znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 120/05-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   septembra   2005 v senáte zloženom   z predsedu   Štefana Ogurčáka   a zo sudcov   Juraja Horvátha a   Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť J. S., bytom B., zastúpenej advokátom Mgr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 322/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 322/01 p o r u š i l základné právo J. S., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   322/01 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. J. S. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. S. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 5 310 Sk (slovom päťtisíc   tristodesať   slovenských   korún),   ktorú   je Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu Mgr. O. K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2005 doručená sťažnosť J. S., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. O. K., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a porušenia   práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 322/01.

Sťažovateľka   okrem   vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa   označených článkov ústavy a dohovoru žiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie vo výške 70 000 Sk a uložil okresnému súdu povinnosť náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 5 310 Sk na účet jej právneho zástupcu.

3.   Ústavný   súd   22.   júna   2005   prijal   sťažnosť   sťažovateľky   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. I. ÚS 120/05-12.

4. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   lebo   vzhľadom   na charakter veci nemožno od ústneho pojednávania očakávať jej ďalšie objasnenie.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   vyjadrení účastníkov konania a spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 322/01 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

1.   Sťažovateľka   8.   augusta   2001   podala   okresnému   súdu   návrh   na „rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu – dcére V. S.,“ proti odporcovi P. S. z B.

2. Na výzvu okresného súdu z 19. septembra 2001 sťažovateľka 4. novembra 2001 uhradila súdny poplatok za návrh.

3. Okresný súd 27. novembra 2001 stanovil termín pojednávania na 14. január 2002. Súčasne   predložil   návrh   odporcovi   na   vyjadrenie,   požiadal   sťažovateľku   a aj   odporcu o predloženie   potvrdenia   o ich   príjmoch   za   posledných   12   mesiacov.   Za   kolízneho opatrovníka maloletého dieťaťa ustanovil Okresný úrad B., odbor sociálnych vecí. Zamestnávateľ   sťažovateľky   predložil   3.   januára   2002   potvrdenie   o jej   príjmoch a odporca 31. decembra 2001 vyjadrenie k návrhu.

4. Na pojednávaní konanom 14. januára 2002 (za prítomnosti účastníkov a kolízneho opatrovníka) boli k predmetu veci vypočutí účastníci konania. Pojednávanie bolo odročené na 11. marec 2002.

K tvrdeniam sťažovateľky predneseným na pojednávaní predložil odporca 5. marca 2002 svoje písomné vyjadrenia.

5. Na pojednávaní konanom 11. marca 2002 prítomní účastníci konania predniesli vzájomne protichodné tvrdenia k predmetu   sporu. Súd odročil   pojednávanie na 16. máj 2002 za účelom vypočutia svedkov.

Okresný   súd   14.   marca   2002   vyzval   potápačský   klub   N.   B.   na oznámenie   mien účastníkov výletu do Egypta v r. 2000 a 2001 (zásielka bola ako nedoručená vrátená 20. marca 2002 späť s poznámkou, že na uvedenej adrese je adresát neznámy)

6. Na pojednávaní konanom 16. mája 2002 (za prítomnosti účastníkov, právneho zástupcu odporcu a kolízneho opatrovníka) boli vypočutí účastníci a svedok.

Súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že kolízny opatrovník vykoná šetrenie pomerov v rodine maloletého dieťaťa a vyžiada si správu o jeho zdravotnom stave.

7.   Na požiadanie okresného súdu   z 31.   mája 2002   podala PhDr.   V. K.,   klinický psychológ   z Neštátnej   ambulancie   psychológie   v B.,   13. júna   2002   informáciu o zdravotnom stave maloletej. Odporúčala vyšetrenie dieťaťa znalcom z odboru psychológie detí a dorastu.

