znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 12/2010-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2010 v senáte zloženom   z predsedu   Milana Ľalíka, zo   sudkyne Marianny Mochnáčovej   a sudcu   Petra Brňáka   o   sťažnosti   R.,   S.,   zastúpenej   advokátom   Mgr.   J.   N.,   B.,   vo   veci   namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co 204/2008-273 z 19. marca 2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R., S. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave č. k. 9 Co 204/2008-273 z 19. marca 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Trnave   č.   k.   9   Co   204/2008-273   z   19.   marca   2009 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trnave j e   p o v i n n ý   uhradiť R., S. trovy právneho zastúpenia v sume 292,38 € (slovom dvestodeväťdesiatdva eur a tridsaťosem centov) na účet jej právneho zástupcu Mgr. J. N., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2009 doručená sťažnosť R., S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Mag. J. Č.,   B.,   a neskôr   na   základe   splnomocnenia   doručeného   ústavnému   súdu   6.   apríla   2010 zastúpenej advokátom Mgr. J. N., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Galanta (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   25   C   8/2008-168   z   3.   júna   2008   (ďalej   len   „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 204/2008-273 z 19. marca 2009 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   určuje,   že   rozhodnutím   Okresného   súdu v Galante Rozsudkom č. k.: 25C/8/2008-168 zo dňa 03. 06. 2008 a rozhodnutím Krajského súdu v Trnave Rozsudkom č. k.: 9Co/204/2008-273 zo dňa 19. 03. 2009 boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej Republiky, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej Republiky, podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa Článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky Rozsudok Okresného súdu v Galante č. k.: 25C/8/2008-168 zo dňa 03. 06. 2008 a Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.: 9Co/204/2008-273 zo dňa 19. 03. 2009 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Galanta na nové konanie.“

Ústavný súd sťažnosť prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu a uznesením č. k. I. ÚS   12/2010-20   z   20.   januára   2010   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   v   časti   namietaného porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu, vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci.

Na základe žiadosti ústavného súdu z 27. januára 2010 sa k veci vyjadril krajský súd, zastúpený jeho predsedníčkou, podaním sp. zn. Spr 74/10 z 3. februára 2010.

Predsedníčka   krajského   súdu   v   podaní   z   3.   februára   2010   a   právny   zástupca sťažovateľa v podaní z 27. apríla 2010 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Ústavný   súd   preto   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Sťažovateľ dňa 27. 4. 2006 vyzval podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva   k   nehnuteľným   veciam   cirkvám   a   náboženským   spoločnostiam   a   prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej ako „zákon č. 161/2005 Z. z.“) povinnú osobu   na   navrátenie   vlastníctva   k   nehnuteľnostiam,   pôvodne   zapísaných   a   vedených v pozemkovoknižných   vložkách   č.   49,   695,   40,   536   v   katastrálnom   území   S. a v pozemkovoknižných   vložkách   č.   134,   525   v   katastrálnom   území   M...   určil   dôvod prechodu vlastníctva na štát odkazom na § 3 zákona č. 161/2005 Z. z...

Nakoľko   povinná   osoba   v   zákonnej   lehote   60   dní   od   doručenia   písomnej   výzvy neuzavrela so sťažovateľom dohodu o vydaní nehnuteľností, neposkytla sťažovateľovi pri uplatňovaní   práva podľa   tohto   zákona   spoluprácu a   pomoc   ani na   výzvu   nereagovala, sťažovateľ...   podal…   žalobu   o   navrátenie   nehnuteľností.   Predmetom   žaloby   bola nehnuteľnosť pôvodne vedená v pozemkovoknižnej vložke č. 49 pre katastrálne územie S., dnes vedená ako nehnuteľnosť parcela číslo 3449/7, druh pozemku orná pôda o výmere 27 328 m2...

Okresný súd Galanta rozsudkom č. k.: 25C/8/2008-168 zo dňa 03. 06. 2008 zamietol žalobu   sťažovateľa,   ktorou   sa   voči   Slovenskému   pozemkovému   fondu   ako   žalovanému domáhal vydania a navrátenia vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti.

Svoje   rozhodnutie   právne   odôvodnil   tým,   že   napriek   vykonanému   dokazovaniu, nemohol   žalobe   vyhovieť   a   to   pre   nedostatok   kvalifikovanej   výzvy   na   uplatnenie reštitučného nároku v prekluzívnej lehote do 30. 4. 2006.

Sťažovateľ   sa   nestotožnil   s   rozhodnutím   prvostupňového   súdu,   preto   v   zákonnej lehote podal proti rozhodnutiu o zamietnutí žaloby odvolanie.

