znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 12/09-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2009 vo veci sťažností obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., B., pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Komárno vo   veciach   jej   podaní   z   31.   marca   2006 a 26. júla 2006 urobených elektronickou formou a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   L.,   a. s.,   B.,   vedené   pod sp. zn.   Rvp 386/08, Rvp 388/08, Rvp 425/08, Rvp 427/08, Rvp 484/08, Rvp 487/08 až Rvp 490/08, Rvp 504/08, Rvp   507/08,   Rvp   509/08,   Rvp   510/08,   Rvp   606/08   až Rvp 613/08,   Rvp 1058/08, Rvp 1061/08,   Rvp   1063/08,   Rvp   1064/08,   Rvp   1066/08,   Rvp 1071/08,   Rvp 1072/08, Rvp 1074/08 až Rvp 1077/08, Rvp 1277/08 až Rvp 1280/08, Rvp 1292/08 až Rvp 1306/08, Rvp 1498/08 až Rvp 1540/08, Rvp 1546/08 až Rvp 1560/08, Rvp 1565/08 až Rvp 1610/08, Rvp   1621/08   až   Rvp   1657/08,   Rvp   2773/08   až   Rvp   2795/08   a   Rvp 9594/08 až Rvp 11532/08 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod sp.   zn. Rvp 386/08.

2. Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   L.,   a. s.,   B., vedenú   pod sp. zn.   Rvp   386/08 o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)   boli 6. februára 2008   až 8. februára   2008   a 11.   februára   2008 doručené sťažnosti,   ktoré boli   doplnené podaním   doručeným   3.   marca   2008,   obchodnej   spoločnosti   L.,   a. s.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) vo veciach jej podaní z 31. marca 2006 a 26. júla 2006 urobených elektronickou formou a podpísaných zaručeným elektronickým podpisom.

Z ich obsahu vyplýva, že sťažovateľka podala okresnému súdu návrhy na vydanie platobných   rozkazov,   ktorými   sa   domáhala   zaplatenia   peňažných   súm   od   viacerých dlžníkov.   Návrhy   na   vydanie   platobných   rozkazov   boli   podané   podľa   §   42   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   elektronickou   formou   a podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažností ústavnému súdu neboli konania o jej veciach doručených okresnému súdu prostredníctvom kuriéra 31. marca 2006 a 26. júla 2006 právoplatne skončené. Okresný súd nevykonal vo veciach žiaden relevantný procesný úkon   (výzva   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   alebo   odstránenie   nedostatkov   podania, nariadenie pojednávania, príp. vydanie platobného rozkazu a pod.). V zásade je v konaniach nečinný. Doba konaní v jej veciach je neprimeraná vzhľadom na predmet, povahu a stav konaní.

Predmetom konaní je po skutkovej aj právnej stránke jednoduchá vec (uplatnenie relatívne   nízkej   peňažnej   pohľadávky   osvedčenej   listinami   prostredníctvom   návrhu na vydanie platobného rozkazu). Sťažovateľka je (podľa jej tvrdenia) aktívna a poskytuje súdu potrebnú súčinnosť.

V   sťažnostiach   sa   sťažovateľka   domáhala, aby ústavný súd podľa   čl. 127   ústavy rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   (nedostatok   v jeho   označení   sťažovateľka opravila podaním   doručeným   3. marca 2008,   pozn.)   bolo   porušené   jej   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Žiadala, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov. Súčasne žiadala, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk v každej z uvedených vecí (spolu v sume 43 080 000 Sk), ako aj úhradu trov konania.

K podaným   sťažnostiam   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   v rámci   prípravy na predbežné   prerokovanie   veci   vyjadril   okresný   súd   prostredníctvom   svojho   predsedu pod sp. zn. Spr 787/08 zo 17. decembra 2008, v ktorom okrem iného uviedol:

„... som dňa 18. 1. 2008 nariadil podania sťažovateľky doručené na DVD nosičoch vytlačiť   do   listinnej   podoby   a   cestou   podateľne   tunajšieho   súdu   ich   prideliť   na   ďalšie konanie. Celkovo sa jednalo o 1873 návrhov na vydanie platobných rozkazov a o rovnaký počet protokolov týkajúcich sa zaručeného elektronického podpisu...

Zároveň   som   sťažovateľku   informoval   o   prijatých   opatreniach   v   súvislosti s jej sťažnosťou listom, ktorý jej bol doručený 24. januára 2008...

