znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 12/08-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   januára   2008 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. M. J., Č., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 6 C 788/96 a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 23 Co 530/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2007 doručená sťažnosť A. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v konaní   vedenom   Okresným   súdom   Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 788/96 a Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 23 Co 530/2005. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 9. februára 2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe žaloby podanej sťažovateľkou ako žalobkyňou rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   6   C   788/96-86   z 22.   septembra   2005   bola   žalovaná zaviazaná zaplatiť sťažovateľke 17 122,60 Sk s úrokmi z omeškania, pričom v podstatnej časti   (ohľadom   ďalších   130   000   Sk)   bola   žaloba   zamietnutá.   Na   základe   odvolania sťažovateľky rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 Co 530/2005 zo 17. októbra 2006 bol rozsudok okresného súdu v zamietajúcej časti potvrdený. Rozsudok sa stal právoplatným 15. decembra 2006.

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že v konaní vedenom všeobecnými súdmi došlo k zbytočným prieťahom,   keďže žaloba bola okresnému súdu doručená 1.   augusta 1996 a prvý rozsudok bol vydaný až 22. septembra 2005, teda viac ako po deviatich rokoch. V období   od   septembra   1997   do   februára   2005   okresný   súd   nevykonal   vo   veci   žiadne procesné úkony a nenariadil ústne pojednávanie. Na zbytočných prieťahoch sa podieľal aj krajský súd, keď odvolacie pojednávanie určené na 6. jún 2005 sa nemohlo uskutočniť pre nedoručenie predvolania žalovanej a jej právnemu zástupcovi.

Ďalej   sťažovateľka   namieta   aj   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle listiny a dohovoru. Sťažovateľka požadovala zaplatenie sumy 147 122,60 Sk z dôvodu, že žalovaná jej pri uzatvorení kúpnej zmluvy, predmetom   ktorej   bol   odpredaj   osobného   motorového   vozidla   za   660   000   Sk,   zatajila podstatné   skutočnosti   týkajúce   sa   technického   stavu   a doby   prevádzkovania   vozidla. Sťažovateľka sa opierala najmä o znalecký posudok preukazujúci dôvodnosť uplatneného nároku. Po právnej stránke kvalifikovala sťažovateľka nárok ako zľavu z kúpnej ceny, ale všeobecné   súdy   neboli   touto   právnou   kvalifikáciou   viazané.   Sťažovateľka   splnila   svoju povinnosť   pravdivo   popísať   rozhodujúce   skutočnosti,   označila   dôkazy,   ktorých   sa dovolávala, a z jej žaloby bolo zrejmé, čoho sa domáha. Bolo úlohou všeobecných súdov správne a úplne zistiť skutkový stav a tento podradiť pod príslušnú právnu normu. Podľa názoru okresného súdu sťažovateľka nemá nárok na zaplatenie čiastky 130 000 Sk, lebo žalovanou nesprávne uvedený dátum výroby motorového vozidla sa dal overiť z dokladov pred uzatvorením kúpnej zmluvy. Okresný súd považoval v tejto súvislosti za hodnovernú výpoveď   svedka   a odmietol   vykonať   dôkazy   spochybňujúce   jeho   hodnovernosť.   Ďalej okresný   súd   nezohľadnil   dôkazné   návrhy   sťažovateľky,   ktorými   chcela   preukázať,   že motorové vozidlo malo predtým už v minulosti viacerých vlastníkov, resp. užívateľov, než tvrdila žalovaná a svedok. Krajský súd okrem iného konštatoval, že za vadu veci v zmysle ustanovenia § 597 Občianskeho zákonníka nemožno považovať nesprávne uvedenie dátumu výroby motorového vozidla do kúpnej zmluvy, pretože toto by mohlo byť podkladom na prípadné uplatnenie iných hmotnoprávnych nárokov. Na základe toho bolo povinnosťou krajského súdu, aby sa zaoberal aj možnosťou inej právnej kvalifikácie veci, než akú tvrdila sťažovateľka.   Následne   mohol   požadovanú   čiastku   130   000   Sk   priznať,   napr.   z titulu náhrady škody alebo bezdôvodného obohatenia. Krajský súd uvedeným postupom odmietol poskytnúť   sťažovateľke   súdnu   ochranu,   čím   zároveň   došlo   aj   k porušeniu   práva   na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy,   listiny   a dohovoru   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod sp. zn. 6 C 788/96 a krajským súdom pod sp. zn. 23 Co 530/2005 s tým, aby boli oba rozsudky zrušené, aby okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 250 000 Sk. Napokon požaduje aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

2. Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 23 Co 530/2005 zo 17. októbra 2006 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 788/96-86 z 22. septembra 2005. Podľa   názoru   krajského   súdu „vznik   zodpovednosti   za   vady   predpokladá   porušenie pôvodnej zmluvnej právnej povinnosti predávajúceho prenechať nadobúdateľovi vec bez vady,   výskyt,   resp.   prejavenie   sa   vady   buď   už   v čase   plnenia   alebo   v záručnej   dobe a príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti prenechať vec bez vady a výskytom, resp. prejavením   sa   vady“. Za   vadu   možno   považovať   nedostatky   veci,   ktoré   vznikli nadobúdateľovi tým, že mu predávajúci neprenechal taký predmet plnenia, ktorý podľa zmluvy prenechať mal. Za vadu sa považuje neexistencia takej vlastnosti veci, ktorá sa pri veci určitého druhu, veku a ceny všeobecne predpokladá a v dôsledku ktorej je možnosť využitia veci podstatne znížená. Pri motorovom vozidle možno za takúto vadu považovať spravidla   nefunkčné   brzdy,   vadu   motora,   mechanické   poškodenie   vozidla,   ktoré   nebolo možné zistiť ohliadkou pri kúpe vozidla, a pod. V žiadnom prípade nemožno považovať za vadu   veci   nesprávne   uvedenie   dátumu   výroby   motorového   vozidla   do   kúpnej   zmluvy. Krajský súd preto dospel k presvedčeniu, že uplatnený nárok nie je dôvodný. Len samotné nesprávne uvedenie dátumu výroby do kúpnej zmluvy bez ďalšieho vadou nie je. Takáto okolnosť by mohla byť podkladom na prípadné uplatnenie iných hmotnoprávnych nárokov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom je podanie sťažnosti v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (pozri napr. I. ÚS 120/02, I. ÚS   124/04).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný súd už rozhodol, že v kontexte ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého   konania.   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu len vtedy,   ak   bola   na   ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď   namietané   porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď bola   sťažnosť   doručená   ústavnému   súdu,   už   nedochádza   k namietanému   porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že tak v konaní vedenom okresným súdom, ako aj   v konaní   vedenom   krajským   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   teda   k porušeniu čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   konanie   vedené   okresným   súdom   sa   ukončilo vyhlásením   rozsudku   22.   septembra   2005   a písomným   vyhotovením,   resp.   doručením rozsudku právnym zástupcom účastníkov konania. Tento proces sa ukončil v októbri 2005. Vzhľadom   na   to   treba   považovať   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   konaniu   vedenému okresným súdom za oneskorene podanú. Konanie vedené krajským súdom bolo ukončené vyhlásením rozsudku 17. októbra 2006 a následným písomným vyhotovením a doručením rozsudku v decembri 2006. Sťažnosť v časti smerujúcej proti konaniu vedenému krajským súdom bola podaná v čase, keď už zbytočné prieťahy netrvali a preto už neexistoval stav neistoty sťažovateľky ohľadom výsledku konania. Na základe toho túto časť sťažnosti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka ďalej namieta aj porušenie základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivé   súdne   konanie   tak   v konaní   vedenom   okresným   súdom,   ako   aj   v konaní vedenom krajským súdom.

Na   prerokovanie   a rozhodnutie   o tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 6 C 788/96, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako   to   vyplýva   z citovaného   článku   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Keďže   proti   rozsudku okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok,   právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky podľa listiny a dohovoru mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   ohľadom   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   23 Co   530/2005.   Túto   časť   sťažnosti   považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   rozsudok   krajského   súdu   obsahuje   dostatočne presvedčivé a legitímne argumenty na nevyhovenie žalobe sťažovateľky v podstatnej časti. Krajský súd dospel k záveru, že uplatnený nárok kvalifikovaný sťažovateľkou ako údajná vada kúpeného motorového vozidla nemožno považovať z právneho hľadiska za vadu, čo však   nevylučuje   možnosť   uplatnenia   iných   hmotnoprávnych   nárokov.   Sťažovateľka nenamieta správnosť právneho záveru krajského súdu, teda že nešlo o vadu motorového vozidla,   vytýka   však,   že krajský   súd   mal   vec odlišne   právne   posúdiť,   pokiaľ bol   toho názoru,   že   právne   posúdenie   sťažovateľky   neobstojí.   Práve   v tejto   skutočnosti   vidí pochybenie krajského súdu.

Nie je úlohou ústavného súdu skúmať výklad zákona zo strany krajského súdu, ktorý bol   zrejme   toho   presvedčenia,   že   sťažovateľka   si   uplatnila   nárok   nielen   z odlišného právneho dôvodu, ale aj z odlišných skutkových dôvodov, a preto nepovažoval za možné rozhodovať o žalobe sťažovateľky z iného skutkového a právneho pohľadu. Ústavný súd k tomu navyše dodáva, že sťažovateľka bola v konaní pred všeobecnými súdmi zastúpená advokátom ako kvalifikovaným právnym zástupcom, a preto sa zdá byť opodstatnené, aby v rozsahu vymedzenom krajským súdom niesla zodpovednosť za výsledok konania.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2008