znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 120/08-64

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2009 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka vo veci sťažnosti S. R. O., USA, zastúpeného advokátkou JUDr. I. L., B., pre namietané porušenie jeho základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní vedenom   pod   sp. zn.   10   C   112/93   a   postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 154/08 (pôvodne pod sp. zn. 5 Co 58/07) takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo S.   R.   O. na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 112/93 p o r u š e n é b o l o.

2.   Základné   právo S.   R.   O. na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 154/08 (pôvodne pod sp. zn. 5 Co 58/07) p o r u š e n é   n e b o l o.

3. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý   uhradiť S. R. O. trovy právneho zastúpenia v sume 346,31 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a tridsaťjeden centov) na účet advokátky JUDr. I. L., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2008 doručená sťažnosť (rozšírená podaním doručeným 15. októbra 2008) S. R. O. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 112/93 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 154/08 (pôvodne pod sp. zn. 5 Co 58/07).

1. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že právny predchodca sťažovateľa podal návrh na   začatie   konania   o   vydanie   veci   podľa   zákona   č.   87/1991   Zb.   o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov. Obvodný súd Bratislava II (terajší okresný súd) rozsudkom č. k. 10 C 112/93-33 z 10. októbra 1994 návrh navrhovateľa zamietol, ale v zákonnej lehote sa navrhovateľ proti rozsudku odvolal. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd   odvolanie „nebol   schopný   14   rokov   postúpiť   odvolaciemu   súdu   na   konečné rozhodnutie...“.

Okresný súd listom z 19. mája 2004 po takmer 10 rokoch vyzval právneho zástupcu navrhovateľa, aby v lehote 10 dní oznámil, či plná moc udelená mu navrhovateľom na zastupovanie v konaní naďalej trvá, či navrhovateľ trvá na podanom odvolaní z 5. januára 1995, a na doplnenie podania. Právny zástupca v odpovedi na výzvu oznámil okresnému súdu listom z 31. mája 2004, že smrťou navrhovateľa mu zo zákona zanikla plná moc. Okresný súd vyzval sťažovateľa ako dediča navrhovateľa listom z 29. mája 2006, aby mu oznámil, či v predmetnej právnej veci trvá na odvolaní, alebo ho berie späť. Sťažovateľ po porade so svojou právnou zástupkyňou oznámil okresnému súdu listom z 2. novembra 2006, že na odvolaní trvá.

Podľa sťažovateľa okresný súd ani krajský súd nekonajú bez zbytočných prieťahov, pretože od podania návrhu vo veci samej uplynulo 14 rokov a 12 rokov sa neurobil žiaden úkon, ktorým by sa vec právoplatne skončila. Namiesto toho podľa názoru sťažovateľa súdy od neho nezmyselne požadovali „návrh na začatie konania podaný na súd prvého stupňa pod sp. zn. 11 C 153/92 v roku 1992 a dodatok návrhu z 23. 06. 1994, založený v spise namiesto   pôvodného   návrhu“,   hoci   uvedené   písomnosti   musel   mať   konajúci   súd k dispozícii, keďže vo veci rozhodol.

Sťažovateľ je toho názoru, že postupom okresného súdu a krajského súdu vznikli zbytočné prieťahy v konaní, čím sa porušuje čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe už uvedeného sťažovateľ žiada vydať nález v tomto znení:„a/ Okresný súd Bratislava II. postupom v konaní vedenom pod sp. zn 10 C 112/93 a Krajský súd v Bratislave pod sp. zn. 5 Co 58/07 o vydanie veci porušili základné právo Ľ. O. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

b/   S.   O.   sa   priznáva   primerané   zadosťučinenie   v   sume   500   000,-   Sk   (slovom päťstotisíc korún slovenských), ktoré mu je Okresný súd Bratislava II. povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

c/ Okresný súd Bratislava II. je povinný S. O. uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. L.... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil tým, že „Postupom súdu bolo porušené právo účastníka súdneho konania zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a oznámenie Okresného súdu Bratislava II, Spr. 2074/2007 zo dňa 06. 06. 2007 o tom, že spis bol až po takmer 13 rokoch dňa 30. 01. 2007 predložený na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa Krajskému súdu v Bratislave, nie je v danom prípade dostačujúce. Postupom súdu som stratil dôveru, ktorú som vkladal do konania a spravodlivého súdneho systému.“.

