením okresného súdu č. k. 18 C 72/10-214 zo dňa 16.9.2013.

Základné právo sťažovateľa na prerokovanie jeho veci v primeranej lehote zaručené v   čl.   48   ods.   2   ústavy   bolo   porušené   okresným   súdom   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 18 C 72/10.

2.   Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   18   C   72/10-214   zo   dňa 16.9.2013 a prikazuje okresnému súdu vo veci ďalej konať.

3. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €...

4. Okresný súd je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 330,69 €...“

5.   Sťažovateľ   doručil   prostredníctvom   právneho   zástupcu   ústavnému   súdu 16. januára 2014 podanie nazvané ako doplnenie sťažnosti. Prílohami tohto podania boli ďalšie uznesenia okresného súdu, a to (i) uznesenie z 9. decembra 2013, ktorým súd priznal sťažovateľovi   sčasti   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   do   výšky   50   €   vrátane,   a   (ii) uznesenie   o   zastavení   konania   tiež   z   9.   decembra   2013,   ktorým   súd   konanie   zastavil z dôvodu, že sťažovateľ v súdom stanovenej lehote nezložil preddavok na trovy konania; týmto uznesením zároveň rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Sťažovateľ listom zo 4. januára 2014 adresovaným svojmu právnemu zástupcovi (ktorý bol tiež doručený ústavnému súdu), tohto informuje, že proti uzneseniu o zastavení konania podá opravný prostriedok.

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje aj čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom. Obdobné právo zaručuje aj čl. 36 ods. 3 listiny.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní. Obdobné právo zaručuje aj čl. 37 ods. 3 listiny.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

7.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

8.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

9.   Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   práv   uznesením okresného súdu zo 16. septembra 2013 primárne z dôvodu, že ním malo byť sťažovateľovi zabránené v prístupe k súdu, keďže podľa jeho názoru spĺňal predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, a teda nebolo na mieste, aby mu súd uložil zložiť preddavok na trovy konania v ním určenej výške. Podľa   názoru sťažovateľa okresný súd nesprávne právne posúdil zistený skutkový stav a nesprávne   interpretoval ustanovenie § 141a Občianskeho súdneho poriadku.

10. Okresný súd napadnutým uznesením zo 16. septembra 2013 uložil sťažovateľovi povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania.   V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia v podstatnom uviedol:

„Žalobca návrhom zo dňa 6.5.2010 v spojení s jeho úpravou zo dňa 4.10.2012 žiada, aby súd uložil žalovaným spoločne a nerozdielne nahradiť mu škodu na majetku vo výške 812 755,13 €, škodu na ušlom zisku vo výške 1 950 612,31€, ďalšie spôsobené škody   vo   výške   1   063   241,20   €,   nemajetkovú   ujmu   vo   výške   200   000   €,   alternatívne namiesto škody na ušlom   zisku   vo výške 1 950 612,31€   uplatňuje   škodu na inflačnom znehodnotení majetku vo výške 559 988,28 €. Škoda a nemajetková ujma mala vzniknúť v súvislosti s postupom správcu a konkurzného súdu v konkurznom konaní úpadcu K., s.r.o., čo   negatívne   ovplyvnilo   majetkové   pomery   spoločnosti   F.,   s.r.o.,   v   súčasnosti   rovnako v konkurznom konaní...

Podľa   §   141a   Občianskeho   súdneho   poriadku   navrhovateľovi,   u   ktorého   nie sú splnené predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 v celom rozsahu a ktorý uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného minima   pre   jednu   plnoletú   fyzickú   osobu,   súd   na   návrh   odporcu   uloží,   aby   v lehote nie dlhšej ako 60 dní zložil preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve súd súčasne s uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť zložiť preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka   nemožno   usporiadať   podľa   osobitného   predpisu   o   konkurznom   konaní. Ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku na trovy konania zastaví.

Výška preddavku podľa   odseku 1   je päť   percent   z peňažnej   sumy uplatňovanej navrhovateľom, pričom na príslušenstvo sa neprihliada.