8. Okresný súd 18. októbra 2002 stanovil termín pojednávania na 12. december 2002 a požiadal   účastníkov   o predloženie   potvrdení   o ich   aktuálnych   zárobkoch.   Súčasne požiadal kolízneho opatrovníka o predloženie správy o výsledku šetrenia v rodine maloletej.

9. Splnomocnený právny zástupca sťažovateľky 27. novembra 2002 nahliadol do súdneho spisu   a podaním   z 9.   decembra   2002 navrhol   doplnenie   dokazovania   a výsluch svedkov.

10.   Na   pojednávaní   konanom   12.   decembra   2002   (prítomní   odporca,   právni zástupcovia   a kolízna   opatrovníčka)   sa   k predmetu   veci   vyjadrili   právny   zástupca sťažovateľky,   odporca   a kolízna   opatrovníčka,   ktorá   predložila   záznamy   zo   šetrení vykonaných   13.   novembra   2002   a 9.   decembra   2002.   Pojednávanie   bolo   odročené   na 27. február 2003.

11.   Okresný   súd   13.   januára   2003   predvolal   na   pojednávanie   stanovené   na 27. február 2003 účastníkov a 3 svedkov. Dňa 5. februára 2003 zrušil tento termín a určil nový na 3. apríl 2003, o čom upovedomil vyššie uvedených.

12.   Právny   zástupca   sťažovateľky   24.   februára   2003   nahliadol   do   súdneho   spisu a následne   predložil   súdu   návrh   na   doplnenie   dôkazov   a stanovisko   k niektorým vyjadreniam sťažovateľky.

13. Sťažovateľka 12. marca 2003 predložila súdu „stanovisko k vyjadreniu odporcu“.

14. Na pojednávaní konanom 3. apríla 2003 (za prítomnosti účastníkov, ich právnych zástupcov, kolíznej opatrovníčky) boli k predmetu sporu vypočutí účastníci a bol vykonaný výsluch 3 svedkov: otca odporcu, matky a sestry sťažovateľky. Pojednávanie bolo odročené na   neurčito   s tým,   že   sťažovateľka   predloží   rozvrh   svojej   pracovnej   doby   a odporca potvrdenie o zárobku za posledných 12 mesiacov a o dĺžke pracovnej doby.

15. Zamestnávateľ sťažovateľky (Fakultná nemocnica B.) 3. apríla 2003 predložil prehľad jej príjmov od marca 2002 do februára 2003.

16. Okresný súd 10. apríla 2003 požiadal:

- MUDr. M. K. o oznámenie, ktorý z rodičov sprevádzal maloletú na lekárske prehliadky.

- Základnú školu o oznámenie, kto z rodičov sa zaujímal o prospech maloletej a zúčastňoval sa zasadnutí združenia rodičov.

17. Zamestnávateľ odporcu 23. apríla 2003 oznámil súdu jeho príjmy za 1. štvrťrok 2003 a dĺžku jeho pohyblivej pracovnej doby, ako aj jeho príjem za rok 2002.

Základná   škola   28.   apríla   2003   oznámila,   že   zasadnutí   združenia   rodičov   sa pravidelne zúčastňuje sťažovateľka.

Praktická   detská   lekárka   25.   apríla   2003   oznámila,   že   maloletá   navštevuje ambulanciu „takmer výhradne v doprovode matky“.

Základná škola 30. apríla 2003 oznámila, že „záujem o výsledky v škole prejavovali obidvaja   rodičia“. O maloletú   bolo   vždy   riadne   postarané   a matka   sa   pravidelne zúčastňovala zasadnutí združenia rodičov.

18. Okresný súd 4. júna 2003 stanovil termín pojednávania na 9. september 2003 (predvolania doručil právnym zástupcom účastníkov a kolíznej opatrovníčke).

Zamestnávateľ sťažovateľky 9. júna 2003 informoval súd o jej pracovnej dobe.

19. Pojednávanie 9. septembra 2003 bolo konané za prítomnosti účastníkov a ich právnych zástupcov. Po prednesoch účastníkov bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že bude nariadené znalecké dokazovanie.