Krajský   súd v Trnave Rozsudkom č.   k.:   9Co/204/2008-273 zo   dňa   19.   03.   2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Vo svojom rozhodnutí poukázal,   že   napriek   samotnému   charakteru   reštitučného   zákona,   ktorý   zakladá výnimočnosť takéhoto konania, žalobca/sťažovateľ si v zákonnej lehote neuplatnil právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam spôsobom, ktorý by vyvolával účinky riadneho uplatnenia si práva...»

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:«Súd   prvého   stupňa…   sa…   zaoberal   náležitosťami   výzvy   žalobcu   doručenej žalovanému dňa 27. 04. 2006, obsahom ktorej výzvy bola žiadosť: žalobcu na vrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným v PKV č. 49 a ktoré prešli do vlastníctva štátu na základe dôvodu uvedeného v § 3 z. č. 161/2005 Z. z. Prílohu výzvy však netvorila ani PKV č. 4 9 ani iné relevantné dokumenty. Zároveň uviedol, že § 3 z. č. 161/2005 Z. z. obsahuje pod písm. a) až j) viacero spôsobov prechodu vlastníctva, pričom žalobca v predmetnej výzve všeobecného charakteru priamo nedefinoval ani jeden konkrétny dôvod. Poukázal na ustanovenie   §   5   z.   č.   161/2005   Z.   z.,   ktorý   zakotvil   podmienku,   aby   oprávnená   osoba preukázala   existenciu   skutočností   podľa   §   3,   teda   predloženie   dôkazného   prostriedku preukazujúceho   relevantné   skutočnosti,   čo   všetko   bolo   nevyhnutné   splniť;   do   uplynutia prekluzívnej lehoty do 30. 04. 2006. Žalovaný upovedomil žalobcu výzvou z 10. 07. 2006 o absencii zákonom žiadaných náležitostí, na čo žalobca ale nereagoval. PKV č. 49 ako i konkrétny   dôvod   prechodu   vlastníckeho   práva   na   štát   predložil   a   špecifikoval   až v priebehu súdneho konania, teda po 30. 04. 2006. Dodatočným preukázaním dôvodu podľa § 3 žalobca neovplyvní skutočnosti, že v prekluzívnej lehote uvedenej v ods. 1 § 5 zákona tento   dôvod   nepreukázal.   Iba   v   prípade   splnení   všetkých   podmienok   prislúchajúcich žalobcovi súd po splnení ďalších podmienok vo veci rozhodne, avšak nemožno nedostatok splnenia podmienok odstraňovali v konaní pred súdom, Z uvedeného hľadiska má súd za to, že konanie žalobcu, ktorý nepostupoval podľa § 5 ods. 1 z. č. 161/2005 Z. z. a nesplnil podmienky tam uvedené, malo za následok zánik jeho práva podľa § 5 ods. 1 zákona… Krajský súd v Trnave ako súd odvolací… preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa… a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa j e vecne správne.

Predmetom tohto konania je vydanie nehnuteľností v zmysle z. č. 161/2005 Z. z. Predmetný zákon sa radí k reštitučným zákonom prijatým na nápravu krívd spôsobených na majetku oprávnených osôb v predchádzajúcom režime vykonaných v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti...

Spornou skutočnosťou v predmetnom spore medzi účastníkmi a preto i základnou požiadavkou   na   vyriešenie   bola   otázka   splnenia   všetkých   náležitostí   písomnej   výzvy   zo strany žalobcu a to v prekluzívnej lehote do 30. 04. 2006.

Písomná výzva v zmysle § 5 ods. 1 zákona, aby vyvolala zákonom sledované účinky, musí   zodpovedať   všeobecným   podmienkam   platnosti   právneho   úkonu   a   musí   tiež zodpovedať špeciálnym podmienkam stanoveným v § 5 ods. 1 zákona.

Musí byť teda platným právnym úkonom v zmysle Občianskeho zákonníka a mala by byť vybavená náležitosťami uvedenými v špeciálnom právnom predpise.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

Písomný   právny   úkon   musí   byť   určitý   a   zrozumiteľný.   Zrozumiteľnosť   právneho úkonu   má   značný   význam   preto,   aby   z   prejavu   vôle   konajúceho   subjektu   bol   adresát objektívne schopný pochopiť, čoho sa týmto právnym úkonom konajúci domáha. Právny úkon   pritom   musí   bytí   zrozumiteľný   vo   všeobecnosti,   teda   aby   bol   význam   použitých výrazových prostriedkov všeobecne objasniteľný. Právny úkon musí byť aj určitý, teda ak nie je vnútorne rozporný.

Písomnú výzvu možno považovať za jednostranný písomný právny úkon, ktorý musí spĺňať náležitosti predpísané právnym poriadkom pre platný právny úkon (najmä náležitosti uvedené v ustanoveniach 34 a nasl.) a ktorým oprávnená osoba vyzýva povinnú osobu, aby jej vydala veci, ktoré mala v držbe ku dňu účinnosti zákona a ktoré boli odňaté spôsobom uvedeným v zákone. Bližšie obsahové náležitosti výzvy zákon nepredpisuje.

