znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 120/09-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Č., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 Co/ 48/2008 z 5. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára 2009   doručená   sťažnosť   P.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy postupom a uznesením Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   9   Co/48/2008 z 5. júna 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení odporcu (žalovanej strany) účastníkom   občianskoprávneho   konania   o určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti vedeného   Okresným   súdom   Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   4   C/7/2004. V tomto   konaní   bol   sťažovateľ   úspešný   a okresný   súd   rozhodol   o zamietnutí   návrhu rozsudkom   zo   14.   decembra   2007   z dôvodu,   že   nebolo   možné   návrhu   vyhovieť   pre nedostatok   právnej   spôsobilosti   u jedného   z účastníkov   konania.   Proti   tomuto   rozsudku okresného súdu podali navrhovatelia odvolanie a domáhali sa, aby krajský súd ako súd odvolací napadnuté rozhodnutie zrušil. Krajský súd uznesením z 5. júna 2008 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   poukázal   vo   svojej   sťažnosti   na   to,   že „Krajský   súd   v Žiline   svojím uznesením 9 Co/48/2008 porušil ustanovenie § 5 O. s. p. v prospech navrhovateľov, a tým porušil i článok 46 ods. 1 O. s. p. Porušením poučovacej povinnosti došlo k zvýhodneniu podmienok   pre   uplatnenie   práva   navrhovateľov,   a tým   k porušeniu   ústavného   práva rovnosti účastníkov v konaní, vyjadrenú v článku 47 ods. 3 Ústavy SR.“.

Sťažovateľ videl porušenie základných ústavných práv podľa označených článkov ústavy   aj   v tom,   že   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   poskytol   navrhovateľom   väčšiu príležitosť na uplatnenie ich práv a výhodnejšie postavenie, ako mal on ako odporca, čo je porušením práva na nestranný súd.

Na základe uvedeného v petite svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Krajský súd v Žiline v konaní pod sp. zn. 9 Co/48/2008 uznesením z 5. 6. 2008 porušil základné právo P. M., bytom Ž. zaručené článkom 46 ods.1 Ústavy SR a článkom 47 ods. 3 Ústavy SR.

Ústavný súd SR zrušuje uznesenie Krajského súdu v Žiline 9 Co 48/2008 z 5. 6. 2008 a prikazuje Krajskému súdu v Žiline, aby vo veci opätovne konal a rozhodol.

P.   M.,   bytom   K.   priznáva náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   289,74   € (slovom dvestoosemdesiatdeväť euro a sedemdesiatštyri centov) (2 úkony právnej služby po 115,90 € - prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť; 2 x režijný paušál po 6,95 €, DPH 19 %, t. j. 289,74 €), ktoré je súd povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. S. vedený v Č.,   a.   s.,   pobočka   Č.,   č.   ú...,   a to   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   53   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 124/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Ústavný súd sa oboznámil s obsahom dotknutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý ako   odvolací   súd   rozhodoval   o odvolaní   navrhovateľov   proti   rozsudku   okresného   súdu sp. zn. 4 C 7/2004 zo 14. decembra 2007 a ktorý napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol: „Občiansky súdny proces má dvojitú funkciu. Okrem toho, že je nástrojom ochrany práv, plní aj výchovné poslanie. Obidve tieto funkcie   sú   vo   vzájomnej   jednote,   nakoľko   tým,   že   súd   spravodlivo   rozhoduje,   zároveň vychováva občanov a jeho výchovná činnosť prispieva k ochrane práv. Všeobecný súd musí vychádzať   z toho,   že   súdy   majú   poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov.

Prílišný   formalizmus   pri   posudzovaní   úkonov   účastníkov   občianskeho   súdneho konania a nadmerný tlak na doplnenie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV.US 1/02, z 26. septembra 2002).

