znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 12/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. D., D., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného Advokátskou kanceláriou   JUDr.   C.   s.   r.   o.,   N.,   v mene   ktorej   koná   advokát   JUDr.   M.   C.,   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Tost 14/2012 z 29. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. augusta 2012   doručená   sťažnosť   M.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 2 Tost 14/2012 z 29. mája 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na sťažovateľa bol Okresným súdom Karviná v Českej republike vydaný 16. februára 2012 európsky zatýkací rozkaz (ďalej len „EZR“). Jeho účelom bol výkon trestu odňatia slobody vo výmere 15 mesiacov, ktorý bol sťažovateľovi   uložený   právoplatným   rozsudkom   Okresného   súdu   Karviná sp. zn. 5 T 164/2010   z 27.   októbra   2010   pre   trestný   čin   krádeže   čiastočne   dokonaný a čiastočne v štádiu pokusu a trestný čin poškodzovania cudzej veci.

Prokurátor Krajskej prokuratúry v Nitre (ďalej len „krajský prokurátor“) uznesením sp. zn. 2 KPt 15/2012 z 3. apríla 2012 rozhodol, že sa EZR vykoná a jeho realizáciu odložil až do vykonania trestu odňatia slobody, ktorý bol sťažovateľovi uložený trestným rozkazom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 0 T 17/2011 z 28. septembra 2011 pre trestný čin krádeže   a trestný   čin   porušovania   domovej   slobody   vo   výmere   jedného   roka.   Zároveň krajský prokurátor podaním z 3. apríla 2012 navrhol vziať sťažovateľa do vydávacej väzby.

O tomto návrhu rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 3 Ntc 3/2012 z 26. apríla 2012 tak, že sťažovateľa ako vyžiadanú osobu podľa § 16 ods. 2 a § 17 ods. 1 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze (ďalej len „zákon o EZR“) vzal do vydávacej väzby, ktorá bude spočívať. Proti tomuto uzneseniu podal   sťažovateľ   sťažnosť,   v ktorej   vyčítal   uzneseniu   krajského   súdu   predovšetkým neurčitosť,   pokiaľ   ide   o vymedzenie   doby,   dokedy   bude   vydávacia   väzba   spočívať. O sťažnosti sťažovateľa rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým sťažnosť sťažovateľa zamietol.

3. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje predovšetkým na to, že v uznesení krajského súdu sp. zn. 3 Ntc 3/2012 z 26. apríla 2012, ktorým bol sťažovateľ vzatý do vydávacej väzby, nie je určená doba, dokedy bude vydávacia väzba spočívať. Spočívanie vydávacej väzby   totiž   nebolo   viazané   na   súčasne   uložený   konkrétny   trest   odňatia   slobody,   ktorý sťažovateľ vykonáva. Zároveň podľa sťažovateľa z uznesenia krajského súdu nie sú zrejmé dôvody, pre ktoré bol vzatý do vydávacej väzby. Sťažovateľ na tieto nedostatky poukazoval už v sťažnosti   proti   uzneseniu   krajského   súdu   z 26.   apríla   2012,   no najvyšší   súd,   ktorý o sťažnosti   rozhodoval,   ich   považoval   za   nedôvodné   a sťažnosť   napadnutým   uznesením zamietol. Podľa sťažovateľa tým najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, a aby zároveň zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a priznal sťažovateľovi trovy konania pred ústavným súdom.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len  ,,zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.   Cieľom   predbežného   prerokovania   každého   návrhu   (vrátane   sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo   zákonom   ustanovených   dôvodov.   Pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   ústavný   súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 426/08, III. ÚS 175/2012).

7. Sťažovateľ namieta predovšetkým nedostatok vo vymedzení doby, dokedy bude vydávacia väzba spočívať, a v určení dôvodov na vzatie sťažovateľa do vydávacej väzby. Týmto nedostatkom bolo postihnuté uznesenie krajského súdu z 26. apríla 2012, ktorým bol sťažovateľ   vzatý   do   vydávacej   väzby.   Najvyšší   súd,   ktorý   rozhodoval   o sťažnosti   proti tomuto uzneseniu krajského súdu, tieto nedostatky neodstránil, naopak, vyhodnotil ich ako nedôvodné   a napadnutým   uznesením   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa.   Tým   podľa sťažovateľa najvyšší   súd napadnutým uznesením   porušil   jeho základné právo   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy

8. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, sa domáhal ochrany svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy. V tejto časti poukazoval sťažovateľ na nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pokiaľ ide o určenie doby, dokedy bude vydávacia väzba spočívať, ako aj dôvodov, pre ktoré bol sťažovateľ vzatý do vydávacej väzby. Najvyšší súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 26. apríla 2012, ktorým bol sťažovateľ vzatý do vydávacej väzby, ktorá bude spočívať.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietané porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   vo   svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. I. ÚS 100/04, III. ÚS 135/04, II. ÚS 151/09), že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu, a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré je aplikovateľné ustanovenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ktoré je vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty základného práva   na   osobnú   slobodu   vrátane   práva   na   jej   súdnu   ochranu   v   prípadoch   pozbavenia osobnej   slobody   väzbou.   Táto   súdna   ochrana   zahŕňa   základné   procesné   garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

9.   Za   týchto   okolností   neexistuje   vecná   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením najvyššieho   súdu,   ktorým   bola zamietnutá sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   o vzatí do vydávacej   väzby,   a   namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa dohovoru. Sťažnosť sťažovateľa je v tejto časti   zjavne   neopodstatnená,   čo   je   dôvodom   na   to,   aby   ju   ústavný   súd   odmietol   už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy

10. Podľa § 16 ods. 2 zákona o EZR ak vyžiadaná osoba súhlasí s vydaním alebo ak bolo rozhodnuté, že sa európsky zatýkací rozkaz vykoná, vezme sudca krajského súdu túto osobu do vydávacej väzby.