O   zloženom   preddavku   na   trovy   konania   rozhodne   súd   v   lehote   15   dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej alebo rozhodnutia, ktorým sa končí konanie; preddavok sa vždy použije najskôr na náhradu trov podľa § 148 ods. 1. Povinnosť zložiť preddavok na trovy konania nenahrádza povinnosť podľa § 141.

Podmienky pre oslobodenie účastníka od platenia súdnych poplatkov celkom alebo sčasti vyplývajú z ustanovenia § 138 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého, ak to   pomery   účastníka   odôvodňujú   a   ak   nejde   o   svojvoľné   alebo   zrejme   bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, môže súd na návrh priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov…

Z obsahu podaní žalobcu, ako aj z lustrácie súdnych spisov vyplýva, že na tunajšom súde je vedených viacero konaní týkajúcich sa nárokov na náhradu škody spôsobených konaním správcu konkurznej podstaty vo vzťahu k spoločnosti F., s.r.o., resp. spoločnosti K., s.r.o. (11C 422/2002, 15C 3/2010, 29C 13/2010, 20 C 80/2012)...

Z   obsahu spisu tunajšieho   súdu   sp.   zn.   20C 80/2012   bolo   zistené,   že na tlačive o osobných a majetkových pomeroch žalobca deklaroval, že je bez príjmu, nepoberá žiadne dávky,   nie   je   evidovaný   na   Úrade   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   ani   registrovaný v Sociálnej poisťovni, nedisponuje majetkom väčšej hodnoty a má viacero záväzkov voči rôznym fyzickým a právnickým osobám.

Z   aktuálneho   výpisu   z   listu   vlastníctva   č.  ...,   kat.   úz.   K.   vyplýva,   že   žalobca   je vlastníkom nehnuteľnosti, a to rodinného domu a pozemku, na ktorom dom stojí, ako aj priľahlej záhrady...

Od   účastníka   sporu,   ktorý   iniciuje   viacero   konaní   s   obdobným   a   v   niektorých prípadoch i totožným predmetom konania, preberá na seba sporné pohľadávky patriace obchodným spoločnostiam, v ktorých má majetkovú účasť a za ktoré koná, je dôvodné a spravodlivé očakávať, že aspoň v minimálnom rozsahu tvorí finančné rezervy na prípadné náklady   spojené   so   súdnym   konaním.   Aj   keď   žalobca   deklaroval,   že   je   bez   príjmu,   je súčasne   vlastníkom   nehnuteľného   majetku,   ktorý   by   mu   v   pomere   k   nárokom,   ktoré   si v súdnych konaniach uplatňuje, umožnil uhradiť súdne poplatky aspoň v základnom rozsahu 16,50 €. Preto napriek tomu, že žalobca neudáva žiadny oficiálny príjem, na jeho strane nie sú splnené podmienky na úplné oslobodenie od súdnych poplatkov. Nebolo tiež zistené, aby   žalobcovi   v   tomto   konaní   Centrum   právnej   pomoci   ustanovilo   právneho   zástupcu. Nakoľko   žalobca   si   v   tomto   konaní   uplatňuje   nároky   na   náhradu   škody   postúpené spoločnosťou F., s.r.o., pričom v inom konaní (21C 29/05) si táto spoločnosť uplatňuje zhodné   nároky   vo   svojom   mene,   aj   keď   voči   inému   subjektu,   možno   tiež   usudzovať na bezúspešné uplatňovanie práva, čo rovnako vylučuje oslobodenie od súdnych poplatkov. Z dôvodu, že žalobca nespĺňa predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov v celom   rozsahu,   sú   dané   zákonné   podmienky   na   zloženie   preddavku   na   trovy   konania v zmysle návrhu žalovaného v 2. rade...“  

11.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenie   predmetného   uznesenia   je ústavný   súd   toho názoru, že nie je žiadna spojitosť medzi sťažnosťou napadnutým uznesením okresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a na spravodlivý proces a nadväzne na to ani ďalších v petite sťažnosti uvedených práv, lebo predmetným uznesením   k   zásahu   do   označených   práv   dôjsť   nemohlo.   Ústavný   súd   poznamenáva, že sa analogickými   sťažnosťami   už   v   minulosti   zaoberal   (napr.   v   konaniach   vedených pod sp. zn. II. ÚS 129/2012, II. ÚS 135/2012, I. ÚS 420/2013), pričom na výsledky týchto konaní a právne názory v nich vyslovené pri posudzovaní aktuálnej sťažnosti prihliadol.  

