znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 12/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpenejadvokátom   JUDr.   Richardom   Kovalčíkom,   Rázusova   1,   Košice,   vo   veci   namietanéhoporušenia   jej   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskejrepubliky,   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôduznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 244/2013 z 28. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola25. júna 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorounamietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva vlastniť majetok podľa čl. 20ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľačl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 3 Co 244/2013 z 28. februára 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

2.   Z obsahu   sťažnosti   a pripojených   príloh   vyplýva,   že   krajský   súd   napadnutýmuznesením   zmenil   uznesenie   Okresného   súdu   Košice   I   sp.   zn.   18   C/691/2002z 9. januára 2013   tak,   že   sťažovateľku,   ktorá   bola   v procesnom   postavení   žalobkyne,zaviazal nahradiť žalovanej trovy konania v sume 1 670,67 € na účet právnej zástupkynežalovanej do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

3.   Sťažovateľka   vyjadruje   presvedčenie,   že   uznesením   krajského   súdu   došlo k porušeniu   jej   označených   základných   práv   podľa   ústavy,   dohovoru   a dodatkového protokolu,   keďže   krajský   súd   nepostupoval   vo   veci   ústavne   konformným   spôsobom a dopustil   sa   porušenia   zásady   zákazu denegatio   iustitiae,   a to   tým,   že „nepostupovalv zmysle   platnej   a účinnej   právnej   normy,   nezákonne   zasiahol   do   vlastníckeho   právaa napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnil“. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že k znemožneniu   ochrany   jej   subjektívneho   práva   došlo   tým,   že   krajský   súd   ju   zaviazal na náhradu   trov   konania   z dôvodu   neúspechu   v konaní,   pričom   v jej   veci   sa   malo postupovať podľa § 150 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“),   avšak   konajúci   krajskú   súd   sa   nezaoberal„charakterom   konania,   ako   ani   nebral   do   úvahy   všetky   okolnosti,   ktoré   podľa   názorusťažovateľky majú povahu dôvodu hodného osobitného zreteľa“.

4.   V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   opísala   konkrétne   okolnosti,   ktoré   z jejpohľadu mali byť v prerokovávanej veci považované za dôvody hodné osobitného zreteľa,a to   najmä   samotný   predmet   sporu   (ochrana   osobnosti),   nejednoznačnosť   záverovz vykonaných   dôkazov,   správanie   protistrany,   jej   nízky   príjem,   zlý   zdravotný   stava v neposlednom rade i neúmerná dĺžka konania z dôvodov na strane všeobecných súdov.Podľa sťažovateľky krajský súd sa s uvedenými okolnosťami náležite nezaoberal a súčasne„skutočnosť,   prečo   sa   porušovateľ   nezaoberal   vyššie   uvedenými   dôvodmi   hodných osobitného   zreteľa,   na   ktoré   poukazovala   sťažovateľka   v priebehu   konania,   porušovateľ vo svojom   rozhodnutí   žiadnym   spôsobom   nezdôvodnil“. Napokon   na   podporu   svojejargumentácie   sťažovateľka   v ústavnej   sťažnosti   interpretovala   obsah   základných   práv,porušenie ktorých namieta.

5. Dňa 4. augusta 2014 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie ústavnej sťažnosti,v ktorom sťažovateľka uvádza: «Potom, čo bol spis odňatý zákonnej sudkyni z dôvodu odstránenia údajnej „nerovnomernej zaťaženosti“ opatrením bývalého predsedu Okresného súdu Košice I, bola vec dňa 25.05.2006 pridelená sudkyni ⬛⬛⬛⬛. Táto sudkyňa nemala spis ani rok a predseda súdu Okresného súdu Košice I opätovne z dôvodu údajnej „nerovnomernej zaťaženosti“ opatrením odňal spis aj tejto sudkyni a vec pridelil dňa 19.02.2007 sudkyni ⬛⬛⬛⬛. Takýto postup sťažovateľka nepovažuje vonkoncom   za   štandardný   a vyvoláva   u nej   vážne   podozrenie   vo   vzťahu   k nestrannosti a nezávislosti súdu. Má za to, že pridelenie spisu sudkyni ⬛⬛⬛⬛ bolo výlučne len fiktívnou záležitosťou, čomu nasvedčuje aj ten fakt, že sudkyňa ⬛⬛⬛⬛ na rozdiel od ⬛⬛⬛⬛ nepodpísala   prevzatie   spisu.   Uvedená   skutočnosť   podľa   názoru sťažovateľky nasvedčuje tomu, že už v tom čase sa predpokladalo, že vec bude pridelená inej sudkyni a už len sa čakalo na „nezaťaženosť“ sudkyne ⬛⬛⬛⬛.

