znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 12/2016-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného

, konajúcou prostredníctvom advokátky ⬛⬛⬛⬛, vo vecinamietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôda práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18 Co 28/2014zo 16. februára 2015 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Prešove sp. zn. 13 C 9/2009zo 4. novembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t apre nedostatok právomociÚstavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 25. mája2015 doručená sťažnosť sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len,,sťažovateľ“),ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva slobôd (ďalej len,,listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“), právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len,,dodatkový protokol“) a základného právana rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením Krajského súduv Prešove sp. zn. 18 Co 28/2014 zo 16. februára 2015 (ďalej len,,krajský súd“ a,,uzneseniekrajského súdu“) v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Prešove sp. zn. 13 C 9/2009zo 4. novembra 2013 (ďalej len,,okresný súd“ a,,rozsudok okresného súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa ako žalobcapôvodne domáhal od žalovaného ⬛⬛⬛⬛, náhradyškody, pričom neskôr bola právoplatným uznesením okresného súdu pripustená zmenanávrhu, v zmysle ktorej sa žalobca domáhal úpravy pomerov k neoprávnenej stavbe(potrubie kanalizácie) zriadenej žalovaným na pozemku, ktorého je podielovýmspoluvlastníkom. V zmysle uznesenia o pripustení zmeny návrhu sťažovateľ ako žalobcapožadoval, aby súd prikázal jeho spoluvlastnícky podiel na predmetných pozemkochdo vlastníctva žalovaného za náhradu v sume 143 905,79 € alebo aby zaviazal žalovanéhoodstrániť stavbu na vlastné náklady a uviesť parcely znehodnotené výstavbou do pôvodnéhostavu vrátane navezenia ornice bez kameňov.

3. Okresný súd pôvodne rozsudkom z 22. februára 2010 žalobu zamietol, tentorozsudok však bol zrušený uznesením krajského súdu (nenapadnutým sťažnosťou), ktorývyslovil právny názor, že ide o stavbu neoprávnenú a je potrebné postupovať podľa § 135cObčianskeho zákonníka. Po vykonaní dokazovania následne okresný súd posúdilkanalizáciu zriadenú žalovaným čiastočne na pozemkoch v spoluvlastníctve sťažovateľaako neoprávnenú stavbu, keďže nebolo zriadené vecné bremeno, a preto žalovaný nemalprávo porušovať vlastnícke právo sťažovateľa a začať výstavbu kanalizácie. Rozsudkomokresného súdu napadnutým touto sťažnosťou bol žalovaný zaviazaný odstrániť potrubiekanalizácie, ako aj 6 šácht umiestnených na pozemkoch v spoluvlastníctve sťažovateľado troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že o trovách konania bude rozhodnutépo právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Na odvolanie sťažovateľa, ako aj žalovanéhokrajský súd uznesením napadnutým touto sťažnosťou rozsudok okresného súdu zrušil(okrem výroku o trovách konania) a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšiekonanie.

4. Sťažovateľ v sťažnosti predkladá ústavnému súdu rozsiahlu polemiku s právnymizávermi okresného súdu, ako aj krajského súdu, pričom v zásade zotrváva na svojejargumentácii, ktorú prezentoval v konaní pred všeobecnými súdmi. Jadro ústavnoprávnejargumentácie sťažovateľ formuloval v troch rovinách:

,,(i) Sťažovateľ má za to, že došlo k zásahu/porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie arbitrárnym postupom a napadnutým uznesením krajského súdu... Sťažovateľ poškodený neoprávnenou výstavbou sa podaním žaloby snažil domôcť rozhodnutia, ktoré by zabezpečovalo navrátenie dotknutých pozemkov poškodených výstavbou do pôvodného stavu a náhrady škody, ktorá mu vznikla... Sťažovateľ má za to, že nie je ústavne udržateľné, aby formalistickým prístupom všeobecných súdov bol reálne zbavený svojich práv...

