znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 120/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Z., T., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu   Trenčín   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   30   P   150/2007   a jeho   rozsudkom   č.   k.   30   P   150/2007-73 z 27. októbra 2008 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoP 74/2008 a jeho rozsudkom č. k. 5 CoP 74/2008-107 z 11. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Z. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2009 doručená sťažnosť J. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 P 150/2007 a jeho rozsudkom č. k. 30 P 150/2007-73 z 27. októbra 2008 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného   súdu“)   a   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoP 74/2008 a jeho rozsudkom č. k. 5 CoP 74/2008-107 z 11. februára 2009 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

Zo sťažnosti, k nej pripojených príloh a spisu okresného súdu sp. zn. 30 P 150/2007 vyplynulo, že rozsudkom okresného súdu č. k.   21 C 80/2006-69 zo 6. marca 2007 bolo rozvedené   manželstvo   sťažovateľa   a Z.   Z.,   rod.   L.,   z ktorého   pochádza   maloletý   F.   Z. Uvedeným rozsudkom bol syn F. na čas po rozvode zverený do osobnej starostlivosti matky a styk otca bol upravený tak, že je oprávnený stretávať sa s mal. F. každý párny týždeň od soboty od 10.00 h do nedele do 17.00 h, každý párny rok počas celých jarných prázdnin v čase od prvého dňa jarných prázdnin od 10.00 h do posledného dňa jarných prázdnin do 17.00   h,   počas letných   prázdnin   v čase   od   1. júla od   10.00   h do   31.   júla do   17.00   h, v každom nepárnom roku počas veľkonočných sviatkov v čase od Veľkonočného piatku od 10.00 h do Veľkonočného pondelka do 17.00 h, počas letných prázdnin v čase od 1. augusta od 10.00 h do 31. augusta do 17.00 h a v čase zimných prázdnin v čase od 24. decembra od 10.00 h do posledného dňa zimných prázdnin do 17.00 h. Rozsudok sa stal právoplatným a vykonateľným 28. apríla 2007.

Sťažovateľ v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia z 26. novembra 2007 a v podaní z 20. decembra 2007 požiadal okresný súd o úpravu styku s maloletým synom rozširujúcim spôsobom tak, aby mal právo stýkať sa so svojím synom každý týždeň v čase od piatku od 18.00 h do nedele do 18.00 h. Každý párny rok počas celých jarných prázdnin od 10.00 h prvého dňa prázdnin do nedele do 18.00 h posledného dňa prázdnin, počas letných prázdnin od 1. júla od 10.00 h do 31. júla do 18.00 h,   počas celých jesenných prázdnin od 10.00 h prvého dňa prázdnin do 18.00 h posledného dňa prázdnin. Každý nepárny rok počas veľkonočných sviatkov od 10.00 h Veľkonočného piatku do 18.00 h Veľkonočného pondelka, počas celých polročných prázdnin od 10.00 h prvého dňa prázdnin do 18.00 h posledného dňa prázdnin, počas letných prázdnin od 1. augusta od 10.00 h do 31. augusta do 18.00 h, počas celých vianočných prázdnin od prvého dňa prázdnin do 18.00 h posledného dňa prázdnin. Sťažovateľ okresný súd žiadal aj o umožnenie styku s maloletým synom mimo určeného času, na účely kultúrneho a športového vyžitia, ak si to bude žiadať sám maloletý. Svoje návrhy odôvodnil skutočnosťou, že má svojho syna veľmi rád, majú spolu veľmi dobrý vzťah a chce sa podieľať na jeho výchove a zdravom telesnom a duševnom vývoji rovnakou mierou ako matka. Súdom určený rozsah styku s maloletým považuje za nedostatočný a v dôsledku toho, že matka dieťaťa odmieta akúkoľvek dohodu o styku s dieťaťom mimo súdom určeného času, podal sťažovateľ okresnému súdu návrh na určenie   styku   s maloletým   rozširujúcim   spôsobom   a trval   aj   na   podanom   návrhu z 24. apríla 2007,   v ktorom   žiadal,   aby   mu   súd   zveril   maloletého   do   jeho   osobnej starostlivosti na čas rovnajúci sa polovici doby, ktorá uplynula od 10. apríla 2007 do doby, keď   rozsudok   o rozvode   manželstva   nadobudol   právoplatnosť,   t.   j.   celkovo   deväť   dní. Matka maloletého požiadala okresný súd o zúženie styku sťažovateľa so synom.