3.   Uznesením   č.   k. I.   ÚS   120/08-16   z   10.   apríla   2008   (voči   okresnému   súdu) a uznesením č. k. I. ÚS 120/08-38 z 30. októbra 2008 (voči krajskému súdu) ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci podaním z 15. januára 2009 písomne vyjadrila predsedníčka okresného súdu (sp. zn. Spr. 2159/2008), v ktorom uviedla:„V prejednávanej veci išlo o právne zložitú vec... bolo pridelené od postúpenia spisu doposiaľ niekoľkým sudcom tunajšieho súdu. Tunajší súd od postúpenia spisu z Okresného súdu Bratislava IV dňa 23. 06. 1994 konal vo veci plynulé a bez prieťahov. Vo veci boli nariadené pojednávania 16. 09. 1993, 11. 11. 1993, 14. 12. 1993, 28. 01. 994, 08. 04. 1994, 20. 05. 1994, 17. 06. 1994 a 10. 10. 1994 na ktorom bol vynesený rozsudok, ktorým súd návrh   zamietol.   Na   nariadených   pojednávaniach   sa   právny   predchodca   sťažovateľa zúčastnil len raz a to 11. 11. 1993, kedy bol vo veci vypočutý. Navrhovateľ - jeho právny predchodca podal voči rozsudku odvolanie dňa 09. 01. 1995. Po podaní odvolania bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní na bývalý Mestský súd v Bratislave dňa 24. 04. 1995. Mestský súd v Bratislave vrátil spis bez rozhodnutia tunajšiemu súdu dňa 11. 07. 1995 s tým, aby súd zabezpečil založenie pôvodného návrhu z roku 1992, ktorý bol podaný na Okresnom súde Bratislava IV. Po zistení, že túto listinu zo strany navrhovateľa už nie je možné   zabezpečiť   tunajší   súd   opätovne   predložil   spis   na   rozhodnutie   o   odvolaní   voči rozsudku Krajskému súdu v Bratislave dňa 01. 02. 2007, Krajský súd v Bratislave spis bez rozhodnutia   vo   veci   samej   opätovne   spis   vrátil   tunajšiemu   06.   05.   2008   s   rovnakými pokynmi ako v roku 1995 na zabezpečenie listinných dôkazov.

Zabezpečenie návrhu na začatie konania podaného na súd prvého stupňa v roku 1992 pod sp. zn. 11 C/153/1992, sa súdu nepodarilo zaobstarať ani podpísanie dodatku návrhu z 23. 06. 1994 navrhovateľom, sa súdu nepodarilo zabezpečiť, nakoľko pôvodný navrhovateľ Ľ. O. v priebehu konania zomrel a do jeho postavenia vstúpili dedičia. S novou predkladacou správou bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní voči rozsudku z roku 1994 Krajskému súdu v Bratislave dňa 04. 07. 2008.“

5.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   podaním   z   24.   novembra   2008 písomne vyjadrila predsedníčka krajského súdu (sp. zn. Spr. 3551/2008), v ktorom okrem iného uviedla:

„...   činnosť   odvolacieho   súdu   v   predmetnej   veci,   smerovala   k   zisteniu   splnenia základných podmienok konania... za ktorých súd môže vo veci konať, splnenie ktorých sa nakoniec nepreukázalo.

Rýchlosť   konania   odvolacieho   súdu   bola   (nielen   v   tomto   prípade)   ovplyvnená množstvom vecí napadnutých skôr (v určitom období viac ako 100 vecí mesačne na jeden senát), pričom senát 5 Co veci vybavuje priebežne, teda najskôr vybavuje skôr napadnuté veci.“

6.   K   vyjadreniu   okresného   súdu   a krajského   súdu   zaujala   stanovisko   právna zástupkyňa sťažovateľa listom z 25. februára 2009, v ktorom okrem iného uviedla: «V   danom   prípade   sa   jednalo   o   „zabezpečenie“   pôvodného   návrhu   na   začatie konania,   ktorý   sa   v   spise   z   nám   neznámych   príčin   nenachádza.   Pôvodný   návrh navrhovateľa (...) z roku 1992 ako spis Obvodného súdu Bratislava IV. bol v zmysle platnej právnej úpravy odstúpený príslušnému súdu na vybavenie (v danom prípade Okresnému súdu Bratislava II.) a tento ako vecne a miestne príslušný súd vo veci konal a rozhodol, a preto je nepochybné, že musel aj mať k dispozícii podpísaný pôvodný návrh.

