znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 120/04-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť A. M., N., zastúpenej advokátom Mgr. T. K., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základného práva slobodne prijímať informácie podľa čl. 26   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 11 S 64/02-34 z 3. decembra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2003 telefaxom   doručená   (na   poštovú   prepravu   odovzdaná   14.   marca   2003)   a 28.   júna   2004 doplnená sťažnosť A. M., N. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. T. K., Advokátska kancelária, B., ktorou namietala porušenie základného práva slobodne prijímať informácie   podľa   čl.   26   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 11 S 64/02-34 z 3. decembra 2002 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka 18. apríla 2002 požiadala obec Brunovce, Obecný úrad Brunovce (ďalej aj „povinná osoba“) o sprístupnenie nasledovných informácií:„1. Žiadam zaslať informáciu, presne za ktoré nehnuteľnosti žiadate odo mňa miestne dane: a) ich presné rozlohy, b) číslo parcely, c) sadzbu za m2. 2.   Žiadam   o informáciu   o všetkých   Vašich   vydržaniach:   Zoznam   všetkých   parciel, nehnuteľností v k. ú. Brunovce, ktoré ste vydržali resp. previedli na obec Brunovce. 3. Žiadam informáciu, mená všetkých platných poslancov OZ Brunovce v súčasnosti. 4.   Žiadam   o zaslanie   kópií,   zápisníc   a uznesení   zo   zasadaní   OZ   Brunovce   od   r.   1998 dodnes. 5. Žiadam o zaslanie zoznamu mien poslancov OZ Brunovce, ktorí vo vol. období 1990

-1994   schválili   uznesením   podanie   žaloby   na   súd,   voči   kúpnej   zmluve,   ktorou   som nadobudla majetky v lokalite k. ú. Brunovce – „Baraky“ od p. Š. Toto uznesenie dodal starosta obce Brunovce Okresnému súdu v Trenčíne, ako dôkaz o schválení začatia súdneho sporu   obecným   zastupiteľstvom.   Taktiež   žiadam   aj   všetky   kópie   uznesení   OZ   Brunovce v tejto veci. 6. Žiadam kópie dokladov, ktoré preukazujú koľko zaplatila obec Brunovce z finančných prostriedkov obce advokátovi JUDr. K. za jeho služby, teda i za súdne spory, ktoré vediete proti mne, od r. 1990 do dnešného dňa. 7. Žiadam informáciu, v ktorom roku obecné zastupiteľstvo schválilo právne zastupovanie JUDr. K. v súdnych sporoch obce Brunovce, a kópiu tohto uznesenia. Za vybavenie ďakujem, požadované informácie žiadam zaslať v zmysle zákona 211/2000 Z. z. na hore uvedenú adresu“.

Na uvedenú žiadosť sťažovateľky bola doručená 6. mája 2002 odpoveď povinnej osoby z 27. apríla 2002 tohto znenia:

„k bodu 1) Miestne dane od Vás žiadame zaplatiť za nasledovné nehnuteľnosti:

parc. č. 106 – orná pôda o výmere 1 876 m2 – ročná sadzba dane 0,75 % z ceny pôdy (10, Sk/m2) parc. č. 115 – orná pôda o výmere 3 695 m2 – ročná sadzba ako u parc. č. 106 záhradná chata o výmere 25 m2 – ročná sadzba dane 4,50 Sk/m2k bodu 2) Informácia o vydržaných nehnuteľnostiach obce Brunovce sa nachádza na Krajskom súde v Trenčíne – prebieha súdny spor k bodu 3) Poslanci OZ Brunovce – Ing. P. P., J. Č., J. J., M. J., M. M., I. M., R. Š., J. J. Ďalší poslanec OZ bude prizvaný podľa poradia. k bodu 4) Kópie zápisníc a uznesení zo zasadaní OZ Brunovce boli priebežne zverejňované. k bodu 5) Nakoľko   obec   Brunovce   je   s Vami   v súdnom   konaní   o určenie   neplatnosti   predmetnej kúpnej   zmluvy   táto   informácia   sa   taktiež   nachádza   v súdnom   spise   Krajského   súdu v Trenčíne. k bodu 6) Ako v bode 5) k bodu 7) Právne zastupovanie obce JUDr.   J. K.   nemusí byť schválené obecným zastupiteľstvom, štatutárnym zástupcom obce je starosta obce, ktorý má právo zvoliť si pre obec právneho zástupcu“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   povinná   osoba   jej   odpoveďou   z   27.   apríla   2002 sprístupnila   iba časť   informácií. „Informácie   požadované   podľa   bodov   2,   4,   5   a 6   (...) nesprístupnil a ani nevydal rozhodnutie o nesprístupnení informácií. V prípade informácií požadovaných pod bodmi 2, 5, 6 uviedla povinná osoba v odpovedi na žiadosť sťažovateľa o informácie, že požadované informácie sa nachádzajú v súdnom spise na Krajskom súde v Trenčíne.   V prípade informácie   požadovanej pod   bodom 4   povinná   osoba   uviedla,   že kópie   uznesení   a zápisníc   zo   zasadnutia   obecného   zastupiteľstva   v Brunovciach   boli priebežne zverejňované“.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že v zmysle § 17 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe   k informáciám   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (zákon   o slobode informácií)   -   ďalej   len   „zákon   o slobodnom   prístupe   k informáciám“ lehota   na vydanie rozhodnutia o nesprístupnení požadovaných informácií uplynula 28. apríla 2002. Na základe uplynutia   lehoty   došlo   podľa   sťažovateľky   k vydaniu   rozhodnutia   o nesprístupnení informácií v zmysle § 18 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

