znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 120/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., V., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., V., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Prešove v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 95/2010 a jeho uznesením z 28. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. januára 2011 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   v spojení   s čl.   12   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v odvolacom   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   17   Co   95/2010   a jeho   uznesením   z 28.   októbra   2010   (ďalej   aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou pod sp. zn. 4C 37/06 sa viedlo konanie o zrušenie spoločného nájmu družstevného bytu v ktorom som sa proti žalovanej, bývalej manželke...   domáhal zrušenia práva spoločného nájmu bytu s tým, že byt budem ďalej užívať ja. Žiadal som aj priznanie náhrady trov konania.

Rozsudkom zo dňa 10. 4. 2007, č. k.: 4C 37/2006-77 súd mojej žalobe vyhovel, zrušil právo spoločného nájmu bytu a určil, že ako výlučný člen družstva budem byt ďalej užívať. Žalovanú zaviazal uhradiť mi trovy konania vo výške 10.849,- Sk.

Proti rozsudku okresného súdu žalovaná podala odvolanie. Krajský   súdu   v Prešove   uznesením   zo   dňa   6.   12.   2007,   č.   k.:   5   Co   106/07-148 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ďalším rozsudkom zo dňa 3. 10. 2008 č. k. 4C 37/06-217 okresný súd opakovane vyhovel mojej žalobe a zaviazal žalovanú uhradiť mi trovy konania vo výške 26.526,50 Sk. Proti rozsudku žalovaná podala odvolanie.

Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa č. k. 5 Co 5/09-457 potvrdil rozsudok súdu prvého   stupňa   okrem   výroku   o   trovách   konania.   Zrušil   rozsudok   vo   výroku   o   trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.   Zrušenie   výroku   súd   odôvodnil   tým,   že   prvostupňový   súd   náležité   nezistil skutkový   stav   a   faktom,   že   žalovaná   bola   v   priebehu   konania   oslobodená   od   platenia súdnych poplatkov v celom rozsahu, a preto aj výrok o trovách konania nekorešponduje s touto   skutočnosťou.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podala   dňa   26.   3.   2010   žalovaná dovolanie.

Uznesením okresného súdu zo dňa 4. 5. 2010 č. k. 4C 37/06-475 mi súd nepriznal náhradu   trov   konania.   Rozhodnutie   odôvodnil   skutočnosťou,   že   už   v   predchádzajúcom konaní bola žalovaná oslobodená od platenia súdnych poplatkov, pričom jej majetkové pomery sa ani podľa súdu nezmenili a aj naďalej spĺňa predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov...

Proti uzneseniu okresného súdu som dňa 31. 5. 2010 podal odvolanie, ktorým som navrhol zmenu napadnutého uznesenia a priznanie náhrady trov konania. Odvolanie som okrem   iného   odôvodnil   aj   majetkovými   pomermi   žalovanej,   keďže   žalovaná   dedením nadobudla   hnuteľný   a   nehnuteľný   majetok   o   hodnote   ktorého   na   účel   oslobodenia   od súdnych poplatkov (aj v konaní o dovolaní) poskytla zavádzajúce informácie a súd pri rozhodovaní o trovách neprihliadol na hodnotu tohto majetku.

Krajský   súd   v   Prešove   uznesením   zo   dňa   28.   10.   2010,   č.   k.   17   Co   95/10-510 zamietol   návrh   žalovanej   na   prerušenie   konania,   potvrdil   uznesenie   o   nepriznaní   trov konania a zaviazal ma zaplatiť žalovanej trovy odvolacieho konania vo výške 41,60 €...“

3. Podľa názoru sťažovateľa „Postupom okresného a krajského súdu pri zisťovaní skutkového   stavu   veci,   aplikácii   právnych   predpisov   a   vydaním   napadnutých   uznesení vlastne   došlo   k   značnému   a   bezdôvodnému   znehodnoteniu   môjho   plného   úspechu v konaní.“.

4. Sťažovateľ tvrdí, že:

a) „Napadnutým uznesením okresného a krajského súdu mi bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).“,

b) „Postupom Krajského súdu... a Okresného súdu... boli porušené moje ústavné práva uvedené v Čl. 46 ods. 1 a Čl. 47 ods. 3 v spojení s porušením Čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa Čl.. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Základné právo M. H. na súdnu a inú právnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy... základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa Čl. 47 ods. 3 Ústavy... v spojení s Čl. 12 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu... zo dňa 28. 10. 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 95 2010 porušené bolo.

Ústavný   súd...   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu...   zo   dňa   28.   10.   2010,   sp.   zn. 17 Co/95/2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania...“

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých   prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   sťažnosti,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

9. Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie v petite označených práv napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorým „došlo k značnému a bezdôvodnému znehodnoteniu môjho plného úspechu v konaní“ (pozri bod 3).

10. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na inom   orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi... rovní.   Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

11. Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   k porušeniu   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať o podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (II. ÚS 8/01)   vrátane   návrhu o námietke   zaujatosti,   alebo   v prípade   opravných   konaní   by   všeobecný   súd   odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol   o ňom   v spojitosti   s napadnutým   súdnym   rozhodnutím   (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

12.   V prípade   sťažovateľa   však   nešlo   o odmietnutie   spravodlivosti   majúce   za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych   názorov   sťažovateľa.   Nespokojnosť   sťažovateľa   s obsahom   rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   daná   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu   právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   sú   zlúčiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

15.   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   uznesenia   krajského   súdu   dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z jeho odôvodnenia. Krajský súd v podstatnom uviedol:

„Napadnutým uznesením   prvostupňový   súd navrhovateľovi   náhradu   trov   konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozsudkom Okresného súdu Vranov n/Topľou č. k. 4 C 37/2006-217 bola odporkyňa zaviazaná nahradiť trovy konania navrhovateľovi. Po tom,   čo   odporkyňa   proti   tomuto   rozsudku   podala   odvolanie,   Krajský   súd   v   Prešove rozsudkom zo dňa 4. 1. 2010... zrušil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Bolo   úlohou   prvostupňového   súdu   riadne   zistiť   skutkový   stav   s   poukazom   na   to,   že odporkyňa bola v priebehu konania oslobodená od platenia súdnych poplatkov.

V prejednávanej veci prvostupňový súd opätovne preskúmal, osobné a majetkové pomery odporkyne. Zistil, že odporkyňa je zamestnaná ako predavačka,   od januára do marca   2010   dosiahla   priemerný   čistý   mesačný   príjem   71,56   eur.   Z   potvrdenia zamestnávateľa vyplýva, že je zamestnaná na skrátený pracovný úväzok a výška jej čistého príjmu za január až marec 2010 predstavuje 214,68 eur. Odporkyňa nie je poberateľkou dávky a príspevkov v hmotnej núdzi. Prvostupňový súd poukázal na ustanovenie. § 150 ods. 1 O. s. p. a po opätovnom preskúmaní osobných, majetkových a zárobkových pomerov odporkyne má za to, že aj napriek jej neúspechu v konaní by sa rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania navrhovateľovi odporkyňou voči nej javilo ako neprimerane tvrdé, keďže odporkyňa bola oslobodená od platenia súdnych poplatkov. Jej majetkové pomery sa doposiaľ nezmenili, aj naďalej spĺňa predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov. Preto súd odporkyňu na úhradu trov úspešnému navrhovateľovi nezaviazal...

Podľa § 138 O. s. p. odporkyňa v priebehu konania bola oslobodená od platenia súdnych poplatkov na návrh... Prvostupňový súd správne vyhodnotil podľa § 150 ods. 1 O. s. p., že v prejednávanej veci sú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Bolo zistené, že dôvody na oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   na   strane   odporkyne   aj   naďalej   trvajú,   je pravdou,   že   dedičstvo   sa   nadobúda   smrťou   poručiteľa,   avšak   faktické   právo   nakladať s týmto   majetkom a   užívať   tento majetok a   brať   z neho úžitky   vo svoj   prospech,   môže odporkyňa   len,   pokiaľ   bude   právoplatne   o   dedičstve   po   jej   nebohej   matke   rozhodnuté. Doposiaľ   však   právoplatne   o   dedičstve   nebolo   rozhodnuté,   o   čom   svedčí   nakoniec   aj skutočnosť, že aj pre dovolacie konanie ju prvostupňový súd od platenia súdneho poplatku z dovolania oslobodil. Pomery odporkyne sú nezmenené a úhrada finančnej čiastky, ktorá zodpovedá trovám konania, na ktoré má navrhovateľ podľa § 142 ods. 1 O. s. p. nárok, by mohla mať vážny vplyv na jej sociálnu situáciu a na spokojovanie jej najnevyhnutnejších nákladov.

Preto odvolací súd napadnutý výrok uznesenia súdu prvého stupňa... potvrdil.“

16. Predmetné   rozhodnutie   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a nevyplýva   z nich   ani   taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým   a právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov   a námietok. V zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05).   Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu   vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

18. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa čl. 46 ods.   1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

19. Sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy. Ústavný súd v nadväznosti na namietané porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy konštatuje, že jednotlivé zásady vymenované v čl. 12 ods. 1 ústavy vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv   a zároveň   majú   univerzálny   charakter.   Treba   ich   chápať   ako   ústavné   direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom   na   tieto   znaky   nemôžu   plniť   poslanie   priamo   aplikovateľných   ustanovení v individuálnych   záležitostiach   (I. ÚS   8/97,   I.   ÚS   59/97).   Z týchto   dôvodov   bolo   preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú. Keďže sťažovateľ namietal   porušenie   základného   práva   aj   podľa   čl. 47   ods.   3   ústavy   len   z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy, ktoré mali byť podľa   neho   taktiež   porušené.   Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, nemožno   vzhľadom   na   to   uvažovať   ani   o   porušení sťažovateľovho práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011