... Postup Krajského súdu v Bratislave, ktorým nezmyselne od sťažovateľa požaduje „návrh na začatie konania podaný na súd prvého stupňa pod sp. zn. 11 C 153/92 v roku 1992 a dodatok návrhu z 23. 06. 1994, založený v spise namiesto pôvodného návrhu“ považujeme za neodôvodnený a obštrukčný, keďže Obvodný súd Bratislava II (súd prvého stupňa) vo veci riadne konal a rozhodol, a teda musel mať kópiu návrhu k dispozícii, a teda nie je v súlade so základnými zásadami občianskeho súdneho procesu a za postup, ktorý by spĺňal požiadavku na vedenie konania bez zbytočných prieťahov.

... Naviac aj následný postup Krajského súdu v Bratislave považujeme za evidentne poškodzujúci   navrhovateľa,   keďže   medzičasom   dokonca   svojim   uznesením č. 5 Co 154/2008-96 zo dňa 30. 09. 2008 bol rozsudok Obvodného súdu Bratislava II. č. k. 10   C   112/93-33   z   10.   októbra   1994   zrušený   a   konanie   zastavené   najmä   z   dôvodu neexistencie pôvodného návrhu.

Domnievame sa, tak ako sme to uviedli v článku I. ods. 1, že pokiaľ sa vinou súdu zo spisu stratil pôvodný podpísaný návrh, nemôže to byť na škodu účastníka. Pre úplnosť v tejto súvislosti dodávame, že najmä z týchto uvedených dôvodov, sme podaním zo dňa 30. 12. 2008 iniciovali dovolanie...

Reštitučný nárok navrhovateľa nebol právoplatne ukončený za takmer 17 rokov, na strane odporcov I. - IV. za uvedené obdobie došlo k viacerým zmenám a transformáciám, (čo celý spor ešte viac zneprehľadňuje)...»

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených   článkov   ústavy   a dohovoru.   Jej   prerokovanie   na   ústnom   pojednávaní   – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie uzneseniami z 10. apríla 2008 a   z 30.   októbra   2008   I.   senát   ústavného   súdu   v zložení   Peter   Brňák   (predseda   senátu), Marianna Mochnáčová a Milan Ľalík (sudcovia). V zmysle rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2009 účinného od 1. marca 2009 I. senát ústavného súdu tvoria sudcovia Marianna Mochnáčová (predsedníčka senátu), Peter Brňák a Milan Ľalík (sudcovia). Z uvedeného dôvodu vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností   a zo spisu   okresného   súdu sp. zn. 10 C 112/93 a krajského súdu sp. zn. 5 Co 58/07 ústavný súd zistil tento relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Žalobný návrh na vydanie veci podal pôvodne Ľ. O., B. (ďalej aj „navrhovateľ“), proti odporcom: 1. P., B., 2. T. B.; 3. M. B.; 4. O. B. Žaloba bola podaná na Obvodný súd Bratislava IV v roku 1992 (nedalo sa zistiť deň podania, pretože pôvodná žaloba sa v spise nenachádza),   ktorú   Obvodný   súd   Bratislava   IV   zaevidoval   pod   sp.   zn.   11   C   153/93. V súdnom spise je len doplnok k žalobnému návrhu, ktorý navrhovateľ doručil 23. júna 1994   Obvodnému   súdu   Bratislava   II.   V priebehu   konania   navrhovateľ...   zomrel   a do konania vstúpil 20. júna 2006 namiesto neho jeho dedič S. O. – sťažovateľ.

Súdny   spis   okresného   súdu   je   vedený   neprehľadne.   Listiny   v   súdnom   spise   sú poprehadzované,   aj   keď   jednotlivé   strany   sú   číslované,   predsa   nie   sú   založené v chronologickom   slede   tak,   ako   vznikli   podľa   svojho   dátumu,   kedy   boli   doručené okresnému súdu alebo kedy ich okresný súd vyhotovil.