V zákonnej   lehote,   t.   j.   9.   mája   2002,   podala   sťažovateľka „odvolanie   proti rozhodnutiu Obecného úradu obce Brunovce o nesprístupnení informácií“.

V zmysle § 19 zákona o slobodnom   prístupe k informáciám ak ide   o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce. Starosta obce Brunovce ako odvolací orgán   však   na   odvolanie   sťažovateľky   nijako   nereagoval,   o   jej odvolaní   nerozhodol. Sťažovateľka poukázala na to, že nevydaním rozhodnutia o odvolaní do zákonom určeného dátumu, v danom prípade do 23. júna 2002, došlo v zmysle § 19 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám k vydaniu   rozhodnutia starostu   obce Brunovce, ktorým   zamietol odvolanie   sťažovateľky   z 9.   mája   2002   a potvrdil   rozhodnutie   obecného   úradu   obce Brunovce.

Sťažovateľka   podala   v   zákonnej   lehote   na   krajskom   súde   žalobu   o   preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Obecného úradu obce Brunovce vydaného v zmysle § 18 ods. 3 zákona   o slobodnom   prístupe   k informáciám   a rozhodnutia   starostu   obce   Brunovce vydaného v zmysle § 19 ods. 3 zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

Krajský súd v Trenčíne svojím rozsudkom č. k. 11 S 64/02-34 z 3. decembra 2002 žalobu sťažovateľky zamietol. Sťažovateľka uviedla, že „Svoje rozhodnutie Krajský súd v Trenčíne odôvodnil skutočnosťou, že ako žalovaný bola označená obec Brunovce a nie jej starosta ako správny orgán, pričom toto procesné pochybenie bráni podľa názoru súdu vecnému vybaveniu žaloby. Ďalej Krajský súd v Trenčíne odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že neprišlo k vydaniu rozhodnutia v zmysle § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. nakoľko obec Brunovce v odpovedi na žiadosť o informácie odkázala na tzv. zverejnenú informáciu a sťažovateľka mala postupovať v zmysle ustanovení § 7 ods. 2 citovaného zákona“. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jej práva na prijímanie informácií garantovaného v zmysle čl. 26 ods. 2 ústavy a práva na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktorým bola ukrátená na svojich právach, garantovaného v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy.

K namietanému porušeniu čl. 26 ústavy sťažovateľka zhrnula svoje námietky tak, že: „rozhodnutie   Krajského   súdu   v Trenčíne   sp.   zn.   11   S   64/02-34   zo   dňa   03.   12.   2002 predstavuje (...) zásah do ústavného práva sťažovateľky na prijímanie informácií, nakoľko zamietnutím žaloby sťažovateľky bola súdom de facto potvrdená možnosť administratívnych orgánov obmedzovať základné práva nad rámec stanovený zákonom ako aj ústavou. Zásah súdu   (rovnako   ako   predtým   zásah   administratívnych   orgánov)   do   základného   práva sťažovateľky bol uskutočnený bez splnenia materiálnych podmienok, ktoré sú podľa čl. 26 ods. 4 ústavy nevyhnutné na akékoľvek obmedzenie práva na informácie.“

