znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 120/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., bytom B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   III   po   vydaní   uznesenia   z 15. júna   2005   o zmene   súdneho exekútora v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2863/98 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára 2006 doručená sťažnosť MUDr. D. B., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len   „okresný   súd“)   po   vydaní   uznesenia   z 15.   júna   2005   o zmene   súdneho   exekútora v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2863/98.

Zo   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er   2863/98 okresný   súd   uznesením   z 15.   júna   2005   vyhovel   žiadosti   sťažovateľa,   ktorý   je v predmetnom exekučnom konaní v procesnom postavení oprávneného, a rozhodol o zmene súdneho   exekútora   (JUDr.   J.   nahradil   Ing.   S.).   Sťažovateľ   namieta   porušenie   ním označených práv tým, že okresný súd od 15. júna 2005 do podania sťažnosti ústavnému súdu   nezaslal   spis   novému   súdnemu   exekútorovi,   aby   mohol   pokračovať   v exekučnom konaní, čím sa predlžuje nie len samotné exekučné konanie ale aj stav právnej neistoty sťažovateľa.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že: „Zákonná sudkyňa (...) v konaní sp. zn.: Er 2863/98 dokázala   bez   akýchkoľvek   následkov   a   naďalej   páchať   obštrukcie   najškandalóznejšieho typu   proti   osobe   sťažovateľa.   Dodnes   marí   výkon   exekúcie   nedoručením   spisu   od predchádzajúceho   exekútora,   a   to   je   výkon   ktorý   mala   vykonať   spoločne   s   doručením uznesenia o zmene exekútora v júni 2005. (...)“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Práva   sťažovateľa   MUDr.   D.   B.   Okresný   súd   Bratislava   III,   hrubo   porušuje blamážnym a najhrubším spôsobom !

Okresný súd BA III je povinný zaplatiť sťažovateľovi MUDr. D. B. sumu 10 miliónov korún ako zadosťučinenie do 3 dní od doručenia Nálezu ÚS SR.

Sťažovateľ   od   zaplatenia   satisfakcie   je   povinný   podať   ďalšiu   sťažnosť   iba prostredníctvom advokáta!“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...)

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu po vydaní uznesenia   z 15.   júna   2005   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er   2863/98   dochádza k porušovaniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru najmä preto, že podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd od vydania tohto uznesenia, ktorým rozhodol o zmene súdneho exekútora, doposiaľ nezaslal spis novo ustanovenému súdnemu exekútorovi, čím podľa sťažovateľa okresný súd „marí“ výkon exekúcie.

Z prehľadu procesných úkonov, ktoré vyplývajú z predmetného súdneho spisu, do ktorého bolo nahliadnuté, vyplýva, že po vydaní uznesenia z 15. júna 2005, ktorým okresný súd vyhovel žiadosti sťažovateľa a rozhodol o zmene súdneho exekútora v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2863/98, 20. júna 2005 novo ustanovený súdny exekútor (Ing. S.) osobne prevzal   uvedené   uznesenie   okresného   súdu   a súčasne   bolo   okresnému   súdu   doručené vyčíslenie   trov   od   pôvodného   súdneho   exekútora.   Dňa   22.   augusta   2005   uznesenie okresného súdu z 15. júna 2005 si osobne prevzal sťažovateľ a súčasne okresný súd vydal k uzneseniu o zmene súdneho exekútora doplňujúce uznesenie, ktorým uložil sťažovateľovi zaplatiť pôvodnému súdnemu exekútorovi vzniknuté trovy. Dňa 2. septembra 2005 novo ustanovený   súdny   exekútor   požiadal   okresný   súd   o zaslanie spisu   a   6.   septembra   2005 sťažovateľ podal odvolanie proti   doplňujúcemu uzneseniu   okresného súdu   z 22. augusta 2005. Dňa 9. novembra 2005 okresný súd zaslal spis Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský   súd“),   aby   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   (spis   doručený   krajskému súdu 11. novembra   2005),   pričom   30.   novembra   2005   krajský   súd   uznesením sp. zn. 2 CoE 164/05 odvolanie sťažovateľa proti doplňujúcemu uzneseniu okresného súdu z 22.   augusta   2005   odmietol.   Spis   bol   okresnému   súdu   vrátený   12.   januára   2006 a 3. februára 2006 okresný súd expedoval uznesenie krajského súdu účastníkom konania. Dňa   22.   marca   2006   okresný   súd   zaslal   spis   krajskému   súdu   na   konanie   o sťažnosti sťažovateľa na postup okresného súdu.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa posúdil ako zjavne neopodstatnenú z dôvodu, že namietaný postup okresného súdu nemožno považovať za porušenie práva garantovaného v citovanom článku ústavy a dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu sa otázka,   či   v konkrétnom   prípade   bolo   alebo   nebolo   porušené   základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, skúma vždy s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   prípadu   najmä   podľa   týchto   troch   kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95). Z judikatúry ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   na   základe   uvedených   skutočností   a na základe skutočností uvedených v sťažnosti považovať namietaný postup okresného súdu za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle cit. článku ústavy a dohovoru, preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Je nesporné, že k predĺženiu napadnutého konania prispel aj samotný sťažovateľ tým, že využil svoje právo a podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 22. augusta 2005 v dôsledku ktorého bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o tomto odvolaní. Dĺžku konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v prípade, keď súd o procesných návrhoch   sťažovateľa   konal   a rozhodoval   bez   zbytočných   prieťahov   (mutatis   mutandis II. ÚS   41/00).   Po   vydaní   uznesenia   z 15.   júna   2005   okrem   ojedinelého   viacmesačného prieťahu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Er   2863/98   procesné   úkony   okresného   súdu v podstate   plynulo smerovali   k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa,   čo   je hlavným účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98). Postup okresného súdu, aj keď nebol vždy bez prieťahov, sa zjavne nevyznačuje takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pretože s ohľadom na tieto skutočnosti neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa   na   prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v zmysle čl.   48   ods.   2 ústavy,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   jeho   návrh   odmietol   ako   zjavne neopodstatnený.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2006