Okresný súd uznesením z 12. septembra 2003 ustanovil znalca z odboru psychológie, odvetvia klinická psychológia, PhDr. J. J. a uložil jej vypracovať znalecký posudok v lehote 60   dní.   Účastníkom   bola   uložená   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   znaleckého dokazovania.

Ustanovená znalkyňa (klinický psychológ) 24. septembra 2003 vzniesla námietku svojej nekompetentnosti vyjadrovať sa v oblasti „poradenskej psychológie“.

20. Sťažovateľka 9. októbra 2003 podala proti uzneseniu (povinnosti zložiť zálohu) odvolanie. Súdny spis bol predložený Krajskému súdu v Bratislave 31. októbra 2003.

21. Okresnému súdu bolo 26. februára 2004 doručené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave   zo   16.   februára   2004,   ktorým   potvrdil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa (druhostupňové   rozhodnutie   bolo   doručené   účastníkom   11.   marca   2004,   resp. 28. apríla 2004).

22.   Súdom   ustanovená   znalkyňa   13.   júla   2004   opätovne   oznámila   súdu   svoju nekompetentnosť na vykonanie znaleckého dokazovania.

23.   Okresný súd 26. júla 2004 zrušil   svoje uznesenie z 12. septembra 2003 a za znalca ustanovil PhDr. Š. M. zo strediska sociálnej a psychologickej prevencie. Súdny spis bol   znalcovi   zaslaný   20.   septembra   2004   a vyhotovenie   znaleckého   posudku   urgované 12. januára 2005.

24. Súdny znalec predložil znalecký posudok č. 04/05 okresnému súdu 6. mája 2005. Účastníkom a kolíznej opatrovateľke bol doručený 22. júna 2005 so žiadosťou o vyjadrenie v lehote 30 dní.

Uznesením   z 13.   júna   2005   rozhodol   okresný   súd   o znalečnom   (uznesenie   bolo doručené účastníkom a znalcovi 28. júna 2005).

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   322/01   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo na to,   aby jeho záležitosť   bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2. Poverená predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 2119/05 z 5.   augusta   2005   uviedla: „...   pokiaľ   ide o vecnú   stránku   sťažnosti   po   oboznámení sa s obsahom spisu som vo veci nezistila žiadne prieťahy v konaní a preto považujem sťažnosť za neopodstatnenú...“

3. Sťažovateľka v stanovisku z 24. augusta 2005 prostredníctvom svojho právneho zástupcu k vyjadreniu okresného súdu uviedla: «(...) Okresný súd Bratislava II vo svojom vyjadrení stručne uvádza, že nezistil žiadne prieťahy v konaní a preto považuje sťažnosť za neopodstatnenú. Sme toho názoru, že Okresnému súdu Bratislava II v danom konkrétnom prípade chýba aspoň kúsok sebakritiky, pretože jednak:

- v danej veci došlo preukázateľne k zbytočným prieťahom v konaní a to hneď niekoľkokrát, o čom   svedčí   i doložená   judikatúra   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   v obdobných veciach ako i samotná dĺžka tohto konania bez rozhodnutia vo veci samej,

- navrhovateľka sa v uvedenej veci obrátila na predsedu Okresného súdu Bratislava II ešte v októbri minulého roku, pričom jej žiadosť o pomoc bola de facto bezdôvodne odmietnutá (navyše vybavenie jej veci bolo vykonané v rozpore s ustanoveniami §§ 24 a 25 zákona č. 80/1992   o štátnej   správe   súdov).   Sudkyňa   poverená   zastupovaním   predsedníčky okresného súdu navrhovateľke bez ďalšieho iba oznámila, že „nemôže zaujať stanovisko, nakoľko spis sa nachádza u znalca“ čo i vzhľadom na obsah listu navrhovateľky by sa dalo považovať   ako   neúcta   k občanovi   v núdzi,   najmä   keď   bolo   v právomoci   predsedu   súdu (a malo by byť i jeho morálnou povinnosťou – nehovoriac už o zákonnom postupe podľa vyššie spomenutého zákona) aspoň dohliadnuť na ďalší postup súdu v uvedenej veci tak, aby   nedochádzalo   k zbytočným   prieťahom   v konaní.   O zlyhaní   v uvedenej   veci   svedčí i skutočnosť,   že   k ďalším   zbytočným   prieťahom   v konaní   došlo   i po   odmietnutí   pomoci navrhovateľke.