... I krajský súd považoval preto záver okresného súdu o tom, že po smrti pôvodného navrhovateľa,   nemožno   vlastníctvo   k nehnuteľnostiam   bez   ďalšieho   určiť   do   jeho vlastníctva   a je   potrebné   znenie   žaloby   prispôsobiť   existujúcemu   stavu,   za   správny.   Na druhej strane však krajský súd zohľadnil, že účastníci nemajú právnické vzdelanie, spor prebieha od roku 2003, boli vypracované znalecké posudky, a preto za rozpor so zásadou procesnej ekonómie považoval odoprieť poskytnutie právnej ochrany navrhovateľom len z dôvodu,   že   petit   neupresnili   podľa   stavu,   ktorý   v dôsledku   úmrtia   ich   právneho predchodcu nastal a nežiadali vlastníctvo k nehnuteľnostiam určiť do dedičstva po ňom, resp. určiť, že tieto patrili ku dňu jeho smrti do jeho vlastníctva.“

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). Táto zásada našla svoj odraz v (už ustálenej) rozhodovacej praxi ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že nemožno za prípustnú v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde považovať takú ústavnú sťažnosť, ktorá smeruje proti zrušujúcemu   uzneseniu   (rozhodnutiu)   súdu   vyššieho   stupňa,   lebo   nejde   o rozhodnutie „konečné“. Konanie vo veci samej totiž ďalej pokračuje a sťažovateľ má možnosť uplatniť svoje práva v rámci tohto konania. Inak povedané, sťažovateľ môže svoje námietky, ktoré vznáša v sťažnosti, uplatniť v konaní pred okresným súdom.

Ústavné   súdnictvo   a právomoc   ústavného   súdu   sú   vybudované   predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených (a kasácii právoplatných a konečných rozhodnutí),   v ktorých   protiústavnosť   nemožno   napraviť   iným   spôsobom,   teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   nezaoberal   výkladom   a použitím sťažovateľom napadnutých ustanovení zákona, ale ako obiter dictum uvádza, že k zárukám rovnosti patrí aj právo na právnu pomoc v konaní smerujúcu k tomu, aby ochrana práv bola efektívna. Právnou pomocou je v určitom zmysle aj poučovanie účastníkov súdom. Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) všeobecne   ukladá   súdu   povinnosť   poskytovať   účastníkom   poučenie   o ich   procesných právach a povinnostiach (§ 5 OSP).

Cieľom   poučovacej   povinnosti   súdu   je   to,   aby   účastník,   ktorý   si   neosvojil procedurálne pravidlá, vedel, aké má v procese práva a povinnosti, aby mohol pred súdom svoje   zámery   vyjadrovať takým   spôsobom,   že   ním   vykonané procesné   úkony   vyvolajú sledované účinky, a aby mohol splniť svoje procesné povinnosti. Do poučovacej povinnosti patrí   taká   pomoc,   aby   účastník   mohol   zákonom   ustanoveným   spôsobom   vyjadriť,   čo v konaní sám chce urobiť.

V prerokovávanej   veci   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   krajský   súd   správne neposudzoval napadnutý rozsudok okresného súdu tak formalisticky, ako to žiadal v tejto sťažnosti   sťažovateľ,   a pripomína   všeobecnú   zásadu,   podľa   ktorej   treba   spravodlivo posudzovať   každé   konanie   v jeho   celku,   preto   aj   všeobecné   sudy   musia   postupovať spôsobom, ktorý je ustanovený zákonom a ktorý vyplýva z okolností konkrétneho súdneho konania.

S ohľadom   na   okolnosti   daného   prípadu   nebolo   možné   krajskému   súdu   vyčítať, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že „ po smrti pôvodného navrhovateľa, nemožno vlastníctvo k nehnuteľnostiam bez ďalšieho určiť do jeho vlastníctva a je potrebné znenie žaloby prispôsobiť existujúcemu stavu.“ Na druhej strane však krajský súd zohľadnil, že účastníci nemajú právnické vzdelanie, spor prebieha od roku 2003, boli vypracované znalecké posudky, a preto za rozpor so zásadou procesnej ekonómie považoval odoprieť poskytnutie právnej ochrany navrhovateľom len z dôvodu, že petit   žaloby neupresnili podľa   stavu,   ktorý   v dôsledku   úmrtia   ich   právneho   predchodcu nastal a nežiadali vlastníctvo k nehnuteľnostiam určiť do dedičstva po ňom, resp. určiť, že tieto patrili ku dňu jeho smrti do jeho vlastníctva.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom a uznesením krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/48/2008 a jeho uznesením z 5. júna 2008 a namietaným porušením   základného   práva   sťažovateľa   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   a preto   sťažnosť   odmietol   po   jej   predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009