znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 12/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   Adrienou Vysudilovou, Paulínska 15/A, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 30 T 26/2011 z 29. novembra 2011 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 3 Tos 20/2012-564 z 28. februára 2012, ako aj rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 30 T 26/2011 zo 17. mája 2012 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 To 13/2013 z 11. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B. o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 30. decembra 2013   doručená   sťažnosť   M.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. Adrienou Vysudilovou, Paulínska 15/A, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 30 T 26/2011 z 29. novembra 2011 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos 20/2012-564 z 28. februára 2012, ako aj rozsudkom okresného súdu sp. zn. 30 T 26/2011 zo 17. mája 2012 a uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 13/2013 z 11. júna 2013.

Sťažovateľ namieta porušenie zásad kontradiktórnosti trestného konania a rovnosti účastníkov v trestnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 30 T 26/2011, ktoré bolo vedené proti sťažovateľovi ako obžalovanému z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd v trestnej veci sťažovateľa rozhodol rozsudkom zo 17. mája 2012 a odvolanie sťažovateľa proti tomuto rozsudku odmietol krajský súd uznesením z 11. júna 2013.

Sťažovateľ   v   úvode   svojej   sťažnosti   označil   za   jej   prílohu „plnomocenstvo   pre advokáta“ a   ďalšie   prílohy   vymedzil   slovami „predmetné   rozhodnutia   podľa   textu“. Rozhodnutia, na ktoré sťažovateľ poukazuje v dôvodoch aj v petite sťažnosti, však ako dôkaz   alebo   prílohu   sťažnosti   nielen   že   výslovne   neoznačil,   ale   ich   k   sťažnosti   ani nepripojil. Zo sťažnosti vyplýva, že bola spísaná a podpísaná advokátkou JUDr. Adrienou Vysudilovou, avšak nie je k nej pripojené splnomocnenie sťažovateľa pre advokátku.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namietal,   že „rozhodnutiami   Okresného   súdu   Trnava, sp. zn. 30T/26/2011   zo   dňa   17.   5.   2012   a   uznesením   Krajského   súdu   Trnava   sp.   zn. 3To/13/2013   zo   dňa   11.   6.   2013   (právoplatného   4.   11.   2013)   a   tiež   uzneseniami vzťahujúcimi sa k procesu v týchto konaniach, konkrétne uznesením Okresného súdu Trnava 30T/26/2011   zo   dňa   29.   11.   2011   v   spojitosti   s   uznesením   Krajského   súdu   Trnava 3Tos/20/2012-564 zo dňa 28. 2. 2012 boli porušené jeho základné práva a slobody a to právo na dodržiavanie princípu kontradiktórnosti konania vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 Ústavu SR a právo na dodržiavanie princípu rovnosti účastníkov v konaní v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR“, a navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol tak, že „sťažnosti sa vyhovuje s tým, že základné právo sťažovateľa zaručené čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR boli porušené. Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 3To/13/2013 zo dňa 11. 6. 2013,   a rozsudok Okresného súdu Trnava,   sp.   zn.   30T/26/2011   zo dňa 17.   5.   2012 sa zrušujú.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konanie osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   konštatuje, že sťažovateľ   prostredníctvom   kvalifikovaného právneho zástupcu,   ktorý   koncipoval   samotný   návrh,   ústavnému   súdu   s   návrhom   nedoručil rozhodnutia,   proti   ktorým   sťažnosť   smeruje,   ako   ani   splnomocnenie   pre   advokátku na zastupovanie pred ústavným súdom.

V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný odstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   takýto   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov   konania   (napr.   IV.   ÚS   77/08,   I.   ÚS   368/2010,   III.   ÚS   357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii   a   o   zmene a   doplnení   zákona č.   455/1991 Zb.   o   živnostenskom   podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom“. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažnosť   vykazuje   také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len procesných   podmienok konania pred   ústavným súdom,   a preto ju z uvedeného dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014