Podľa   §   5   ods.   1   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   právo   na   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným   veciam   môže   uplatniť   oprávnená   osoba   písomnou   výzvou   voči   povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   predmetná   výzva   žalobcu   nie   je   zrozumiteľná, pretože žalobca v nej neoznačil nehnuteľnosť, ktorej vydania sa domáha a v zmysle § 5 ods. 1 zákona neuviedol tiež, akým spôsobom prešla predmetná nehnuteľnosť do vlastníctva štátu. Podľa § 5 ods. 1 zákona sa nemožno domáhať vydania veci určenej druhovo, ale iba určenej individuálne; Musí ísť o vec pôvodnú, t. j. štátom prevzatú a nie inú, napr. aj druhovo   zodpovedajúcu.   Povinnosť   preukázať,   ako   k   odňatiu   veci   došlo,   zaťažuje oprávnenú osobu.

V   prejednávanej   veci   právny   úkon   -   výzva   nie   je   zrozumiteľná,   pretože   čoho   sa žalobca domáha uviedol len všeobecne, bez individualizácie veci. Uviedol len, že žiada o navrátenie vlastníctva nehnuteľnostiam uviedol katastrálne územie, číslo pozemnoknižnej vložky - neuviedol ku ktorým nehnuteľnostiam - t. j. ku ktorej parcele, túto neidentifikoval, individuálne neurčil,   nehovoriac o tom, že nestanovil druh nehnuteľnosti a jej výmeru. Preukázal sa len tým, že ide o nehnuteľnosti vedené vo vl. č. 49 k. ú. Sládkovičovo. Tento právny úkon nebolo možné považovať za zrozumiteľný ani pomocou výkladového pravidla uvedeného v ustanovení § 35 ods. 3 OZ, pretože chýbajúce údaje v právnom úkone nie je možné nahradiť (neuvedenie parcely a jej čísla parcely).

Odvolací súd ďalej uvádza, že pochybnosti, ktoré vznikli v súvislosti s obsahom výzvy žalobcu zo dňa 21. 04. 2006 (č. l. 12) by mohlo odstrániť priloženie pozemno-knižnej vložky k písomnej výzve, z ktorého podkladu by bolo možné všetky relevantné skutočnosti bez pochybností zistiť. V súdenom prípade ale vl. č. 49, vlastníctvo nehnuteľnosti ku ktorej sa žiada, k výzve doložená nebola, nebola doložená ani na základe reakcie žalovaného pred začatím tohto sporu, bola doložená až v jeho priebehu, teda už v čase, kedy právo žalobcu na   navrátenie   nehnuteľností   neexistovalo,   pretože   neuplatnením   práva   riadne   a   včas v prekluzívnej lehote zaniklo.

Preto   pokiaľ   súd   prvého   stupňa   s   prihliadnutím   na   neurčitú   nepodloženú   výzvu žalobcu   zo   dňa   21.   04.   2006   jeho   žalobu   zamietol,   postupoval   vecne   správne.   Preto odvolací súd osvojujúc si tieto závery súdu prvého stupňa tento rozsudok vecne správny potvrdil...»

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na osobitnú ochranu majetku katolíckej cirkvi a jej   právnu   úpravu,   na   reštitučný   zákon   č.   161/2005   Z.   z.   o   navrátení   vlastníctva k nehnuteľným   veciam   cirkví   a   náboženským   spoločnostiam   a   prechode   vlastníctva k niektorým   nehnuteľnostiam   (ďalej len „zákon   č.   161/2005 Z.   z.“),   ktorého účelom   je zmierniť následky niektorých majetkových a iných krívd, a uviedla dôvody, v ktorých vidí porušenie   ňou   označených   základných   a   iných   práv   rozsudkom   krajského   súdu   (aj okresného súdu):

«Okresný   súd   Galanta   aj   Krajský   súd   v   Trnave   vo   svojich   rozhodnutiach konštatovali, že sťažovateľ v konaní preukázal svoj reštitučný nárok na vydanie žalovaných nehnuteľností,   avšak podľa   názoru   tak   okresného ako   aj krajského   súdu nebolo možné žalobe vyhovieť pre nesplnenie náležitostí výzvy v zmysle § 5 zákon č. 161/2005 Z. z. Reštitučný zákon v § 5 ods. 1 druhá veta výslovne hovorí, že neuplatnením práva v lehote právo zaniká. Podľa výkladu okresného a krajského súdu však nárok oprávnenej osoby zaniká nielen neuplatnením práva v lehote, ale aj nepreukázaním práva v lehote. Takýto   extenzívny   výklad   právnej   normy   je   však   v   neprospech   oprávnených   osôb a v absolútnom rozpore s účelom a cieľom reštitučného zákona.