Sťažovateľ má za to, že ako žalobca je nositeľom hmotného práva a z dispozičného princípu vyplýva, že žalobca vymedzuje v žalobnom návrhu predmet konania po skutkovej ako aj právnej stránke, a týmto vymedzením je súd viazaný... Žiadna výnimka sa na uvedený prípad nedá aplikovať, a preto je sťažovateľ názoru, že je oprávnený žiadať o usporiadanie pomerov podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka, navrátenie pozemkov do pôvodného stavu a náhradu škody...

Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec nevysporiadal s podstatnými argumentmi sťažovateľa uvedenými v odvolaní proti rozsudku ani ústavne konformným spôsobom neodôvodnil, prečo sa nestotožňuje s usporiadaním pomerov podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka...

(ii) Sťažovateľ má za to, že došlo k zásahu do jeho základného práva vlastniť majetok a práva na ochranu majetku tým, že krajský súd priznal právnu ochranu žalovanému, a to na úkor ochrany vlastníckeho práva sťažovateľa, čím popiera základné princípy uvedené vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, a je v hrubom rozpore so znením, zmyslom a účelom úpravy v ústave a Občianskom zákonníku....

Krajský súd napadnutým uznesením zmaril legitímne majetkové očakávania sťažovateľa tým, že mu neposkytol právnu ochranu a zásadným spôsobom vniesol neistotu do prebiehajúceho konania, a pokiaľ by prvostupňový súd pokračoval v rozhodovaní podľa rozhodnutia krajského súdu, hrozí, že bude pokračovať v poškodzovaní sťažovateľa a nerešpektovaní jeho práv, ktoré mu garantuje ústava.

(iii) Sťažovateľ má ďalej za to, že došlo k zásahu do jeho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní, pretože napadnutým uznesením, ktorému predchádzal nezákonný postup prvostupňového súdu bol sťažovateľ opakovane a bezdôvodne znevýhodnený a vylúčený z uplatňovania svojich práv vlastníka a účastníka konania... Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorý poukazuje na to, že reálne nemá záujem poskytnúť ochranu sťažovateľovi, ale protiprávne konajúcemu vlastníkovi stavby...“

5. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ podrobne poukazuje na priebeh a predmetkonania pred všeobecnými súdmi, hodnotí vykonané dôkazy a predkladá vlastné posúdenieveci, ktoré si podľa jeho názoru mali ako zákonné a spravodlivé osvojiť aj okresný súda krajský súd. Súčasne poukazuje aj na to, že neefektívne konanie, keď vec bola opakovanevrátená krajským súdom na ďalšie konanie, neprispieva k bezprieťahovému konaniu a maloby byť posúdené ako neodôvodnené prieťahy v konaní. V princípe možno celú sťažnostnúargumentáciu sťažovateľa zhrnúť tak, že za jediné spravodlivé, zákonné, a tým aj ústavnekonformné riešenie považuje usporiadanie pomerov medzi ním a žalovaným podľa § 135cods. 1 Občianskeho zákonníka.

6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jeho základnéprávo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, právona spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, právo vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolua základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesenímkrajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu boli porušené. Zároveň žiada, abyústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, prikázal muďalej konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučineniev sume 10 000 € a náhradu trov konania. Napokon žiadal, aby ústavný súd vydal dočasnéopatrenie o odložení vykonateľnosti rozsudku krajského súdu.

II.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky. Obdobné právo zaručuje čl. 36 ods. 1 listiny.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnostinamietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšiekonanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdomzo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súdskúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.

9. Z ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranuzákladných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcichz príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systémtejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomociústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomocivšeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárnezodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práva slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôdvtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. V čl. 127 ods. 1 ústavy už spomenutý princíp subsidiarity znamená, že ústavnýsúd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať jehosťažnosťou iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecnýmsúdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby aleboprávnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorýchnamieta, sa sťažovateľ môže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných a aj účinnýchprávnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred inýmsúdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodunedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04,II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).