Podľa   §   17   ods.   1   zákona   o EZR   ak   sa   vyžiadaná   osoba   nachádza   vo   väzbe v súvislosti s jej trestným stíhaním slovenskými orgánmi, alebo sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody právoplatne uloženého slovenským súdom, po doručení originálu európskeho zatýkacieho rozkazu... vezme vyžiadanú osobu do vydávacej väzby, ktorá bude spočívať.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

11. Najvyšší súd v napadnutom uznesení zaujal stanovisko k obidvom námietkam sťažovateľa.   Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   nedostatočné   odôvodnenie   dôvodov   na   vzatie do vydávacej   väzby,   najvyšší   súd   poukázal   na   príslušné   ustanovenia   zákona   o EZR. Zo zákonnej   úpravy   obsiahnutej   v   §   16   ods.   2   zákona   o EZR,   ako   aj   skutočnosti,   že sťažovateľ po zákonnom poučení súhlasil s vydaním na výkon trestu do Českej republiky, najvyšší súd ustálil, že vzatie sťažovateľa do vydávacej väzby bolo v súlade s príslušnou zákonnou   úpravou.   Najvyšší   súd   v tejto   súvislosti   uviedol: „S   rozhodnutím   krajského prokurátora   o vykonaní   európskeho   zatýkacieho   rozkazu   je   spojené   vzatie   sťažovateľa do väzby, ktoré v tomto prípade je obligatórne.“

Námietku   sťažovateľa   o absencii   vymedzenia   doby   spočívania   vydávacej   väzby najvyšší súd vyhodnotil tiež ako neodôvodnenú. Trestný rozkaz Okresného súdu Dunajská Streda   sp.   zn.   0   T   17/2011   z 28.   septembra   2011   bol   totiž   presne   špecifikovaný „... v uznesení krajského prokurátora v Nitre, ktorým rozhodol o jeho vydaní do Českej republiky“. Ústavný   súd   uvádza,   že   z odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu sp. zn. 3 Ntc 3/2012 z 26. apríla 2012, ktorým bol sťažovateľ vzatý do vydávacej väzby, jednoznačne vyplýva, že v čase rozhodovania o vzatí sťažovateľa do vydávacej väzby tento vykonával trest odňatia slobody uložený už uvedeným trestným rozkazom Okresného súdu Dunajská Streda. Najvyšší súd preto vyhodnotil uznesenie krajského súdu z 26. apríla 2012, ktorým bol sťažovateľ vzatý do vydávacej väzby, ako dostatočne odôvodnené a zároveň spĺňajúce atribúty zákona o EZR, ako aj Trestného poriadku. Z uvedeného dôvodu najvyšší súd sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 26. apríla 2012 zamietol ako nedôvodnú.

12. Najvyšší súd dal primeranú odpoveď na argumenty sťažovateľa týkajúce sa tak dôvodov   pre   jeho   vzatie   do   vydávacej   väzby,   ako   aj   určenia   doby   jej   spočívania. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako aj uznesenia krajského súdu, ktorým bol sťažovateľ   vzatý   do   vydávacej   väzby,   je   jednoznačne,   a pritom   logicky   zrejmá   doba, dokedy   bude   vydávacia   väzba   spočívať.   Tvrdenia   sťažovateľa   o tom,   že   napadnuté uznesenie   je   neurčité   či   nepreskúmateľné,   sú   preto   neprijateľné.   Navyše,   ústavný   súd hodnotí   sťažnosť   ako   vnútorne   rozpornú,   pretože   v záhlaví   sťažnosti,   ako   aj   petite sťažovateľ   označuje ako   porušovateľa svojich   práv najvyšší   súd,   no v obsahu sťažnosti uvádza predovšetkým výhrady proti uzneseniu krajského súdu z 26. apríla 2012, ktorým bol sťažovateľ   vzatý   do vydávacej   väzby.   Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   je   však vnútorne   logické,   nie   je   prejavom   aplikačnej   a   interpretačnej   svojvôle   konajúceho všeobecného súdu, a rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie uznesenia (§ 176 ods. 2 Trestného poriadku). Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach   správne aplikujú   právo,   či   dané   rozhodnutia   sú   odôvodnené   a či   nenesú znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a   slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné. A práve aj v tomto smere sa napadnuté uznesenie najvyššieho súdu javí ako plne akceptovateľné.

Z tohto hľadiska treba považovať vzatie sťažovateľa do vydávacej väzby, ktorá bude spočívať,   za   zákonné,   pretože   sa   udialo   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   v   zákone na základe rozhodnutia príslušného súdu, ktoré bolo kvalifikovane preskúmané najvyšším súdom, a z dôvodu uvedeného v zákone o EZR ako relevantnej hmotnoprávnej normy.

13.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   dospel k záveru,   že   v danom   prípade   nemohlo   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, preto ju odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

14.   Pretože   došlo   k odmietnutiu   sťažnosti   v celom   rozsahu,   ústavný   súd   sa nezaoberal ďalšími   návrhmi   sťažovateľa,   keďže   tieto   sú   viazané na to,   že   ústavný   súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013