V zmysle predmetnej Ústavnej   sťažnosti   preto týmto   žiadame,   aby vzhľadom   i na vyššie uvedené skutočnosti Ústavný súd Slovenskej republiky preskúmal konanie Okresného súdu Bratislava II a vyhovel sťažnosti sťažovateľky v jej veci (...)»

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

4.1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je   konanie o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu Veronike, narodenej 21. januára 1994, ktoré sa začalo 8. augusta 2001 a dosiaľ (po vyše štyroch rokoch) nebolo na súde prvého stupňa meritórne rozhodnuté.

4.2. Pokiaľ   ide   o kritérium   „zložitosť   veci“,   ústavný   súd   bral   do   úvahy   aj v posudzovanom   prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95, I. ÚS 92/97 a iné) relevantnú pre rozhodnutie. Na základe týchto hľadísk predmetné konanie nehodnotil ako právne a ani skutkovo zložité konanie, ktorého doterajšia   dĺžka by bola zásadne ovplyvnená, resp. závislá od zložitosti veci.

4.3. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, správania sťažovateľky v preskúmavanej veci,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorá   by   mohla   byť   osobitne   zohľadnená v neprospech sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov   došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

4.4. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

4.4.A Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že konanie v posudzovanej veci od jej nápadu 8. augusta 2001 trvá dosiaľ na súde prvého stupňa bez jej meritórneho rozhodnutia už vyše 4 rokov. Túto dobu vzhľadom na predmet konania pred okresným súdom (rozvod manželstva   a úprava   práv   a povinností   k maloletému   dieťaťu),   jeho   význam   pre sťažovateľku a jej maloletú dcéru, ako aj skutkové zistenia vyplývajúce zo súdneho spisu sp. zn. 17 C 322/01 považuje ústavný súd v danom prípade za neprimerane dlhú.

Okresný   súd   totiž   až   na   treťom   pojednávaní   konanom   16.   mája   2002   požiadal opatrovníka o vykonanie šetrenia pomerov v rodine maloletého dieťaťa a až 31. mája 2002 požiadal   klinického   psychológa   o informáciu   o zdravotnom   stave   maloletej.   Aj   napriek odporúčaniu psychológa z 13. júna 2002, aby maloletá bola vyšetrená znalcom z odboru psychológie detí a dorastu ustanovil okresný súd až 12. septembra 2003 znalkyňu z odboru psychológie,   odvetvia   klinickej   psychológie,   ktorá   však   namietla   (24.   septembra   2003 a opätovne   13. júla   2004)   svoju   nekompetentnosť   vyjadrovať   sa   v oblasti „poradenskej psychológie“, v dôsledku čoho okresný súd 26. júla 2004 (teda po vyše dvoch rokov od odporúčania vykonať odborné vyšetrenie) ustanovil na vykonanie znaleckého dokazovania znalca   zo   strediska   sociálnej   a psychologickej   prevencie,   ktorému   zaslal   súdny   spis 20. septembra   2004.   Znalecký   posudok   bol   predložený   okresnému   súdu   (aj   napriek 60-dňovej lehote stanovenej znalcovi) až 6. mája 2005 a zaslaný účastníkom 22. júna 2005 na vyjadrenie (pozri vyššie body 6, 7, 19, 22, 23 a 24 II. časti odôvodnenia).

