SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 12/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ zastúpenejadvokátom JUDr. Richardom Kovalčíkom, Rázusova 1, Košice, vo veci namietanéhoporušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 244/2013 z 28. februára 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola25. júna 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva vlastniť majetok podľa čl. 20ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľačl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajskýsúd“) sp. zn. 3 Co 244/2013 z 28. februára 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že krajský súd napadnutýmuznesením zmenil uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 18 C/691/2002z 9. januára 2013 tak, že sťažovateľku, ktorá bola v procesnom postavení žalobkyne,zaviazal nahradiť žalovanej trovy konania v sume 1 670,67 € na účet právnej zástupkynežalovanej do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
3. Sťažovateľka vyjadruje presvedčenie, že uznesením krajského súdu došlo k porušeniu jej označených základných práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu, keďže krajský súd nepostupoval vo veci ústavne konformným spôsobom a dopustil sa porušenia zásady zákazu denegatio iustitiae, a to tým, že „nepostupovalv zmysle platnej a účinnej právnej normy, nezákonne zasiahol do vlastníckeho právaa napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnil“. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že k znemožneniu ochrany jej subjektívneho práva došlo tým, že krajský súd ju zaviazal na náhradu trov konania z dôvodu neúspechu v konaní, pričom v jej veci sa malo postupovať podľa § 150 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), avšak konajúci krajskú súd sa nezaoberal„charakterom konania, ako ani nebral do úvahy všetky okolnosti, ktoré podľa názorusťažovateľky majú povahu dôvodu hodného osobitného zreteľa“.
4. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka opísala konkrétne okolnosti, ktoré z jejpohľadu mali byť v prerokovávanej veci považované za dôvody hodné osobitného zreteľa,a to najmä samotný predmet sporu (ochrana osobnosti), nejednoznačnosť záverovz vykonaných dôkazov, správanie protistrany, jej nízky príjem, zlý zdravotný stava v neposlednom rade i neúmerná dĺžka konania z dôvodov na strane všeobecných súdov.Podľa sťažovateľky krajský súd sa s uvedenými okolnosťami náležite nezaoberal a súčasne„skutočnosť, prečo sa porušovateľ nezaoberal vyššie uvedenými dôvodmi hodných osobitného zreteľa, na ktoré poukazovala sťažovateľka v priebehu konania, porušovateľ vo svojom rozhodnutí žiadnym spôsobom nezdôvodnil“. Napokon na podporu svojejargumentácie sťažovateľka v ústavnej sťažnosti interpretovala obsah základných práv,porušenie ktorých namieta.
5. Dňa 4. augusta 2014 bolo ústavnému súdu doručené doplnenie ústavnej sťažnosti,v ktorom sťažovateľka uvádza: «Potom, čo bol spis odňatý zákonnej sudkyni z dôvodu odstránenia údajnej „nerovnomernej zaťaženosti“ opatrením bývalého predsedu Okresného súdu Košice I, bola vec dňa 25.05.2006 pridelená sudkyni ⬛⬛⬛⬛. Táto sudkyňa nemala spis ani rok a predseda súdu Okresného súdu Košice I opätovne z dôvodu údajnej „nerovnomernej zaťaženosti“ opatrením odňal spis aj tejto sudkyni a vec pridelil dňa 19.02.2007 sudkyni ⬛⬛⬛⬛. Takýto postup sťažovateľka nepovažuje vonkoncom za štandardný a vyvoláva u nej vážne podozrenie vo vzťahu k nestrannosti a nezávislosti súdu. Má za to, že pridelenie spisu sudkyni ⬛⬛⬛⬛ bolo výlučne len fiktívnou záležitosťou, čomu nasvedčuje aj ten fakt, že sudkyňa ⬛⬛⬛⬛ na rozdiel od ⬛⬛⬛⬛ nepodpísala prevzatie spisu. Uvedená skutočnosť podľa názoru sťažovateľky nasvedčuje tomu, že už v tom čase sa predpokladalo, že vec bude pridelená inej sudkyni a už len sa čakalo na „nezaťaženosť“ sudkyne ⬛⬛⬛⬛.
... sťažovateľka je toho názoru, že postup predsedu Okresného súdu Košice I smeroval výlučne k eliminácii jej zákonného sudcu a k následnému ustanoveniu účelových sudcov. Konaním predsedu Okresného súdu Košice I tak došlo k porušeniu ústavného práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Obdobne konal aj predseda Krajského súdu v Košiciach, ktorý zmenil bez relevantného dôvodu zloženie odvolacieho senátu. Preto sťažovateľka považuje predovšetkým uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3Co/244/2013-566 za rozhodnutie vydané nezákonným sudcom.»
6. V petite sťažnosti sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovilporušenie označených základných práv podľa ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu,zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, vec vrátil na ďalšie konanie a priznal sťažovateľkenáhradu trov konania.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonnéhoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právuzodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétneprocesné garancie v súdnom konaní. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu dorozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosťskutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie jeprieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr.II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov.
12. Podľa konštantnej judikatúry sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej mieryzjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonnéhopredpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).
13. V súlade s uvedenou deľbou právomoci súdnej moci medzi všeobecné súdya ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva oddiely, kdeprvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo), ústavný súd pristúpilk prieskumu ústavnej sťažnosti, či v danom prípade nejde o zjavnú neopodstatnenosť podľa§ 25 zákona o ústavnom súde.
14. Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou tvrdené porušenie označených základnýchpráv tým, že vo veci konajúci krajský súd nerozhodol v súlade s jej právnym názoromo trovách konania a neaplikoval ustanovenie § 150 OSP v súlade s jej návrhmi.Sťažovateľka teda namietala nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a naň nadväzujúcuinterpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej normy.