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 46 ods. 2 ústavy, sťažovateľka je toho názoru, že   krajský   súd   napadnutý   rozsudok   „odôvodnil   takými   právnymi   závermi,   ktoré   boli arbitrárne,   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   mali   za následok porušenie základného práva. (...) Krajský súd v Trenčíne neuviedol vo svojom rozhodnutí zákonné dôvody zamietnutia žaloby. V odôvodnení nesprávne právne posúdil skutkový stav a vychádzal zo skutočnosti, že nebolo vydané žiadne správne rozhodnutie, ktoré by bolo možno preskúmať. Tento právny názor však nemá oporu v zákone a spôsobuje zásah   do   subjektívnych   práv   sťažovateľky.   (...)   Napadnuté   rozhodnutie   je   rovnako nedostatočne odôvodnené. Krajský súd sa pri svojom rozhodnutí nevysporiadal s právnymi argumentmi   uvedenými   sťažovateľkou   v žalobe   ako   aj   skutočnosti   uvedené   zástupcom sťažovateľky   na   pojednávaní.   Odôvodnenie   rozsudku   je   mimoriadne   stručné   a podstatu rozhodnutia vo veci nedostatočne opisuje v dvoch odsekoch. Máme za to, že napadnuté rozhodnutie je takto aj v rozpore s ustanovením § 157 ods. 3 Osp.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   možno   napadnuté   rozhodnutie   Krajského   súdu v Trenčíne označiť ako svojvoľné, bez akejkoľvek opory v zákone rovnako ako rozhodnutie vecne z ústavnoprávneho hľadiska nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Sťažovateľka napadla žalobou rozhodnutia správnych orgánov, ktoré citeľne zasiahli do   jej   zákonom   ako   aj   ústavou   garantovaných   práv.   Krajský   súd   v   Trenčíne   odmietol v rozpore   so   zákonom   preskúmať   zákonnosť   napadnutých   rozhodnutí   a žalobu   zamietol z formálnych   dôvodov   nemajúcich   oporu   v zákone.   Všeobecný   zákon   upravujúci   súdne konanie nie je možné v žiadnom prípade vykladať v rozpore s ustanoveniami čl. 152 ods. 4 ústavy. Máme za to, že žiaden zákon nevylúčil preskúmanie a rozhodnutie súdu na základe žaloby o napadnutých rozhodnutiach orgánov. Tým, že Krajský súd v Trenčíne nepreskúmal napadnuté rozhodnutia ukracujúce sťažovateľku na právach, porušil právo sťažovateľky garantované v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy“.

Vzhľadom najmä na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vyniesol tento nález:

„1. Rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11 S 64/02-34 zo dňa 03. 12. 2002 bolo porušené právo sťažovateľky na prijímanie informácií garantovaného v zmysle čl. 26 ods. 2 ústavy a právo sťažovateľky na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktorým bola ukrátená na svojich právach garantované v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy.

2. Napadnutý rozsudok sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný do dvoch mesiacov odo dňa doručenia tohto nálezu Ústavného súdu SR zaplatiť sťažovateľke na účet jej právneho zástupcu finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk (slovom: desaťtisíc slovenských korún)“.

Sťažovateľka si uplatnila aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. (...)

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Z právomoci súdu   však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne č. k. 11 S 64/02-34 z 3. decembra 2002 došlo k porušeniu jej základného práva slobodne prijímať informácie podľa čl. 26 ods. 2 ústavy a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že: „Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu súd vychádzal z podmienky konania v zmysle § 19 ods. 4 zákona,   podľa   ktorej   v súdnom   konaní   možno   preskúmať   len   rozhodnutie   o odmietnutí žiadosti. V § 18 ods. 3 zákona sa presne definuje, že za rozhodnutie o odmietnutí žiadosti sa považuje neposkytnutie informácie, či nevydanie rozhodnutia o nesprístupnenie informácie. V danom prípade, ako to vyplýva zo správneho spisu, nejde o rozhodnutie o odmietnutí žiadosti a preto nie je splnená podmienka pre postup podľa § 247 a nasl. O. s. p. Povinná osoba poskytla žalobkyni požadované informácie spôsobom podľa § 16 zákona v zákonom stanovenej lehote a ak žalobkyňa trvala na sprístupnení už zverejnených informácií, mala postupovať podľa § 7 ods. 2 zákona, t. j. oznámiť povinnej osobe, že trvá na priamom sprístupnení informácie.

Podľa § 250 ods. 4 O. s. p. žalovaným správnym orgánom je správny orgán, ktorý rozhodoval   v správnom   konaní   v poslednom   stupni.   V žalobe   je   napadnuté   fiktívne rozhodnutie odvolacieho orgánu, t. j. starostu obce, ktorý rozhoduje o odvolaniach proti rozhodnutiam obecného úradu, avšak ako účastníka konania na strane žalovanej žalobkyňa označila obec Brunovce, ktorá nie je správnym orgánom. Toto procesné pochybenie bráni vecnému   vybaveniu   žaloby,   pričom   pri   zastúpení   žalobkyne   advokátom   poučovacia povinnosť   súdu   o odstránení   vád   žaloby   neprichádza   do   úvahy   (§   246c,   §   5   O.   s.   p.). Z uvedených dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 250j ods. 1 O. s. p.) bez toho, aby sa zaoberal ostatnými dôvodmi žaloby“.  