Náležitosti výzvy k vydaniu nehnuteľných vecí vymedzuje zákon č. 161/2005 Z. z. len po formálnoprávnej stránke (písomná forma) a nie po stránke obsahovej. Podľa § 34 Obč. zák. právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že požiadavka písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona nie je obsahom   práva   na   vydanie   nehnuteľných   vecí,   ale   len   podmienkou   vzniku   nároku   na vydanie vecí, ktorou sa tento nárok zakladá...

Sťažovateľ   vyzval   povinnú   osobu,   pričom   z   obsahu   výzvy   jednoznačne   vyplýva sťažovateľov jasný a zrozumiteľný prejav vôle, smerujúci k tomu, aby mu povinná osoba vydala nehnuteľnosti konkrétne nachádzajúce sa v pozemkovoknižných vložkách č. 49, 695, 40,   536   v   katastrálnom   území   S.   a   v   pozemkovoknižných   vložkách   č.   134,   525 v katastrálnom území M., okrem tých, na navrátenie ktorých sťažovateľ už vyzval povinnú osobu v súlade s predchádzajúcim reštitučným zákonom, v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. Takáto výzva spĺňa všetky náležitosti právneho úkonu podľa § 34 a § 37 Občianskeho zákonníka. Povinnosťou sťažovateľa bolo len osvedčiť oprávnenosť svojho nároku, a keď by povinná osoba nebola s obsahom výzvy uzrozumená, mala sťažovateľa vyzvať na doplnenie dokladov, ako je to bežné pri reštitúciách fyzických osôb pred pozemkovými úradmi. Rešpektujúc účel zákona č. 161/2005 Z. z., nie je možné pri jeho aplikácii vykladať ho takým spôsobom, že priznanie nároku sa viaže na splnenie podmienok, ktoré by boli neprimerané   možnostiam   oprávnených   osôb,   resp.   ktorých   splnenie   by   bolo   zo   strany dotknutých osôb objektívne nemožné. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že   v   minulosti   viedol   svoj   vlastný   archív,   ktorý   mu   však   bol   v   období   komunizmu skonfiškovaný,   a   preto   každú   pozemkovoknižnú   vložku   si   musel   vyžiadať   písomnou objednávkou od príslušnej správy katastra a rovnako, každý archívny dokument si musel osobne vyhľadať v štátnom archíve. Takéto vyhľadávanie je časovo náročné a zdĺhavé a nie vždy úspešné (na Slovensku je viac ako 3.000 katastrálnych území), vzhľadom na to, že mnohé pozemkovoknižné vložky a archívne dokumenty boli zničené alebo sa v archívoch nezachovali. Je tiež potrebné poukázať na to, že už samotný reštitučný zákon predpokladal, že   podávanie   výziev   bude   problematické   a   v   mnohých   prípadoch   pre   oprávnené   osoby sťažené, preto v § 8 ods. 3 zakotvil povinnosť povinných osôb spolupracovať a poskytnúť pomoc   oprávneným   osobám   pri   uplatňovaní   ich   práva   na   navrátenie   nehnuteľností. Povinná osoba si však svoju povinnosť nesplnila a na výzvu vôbec nereagovala.

Súdy   neprihliadajúc   na   tieto   skutočnosti   rozhodovali   na   základe   reštriktívneho výkladu zákona č. 161/2005 Z. z., nerešpektujúc jeho podstatu a zmysel, pričom takýmto spôsobom interpretácie a aplikácie zákonného predpisu zásadne popreli účel a význam reštitučného   zákona.   K   danej   veci   pristupovali   príliš   formalistický,   čím   ochranu   práv zakotvených Ústave SR ako aj v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd urobili iluzórnou a nerealizovateľnou. S ohľadom na okolnosti daného prípadu, povinnosť, aby sťažovateľ už vo výzve okrem uvedeného pôvodného listu vlastníctva a katastrálneho územia, presne špecifikoval parcely, kladie na sťažovateľa neprimerané bremeno v rozpore s čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (porovnaj: Kopecký v. Slovensko, rozsudok zo 7. januára 2003, ods. 33., sťažnosť č. 44912/98)

Otázkami interpretácie a výkladu reštitučných zákonov sa zaoberal aj Ústavný súd ČR sp. zn. I. US 38/2002 zo dňa 24. 03. 2004, podľa ktorého „pri aplikaci restitučních zákonu není možno postupovat príliš restriktivné, resp. formalistický, ale naopak je nutno používat   je   velmi   citlivé,   vždy   s   ohledem   na   okolnosti   konkrétního   prípadu   a   zejména citovaný   smysl   a   účel   zákona.“   Podobne   aj   v   rozhodnutí   Ústavného   súdu   ČR   sp.   zn.: IV. ÚS 575/03 zo dňa 26. 10. 2004 sa konštatuje: „Ústavné konformním výkladem je tedy zpravidla   výklad   extenzívni   (...)   výkon   soudní   moci   musí   směřovat   k uplatnení ideálu spravedlnosti, samozrejmé pri   dodržovaní   procesních   pravidel a   rozumného   výkladu hmotného práva“...