12.   Samotné   vydanie   uznesenia,   ale   ani   nadobudnutie   jeho   právoplatnosti   nemá bez ďalšieho za následok stratu prístupu k súdu pre sťažovateľa. K namietaným dôsledkom by totiž mohlo dôjsť až vydaním uznesenia o zastavení konania.

13. Na rozdiel od uznesenia o povinnosti zložiť preddavok je však proti uzneseniu o zastavení   konania   prípustné   odvolanie   a   vo   vzťahu   k   prípadnému   nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania, ktorého prípustnosť by sa mohla opierať o ustanovenie § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.   Sťažovateľ   bude   mať   možnosť   v   rámci   odvolacieho   konania,   prípadne dovolacieho konania proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania uplatňovať všetky tie zásadné námietky, ktoré sú obsahom aktuálne posudzovanej sťažnosti. Všeobecné súdy budú mať možnosť posúdiť, či prípadné zastavenie konania pre nezaplatenie preddavku na trovy   konania je v   danom   prípade   zlučiteľné   s tými   základnými právami,   porušenie ktorých   sťažovateľ   namietal.   Ako   vyplýva   z   listu   sťažovateľa,   ktorý   4.   januára   2014 adresoval svojmu právnemu zástupcovi, sťažovateľ hodlá možnosť podania opravného(ých) prostriedku(ov) efektívne využiť.

14. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   z   dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   K   námietke sťažovateľa   ústavný   súd   nad   rámec   už   uvedeného   ešte   poznamenáva,   že   vo   svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012 v podstatnom uviedol, že „v danom prípade z napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd sa vôbec nevysporiadal, resp. nezohľadnil   a   napokon   fakticky   ani   vôbec   neskúmal   aktuálne   majetkové   pomery sťažovateľky majúce podstatný vplyv na jej uloženú povinnosť zložiť preddavok na trovy konania.   Rozhodnutie   okresného   súdu   je   založené   iba   na   jeho   dohadoch,   resp. predpokladoch o majetkových pomeroch sťažovateľky bez akéhokoľvek reálneho skutkového zistenia o týchto skutočnostiach“,   teda   ústavný súd v uvedenej   veci vychádzal z iných podstatných   skutočností,   a   z   nich   vyplývajúci   právny   názor   (záver)   nie   je   na   aktuálne posudzovanú sťažnosť aplikovateľný.

15.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd iba stručne dodáva, že aj v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená. Aj napriek tomu, že konanie ako celok do podania sťažnosti trvalo viac ako tri roky, podstatnú časť možno pripísať práve na vrub samotnému sťažovateľovi v dôsledku toho, že podal žalobu bez riadne špecifikovanej sumy, ktorej sa ako náhrady škody (na stratenom majetku, ušlého zisku, inflačného znehodnotenia majetku,   vyvolaných   škôd)   proti   žalovanej   Slovenskej   republike   domáhal.   Okrem uvedeného   okresný   súd   opakovane   na   návrh   sťažovateľa,   ako   aj   bez   takéhoto   návrhu rozhodoval uzneseniami procesného charakteru či realizoval lustráciu iných spisov, kde sa sťažovateľ, prípadne iné osoby domáhali proti rovnakým, prípadne iným osobám nárokov na náhradu škody na základe obdobných prípadne rovnakých skutkových okolností.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už pri jej predbežnom prerokovaní neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na to, že sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia okresného súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014