Vo veci boli vykonané tieto najzávažnejšie úkony:

- Dňa 7. mája 1992 bol daný kancelárii pokyn sudcu, aby vyzvala navrhovateľa na doručenie   dvoch   návrhov   na   začatie   konania   (na   účel   ich   doručenia   odporcom   na vyjadrenie).

- Sudca dal 7. októbra 1992 kancelárii pokyn, aby nariadila termín pojednávania na 4. december 1992 a vyzvala odporcov, aby sa k návrhu na začatie konania vyjadrili.

- Dňa 26. novembra 1992 sa vyjadril k žalobnému návrhu odporca v 3. rade.

- Dňa 30. novembra 1992 sa vyjadril k žalobnému návrhu odporca v 1. rade.

-   Na   súdnom   pojednávaní   pred   Obvodným   súdom   Bratislava   IV   konanom 4. decembra 1992 (účastníci sa nedostavili) súd vyniesol uznesenie, ktorým vyslovil svoju miestnu nepríslušnosť vo veci.

- Obvodný súd Bratislava IV listom z 19. mája 1993 odoslal spis Obvodnému súdu Bratislava II (ďalej len „obvodný súd“), ktorý ho prevzal 24. mája 1993 a zaevidoval pod sp. zn. 10 C/112/93.

- Vo veci sa uskutočnilo pojednávanie 16. septembra 1993, na ktoré sa dostavili odporcovia v 2. a 3. rade. Obvodný súd uznesením odročil pojednávanie na 11. november 1993.

- Obvodný súd uskutočnil 11. novembra 1993 súdne pojednávanie za prítomnosti navrhovateľa a odporcu v 2. rade, na ktorom bol vypočutý navrhovateľ a odporca v 2. rade. Pojednávanie bolo odročené na 28. január 1994.

-   Dňa   25.   januára   1994   právny   zástupca   navrhovateľa   požiadal   okresný   súd o odročenie nariadeného pojednávania z dôvodu rokovania s odporcami.

- Súdneho pojednávania 28. januára 1994 sa nezúčastnil navrhovateľ ani jeho právny zástupca. Obvodný súd súdne pojednávanie odročil na 8. apríl 1994.

- Súdneho pojednávania 8. apríla 1994 sa nezúčastnil navrhovateľ ani odporcovia. Predvolanie na pojednávanie bolo doručené. Obvodný súd súdne pojednávanie odročil na 20. mája 1994.

- Súdneho pojednávania 20. mája 1994 sa nezúčastnil navrhovateľ ani odporcovia. Predvolanie   na   pojednávanie   navrhovateľovi   ani   jeho   právnemu   zástupcovi   nebolo vykázané. Obvodný súd súdne pojednávanie odročil na 17. jún 1994.

- Súdneho pojednávania 17. júna 1994 sa nezúčastnil navrhovateľ ani jeho právny zástupca. Predvolanie na pojednávanie právnemu zástupcovi nebolo doručené. Obvodný súd súdne pojednávanie odročil na 18. október 1994.

- Súdneho pojednávania 10. októbra 1994 sa zúčastnil právny zástupca navrhovateľa a odporcovia v 1. a 2. rade. Obvodný súd rozhodol vo veci.

-   Písomné   vyhotovenie   rozsudku   obvodný   súd   doručil   právnemu   zástupcovi navrhovateľa 21. októbra 1994.

- Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ 9. januára 1995 odvolanie.

- Dňa 9. februára 1995 sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril odporca v 2. rade.

- Dňa 24. apríla 1995 prevzal Mestský súd v Bratislave (ďalej len „mestský súd“) spis na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa.

- Mestský súd vyzval právneho zástupcu 18. mája 1995, aby predložil kópiu žaloby, ktorá bola pôvodne podaná na Obvodnom súde Bratislava IV.

- Právny zástupca navrhovateľa podaním 2. júna 1995 oznámil mestskému súdu, že kópiu podania nemá.

- Mestský súd 6. júna 1995 vyzval navrhovateľa, aby predložil kópiu žaloby, ktorá bola   pôvodne   podaná   na   Obvodnom   súde   Bratislava   IV.   Výzva   je   vykázaná   ako nedoručená.