Aj z ďalších skutočností vyplývajúcich zo súdneho spisu sp. zn. 17 C 322/01 ústavný súd   nadobudol   presvedčenie,   že   okresný   súd   vzhľadom   na   predmet   posudzovanej   veci nevenoval   náležitú   pozornosť   urýchlenému   odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa sťažovateľka a jej maloletá dcéra od podania návrhu na začatie konania dosiaľ nachádzajú (pozri nižšie bod 6.1 III. časti odôvodnenia). Okresný súd dosiaľ vykonal 6 pojednávaní (14. január   2002,   11.   marec   2002,   16.   máj   2002,   12.   december   2002,   3.   apríl   2003, 9. september   2003   a   bez uvedenia   dôvodov   zrušil   termín   pojednávania   stanoveného   na 27. február 2003), všetky za prítomnosti účastníkov, ich právnych zástupcov a kolízneho opatrovníka, a vypočul   na nich   predvolaných   svedkov.   Okresný   súd   mal už v decembri 2002   k dispozícii   správy   kolízneho   opatrovníka   o výsledku   šetrenia   pomerov   v rodine maloletej,   v apríli   2003   mal   k dispozícii   informácie   od   obvodnej   detskej   lekárky   a   zo základných   škôl   informácie   o starostlivosti   rodičov   o maloletú,   ako   aj   informáciu z pracoviska sťažovateľky a odporcu (vrátane ich príjmov), avšak napriek tomu nevykonal účinné procesné kroky zamerané na urýchlené rozhodnutie v merite veci (pozri vyššie body 1, 4, 5, 6, 10, 11, 14, 15, 17, 19 II. časti odôvodnenia).

4.4.B   V postupe   okresného   súdu   v predmetnej   veci   zistil   ústavný   súd   nečinnosť v období od 13. júna 2002 (informácia o zdravotnom stave maloletej) do 18. októbra 2002 (nariadenie pojednávania), t. j. v trvaní štyroch mesiacov, od 24. septembra 2003 (súdom ustanovená znalkyňa namietala svoju nekompetentnosť)   do 26. júla 2004 (súd ustanovil nového znalca), t. j. v trvaní vyše šiestich mesiacov (po odpočítaní doby, keď bol súdny spis na   odvolacom   súde),   a   od   20.   novembra   2004   (uplynutie   60-dňovej   lehoty   stanovenej znalcovi   na   vypracovanie   znaleckého   posudku)   do   22.   júna   2005   (zaslanie   znaleckého posudku účastníkom na vyjadrenie), t. j. v trvaní siedmich mesiacov (doba, počas ktorej vykonal okresný súd jediný procesný úkon – urgovanie znalca 12. januára 2005).

Na základe skutočností uvedených v bodoch 4.4.A a 4.4.B tejto časti odôvodnenia ústavný   súd   kvalifikuje   doterajší   postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní   ako postup nesmerujúci k urýchlenému odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka a jej maloletá dcéra počas doterajšieho priebehu konania (o rozvod manželstva a úpravu práv   a povinností   k maloletému   dieťaťu)   nachádza.   Ústavný   súd   konštatuje,   že v predmetnom   konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani správaním účastníkov konania, ale postupom okresného súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   občianske   súdne   konanie,   ktoré   bez   meritórneho rozhodnutia súdu prvého stupňa trvá (vzhľadom na predmet konania na okresnom súde) tak dlho,   ako   je   tomu   v danej   veci,   je   potrebné   považovať   za   konanie   nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Táto zdĺhavosť konania totiž v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutých osôb do tej miery, že sa ich právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (napr. I. ÚS 66/03).

