znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 120/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. júna 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. J., bytom K., zastúpeného komerčnou právničkou JUDr.   D.   M.,   K.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C   721/98   a pod   nešpecifikovanou   sp.   zn.   a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 188/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. J.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra 2002   doručená   sťažnosť   Ing.   M.   J.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného komerčnou právničkou JUDr. D. M., K., ktorou v spojení s podaním zo 17. decembra 2002 označeným   ako   „Doplnok   s úpravou“   (ďalej   len   „sťažnosť“)   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 721/98 a „pod sp. zn....“ (ďalej len „pod nešpecifikovanou sp. zn.“)   a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom pod sp.   zn. 13 Co 188/01. Okrem vyslovenia porušenia jeho práva sťažovateľ žiadal   prikázať   okresnému   súdu   vo   veci   konať   a priznať   mu   primerané   finančné zadosťučinenie z dôvodov, že „už viac ako štyri roky nemám konečné rozhodnutie o tom, či som v práve (...), čo ma znervózňuje a spôsobuje mi traumy v psychickej zložke mojej osobnosti (...)“.

Sťažovateľ   uviedol,   že   uvedené   námietky   porušenia   označených   práv   sa   týkajú konania sp. zn. „12 C 721/98 v rámci ktorého som svoj protinávrh v odpore doručenom Okresnému   súdu   Košice   I dňa   14.   7.   1998   podal“,   že   okresný   súd   o jeho   „(...)   návrhu /protinávrhu/ od 14. 7. 2001 do 27. 2. 2001 (...) nerokoval vôbec a od 27. 2. 2001 rozhodol takým   rozsudkom   vo   vzťahu   k môjmu   protinávrhu,   že   som   proti   uvedenej   časti   nemal možnosť úspešne podať riadny opravný prostriedok nápravy a o mojom návrhu nekonal aj preto,   spolu   4   roky   a 4   mesiace   (...)“.   Sťažovateľ   napokon   uviedol,   že   tento   jeho „protinávrh“   bol rozsudkom okresného súdu z 27. februára 2001 č. k. 12 C 721/98-59 „vylúčený na nič nehovoriace osobitné konanie“, resp. že mu spisová značka osobitného konania nebola na jeho „sťažnosť z 25. 4. 2001 oznámená“.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Predmetom sťažnosti je z hľadiska namietaného porušenia základného (ľudského) práva   podľa   označených   článkov   ústavy   a Dohovoru   postup   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 721/98 a pod nešpecifikovanou sp. zn. a postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 188/01 vo veci vzájomného návrhu, ktorý sťažovateľ podal okresnému súdu 14. júla 1998.

Ústavný súd konštatuje, že o tomto protinávrhu sťažovateľa zo 14. júla 1998 okresný súd rozhodol rozsudkom z 27. februára 2001 tak, že ho vylúčil na samostatné konanie, resp. krajský   súd   odvolanie   sťažovateľa   proti   tomuto   výroku   okresného   súdu,   t.   j.   „výroku, ktorým bol protinávrh žalovaného na zaplatenie 25.200 Sk a 9.367,20 Sk s príslušenstvom vylúčený   na   samostatné   konanie“,   odmietol   z dôvodu,   že   ide   o výrok   rozsudku,   proti ktorému odvolanie nie je prípustné (§ 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku).

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   svojím   nálezom   z 19.   februára   2003   č.   k. IV. ÚS 6/02-42 rozhodol pod bodom 1 tak, že „Základné právo Ing. M. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie   jeho   veci   v primeranej   lehote   zaručené   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 721/98 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.   13   Co   188/01   porušené   nebolo“.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že predmetom tohto nálezu bola podľa jeho odôvodnenia sťažnosť sťažovateľa, v ktorej jeho právna   zástupkyňa   uviedla,   že   „14.   júla   1998   podal   sťažovateľ   ako   odporca   v konaní vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   Ro   1606/98   odpor   proti   platobnému   rozkazu, o ktorom   porušovateľ   práva   okresný   súd   nerozhodol   v primeranej   lehote,   pretože   prvé pojednávanie   bolo   nariadené až po   uplynutí   15   mesiacov   a až   27.   februára 2001   bolo vo veci rozhodnuté rozsudkom sp. zn. 12 C 721/98. Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie. Vzhľadom na to, že už v odpore, ktorý sťažovateľ doručil okresnému súdu 14. júla 1998, podal vzájomný návrh, o ktorom nebolo rozhodnuté ani po uplynutí 4 rokov, podal 25. apríla 2001 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi súdu (...)“.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   teda   konštatuje,   že   z hľadiska   namietaného porušenia základného (ľudského) práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru sú   predmetom   tejto   sťažnosti   postup   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 721/98 a postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co 188/01 vo veci „protinávrhu“ sťažovateľa zo 14. júla 1998, o ktorých sa už ústavný súd svojím nálezom z 19. februára 2003 vyslovil tak, že právo sťažovateľa podľa označených článkov ústavy a Dohovoru nimi „porušené nebolo“. Pretože tento nález ústavného súdu zahŕňa namietaný postup   okresného   súdu   a postup   krajského   súdu   v označených   konaniach   až do právoplatnosti rozsudku krajského súdu zo 7. novembra 2002 č. k. 13 Co 188/01-120, 13 Nc 49/02, resp. až do 19. februára 2003, keď ústavný súd uvedeným nálezom meritórne rozhodol (pozri napr. I.   ÚS 11/00, I. ÚS 48/03), bolo potrebné v tejto časti   predmetnú sťažnosť sťažovateľa odmietnuť pre neprípustnosť podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde.   Inými slovami, z dôvodu   prekážky   res iudicata sa   ústavný súd už nemohol na základe predmetnej sťažnosti meritórne zaoberať namietaným postupom okresného súdu a krajského súdu vo veci „protinávrhu“ sťažovateľa zo 14. júla 1998, ktorý v označených konaniach zahŕňal úsek od jeho podania až do 19. februára 2003.

Pokiaľ   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou   namietal   v danom   kontexte   aj   postup okresného   súdu,   ktorý   nasledoval   po   tomto   dátume   v konaní   vedenom   pod   pôvodnou spisovou   značkou,   resp.   pod   nešpecifikovanou   sp.   zn.,   bolo   potrebné   v tejto   časti   jeho sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).

Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených v sťažnosti postup okresného súdu v konaní v úseku od 20. februára 2003 doteraz považovať za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle cit. článku ústavy a Dohovoru. S ohľadom na tieto skutočnosti neprichádza teda do úvahy, aby ústavný súd namietaný postup všeobecného súdu mohol po prijatí návrhu na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie označeného základného (ľudského) práva sťažovateľa.

Z týchto dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2003