- Mestský súd 30. júna 1995 vrátil spis obvodnému súdu bez rozhodnutia o odvolaní ako predčasne predložený s úpravou, aby do spisu zaobstaral pôvodný žalobný návrh z roku 1992 a potom vec vrátil mestskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

- Obvodný súd 6. septembra 1995 vyzval odporcov v 1. a 2. rade, aby predložili kópiu žalobného návrhu z roku 1992.

- Odporca v 1. rade 19. septembra 1995 oznámil súdu, že kópiu žalobného návrhu z roku 1992 nemá a predložiť ju nemôže.

- Odporca v 2. rade 28. decembra 1995 oznámil súdu, že kópiu žalobného návrhu z roku 1992 nemá.

-   Sudca   dal   18.   marca   1996   kancelárii   pokyn,   aby   na   2.   apríl   1996   predvolala právneho zástupcu navrhovateľa na informatívny výsluch.

- Úradným záznamom z 3. apríla 1996 je poznamenané ospravedlnenie právneho zástupcu navrhovateľa zo zdravotných dôvodov.

- S účinnosťou od 24. novembra 1996 v rámci reorganizácie súdnictva bol obvodný súd zmenený na okresný súd [podľa čl. IV ods. 2 písm. d) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 328/1996 Z. z., ktorým sa ustanovujú nové sídla a obvody súdov, a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších prepisov].

- Sudca dal 16. apríla 1998 kancelárii pokyn, aby na 3. jún 1998 predvolala právneho zástupcu navrhovateľa na informatívny výsluch.

-   Sudca   dal   17.   marca   1999   kancelárii   pokyn,   aby   na   11.   jún   1999   predvolala právneho zástupcu navrhovateľa na informatívny výsluch.

- Úradným záznamom z 11. júna 1999 je poznamenané, že na informatívny výsluch sa   nedostavil   právny   zástupca   navrhovateľa,   i keď   má   predvolanie   vykázané.   Na   nový termín výsluchu bol volaný právny zástupca navrhovateľa pod hrozbou uloženia pokuty vo výške 5 000 Sk.

-   Podaním   8.   septembra   1999   sa   právny   zástupca   ospravedlnil   z neúčasti   na informatívnom výsluchu nariadenom na 17. september 1999 z dôvodu, že v tom čase bude na liečení.

- Sudca dal 27. decembra 1999 kancelárii pokyn, aby na 25. marec 2000 predvolala právneho zástupcu navrhovateľa na informatívny výsluch pod hrozbou poriadkovej pokuty vo výške 5 000 Sk.

- Úradným záznamom z 25. februára 2000 je poznamenaný informatívny výsluch právneho   zástupcu   navrhovateľa,   ktorý   uviedol,   že   kópiu   pôvodného   žalobného   návrhu nemá.   Požiadal   o poskytnutie   jednomesačnej   lehoty,   aby   zistil,   či   navrhovateľ   trvá   na pôvodnom návrhu a či má kópiu pôvodného žalobného návrhu.

- Okresný súd 15. januára 2004 vyzval právneho zástupcu navrhovateľa, aby v lehote 10 dní oznámil, či jeho plná moc vo veci trvá a či na podanom odvolaní z 5. januára 1995 trvá. Ďalej, aby predložil pôvodný žalobný návrh z roku 1992. Zásielka bola okresnému vrátená ako nedoručená s poznámkou „adresát neznámy“.

-   Okresný   súd   požiadal   Slovenskú   advokátsku   komoru   v Bratislave   o oznámenie adresy právneho zástupcu navrhovateľa.

- Okresný súd zopakoval výzvu 19. mája 2004 na novej adrese právneho zástupcu navrhovateľa, aby v lehote 10 dní oznámil, či jeho plná moc vo veci trvá a či na podanom odvolaní z 5. januára 1995 trvá. Ďalej, aby predložil pôvodný žalobný návrh z roku 1992.

-   Právny   zástupca   navrhovateľa   JUDr.   A.   B.   podaním   7.   júna   2004   oznámil okresnému súdu, že plná moc mu zanikla... smrťou navrhovateľa.