Zároveň uvádzam, že som nariadil zapísať predmetné návrhy ku dňu 31. 3. 2006, teda, keď boli po prvý krát doručené kancelárii predsedu súdu a to s ohľadom na prípadné uplynutie lehôt tak, aby boli zachované procesné účinky podania návrhu a sťažovateľka neutrpela v dôsledku takejto okolnosti ujmu.

K vyššie popísanému stavu došlo z dôvodu,   že tunajší súd vtom období, ale ani k dnešnému dňu nedisponuje elektronickou podateľňou tak ako to predpokladajú príslušné všeobecne záväzné právne predpisy...

Po   sprístupnení   predmetných   DVD   nosičov   bolo   zistené,   že   sa   tam   nachádza 1873 návrhov na začatie konania, o ktorých veciach súd aj riadne koná.

Po   prešetrení   tejto   okolnosti,   teda   rozdielu   v   počte   návrhov,   v   ktorých   sa   koná a tvrdenom   počte   sťažovateľky   som   toho   názoru,   že   sťažovateľka   uvádza   v   ústavnej sťažnosti nepresný údaj, k čomu mohlo dôjsť v dôsledku opakovaného doručovania DVD nosičov   s predmetnými   návrhmi,   ktoré   jej   následne   správa   súdu   vrátila   ako   technicky nepoužiteľné pre súdne konanie z dôvodov na strane súdu...

Po sprístupnení týchto DVD nosičov bolo zistené, že niektoré súbory sú identické a sú na   predmetných   nosičoch   viackrát   nakopírované,   k   čomu   zrejme   došlo   vzhľadom na ich množstvo a čiastočne aj neprehľadnosť s tým, že sa takého identické súbory vytlačili a ručne zaregistrovali ako jeden návrh a jedno konanie...

... je   zrejmé,   že   sa   v   uvedených   veciach   po   ich   zápise   do   podateľne   súdu   koná priebežne a nie je tu obdobie, ktoré by malo predstavovať zbytočné prieťahy súdu v konaní či jeho subjektívnu nečinnosť.“

II.

Označené sťažnosti spojil ústavný súd v záujme hospodárnosti na spoločné konanie podľa   § 112   ods. 1   OSP v spojení   s §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   v súlade s citovaným ustanovením § 31a uvedeného zákona však možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   na   ústavnom   súde   pod   sp. zn. Rvp 386/08, Rvp 388/08, Rvp 425/08, Rvp 427/08, Rvp 484/08, Rvp 487/08 - Rvp 490/08, Rvp 504/08, Rvp 507/08, Rvp 509/08, Rvp 510/08, Rvp 606/08 - Rvp 613/08, Rvp 1058/08, Rvp   1061/08,   Rvp   1063/08,   Rvp   1064/08,   Rvp   1066/08,   Rvp   1071/08,   Rvp 1072/08, Rvp 1074/08 - Rvp 1077/08, Rvp 1277/08 - Rvp 1280/08, Rvp 1292/08 - Rvp 1306/08, Rvp 1498/08 - Rvp 1540/08, Rvp 1546/08 - Rvp 1560/08, Rvp 1565/08 - Rvp 1610/08, Rvp 1621/08 - Rvp 1657/08, Rvp 2773/08 - Rvp 2795/08 a Rvp 9594/08 - Rvp 11532/08 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   okresného   súdu,   proti   ktorému tieto sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd   uplatniac   citované   právne   normy   tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia v bode 1.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“   garantovaného   v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo na prejednanie   veci   v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   každý   návrh   prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04,   III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy,   čo   platí aj vo vzťahu k čl. 6   ods. 1 dohovoru, môže   vyplývať aj z toho,   že porušenie tohto   základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   nárok   sťažovateľky   na   ochranu pred postupom   okresného   súdu,   ktorým   boli   podľa   nej   spôsobené   zbytočné   prieťahy a porušené jej označené práva.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (I. ÚS 46/01,   I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03,   IV. ÚS 147/04,   IV. ÚS 221/05).   V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí   aj   pokiaľ   ide   o čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nevyslovil   porušenie   základného   práva zaručeného   v tomto   článku   (napr.   II. ÚS 57/01,   IV. ÚS 110/04),   prípadne   návrhu buď nevyhovel   (napr. I. ÚS 11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   so   sťažnosťou   a   s   jej   prílohami   a   po   posúdení charakteru   a rozsahu   sťažností,   s ktorými   sa   sťažovateľka   v podobných   veciach   obrátila na ústavný   súd,   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľky   je   okrem   iného   zjavne neopodstatnená.