11. Ústavný súd, pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv rozsudkomokresného súdu, v zmysle uvedeného princípu subsidiarity nemal právomoc preskúmaťkonanie a rozsudok okresného súdu, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane právsťažovateľa, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupukrajský súd na základe podaného odvolania. Preto bola sťažnosť v tejto časti odmietnutápre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

12. Pokiaľ ide o namietané porušenie označených práv uznesením krajského súdu,ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh zistil, že napadnuté uznesenie krajského súdu mácharakter zrušujúceho rozhodnutia, ktorým bola vec zároveň vrátená súdu prvého stupňana ďalšie konanie. Ústavný súd však z hľadiska uplatňovania princípu subsidiaritypredstavujeultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípadenefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnostipodieľajú. Opačný záver by totiž znamenal popieranie princípu subsidiarity právomociústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princípminimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorýchrozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). Sťažnosť ústavnémusúdu teda možno podať len vtedy, keď boli pred jej podaním vyčerpané všetky prostriedky,ktoré zákon na ochranu práv poskytuje. Takým prostriedkom sa podľa § 53 zákonao ústavnom súde rozumie riadny opravný prostriedok, mimoriadny opravný prostriedok,vyjmúc návrh na obnovu konania a iný právny prostriedok, ktoré sťažovateľovi zákonna ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje. Ústavný súd tak pridržiavajúc sasvojej stabilnej judikatúry poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmyoddiel ústavy) je „výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok,a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúcehokonania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05,II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03,I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva(napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súda Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolospravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že predpokladom na závero porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36ods. 1 listiny a práva na spravodlivé konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru je taképorušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdupred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviťprocesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku(I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06). V nadväznosti na to ústavný súd pripomína,že v rámci konania o sťažnosti preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle,že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 195/2010).Aj keď je napadnuté uznesenie krajského súdu z formálneho hľadiska právoplatnýmrozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by konanie skončilo, ale rozhodnutie,ktorým bol rozsudok okresného súdu zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Konaniev právnej veci sťažovateľa sa tak napadnutým rozhodnutím ešte meritórne neskončilo.Sťažovateľ tak bude mať naďalej možnosť uplatniť si svoje práva v súdnom konaní medziním a žalovaným, ktoré ďalej prebieha.

14. Inými slovami, v danom prípade je ústavná sťažnosť nedôvodná, resp. predčasná,pretože smeruje proti zrušujúcemu rozhodnutiu krajského súdu, ktoré treba považovaťza procesné rozhodnutie nemajúce charakter rozhodnutia „konečného“. Až po ukončeníkonania a vydaní rozhodnutia krajským súdom vo veci samej (ako aj po prípadnom využitímožnosti podať mimoriadny opravný prostriedok) bude mať sťažovateľ možnosť uplatniťochranu svojich práv podaním sťažnosti ústavnému súdu (m. m. II. ÚS 666/2013,I. ÚS 35/2012, I. ÚS 249/2013). Na základe uvedených skutočností ústavný súd odmietolsťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože v danom štádiu súdnehokonania nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci (po zrušení veci odvolacím súdombude o nej ďalej konať okresný súd).

III.

15. Reagujúc na podstatné sťažnostné námietky sťažovateľa však ústavný súdpovažuje za potrebné uviesť aj ďalšie skutočnosti. Zotrvávajúc na judikatúre uvedenejv bodoch 10 až 12 odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd pripomína, že v tomto smere sav jeho rozhodovacej činnosti vyskytli aj prípady hodné odlišného prístupu. V istýchprípadoch by totiž nebola účinnou ochrana poskytovaná základným právam a slobodámfyzických a právnických osôb ústavným súdom, ak by ústavný súd nemohol zasiahnuťa následky porušenia základných práv a slobôd odstrániť prv, ako skončí konanie vo vecikonečným rozhodnutím, navyše, nevyhnutne akceptujúcim rigorózny právny názorvyslovený odvolacím súdom v jeho rozhodnutí postihnutom vadou spočívajúcou v porušeníústavnoprocesných práv účastníkov takéhoto konania. Tieto závery formulované ústavnýmsúdom (napr. III. ÚS 46/2013) si pri rozhodovaní o predloženej sťažnosti vyžadujú, abyústavný súd preskúmal, či právny názor vyslovený krajským súdom v napadnutom uzneseníkladie v celej jeho šírke na ďalšie rozhodovanie o sťažovateľovej civilnej žalobe záväznépožiadavky vedúce k porušeniu označených práv sťažovateľa, ktoré by pri prípadnomneskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho rozhodnutia už neboli odstrániteľné.Okrem toho však i samotné napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým sa konanievo veci samej právoplatne nekončí, musí spĺňať požiadavky plynúce z viacerýchčiastkových aspektov základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdnekonanie. Aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa prvostupňové rozhodnutie zrušujea vec sa vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musí napríklad dosahovať takúkvalitu odôvodnenia, aká naň z čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru plynie,jeho enunciát musí mať potrebný právny základ v ustanoveniach procesného práva, ako ajnáležitú oporu v odôvodnení a pod. Nerešpektovanie ako príklad menovaných požiadaviekby pri neskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórnych rozhodnutí všeobecných súdovvo veci samej už nebolo napraviteľné.