Ústavný súd už judikoval, že čl. 46 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do   ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Zároveň je v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy   len   v medziach   zákonov,   ktoré   toto   ustanovenie   vykonávajú.   Všeobecné   súdy poskytujú ochranu vyplývajúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú v konaní súc viazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 139/02, I. ÚS 203/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky so skutkovým zistením a   právnym   názorom   krajského   súdu   („v odôvodnení   nesprávne   právne   posúdil skutkový stav a vychádzal zo skutočnosti, že nebolo vydané žiadne správne rozhodnutie, ktoré   by   bolo   možno   preskúmať“),   teda   s jeho   interpretáciou   a aplikáciou   príslušných zákonných ustanovení vo veci sťažovateľky.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by rozsudok krajského súdu   č.   k.   11   S   64/02-34   z   3.   decembra   2002   bolo   potrebné   považovať   za   zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad krajského   súdu   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný   a neudržateľný,   tak   aby   jeho následkom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 2 ústavy.Pokiaľ   ide   o namietané   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia („je   rovnako nedostatočne odôvodnené. Krajský súd sa pri svojom rozhodnutí nevysporiadal s právnymi argumentmi   uvedenými   sťažovateľkou   v žalobe   ako   aj   skutočnosti   uvedené   zástupcom sťažovateľky na pojednávaní“), sťažovateľke možno snáď prisvedčiť v tom, že napadnutý rozsudok   mal   byť   vo   svojom   odôvodnení   obsiahlejší („odôvodnenie   rozsudku   je mimoriadne stručné“), nie však v tom, že samotný výrok porušil ústavou zaručené práva sťažovateľky.

Podľa   §   157   Občianskeho   súdneho   poriadku   v odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd podstatný   obsah   prednesov,   stručne   a jasne   vyloží,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdil zistený skutkový stav podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré   použil   (ods.   2).   V záujme   výchovného   pôsobenia rozsudku   dbá   súd   na   to,   aby   odôvodnenie   rozsudku   bolo   presvedčivé   a zaoberalo   sa príčinami sporu (ods. 3).

Toto   zákonné   ustanovenie   je   potrebné   z   hľadiska   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu v zmysle čl. 46 ústavy vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (pozri   napr.   rozsudok   Garcia   Ruiz   v.   Španielsko z 21. januára   1999,   §   26)   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody,   na základe   ktorých   je   založené.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže   meniť   podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaného článku ústavy však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,   ktorý   niektorý   z   účastníkov   konania   môže   považovať   za   základný   pre   svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka, ktorá bola kvalifikovane zastúpená pred všeobecným súdom, vo svojej sťažnosti neuviedla žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnutý rozsudok, ktorý obsahuje stručné odôvodnenie, je postihnutý   takými   nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o tom,   že   by   uvedené rozhodnutie bolo „svojvoľné, bez akejkoľvek opory v zákone rovnako ako rozhodnutie vecne z ústavnoprávneho hľadiska nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov“, čím   malo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, a v konečnom dôsledku záver o porušení práva sťažovateľky slobodne prijímať informácie podľa čl. 26 ods. 2 ústavy, tak ako to tvrdila vo svojej sťažnosti.

Ohľadom zistenia skutkového stavu sťažovateľka v podstate namietala, že krajský súd nesprávne posúdil skutkový stav, keď dospel k záveru, že „v danom prípade (...) nejde o rozhodnutie o odmietnutí žiadosti (...) a preto nie je splnená podmienka pre postup podľa § 247 a nasl. O. s. p.“.

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o porušení   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa označeného článku ústavy.

Taktiež námietku sťažovateľky, že „označenie obce Brunovce ako žalovaného pri zachovaní   všetkých   podstatných   náležitostí   potrebných   na   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutí   správnych   orgánov   verejnej   správy   zasahujúcich   do   subjektívnych   práv sťažovateľky   nemôže   byť   vecnou   prekážkou   konania   súdu   vo   veci   samej,“ nemožno akceptovať   už   ani   preto,   lebo   podľa   zákona   o slobodnom   prístupe   k informáciám   obec (povinná   osoba   podľa   §   2   ods.   1)   a starosta   (odvolací   orgán   podľa   §   19   ods.   2)   ako inštančne oddelené orgány, ktoré majú rôzne kompetencie, môžu v tej-ktorej veci aj inak, teda rozporne rozhodnúť, a preto neobstojí tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd „žalobu zamietol z formálnych dôvodov nemajúcich oporu v zákone“.

Pretože s ohľadom na uvedené neprichádza do úvahy, aby ústavný súd namietané rozhodnutie krajského súdu mohol po prijatí na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie práva sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 2 a čl. 46 ods. 2 ústavy, ústavný súd jej sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2004