...   sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   postup   predsedu   Okresného   súdu   Košice I smeroval výlučne k eliminácii jej zákonného sudcu a k následnému ustanoveniu účelových sudcov. Konaním predsedu Okresného súdu Košice I tak došlo k porušeniu ústavného práva na   zákonného   sudcu   (čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky).   Obdobne   konal   aj predseda   Krajského   súdu   v Košiciach,   ktorý   zmenil   bez   relevantného   dôvodu   zloženie odvolacieho senátu. Preto sťažovateľka považuje predovšetkým uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/244/2013-566 za rozhodnutie vydané nezákonným sudcom.»

6. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovilporušenie označených základných práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu,zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, vec vrátil na ďalšie konanie a priznal sťažovateľkenáhradu trov konania.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdomzriadeným zákonom.

Podľa   čl. 20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonnéhoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právuzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétneprocesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu dorozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosťskutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci   všeobecnými   súdmi,   pretože   nie jeprieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani   ochrancom   zákonnosti   (obdobne   napr.II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov.

12. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   záväznoumedzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej mieryzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonnéhopredpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

13.   V súlade   s uvedenou   deľbou   právomoci   súdnej   moci   medzi   všeobecné   súdya ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kdeprvý   upravuje   ústavné   súdnictvo   a druhý   všeobecné   súdnictvo),   ústavný   súd   pristúpilk prieskumu ústavnej sťažnosti, či v danom prípade nejde o zjavnú neopodstatnenosť podľa§ 25 zákona o ústavnom súde.

14. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie označených základnýchpráv tým, že vo veci konajúci krajský súd nerozhodol v súlade s jej právnym názoromo trovách   konania   a   neaplikoval   ustanovenie   §   150   OSP   v súlade   s jej   návrhmi.Sťažovateľka teda namietala nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a naň nadväzujúcuinterpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej normy.

15. Podľa § 146 ods. 2 prvej vety OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie samuselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súdvýnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmäna okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnostidôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tietoskutočnosti a dôkazy uplatniť.

16.   Vo   všeobecnosti   platí,   že   rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   nedosahujespravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vysloviť porušenie základných práv aslobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaníproblematiky   trov   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu   k   predmetu   konania   predvšeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádanéhovýroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniupráva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základnéprávo   (napríklad   IV.   ÚS   248/2008,   III.   ÚS   125/2010,   I.   ÚS   622/2013   a tam   citovanájudikatúra).

17. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postupkrajského   súdu   nemajúci   oporu   v zákone   a   rozhodne   sa   nemožno   stotožniť   s tvrdenímsťažovateľky, že krajský súd pri svojom rozhodovaní konal arbitrárne, keď nezohľadnil jejnávrhy na posúdenie okolností hodných osobitného zreteľa pre aplikáciu § 150 ods. 1 OSP.V tejto   súvislosti   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   rozhodovanie   o trovách   konania   savo všeobecnosti spravuje zásadou úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia.Konajúci súd môže účastníkovi konania, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznať trovykonania v súlade s § 150 ods. 1 OSP len vo výnimočných prípadoch. Z toho je nutnéusudzovať, že v prípade neúspechu vo veci (čo je aj prípad sťažovateľky) možno očakávaťpovinnosť nahradiť druhej strany trovy konania, a preto napadnuté uznesenie krajského súduje   v   súlade   s legitímnym   očakávaním   účastníkov   konania,   a nie   je   žiadnym   spôsobomprekvapivé a už vôbec nie arbitrárne či extrémne vybočujúce z rámca relevantnej právnejnormy.