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane bez toho, aby sa mu ukladali - v spojitosti s jej uplatnením - povinnosti, ktoré od účastníka nevyžaduje zákon   -   t.   j.   zákon   č.   161/2005   Z.   z.   nepredpisuje   žiadne   náležitosti   reštitučnej   výzvy, napriek   tomu   okresný   aj   krajský   súd   sťažovateľa   za   náležitosti   reštitučnej   výzvy sankcionovali (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 1/02)...

Sťažovateľ   touto   sťažnosťou   poukazuje   hlavne   na   zásadný   problém   v   tom,   že rozhodnutia   súdov   vychádzajú   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   keďže uprednostňujú reštriktívny výklad zákona pred inštitútom „spravodlivosti“...

Výklad súdov k zákonu č. 161/2005 Z. z. ohľadom reštitučnej výzvy oprávnenej osoby v neprospech sťažovateľa (napriek tomu, že sťažovateľ vo výzve uviedol konkrétne pôvodné listy vlastníctva s katastrálnym územím, ktoré mu boli počas totalitného režimu bezprávom odňaté) je tak v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článkom 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Podľa vyššie uvedeného okresný aj krajský súd porušil zásadu rovnosti účastníkov konania, keďže žalobcu sankcionovali zamietnutím žaloby za nedodržanie požadovaných náležitostí výzvy (aj keď podľa zákona č. 161/2005 Z. z. výzva vôbec špecifikovaná nie je a napriek tomu sťažovateľ uviedol konkrétne pozemkovoknižné vložky spolu s katastrálnym územím) a žalovanému priznali úspech v konaní napriek tomu, že podľa § 8 ods. 3 zákona č. 161/2005   Z.   z.   mal   poskytnúť   žalobcovi   pri   uplatňovaní   práva   podľa   tohto   zákona spoluprácu a pomoc, ktorú však vôbec neposkytol.

Aj   napriek   snahe   oprávnených   osôb   doriešiť   si   vlastné   reštitučné   nároky v posledných rokoch dochádza k zníženiu počtu a výmery doriešených žiadostí. Znižovanie počtu vybavených žiadostí je spôsobené faktom, že povinné osoby napriek výzvam zo strany oprávnených osôb nespolupracujú tak ako im to ukladá zákon č. 161/2005 Z. z. a súdy napriek účelu tohto zákona k tomu napomáhajú...

Žiadne ustanovenie zákona nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený na úkor druhého účastníka pri uplatňovaní práv alebo   mal   priaznivejšie   postavenie   pri   prejednávaní   a   rozhodovaní   vecí.   Jednou z požiadaviek   kladených   na   konania   pred   súdmi   preto   je,   aby   sa   v   ich   rámci   a   ich prostredníctvom zabezpečoval reálny výkon, resp. ochrana niektorého zo základných práv alebo slobôd občanov. Žiadne ustanovenie zákona nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní vecí.

Dôvodom   prijatia   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   bolo   poskytnúť   rovnakú   ochranu vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam. Zákon č. 161/2005 Z. z. vychádza z Článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a z Článku 20   Ústavy   SR,   ktoré   garantujú   rovnaký   zákonný   obsah   a   ochranu   vlastníckych   práv všetkých vlastníkov. V prospech fyzických osôb bol totiž ešte v roku 2003 prijatý zákon č. 503/2003 Z. z., ktorý zakladal reštitučné nároky fyzických osôb na vydanie nehnuteľností (pozemkov) vo vlastníctve štátu.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého   obvode   vlastnila   pozemok,   a   zároveň   preukáže   skutočnosti   podľa   §   3. Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.

Podľa   §   5   ods.   1   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   právo   na   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným   veciam   môže   uplatniť   oprávnená   osoba   písomnou   výzvou   voči   povinnej osobe   do   30.   apríla   2006,   ak   v   tejto   lehote   preukáže   skutočnosti   podľa   §   3   zákona. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Subjektom reštitučných právnych noriem boli rôzne kategórie osôb, či už právnické alebo fyzické. Účelom reštitučných noriem bolo skúmať reštitučný titul, t. j. dôvod, ktorý oprávňoval   dotknuté   osoby   na   odškodnenie,   pričom   tento   právny   nárok   im   vznikol   bez ďalšieho priamo zo zákona.   Reštitučné zákony boli teda vždy prijaté s cieľom vykonať nápravu a vytvoriť predpoklady pre odškodnenie dotknutých osôb.