-   Sudca   dal   19.   júla   2004   kancelárii   pokyn,   aby   zistila   na   Okresnom   súde Bratislava V,   či   sa   vedie   dedičské   konanie po   poručiteľovi   Ľ.   O.,   aby   vyžiadala kópiu úmrtného listu a rozhodnutie o dedičstve.

- Okresný súd Bratislava V 4. augusta 2004 oznámil, že dedičské konanie po Ľ. O. nie je vedené.

- Okresný súd 6. apríla 2005 zisťoval v Registri obyvateľov v Banskej Bystrici trvalý pobyt navrhovateľa.

- Register obyvateľov v Banskej Bystrici 5. mája 2005 oznámil okresnému súdu, že navrhovateľ... zomrel.

- Okresný súd 4. augusta 2005 vyzval Notársky   úrad notárky JUDr. M. B., aby oznámil okruh dedičov po navrhovateľovi v lehote 10 dní.

- Okresný súd 6. októbra 2005 a 8. decembra 2005 urgoval notárku JUDr. M. B. na zaslanie okruhu dedičov.

- Notárka JUDr. M. B. podaním 29. decembra 2005 oznámila okresnému súdu okruh dedičov po Ľ. O. s tým, že dedičské konanie nie je ukončené.

- Okresný súd 29. mája 2006 vyzval dedičov po Ľ. O., aby v lehote 20 dní oznámili, či trvajú na podanom odvolaní, alebo ho berú späť. Ďalej požiadal Okresný súd Bratislava IV o oznámenie, či sa v jeho archíve nenachádza pôvodný žalobný návrh z roku 1992.

-   Sťažovateľ   osvedčením   o dedičstve   vydaným   notárkou   JUDr.   M.   B.   č.   k. 23 D/523/2003 D not 73/03-54 z 20. júna 2006 nadobudol dedičský podiel po poručiteľovi Ľ. O. (osvedčenie o dedičstve je založené v súdnom spise).

- Dňa 7. júla 2006 Okresný súd Bratislava IV oznámil okresnému súdu, že pôvodný žalobný návrh z roku 1992 sa v jeho archíve nenachádza.

- Právna zástupkyňa sťažovateľa (splnomocnenie udelené na zastupovanie 25. júla 2006) podaním 7. augusta 2006 požiadala okresný súd o predĺženie lehoty na oboznámenie sa s právnym stavom a zaujatie stanoviska.

- Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne 8. novembra 2006 oznámil okresnému súdu, že trvá na odvolaní navrhovateľa (Ľ. O.) z 5. januára 1995.

- Okresný súd 22. januára 2007 zisťoval zápisy   v obchodnom registri   vedené na odporcov v 1. a 2. rade.

- Okresný súd 30. januára 2007 s dôvodovou správou odoslal spis na rozhodnutie o odvolaní   Krajskému   súdu   v Bratislave.   Krajský   súd   prevzal   spis   1.   februára   2007 a zaevidoval ho pod sp. zn. 5 Co/58/2007.

- Krajský súd 31. marca 2008 vrátil bez rozhodnutia o odvolaní spis okresnému súdu ako   predčasne   predložený   s úpravou,   že   chýba   návrh   na   začatie   konania   pod   sp.   zn. 11 C 153/92   z roku   1992   a dodatok   k žalobnému   návrhu   z   23.   júna   1994   nie   je navrhovateľom podpísaný.

- Dňa 6. mája 2008 prevzal okresný súd spis zaslaný krajským súdom.

- Okresný súd 23. mája 2008 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa na predloženie kópie žalobného návrhu z roku 1992.

- Právna zástupkyňa sťažovateľa podaním 11. júna 2008 oznámila okresnému súdu, že súd konal vo veci, a preto musel mať pôvodný návrh. Poukázala na odstup 16 rokov a smrť pôvodného žalobcu. Oznámila, že pôvodný žalobný návrh nemá.

-   Okresný   súd   1.   júla   2008   s dôvodovou   správou   odoslal   spis   na   rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu. Krajský súd prevzal spis 4. júla 2008 a zaevidoval ho pod sp. zn. 5 Co/154/08.