Doterajšia dĺžka   konania   vedeného   okresným   súdom   (viac   ako   22, resp. 18 mesiacov) spolu (a najmä) s charakterom veci zatiaľ vylučuje, aby konania vedené okresným súdom bolo možné pokladať za konania so zbytočnými prieťahmi.

Právny   názor   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   vychádza tak z vyhodnotenia celkovej doby trvania konaní pred okresným súdom, a to až ku dňu podania   sťažností,   t.   j.   6. februára 2008   až   8. februára 2008   a 11. februára 2008, ako aj charakteru   posudzovaných   vecí,   ktorý   zo   strany   ústavného   súdu   nebolo   možné nezohľadniť. V tejto súvislosti sa žiada uviesť, že:

- namietaná   nečinnosť   okresného   súdu   v konaní   v   období   od   31. marca 2006 a 26. júla 2006   do   18. januára 2008   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   nevyhnutným dôsledkom   (sprievodným   javom)   toho,   že   okresný   súd   pôvodne   odmietol   prijať sťažovateľkou   doručené   elektronické   podania   s   tým,   že   nedisponuje   potrebnými technickými prostriedkami;

- v posudzovaných   konaniach   treba   prihliadnuť   na   podstatnú   skutočnosť, že sťažovateľka žalobami vymáha pohľadávky, t. j. majetkové práva, vo vzťahu ku ktorým nie   je   originálnym   nadobúdateľom.   Tieto   pohľadávky   jej   boli   postúpené   S.   Ten   sa v súčasnosti v konaní pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 7 C 144/2006 žalobou proti sťažovateľke domáha určenia absolútnej neplatnosti právnych úkonov, na základe ktorých malo   k postúpeniu   uvedených   pohľadávok   dojsť,   t.   j.   absolútnej   neplatnosti   Rámcovej zmluvy   o postúpení   pohľadávok,   ako   aj   určenia   neplatnosti   ďalších   súvisiacich (tzv. realizačných)   zmlúv   uzatvorených   so   sťažovateľkou.   Výsledok   tohto   konania   má zásadný   význam   pre   rozhodnutie   súdov   vo   veciach   sťažovateľkou   uplatňovaných pohľadávok, pretože sa v ňom rieši otázka jej vecnej aktívnej legitimácie týkajúcej sa týchto pohľadávok vymáhaných na základe elektronických podaní. S. podal na Okresnom súde Bratislava   I   žalobu   o určenie   neplatnosti   uvedených   zmlúv   12. októbra   2006.   Túto skutočnosť   S.   oznámil   listom   jeho   generálnej   riaditeľky   zo 7. novembra   2006   všetkým (v tom   čase   45)   okresným   súdom   v Slovenskej   republike,   pričom   zároveň   navrhol prerušenie   konaní   o návrhoch   sťažovateľky.   Z uvedeného   vyplýva,   že   bezprostrednou príčinnou   pretrvávania   stavu   jej   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   ňou   uplatňovaných majetkových práv preto nie je namietaná nečinnosť okresného súdu vo veciach jej podaní, ale   skutočnosť,   že   konanie   vedené   pred   Okresným   súdom   Bratislava   I   pod sp.   zn. 7 C 144/2006,   v ktorom   sa   rieši   predbežná   otázka   dôležitá   pre   rozhodnutie v sťažovateľkiných veciach a ktoré začalo 12. októbra 2006, krátko po podaní návrhov sťažovateľky,   nebolo   dosiaľ   právoplatne   skončené.   Vzhľadom   na   množstvo sťažovateľkiných žalôb a na skutočnosť, že po právoplatnom rozhodnutí o otázke platnosti postúpenia sporných pohľadávok možno o sťažovateľkou uplatňovaných právach rozhodnúť pomerne   rýchlo,   je   procesný   postup   súdov,   ktoré   o návrhoch   sťažovateľky   meritórne rozhodnú až po právoplatnom skončení konania vedeného v prvom stupni pred Okresným súdom   Bratislava   I   pod sp.   zn.   7   C   144/2006,   primeraný   okolnostiam   prerokúvaných vecí. Samotná   existencia   sporu   „o   vlastníctvo   uvedených   pohľadávok“,   ktorý   sa   rieši pred Okresným   súdom   Bratislava   I pod   sp.   zn.   7 C 144/2006,   zároveň   spochybňuje sťažovateľkino tvrdenie o obmedzení jej vlastníckych práv v dôsledku neskončenia konaní vedených na základe návrhov podaných elektronickou formou, keďže dosiaľ nie je zrejmé, či ňou uplatnené pohľadávky patria do jej majetku;