Keďže oba vyššie uvedené reštitučné zákony sledovali rovnaký účel, pri príprave zákona č. 161/2005 Z. z. bola prevzatá právna úprava skôr prijatého zákona č. 503/2003 Z. z., a preto je koncepcia oboch zákonov takmer totožná. V praxi sa bolo možné stretnúť s prípadmi,   kedy   fyzické   osoby   v   posledný   deň   lehoty   podali   reštitučnú   výzvu,   v   ktorej jednou vetou konštatovali, že si uplatňujú svoj reštitučný nárok podľa zákona č. 503/2003 Z..   Obvodný   pozemkový   úrad   ako   povinná   osoba   takéto   reštitučné   výzvy   nespochybnil a reštitučný   nárok   fyzických   osôb   uznal.   Ako   dôkaz   bola   do   súdneho   spisu   doložená reštitučná výzva Ing. J. T. zo dňa 20. 12. 2004 a rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v Bratislave o priznaní reštitučného nároku č. j. 5784/04, Zn.: R-2087/787/2007/IHO zo   dňa   23.   07.   2007,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   09.   09.   2007   o priznaní reštitučného nároku.

V   uvedenej   výzve   zo   strany   fyzickej   osoby   nebol   uvedený   ani   odkaz   na pozemkovoknižnú vložku či katastrálne územie a naproti tomu, sťažovateľ uviedol vo výzve všetky potrebné náležitosti na navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Navyše v samotnej dôvodovej správe k reštitučnému zákonu č. 161/2005 Z. z. sa uvádza,   že   účelom   zákona   je   poskytnúť   rovnakú   ochranu   vlastníctva   fyzickým   osobám a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam. To znamená, že fyzické osoby a cirkvi majú rovnaké postavenie a má byť garantovaný rovnaký zákonný obsah a ochrana ich vlastníckych   práv.   Ak   by   sa   reštitučný   zákon   č.   161/2005   Z.   z.   vykladal   v   neprospech oprávnených   osôb   a   reštitučné   výzvy   cirkví,   resp.   náboženských   spoločností   by   sa posudzovali   podľa   prísnejších kritérií,   máme za to,   že by došlo k   porušeniu   ústavného princípu   rovnosti   účastníkov   konania   a   k   porušeniu   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a k porušeniu článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Všeobecné súdy porušili ústavnú zásadu rovnakého postavenia účastníkov konania, pretože právnické osoby, ktorým sa vlastnícke právo odňalo, nemali oproti iným fyzickým osobám, inú možnosť chrániť si svoj nárok na navrátenie vlastníckeho práva ako domáhať sa ho na súde.

Pre úplnosť je potrebne uviesť, že na jednej strane súdy považovali reštitučnú výzvu za neperfektný právny úkon, na druhej strane pri výpočte trov konania považovali predmet konania za dostatočne určitý a zrozumiteľný, ak by mali vychádzať z hodnoty nehnuteľností iba z pozemnoknižného stavu. Aj v tomto je možné označiť postup súdov za neprimeraný, ktorý porušuje zásadu proporcionality a rovnosti...»

Predsedníčka   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z   3.   februára   2010   zhrnula podstatný   obsah   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu,   ako   aj   odôvodnenia   rozsudku krajského súdu a uviedla, že na záveroch vyslovených krajským súdom v rozsudku „... niet čo meniť,   ani niet čo k tomu doplniť,   toto rozhodnutie je v zmysle § 159 ods.   1 OSP právoplatné a k odôvodneniu tohto rozhodnutia nemám čo dodať...

Vyslovujem   názor,   že   v   danej   veci   postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   nedošlo k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu ochranu, pretože všetky veci vzťahujúce sa na právne   predpisy   boli   zohľadnené   a   na   vedenú   právnu   vec   aplikované,   odvolací   súd rozsudok na pojednávaní v prítomnosti účastníkov vyhlásil, riadne odôvodnil, vypracoval písomne, toto rozhodnutie je v súlade so zákonom, ústavou i dohovorom a preto sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná...“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho   konania   sa   táto   ochrana   poskytne   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   § 1   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   tento   zákon   upravuje navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu [zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 282/1993 Z. z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 282/1993 Z. z.“), pozn.], a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam.

V   preambule   zákona   č.   282/1993   Z.   z.   sa   uvádza,   že   Národná   rada   Slovenskej republiky sa uzniesla na tomto zákone „v snahe zmierniť následky niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam, vedená úsilím potvrdiť svoju vôľu, aby k podobným krivdám už nikdy nedošlo“.