18.   Okolnosť,   že   sťažovateľka   má   odlišný   názor   a skutkové   okolnosti   samavyhodnotila opačne ako konajúci súd, nezakladá porušenie označených základných práva slobôd.   Ústavný   súd   preto   nemá   dôvod   zasahovať   do   záverov   krajského   súdu.Prehodnocovanie skutkového stavu, tak ako to požaduje sťažovateľka vo svojej ústavnejsťažnosti, by bolo v príkrom rozpore s rozdelením súdnej moci a de facto by znamenaloopätovné posúdenie veci ústavným súdom ako ďalšou opravnou inštanciou. Ústavný súdk tomu   ďalej   poznamenáva,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a spravodlivé   súdnekonanie   garantované   ústavou   a   dohovorom   neznamená   právo   na   úspech   v   konanípred všeobecným   súdom   a   nemožno   ho   ani   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   jevyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).

19.   K námietke,   že   krajský   súd   sa   nevysporiadal   so   všetkými   skutočnosťamiuvádzanými sťažovateľkou v jej písomných vyjadreniach, ústavný súd uvádza, že všeobecnýsúd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právnyzáklad   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

20. Pretože namietané uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle, ústavnýsúd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupy   a   hodnotenia   nahrádzať   (podobneaj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názorukrajského súdu. Ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi postupom krajskéhosúdu a jeho uznesením a tvrdeným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya čl.   6   ods.   1   dohovoru, ktorá   by   umožňovala   dospieť   po   prípadnom   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie k záveru, že došlo k porušeniu označených práv.

21. Napokon k namietanému porušeniu ďalších základných práv, keď sťažovateľkamimo petitu doplnením sťažnosti zo 4. augusta 2014 uvádza porušenie i základného právapodľa čl. 48 ods. 1 ústavy zmenou zákonných sudcov, ústavný súd dodáva, že zákonnýmsudcom je sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okremtoho   z   nej   vyplýva,   že   za   zákonného   sudcu   treba   pokladať   sudcu   určeného   v   súlades rozvrhom   práce   (II.   ÚS   47/99,   III.   ÚS   202/02).   Ústavný   súd   už   vyslovil,   že   účelzákladného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sa splní, ak o práve občana rozhodne sudcapridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestnepríslušný rozhodnúť za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide o sudcu, ktorý je oprávnenýkonať a rozhodovať určitý druh súdnej agendy (II. ÚS 15/96, III. ÚS 90/02). Za zákonnéhosudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   zásadne   treba   považovať   toho,   kto   bol   určený   naprerokovávanie   veci   v   súlade   s   rozvrhom   práce   súdu.   Ak   však   nastanú   okolnostiodôvodňujúce   presun   takto   pridelenej   veci   (resp.   agendy)   na   iného   sudcu   pre   dôvodyuvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, trebatakisto považovať za zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Postup predsedu súduako orgánu štátnej správy súdov, ktorý je v súlade s ustanoveniami právnych predpisov,nemožno preto bez ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdnehokonania   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   (II.   ÚS   87/01,   II.   ÚS   118/02,   II.   ÚS   119/02a III. ÚS 90/02). Nie je zrejmé, akým spôsobom by krajský súd napadnutým dodatkomk rozvrhu   práce   porušil   označené   práva   sťažovateľky.   Namietané   porušenie   právsťažovateľky   teda   nie   je   v   príčinnej   súvislosti   s   postupom   predsedu   Okresného   súduKošice I alebo predsedu krajského súdu pri výkone ich právomoci ako orgánu štátnej správysúdu. Navyše, pokiaľ sťažovateľka mala dôvodné pochybnosti o zákonnosti obsadenia súdovalebo o zaujatosti sudcov, mala možnosť vzniesť námietku zaujatosti.

22. Sťažovateľka   namietala   i porušenie   základného práva   vlastniť   majetok   podľačl. 20 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vzhľadom na to, že porušenietýchto základných práv malo spočívať len v namietanej arbitrárnosti uznesenia krajskéhosúdu a ústavný súd už vyslovil, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľačl. 6 ods. 1 dohovoru porušené nebolo, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniusťažovateľkou označeného práva vlastniť majetok.

23. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možnohovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označila   sťažovateľka,   a to   buď   pre   nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom aleboslobodou, ktorých porušenie sa namietalo alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistímožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo ajvo   veci   sťažovateľky,   ktorej   ústavnú   sťažnosť   vyhodnotil   ústavný   súd   vzhľadom   na   užuvedené ako zjavne neopodstatnenú.

24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedenévo výroku tohto uznesenia.

25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súdnemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, žesťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2014