- okresný súd začal návrhy sťažovateľky evidovať ihneď po získaní materiálno - technického vybavenia umožňujúceho prijímať podania v elektronickej forme a následne v predmetných veciach ich vytlačil do listinnej podoby a postupne pridelil na ďalšie konanie (pri zachovaní pôvodného dátumu doručenia);

- aj   keď   nepochybne   postupom   okresného   súdu   do   18. januára 2008   bola v neprospech   sťažovateľky   porušená,   resp.   obmedzená   dispozičná   zásada   konania, pri rozhodovaní v danej veci je však podľa ústavného súdu dôležité prihliadnuť na postup okresného   súdu,   ktorým   sa   snažil   zabezpečiť   zachovanie   a realizáciu   sťažovateľkou uplatnených práv oznámením, že nemá materiálnotechnické vybavenie na príjem podaní v elektronickej   forme,   a návrhom   na   využitie   inej   dostupnej   formy   ich   podania,   z čoho vyplývalo,   že   ďalší   postup   okresného   súdu   bol   závislý   aj   od   procesnej   aktivity sťažovateľky. Na základe uvedeného sťažovateľka súc zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom   mala   možnosť   využiť   iný   rovnocenný   spôsob   uplatnenia   jej   práv, prostredníctvom ktorého by sa mohla účinne domáhať súdnej ochrany. Intenzita právnej neistoty účastníka konania je spravidla vyjadrená jeho snahou o uplatnenie svojich práv spôsobom, ktorý je orgán rozhodujúci o jeho právach spôsobilý akceptovať, ako aj snahou o využitie všetkých účinných prostriedkov na ich ochranu. Nevyužitie ďalších zákonom ustanovených spôsobov uplatnenia práva môže viesť k spochybneniu skutočného záujmu účastníka   konania   o ochranu   jeho   práv   v konaní   pred súdom   a zároveň   aj   o dosiahnutie účelu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ktorým je odstránenie stavu jeho právnej neistoty;

- ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných   súdov   a   sťažnosť   podaná ústavnému   súdu   nie   je   opravným   prostriedkom   (riadnym   alebo   mimoriadnym)   proti rozhodnutiu   všeobecného   súdu.   Z uvedeného   vyplýva   tiež   požiadavka   na   rozumné sebaobmedzenie   sťažovateľa   namietajúceho   porušenie   základných   práv   v konaní o hromadnej   sťažnosti   (v   danom   prípade   ide   o 2154   sťažností   na   rovnakom   základe), čo v okolnostiach   danej   veci   znamená,   že   toho,   čoho   sa   domáhala   sťažovateľka 2154 samostatnými sťažnosťami, sa mohla domôcť podaním jednej sťažnosti proti jednému zo žalovaných,   a   závery   ústavného   súdu   (v   prípade   úspechu   sťažovateľky)   by   boli usmernením pre okresný súd aj pre žaloby ďalšie (na rovnakom základe). Kvantitatívna zdržanlivosť sťažovateľa, ktorý podáva individuálnu sťažnosť (čl. 127 ústavy), teda nejde na ujmu ústavného prieskumu zo strany ústavného súdu.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti neprichádza podľa ústavného súdu do úvahy, aby   doterajší   namietaný   postup   okresného   súdu   signalizoval   možnosť   kvalifikovať ho po prijatí návrhu na ďalšie konanie ako porušenie označených práv sťažovateľky.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľka   namietala   prieťahy   v súdnych   konaniach   pred   okresným   súdom sťažnosťou doručenou predsedovi okresného súdu 10. januára 2008 (sťažovateľka doručila sťažnosti ústavnému súdu 6. februára 2008 až 8. februára 2008 a 11. februára 2008).Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   koná   iba   za   predpokladu,   ak   sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“),   alebo   ak   sa   preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so   základným   právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v   súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov,   je   jedným   z atribútov   prípustnosti   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   ani podaniu sťažnosti   predsedovi   okresného   súdu (10. januára 2008) v krátkom čase pred podaním sťažností ústavnému súdu (6. februára 2008 až 8. februára 2008 a 11. februára 2008) nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie   opatrení   proti   zbytočným   prieťahom   vo   veci   samej   (m. m.   IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05), a preto sa takáto sťažnosť javí byť iba formálnym úkonom.

Na základe týchto zistení ústavný súd dospel   k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, a preto ju odmietol.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

4. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej   v zmysle   § 24   písm. a)   zákona   o ústavnom   súde,   a preto   nebráni   tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v   tejto   veci v prípade   zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v nej   dochádza k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2009