Podľa   §   1   ods.   1   zákona   č.   282/1993   Z.   z.   sa   zákon   vzťahuje   na   zmiernenie následkov   niektorých   majetkových   krívd   spôsobených   cirkvám   a   náboženským spoločnostiam odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným veciam a hnuteľným veciam na základe   rozhodnutí   štátnych   orgánov,   občianskoprávnych   a   správnych   aktov vydaných v období od 8. mája 1945, židovským náboženským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodné obdobie“) v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti, rešpektujúcej práva občanov vyjadrené najmä Chartou Organizácie Spojených národov,   Listinou   základných   práv   a   slobôd   a   príslušnými   medzinárodnými   paktmi o občianskych, politických, hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. sa oprávnenej osobe navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe

a)   odňatia   bez   náhrady   postupom   podľa   nariadenia   Slovenskej   národnej   rady č. 34/1945 Zb. SNR o poštátnení školstva na Slovensku, nariadenia Slovenskej národnej rady   č.   47/1945   Zb.   SNR   o   poštátnení   majetku   pri   školách   poštátnených   nariadením Slovenskej   národnej   rady   č.   34/1945   Zb.   SNR   a   nariadenia   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1945 Zb. SNR o poštátnení internátov,

b)   odňatia   bez   náhrady   postupom   podľa   zákona   č.   185/1948   Zb.   o   poštátnení liečebných a ošetrovacích ústavov a o organizácii štátnej ústavnej liečebnej starostlivosti,

c)   odňatia   bez   náhrady   postupom   podľa   zákona   č.   142/1947   Zb.   o   revízii   prvej pozemkovej   reformy   alebo   podľa   zákona   č.   46/1948   Zb.   o   novej   pozemkovej   reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde),

d) darovacích zmlúv o prevode nehnuteľností uzavretých darcom v tiesni,

e)   kúpnych   zmlúv   o   prevode   nehnuteľností   uzavretých   v   tiesni   za   nápadne nevýhodných podmienok,

f) vyvlastnenia za náhradu, ak nehnuteľnosť existuje a nikdy neslúžila na účel, na ktorý bola vyvlastnená,

g) vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady,

h) prevzatia bez právneho dôvodu,

i) prevzatia podľa opatrenia Povereníctva financií a Povereníctva školstva a kultúry z 20. apríla 1960 č. 53/774/60 a rozhodnutia Mestského národného výboru v Bratislave, finančného odboru z 10. januára 1961 č. 293/1961 v spojení s rozhodnutím Obvodného národného výboru Bratislava – Staré Mesto z 27. februára 1961,

j) zákona č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov a zákona č. 2/1958 Zb.   SNR   o   úprave   pomerov   a   obhospodarovaní   spoločne   užívaných   lesov   bývalých urbarialistov, komposesorátov a podobných útvarov.

Podľa   §   5   ods.   1   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   právo   na   navrátenie   vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Sťažovateľka v lehote do 30. apríla 2006 zaslala povinnej osobe výzvu na navrátenie vlastníctva   k   nehnuteľnostiam,   ktoré   vo   svojej   výzve   označila   číslom   príslušnej pozemkovoknižnej vložky a katastrálnym územím (pozemkovoknižnú vložku ani iné listiny k výzve nepripojila a nehnuteľnosti neoznačila parcelným číslom, výmerou ani druhom) a ako reštitučný dôvod uviedla „§ 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z.“.

Keďže nedošlo k dobrovoľnému navráteniu vlastníctva k nehnuteľnostiam uzavretím dohody medzi sťažovateľkou a povinnou osobou, sťažovateľka si uplatnila svoje právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam podaním návrhu na začatie konania.

Okresný   súd   ako   súd   prvostupňový   a   krajský   súd   ako   súd   odvolací   vo   svojich rozsudkoch   dospeli   k   zhodnému   záveru,   že   výzva   sťažovateľky   nespĺňa   náležitosti kvalifikovanej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., a preto jej doručením povinnému   neboli   splnené   zákonné   predpoklady   na   uplatnenie   práva   v   zákonom ustanovenej lehote do 30. apríla 2006, čím právo sťažovateľky zaniklo.

Podľa   okresného   súdu   aj   krajského   súdu   vo   výzve   sťažovateľky   absentovalo dostatočne   konkrétne   označenie   nehnuteľností,   ku   ktorým   sa   navrátenia   vlastníctva domáhala. Nedostatok tejto výzvy videli najmä v nedostatočnom označení nehnuteľností parcelným   číslom   a   výmerou,   prípadne   aspoň   doložením   príslušnej   pozemkovoknižnej vložky k podanej výzve. Ďalší nedostatok videli v tom, že zo strany sťažovateľky vo výzve nebolo   uvedené,   z   ktorého   konkrétneho   reštitučného   dôvodu   si   uplatňuje   svoje   nároky spomedzi rôznych reštitučných dôvodov vymedzených v § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z.

Podľa sťažovateľky „súdy pristupovali k danej veci príliš formalisticky, aplikovaný právny predpis interpretovali reštriktívne v rozpore s jeho účelom a významom“, a tým porušili jej označené základné a iné práva.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 209/05).

Ústavný súd pripomína, že jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva sú všeobecné súdy   povinné   interpretovať   a aplikovať   v prvom   rade   vždy   z pohľadu   účelu   a   zmyslu ochrany ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Totiž aj v prípade hypoteticky možnej   konkurencie   viac   metodologicky   racionálne   obhájiteľných   interpretačných alternatív, je nutné zvoliť ako výsledok výkladu tú, ktorá opodstatnene nadobúda prednosť pred ostatnými, t. j. uprednostniť interpretáciu takú, ktorá je ústavne konformnejšia.