15. Podľa § 146 ods. 2 prvej vety OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie samuselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.
Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súdvýnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmäna okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnostidôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tietoskutočnosti a dôkazy uplatniť.
16. Vo všeobecnosti platí, že rozhodovanie o náhrade trov konania nedosahujespravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vysloviť porušenie základných práv aslobôd, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaníproblematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania predvšeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádanéhovýroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniupráva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základnéprávo (napríklad IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010, I. ÚS 622/2013 a tam citovanájudikatúra).
17. Ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postupkrajského súdu nemajúci oporu v zákone a rozhodne sa nemožno stotožniť s tvrdenímsťažovateľky, že krajský súd pri svojom rozhodovaní konal arbitrárne, keď nezohľadnil jejnávrhy na posúdenie okolností hodných osobitného zreteľa pre aplikáciu § 150 ods. 1 OSP.V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o trovách konania savo všeobecnosti spravuje zásadou úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia.Konajúci súd môže účastníkovi konania, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznať trovykonania v súlade s § 150 ods. 1 OSP len vo výnimočných prípadoch. Z toho je nutnéusudzovať, že v prípade neúspechu vo veci (čo je aj prípad sťažovateľky) možno očakávaťpovinnosť nahradiť druhej strany trovy konania, a preto napadnuté uznesenie krajského súduje v súlade s legitímnym očakávaním účastníkov konania, a nie je žiadnym spôsobomprekvapivé a už vôbec nie arbitrárne či extrémne vybočujúce z rámca relevantnej právnejnormy.
18. Okolnosť, že sťažovateľka má odlišný názor a skutkové okolnosti samavyhodnotila opačne ako konajúci súd, nezakladá porušenie označených základných práva slobôd. Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať do záverov krajského súdu.Prehodnocovanie skutkového stavu, tak ako to požaduje sťažovateľka vo svojej ústavnejsťažnosti, by bolo v príkrom rozpore s rozdelením súdnej moci a de facto by znamenaloopätovné posúdenie veci ústavným súdom ako ďalšou opravnou inštanciou. Ústavný súdk tomu ďalej poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdnekonanie garantované ústavou a dohovorom neznamená právo na úspech v konanípred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením jevyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96).
19. K námietke, že krajský súd sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťamiuvádzanými sťažovateľkou v jej písomných vyjadreniach, ústavný súd uvádza, že všeobecnýsúd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právnyzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoréstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, žez tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
20. Pretože namietané uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle, ústavnýsúd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobneaj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názorukrajského súdu. Ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi postupom krajskéhosúdu a jeho uznesením a tvrdeným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavya čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by umožňovala dospieť po prípadnom prijatí sťažnostina ďalšie konanie k záveru, že došlo k porušeniu označených práv.
21. Napokon k namietanému porušeniu ďalších základných práv, keď sťažovateľkamimo petitu doplnením sťažnosti zo 4. augusta 2014 uvádza porušenie i základného právapodľa čl. 48 ods. 1 ústavy zmenou zákonných sudcov, ústavný súd dodáva, že zákonnýmsudcom je sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okremtoho z nej vyplýva, že za zákonného sudcu treba pokladať sudcu určeného v súlades rozvrhom práce (II. ÚS 47/99, III. ÚS 202/02). Ústavný súd už vyslovil, že účelzákladného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sa splní, ak o práve občana rozhodne sudcapridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestnepríslušný rozhodnúť za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide o sudcu, ktorý je oprávnenýkonať a rozhodovať určitý druh súdnej agendy (II. ÚS 15/96, III. ÚS 90/02). Za zákonnéhosudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zásadne treba považovať toho, kto bol určený naprerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu. Ak však nastanú okolnostiodôvodňujúce presun takto pridelenej veci (resp. agendy) na iného sudcu pre dôvodyuvedené v právnom predpise, tak aj sudcov, ktorým boli veci následne pridelené, trebatakisto považovať za zákonných sudcov podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Postup predsedu súduako orgánu štátnej správy súdov, ktorý je v súlade s ustanoveniami právnych predpisov,nemožno preto bez ďalšieho hodnotiť ako porušenie základného práva účastníka súdnehokonania podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (II. ÚS 87/01, II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02a III. ÚS 90/02). Nie je zrejmé, akým spôsobom by krajský súd napadnutým dodatkomk rozvrhu práce porušil označené práva sťažovateľky. Namietané porušenie právsťažovateľky teda nie je v príčinnej súvislosti s postupom predsedu Okresného súduKošice I alebo predsedu krajského súdu pri výkone ich právomoci ako orgánu štátnej správysúdu. Navyše, pokiaľ sťažovateľka mala dôvodné pochybnosti o zákonnosti obsadenia súdovalebo o zaujatosti sudcov, mala možnosť vzniesť námietku zaujatosti.
22. Sťažovateľka namietala i porušenie základného práva vlastniť majetok podľačl. 20 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vzhľadom na to, že porušenietýchto základných práv malo spočívať len v namietanej arbitrárnosti uznesenia krajskéhosúdu a ústavný súd už vyslovil, že základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľačl. 6 ods. 1 dohovoru porušené nebolo, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniusťažovateľkou označeného práva vlastniť majetok.
23. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možnohovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom aleboslobodou, ktorých porušenie sa namietalo alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistímožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo ajvo veci sťažovateľky, ktorej ústavnú sťažnosť vyhodnotil ústavný súd vzhľadom na užuvedené ako zjavne neopodstatnenú.
24. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedenévo výroku tohto uznesenia.
25. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súdnemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, žesťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2014