16. V záujme reálnej ochrany ústavnosti sa preto ústavný súd oboznámil ajs dôvodmi zrušujúceho uznesenia krajského súdu, ktorý v podstatnom uviedol:

,,Aj keď stavba bola povolená, treba ju považovať za neoprávnenú stavbu z dôvodu, že jej realizáciou došlo k nezákonnému obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu a usporiadať pomery k tejto stavbe na cudzom pozemku je možné iba postupom podľa § 135c Občianskeho zákonníka.

Podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil (ďalej len vlastník stavby). Podľa § 135c ods. 2 Občianskeho zákonníka pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí.

Podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že súd má právo voľnou úvahou posúdiť, ktoré z týchto riešení je najvhodnejšie a najúčelnejšie. Z odôvodnenia rozhodnutia však musí byť zrejmé, ktoré skutočnosti považoval za rozhodujúce pre samotné rozhodnutie najvhodnejšieho a najúčelnejšieho usporiadania pomerov k neoprávnenej stavbe na cudzom pozemku.

Odvolací súd v zrušujúcom uznesení uložil súdu prvého stupňa usporiadať pomery medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku čo najúčelnejšie a zvoliť najvhodnejšie riešenie. Návrhmi účastníkov pritom nebol súd prvého stupňa viazaný. Súd prvého stupňa zvolil postup podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka a nariadil odstránenie stavby, pričom vo výroku neuviedol na čie náklady sa má odstránenie stavby vykonať, neodôvodnil, prečo toto riešenie považoval za najúčelnejšie, a na základe akých skutočností.

Účelnosť odstránenia stavby je potrebné hodnotiť vždy objektívne a s prihliadnutím na všetky okolnosti a povahu každého jednotlivého prípadu. V rámci voľnej úvahy musí súd prihliadať hlavne na povahu a rozsah hospodárskej straty, ktorá by odstránením stavby vznikla, k tomu, na aký účel bola stavba zriadená, aký je jej charakter, aký je rozsah zastavaného pozemku, prípadne pozemku nevyhnutného na riadne užívanie neoprávnenej stavby, za akých okolností bola stavba zriadená.