- Krajský súd uznesením č. k. 5 Co/154/08-96 z 10. októbra 2008 rozhodol vo veci tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a konanie zastavil.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu prerokúvanej veci. Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Preskúmanie   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C 112/93

Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že predmetom konania je rozhodovanie o návrhu na vydanie veci (podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách   v znení   neskorších   predpisov),   teda   po   právnej   stránke ide   o   štandardnú občianskoprávnu vec patriacu do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva. Ústavný súd pripúšťa skutkovú zložitosť veci s poukazom na charakter sporu (spor o vlastnícke právo) v spojení s faktorom času. Žiadna skutková zložitosť veci však v danom prípade nemôže ospravedlniť dĺžku konania na namietanom okresnom súde od 24. mája 1993 až do v poradí posledného predloženia spisu krajskému súdu (v rámci podaného odvolania), t. j. do 1. júla 2008, čo predstavuje viac ako 15 rokov od začatia konania.

Správanie   sťažovateľa   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní   o   tom,   či   v   konaní pred okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľa   (predovšetkým   jeho   právneho   predchodcu,   resp.   jeho   právneho   zástupcu) čiastočne ovplyvnilo celkovú dĺžku predmetného konania v konaní pred okresným súdom (predovšetkým   pokiaľ   ide   o účasť   na   pojednávaniach,   resp.   v súvislosti   s jeho nedostatočnou súčinnosťou pre potreby okresného súdu osobitne po podaní odvolania proti prvostupňovému rozsudku). V tejto súvislosti treba poukázať na skutočnosť, že po podaní odvolania   9.   januára   1995   až   do   7.   júna   2004   (pôvodný   právny   zástupca   pôvodného navrhovateľa v spore oznámil, že plná moc mu zanikla smrťou navrhovateľa) sa pôvodný právny   zástupca   o podané   odvolanie   ani   prípadné   prieťahy   nijako   nezaujímal   ani   ich nenamietal.

Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   konajúceho   okresného   súdu v predmetnej veci. Sťažovateľ v sťažnosti v súvislosti s prieťahmi okresného súdu poukázal na celkovú dĺžku konania v trvaní viac ako 14 rokov.

Z priebehu napadnutého konania (pozri II. časť odôvodnenia) vyplýva, že konanie okresného   súdu   bolo   plynulé   až   do   podania   odvolania   stranou   navrhovateľa   proti prvostupňovému   rozsudku,   resp.   do   apríla   1995,   t.   j.   do   času   vrátenia   spisu   mestským (odvolacím)   súdom   v súvislosti   s jeho   požiadavkou   o predloženie   kompletného   spisu (vrátane pôvodného   návrhu).   Na   celkovú   ujmu   okresného   súdu   v rámci   posudzovaných prieťahov   nejde   len   obdobie   do   vyhlásenia   rozsudku,   ktorým   bol   návrh   zamietnutý (10. októbra   1994),   ale   k prieťahom   na   strane   okresného   súdu   dochádzalo   aj   v čase následnom, až do predloženia spisu odvolaciemu súdu, k ostatnému predloženiu došlo až 1. júla 2008. Preto ústavný súd z hľadiska prieťahov v konaní hodnotil postup okresného súdu ako celok. Napriek tomu, že okresný súd v danej veci meritórne rozhodol ešte v roku 1994, nekonal koncentrovane ani efektívne a už len z dôvodu celkového trvania tohto konania (viac ako 15 rokov) došlo v súvislosti s vecou sťažovateľa k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedenú dĺžku konania nemožno v rozumnej miere ospravedlniť žiadnymi relevantnými okolnosťami tohto prípadu.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva   sťažovateľa   okresným   súdom   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote   zaručeného   v čl. 6   ods.   1   dohovoru   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia v bode 1.

2.   Preskúmanie   postupu   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co 154/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 Co 58/07)

Predmetom   sťažnosti   je   tiež   tvrdenie   sťažovateľa,   že   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 154/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 Co 58/07) boli porušené označené základné práva.

Sťažovateľ bližšie nešpecifikoval (neoznačil) obdobia, v ktorých krajský súd konal s prieťahmi, preto ústavný súd pri posudzovaní tvrdení sťažovateľa rozhodol vychádzajúc z obsahu spisu.