Ratio legis v danom prípade aplikovaného zákona č. 161/2005 Z. z. je výslovne vymedzený v samotnom texte zákona č. 282/1993 Z. z., na ktorý zákon č. 161/2005 Z. z. nadväzuje a spočíva v sledovaní zmiernenia následkov niektorých majetkových krívd (ako i porušenia základných práv), ku ktorým došlo voči cirkvám a náboženským spoločenstvám v dobe totality.

Ústavný súd po dôslednom oboznámení sa s odôvodnením rozsudku krajského súdu dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   v   posudzovanom   prípade   nerešpektoval   účel   reštitúcií cirkevného majetku a formalistickou interpretáciou § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. neprihliadajúc na jeho účel   zasiahol do   základného práva sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V prípade písomnej výzvy podľa § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nemožno ustúpiť od požiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej platnosti v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka, ako to správne konštatoval aj krajský súd. Avšak vzhľadom na to, že v § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z. nie je bližšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náležitosti, potom sa stanovenie minimálnych kritérií pre jej určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie účelu   zákona.   Stanovenie   minimálnych   kritérií   pre   určitosť   a   platnosť   výzvy   nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako   je   namieste   neopomenúť   a   prihliadať   na   konkrétne   okolnosti   veci   vrátane subjektu oprávnenej a povinnej osoby.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   vzhľadom   na   už   uvedené   nemožno   pri   výzve oprávnenej   osoby   podľa   §   5   ods.   1   zákona   č.   161/2005   Z.   z.   ustúpiť   od   požiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje reštitučný nárok a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera.

Podľa ústavného súdu na splnenie požiadavky určitosti výzvy požiadavka minimálnej konkretizácie   nehnuteľností,   ku   ktorým   si   sťažovateľka   ako   oprávnená   osoba v posudzovanom   prípade   uplatnila   reštitučný   nárok,   bola   splnená   označením   príslušnej pozemkovoknižnej   vložky   a   katastrálneho   územia.   Ústavný   súd   zároveň   dodáva,   že označenie nehnuteľností v menšom rozsahu, ako to učinila sťažovateľka vo svojej výzve, teda bez označenia pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia, by už nemohlo spĺňať požiadavku   minimálnej   konkretizácie   nehnuteľností   a poukazuje   na   to,   že   takýto   záver vyplýva aj z rozhodovacej činnosti ústavného súdu v iných prípadoch, predmetom ktorých bolo   posúdenie   obdobnej   právnej   otázky   (pozri   uznesenie   ústavného   súdu   č.   k. IV. ÚS 150/09-21 z 30. apríla 2009).

Podľa názoru ústavného súdu sa hodnotenie skutočnosti, že sťažovateľka vo svojej výzve nekonkretizovala dôvod, o ktorý svoj nárok opiera, spomedzi viacerých dôvodov uvedených v § 3 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z. z., ako nesplnenie požiadavky určitosti výzvy, javí ako formalistická a neprípustná aplikácia zákona, ktorá opomína jeho účel.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, pokiaľ   ide   o   ním   požadované   náležitostí   výzvy   pre   jej   určitosť   a   platnosť,   vychádza z reštriktívneho   a   formalistického   výkladu   zákona   č.   161/2005   Z.   z.,   ktorým   opomína naplnenie účelu reštitúcií cirkevného majetku. Preto je nutné konštatovať, že právne závery krajského súdu o nesplnení podmienky kvalifikovanej výzvy zo strany sťažovateľky ako základného predpokladu úspešného si uplatnenia reštitučných nárokov v súdnom konaní sú ústavne nesúladné a porušujúce už označené základné a iné práva sťažovateľky.

Keďže napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

Vo zvyšnej časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľky, v ktorej namietala porušenie základných práv podľa čl. 20 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, nevyhovel, a to jednak z dôvodu neexistencie priamej príčinnej súvislosti medzi označenými   základnými   právami   a   slobodami   a   namietaným   konaním   a   rozhodnutím orgánu štátu, ako aj z dôvodu, že niektorým sťažovateľkou označeným právam poskytujú ochranu všeobecné súdy (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   náhrade   trov   konania   sťažovateľky.   Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2009 v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   spolu   v   sume   292,38   €,   čo   zodpovedá tarifnej odmene za 2 úkony právnej pomoci po 115,90 € (prevzatie a príprava a spísanie sťažnosti) a 2-krát paušálna náhrada hotových výdavkov po 6,95 €, t. j spolu € 245,70 €, a 19 % daň z pridanej hodnoty 46,68 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho   zástupcu   sťažovateľky   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2010