Okresný súd rozsudkom č. k. 30 P 150/2007-73 z 27. októbra 2008 po vykonanom dokazovaní   –   vypočutí   účastníkov,   na   základe   správy   psychológa   referátu poradensko-psychologických služieb Ú. v T. a záverov kolízneho opatrovníka - návrh otca na zmenu v úprave styku s maloletým, ako aj návrh matky zamietol. Proti rozsudku podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu 19. novembra 2008 odvolanie. Dňa 24. novembra 2008 podala odvolanie aj matka maloletého F., ktoré jej právna zástupkyňa doplnila 10. februára 2009.

Okresný   súd   postúpil   spis   12.   decembra   2008   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   5   CoP   74/2008-107   z 11.   februára   2009   rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa tvrdení sťažovateľa označenými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva priznaného čl. 41 ods. 4 ústavy, a to tým, že

-- mu bolo neprimerane obmedzené právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť,

- súdy nevykonali dokazovanie navrhované kolíznym opatrovníkom a   ním, čím nebolo dodržané právo rovnosti v tom, že psychológ mal vyhodnotiť správanie dieťaťa vo vzťahu k matke a k otcovi, tak ako to navrhoval kolízny opatrovník.

3

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 P 150/2007 a jeho rozsudkom č. k. 30 P 150/2007-73 z 27. októbra 2008, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoP 74/2008 a jeho rozsudkom č. k. 5 CoP 74/2008-107 z 11. februára 2009, zruší napadnuté rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu a prizná mu trovy konania.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a   o   postavení   jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ   ide   o tú   časť   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu   vedenému   okresným súdom   pod   sp.   zn.   30   P   150/2007   a jeho   rozhodnutiu   č.   k.   30   P   150/2007-73

4

z 27. októbra 2008, ústavný súd konštatuje, že nie je daná právomoc ústavného súdu o tejto časti sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,   ak poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je v právomoci   všeobecných   súdov.   V danom prípade   bolo   proti   uzneseniu   okresného   súdu   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   a preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   mal krajský   súd   v odvolacom   konaní,   čím   je   zároveň   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu. Sťažovateľ možnosť podania odvolania proti rozhodnutiu okresného súdu využil a o jeho odvolaní rozhodol krajský súd. Z uvedeného dôvodu sa touto časťou sťažnosti ústavný súd nemohol zaoberať.

Odlišná   je   situácia   v tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu   vedenému krajským súdom pod sp. zn. 5 CoP 74/2008. Túto časť sťažnosti považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súdu   na základe zákona.

Rodičovské   práva   a povinnosti   patria,   tak   ako   to   uvádza   aj sťažovateľ,   obidvom rodičom. Ak rodičia žijú v manželstve, predpokladá sa, že svoje deti vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletých detí. Zákon Národnej rady Slovenskej republiky   č.   36/2005   Z.   z.   o rodine   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o rodine“)   úpravu   výkonu   rodičovských   práv a povinností rieši v určitých špecifických situáciách osobitne, tak ako to predpokladá čl. 51 ods. 1 ústavy. Zákon o rodine preferuje dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností   (§ 24 ods. 2, § 25 ods. 1, § 35 a § 36 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode   rodičov   o výkone   rodičovských   práv,   rozhodne   o ich   výkone   súd,   vždy   však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.

5

Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 26/05 vyslovil právny názor, že právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy.

Z okolností   preskúmavanej   veci   vyplýva,   že   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa na ochranu jeho rodičovských práv podľa čl. 41 ods. 4 ústavy by mohlo dôjsť len v príčinnej súvislosti s porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu.   Sťažovateľ vo svojej sťažnosti porušenie čl. 46 ods.   1   ústavy   nenamietal,   z uvedeného   dôvodu   preto   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2010

6