Podľa názoru ústavného súdu postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 154/2008 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 5 Co 58/07) od 1. februára 2007 do 31. marca 2008 a od 1. júla 2008 do podania sťažnosti ústavnému súdu (15. októbra 2008) nemožno na   základe   skutočností   uvedených   v sťažnosti   a poznatkov   o doterajšom   priebehu považovať za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,   resp. jej neprejednanie v „primeranej   lehote“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem toho krajský súd uznesením č. k. 5 Co/154/08-96 z 10. októbra 2008 napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a konanie vo veci zastavil, v dôsledku tejto skutočnosti   bola   vec   právoplatne   skončená   (po   doručení   tohto   rozhodnutia   účastníkom konania),   a to   (pre   účely   zisťovania   prieťahov   v konaní)   bez   ohľadu   na   to,   či   postup krajského   súdu   vecne   obstojí;   toto   je   v súčasnosti   predmetom   posudzovania   dovolacím súdom.

Pri hodnotení tohto obdobia ústavný súd vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry (napr. I. ÚS 35/01, II. ÚS 21/02, III. ÚS 102/02), podľa ktorej ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí znamenať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Predmetná doba vzhľadom na celkovú dĺžku doterajšieho konania pred krajským súdom 17 mesiacov neosvedčuje, že došlo k takej intenzite zásahu do práva sťažovateľa, ktorá by zodpovedala ústavnorelevantnému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

S prihliadnutím   na   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   vyslovil,   že   základné   právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   postupom krajského   súdu   porušené   nebolo,   tak   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto   rozhodnutia v bode 2.

IV.

1.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   postupom   okresného   súdu   v konaní   sp.   zn. 10 C 112/93 bolo porušené základné právo sťažovateľa, a sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného   finančného   zadosťučinenia,   bolo   potrebné   vysporiadať   sa   aj   s touto   jeho žiadosťou.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 000 Sk z dôvodov pretrvávajúceho pocitu právnej neistoty a v strate dôvery, ktorú vkladal do konania a spravodlivého súdneho systému.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že konštatovanie porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k okresnému súdu a priznanie náhrady trov konania (bod 2 IV. časti odôvodnenia) je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením, preto   jeho   žiadosti   o priznanie   finančného   zadosťučinenia   nevyhovel   (bod   4   výroku). Vychádzal pritom zo zistenia, že sťažovateľ vstúpil do konania (oznámením, že ako dedič po pôvodnom navrhovateľovi trvá na podanom odvolaní proti prvostupňovému rozsudku) až 8. novembra 2006, teda v čase viac ako 15 mesiacov pred podaním jeho sťažnosti na ústavnom súde, a navyše krajský súd vo veci rozhodol 30. septembra 2008. Uvedené časové súvislosti (osobnej zainteresovanosti sťažovateľa na súdnom spore a rozhodnutie vo veci krajským súdom) nemohol ústavný súd nezobrať na zreteľ pri posudzovaní pocitu právnej neistoty a v strate dôvery, ktorú sťažovateľ vkladal do konania a spravodlivého súdneho systému.  

2. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol voči okresnému   súdu   úspešný,   preto   mu   ústavný   súd   priznal   ich   náhradu,   a to   za   3 úkony právnych   služieb   (prevzatie   a prípravu   zastupovania,   spísanie   a podanie   sťažnosti 13. februára 2008, zaujatie stanoviska 2. marca 2009 k vyjadreniu okresného súdu).

Odmena za jeden úkon právnych služieb v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“) je 1/6 z výpočtového základu. Za jeden právny úkon vykonaný v roku 2008 patrí advokátke odmena z výpočtového základu 19 056 Sk (632,54 €), t. j. 3176 Sk (105,42 €) a režijný paušál 190 Sk (6,30 €), teda spolu 3 366 Sk (111, 23 €). Odmena advokátke za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom v roku 2008 (za 2 úkony právnych služieb a 2 x paušálna náhrada) predstavuje celkovú sumu 6 732 Sk (223,46 €). Za jeden právny úkon vykonaný   v roku   2009   patrí   advokátke   odmena z výpočtového   základu   695,41 € (20 950 Sk),   t. j. 115,90   € a režijný   paušál   6,95   €   (209,37   Sk),   teda   spolu   122,85   € (3 700,97 Sk).   Celková   odmena   advokátky   za   právne   zastúpenie   pred   ústavným   súdom predstavuje sumu 346,31 € (10 432,93 Sk).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

3. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2009