4.5.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1.   Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 70 000 Sk z dôvodov:

«(...) 1. Predmetné súdne konanie trvá už 4 roky, z čoho 1,5 roka „stojí“ iba na vypracovaní znaleckého posudku, ktoré hoci vôbec nemuselo byť nariadené (keďže vôbec nemôže   ovplyvniť   jednoznačné   dôkazy   preukázané   navrhovateľkou   resp.   ich   môže   iba potvrdiť), malo byť nariadené už na pojednávaní 03. 04. 2003 a teda do konca roku 2003 mohol byť vypracovaný nielen znalecký posudok, ale ukončené konanie vo veci samej.

2.   Horeuvedené   zbytočné   prieťahy   v konaní   navrhovateľka   žiadnym   spôsobom nezapríčinila a naopak sa snažila doložením rozsiahleho dôkazového materiálu preukázať ňou tvrdené skutočnosti, aby mal súd bez ďalšieho relevantné podklady na rozhodnutie vo veci samej.

3.   Zbytočné   prieťahy   a odďaľovanie   konečného   rozhodnutia   vo   veci   značne negatívne vplýva psychicky na samotnú navrhovateľku, keďže napriek tomu, že jednoznačne preukázala všetky skutočnosti potrebné na rozhodnutie súdu vo veci samej, stále nebolo vo veci   rozhodnuté.   Stále   neukončené   konanie   taktiež   zabraňuje   navrhovateľke   riadne   si usporiadať fungovanie svojej domácnosti keď:

- vzhľadom na to, že stále nie je rozvedená nemôže si usporiadať svoje majetkové pomery a vzhľadom na predchádzajúce negatívne manželské spolužitie je nútená už 3 roky bývať s dcérou   v podnájmoch   (čo   nie   je   najvhodnejšie   prostredie   pre   výchovu   maloletého dieťaťa),   zatiaľ   čo   jej   manžel   si   užíva   spoločný   4-izbový   byt.   Tieto   skutočnosti navrhovateľka uvádzala súdu i vo svojej sťažnosti, kde tiež uviedla, že napr. vzhľadom na to že stále nie je rozvedená, nemôže bez manžela vôbec získať hypotekárny úver, ktorý by jej mohol pomôcť riešiť si túto nelichotivú bytovú otázku,

- keďže vec stále nie je rozhodnutá odporca jej prispieva na domácnosť iba sumou 3.000,- Sk, ktorá už dlhú dobu vôbec nepostačuje na pokrytie časti výdavkov na maloletú na ktorých by   sa   mal   podieľať   otec   (počas   schválenia   rodičovskej   dohody   maloletá   ešte   nebola školopovinná).   Návrh   na   zvýšenie   výživného   navrhovateľka   nepodávala   práve   iba   kvôli tomu,   že   v rozvodovom   konaní   malo   byť   každú   „chvíľu“   rozhodnuté   vo   veci   samej, vzhľadom na čo by bol takýto jej návrh právne nedôvodný,

-   neukončené   konanie,   taktiež   narúša   riadny   chod   domácnosti   a negatívne   vplýva   na výchovu a psychiku maloletej dcéry, ktorú sa odporca často rôznymi spôsobmi snaží využiť na svoje účely a obracať voči navrhovateľke, čo tiež neprispieva k riadnemu usporiadaniu rodinných vzťahov. (...)»

6.2.   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   (najmä   na   jej   predmet   a význam   pre účastníkov   konania)   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len   konštatovanie   porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky (pozri body 4.1 až 4.4 tejto časti), ako aj na predmet konania považuje za primerané vo výške 20 000 Sk.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnej   sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania,   písomné   podanie   (sťažnosť)   z 20.   apríla   2005   a vyjadrenie   z 24.   augusta 2005. Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, t. j. 1/6 z výpočtového základu 15 008 Sk) je 2 501 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 150 Sk sumu 2 651 Sk. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu (za tri úkony právnych služieb) 7 953 Sk. Keďže sťažovateľka žiadala „uhradiť trovy konania vo výške 5 310 Sk“ ústavný súd rozhodol v súlade s jej návrhom.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2005