Bezpochyby bolo potrebné zohľadniť skutočnosť, že sa jedná o vodnú stavbu – verejnú kanalizáciu... taktiež bolo potrebné skúmať aká hospodárska strata by odstránením stavby vznikla ako aj verejný záujem na jej zachovaní s ohľadom na skutočnosť, že zabezpečuje kanalizáciu pre viac ako 50 rodinných domov. Súd prvého stupňa nevyhodnotil ani namietanú skutočnosť žalovaným o rozsahu záberu dotknutých pozemkov. V tomto smere je potrebné poukázať na rozsudok NS SR 2 Cdo 242/2006, z ktorého vyplýva, že sankciu v podobe odstránenia neoprávnenej stavby na náklady stavebníka je možné nariadiť iba za predpokladu, že odstránenie je účelné. Ak súd dospeje k záveru, že podmienky na odstránenie stavby nie sú splnené, môže usporiadať pomery podľa § 135c ods. 2 Občianskeho zákonníka a prikázať stavbu za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku. Ak však zistí, že so zreteľom na okolnosti prípadu bude spravodlivé a v súlade s dobrými mravmi, aby vlastníctvo stavby ostalo nedotknuté, zriadi na výkon vlastníckeho práva k stavbe vecné bremeno (§ 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súčasne rozhodne o náhrade patriacej vlastníkovi pozemku. Súd prvého stupňa v týchto intenciách nepostupoval a nedostatočne zvážil všetky podstatné skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odstránenie stavby a ostatnými spôsobmi usporiadania pomerov k stavbe na cudzom pozemku sa vôbec nezaoberal a nevyhodnotil ich, z akého dôvodu nie sú vhodné či účelné... V ďalšom bude úlohou súdu prvého stupňa opätovne vyhodnotiť jednotlivé zistenia tak, ako vyplývajú zo spisu, vysporiadať sa so všetkými okolnosťami podstatnými pre rozhodnutie a zvoliť najvhodnejší a najúčelnejší spôsob usporiadania pomerov vlastníka stavby a vlastníka pozemku v zmysle § 135c ods. 1 – 3 Občianskeho zákonníka a zvolený spôsob aj náležite odôvodniť.

Pokiaľ by však zvolil riešenie podľa ods. 2 alebo 3, musí sa vysporiadať aj s okruhom účastníkov konania podľa § 91 ods. 2 O. s. p., keďže v oboch týchto prípadoch musí byť účastníkom konania ja druhá podielová spoluvlastníčka pozemkov, pretože sa bude konať aj o jej právach a povinnostiach a v takomto prípade ide o nerozlučné spoločenstvo.“

17. Z takto formulovaného právneho záveru krajského súdu však nemožno vyvodiť,že by krajský súd dal okresnému súdu striktný a zväzujúci návod na ďalší postup v konaní,ani to, aby mu uložil usporiadať pomery vlastníka stavby a vlastníka pozemku niektorýmkonkrétnym spôsobom. Krajský súd najskôr identifikoval vady rozsudku okresného súdu,následne vymedzil možné spôsoby usporiadania pomerov vlastníka stavby a vlastníkapozemku podľa § 135c ods. 1, 2 alebo 3 Občianskeho zákonníka, a napokon uložilokresnému súdu zvoliť najvhodnejší a najúčelnejší spôsob usporiadania, a tento riadnea preskúmateľne odôvodniť. Napadnuté uznesenie krajského súdu teda nekladie na ďalšierozhodovanie okresného súdu o sťažovateľovej civilnej žalobe také záväzné požiadavky,ktoré by viedli k porušeniu označených práv sťažovateľa a ktoré by pri prípadnomneskoršom ústavno-súdnom prieskume meritórneho rozhodnutia už neboli odstrániteľné.Preto neboli ústavným súdom zistené predpoklady pre ústavno-súdnu korekciu zrušujúcehorozhodnutia krajského súdu ako odvolacieho súdu.

18. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmisťažovateľa (návrh na zrušenie uznesenia krajského súdu, vrátenie veci na ďalšiekonanie, príkaz krajskému súdu ďalej konať bez zbytočných prieťahov, priznanieprimeraného finančného zadosťučinenia, náhrada trov konania), pretože tieto sú viazanéna to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolorozhodovanie o odložení vykonateľnosti rozsudku krajského súdu bezpredmetné, a pretoo ňom ústavný súd nerozhodoval. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že príkaz krajskému súduďalej konať bez zbytočných prieťahov neprichádzal do úvahy z dôvodov, že (i) sťažovateľv petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný, nenamietal porušenie základného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote podľa čl. 48ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého vyslovenie je predpokladom na vysloveniepríkazu ďalej konať bez zbytočných prieťahov, a zároveň z dôvodu, že (ii) v čase podaniasťažnosti ústavnému súdu krajský súd vo veci sťažovateľa nekonal a nerozhodoval, pretoževec sa nachádzala na okresnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2016