znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 12/07-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. mája 2007 v senáte zloženom   z predsedu   Milana   Ľalíka   a zo   sudcov   Petra   Brňáka   a Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť D. T., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. N. B., M., vo veci porušenia základného práva   na osobnú   slobodu   zaručeného   čl. 17   ods.   1, 2   a 5   Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu zaručeného čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 151/2005 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   T   151/2005 p o r u š i l základné právo D. T. zaručené v čl. 17 ods.1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo zaručené v čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 9. mája 2006, ktorej súčasťou bola alternatívna žiadosť o prepustenie z väzby na základe sľubu.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovuje.

3. D. T. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. N. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 15. marca 2007   č.   k.   I.   ÚS   12/07-21   na   žiadosť   D.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   ustanovil   mu za právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokáta   JUDr. N.   B.,   v časti namietajúcej porušenie základného práva zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 151/2005 prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti jeho sťažnosť odmietol.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný   súd   vec   na   neverejnom   zasadnutí,   keďže   tak   sťažovateľ   podaním   doručeným ústavnému súdu 12. apríla 2007, ako aj okresný súd vo vyjadrení doručenému ústavnému súdu 16. apríla 2007 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania.

Z podanej sťažnosti z 21. augusta 2006, ako aj z jej doplnenia z 10. apríla 2007 vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením okresného súdu zo 6. júla 2005 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tpo 120/05 z 3. augusta 2005 vzatý   do   väzby   z dôvodov   uvedených   v   §   67   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Dňa 19. septembra   2005   (sťažovateľ   uvádza   nesprávne   20.   9.   2005,   pozn.)   bola   Okresnou prokuratúrou   Ž.   proti   sťažovateľovi   podaná   pod   sp.   zn.   1   Pv   404/04   okresnému   súdu obžaloba. Rozsudkom okresného súdu č. k. 9 T 151/05-368 z 15. marca 2006, ktorý bol potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 To 132/2006 z 27. júna 2006, bol sťažovateľ právoplatne uznaný vinným zo spáchania trestných činov poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona a trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 151 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, zároveň mu bol uložený podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 35 ods. 1 a 2 Trestného zákona nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 25 mesiacov.

V medziach ústavným súdom prijatej sťažnosti na ďalšie konanie sťažovateľ namietal postup   okresného   súdu   a (ne)rozhodovanie   o   žiadostiach   na   jeho prepustenie   z väzby. Konkrétne   poukazoval   na   šesť   žiadosti   podávaných   od   septembra   2005   do   mája   2006, pričom   o žiadosti   (posledne   uvádzanej)   doručenej   okresnému   súdu   11.   mája   2006 nerozhodol vôbec.

Podľa názoru sťažovateľa postupom okresného súdu došlo k porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľa tým, že okresný súd (resp. krajský súd) nerozhodol o jeho žiadosti, porušil predovšetkým právo na rozhodovanie o zákonnosti väzby bez zbytočných prieťahov. Takýto postup taktiež nezodpovedá pojmu „neodkladne“ v zmysle § 72 Trestného poriadku ani pojmu „urýchlene“ v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru. V súvislosti s lehotami pri rozhodovaní o žiadosti na prepustenie z väzby poukazoval na súdnu prax Európskeho súdu pre ľudské práva a slobody a podával výklad čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľ   požadoval   vydať   nález,   ktorým   ústavný   súd   vysloví,   že   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 151/2005 došlo k porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

Okresný súd vo svojom vyjadrení sp. zn. 1 SprS 425/06 z 10. novembra 2006 uviedol, že podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v tom, že o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 9. mája 2006 (doručenej okresnému súdu 11. mája 2006 ) nebolo rozhodnuté. V tejto   súvislosti   uviedol,   že   v rámci   podaného   odvolania   sťažovateľom   bol   celý   spis predložený spolu s predkladacou správou krajskému súdu,   ktorý na verejnom zasadnutí 27. júna   2006   odvolanie   sťažovateľa   zamietol,   a taktiež   zamietol   aj   jeho   žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu z 22. mája 2006 (ide teda o žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu podanú po doručení žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ktorá bola podľa odtlačku   pečiatky   doručená   okresnému   súdu   11.   mája   2006).   O žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby po doručení rozsudku súdu prvého stupňa a predložení krajskému súdu   bolo   teda   rozhodnuté.   Trestný   spis   bol   okresnému   súdu   vrátený   27.   júla   2006, následne bola do trestného spisu zažurnalizovaná žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby z 9. mája 2006, a to bez vzatia tohto podania zákonným sudcom na vedomie. Následne bola vykonávaná agenda po právoplatnom skončení veci. Ďalej okresný súd uviedol, že vo veci zrejme   došlo   k administratívnej   chybe,   keď   podanie   sťažovateľa   nebolo   predložené zákonnému sudcovi a sťažovateľovi nebolo prípisom oznámené, že rozhodovanie okresného súdu o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu doručenej okresnému súdu 11. mája 2006 je bezpredmetné, keďže vo veci bolo meritórne rozhodnuté dňa 27. júna 2006, kedy bol aj nariadený právoplatne uložený trest odňatia slobody. O tomto nedostatku sa zákonný sudca dozvedel až v súvislosti s vyjadrovaním sa k ústavnej sťažnosti. Okresný súd totiž mohol o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, ktorá mu bola doručená 11. mája 2006, rozhodovať (ak by vec nebola právoplatne skončená) až po vrátení trestného spisu krajským súdom, teda najskôr 27. júla 2006.

Z vyjadrenia   krajského   súdu   zo   16.   októbra   2006   vyplýva,   že krajský   súd v predmetnej   trestnej   veci   sťažovateľa   rozhodoval   o odvolaní proti   rozsudku   okresného súdu z 1. marca 2006 a v rámci odvolacieho konania (vedeného pod sp. zn. 1 To 132/2006) na verejnom zasadnutí 27. júna 2006 bolo rozhodnuté aj o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ktorú podal spolu s odvolaním (jeho doplnením) z 22. mája 2006. K žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 9. mája 2006 krajský súd uvádza, že v čase rozhodovania o odvolaní o tejto žiadosti nemal žiadnu vedomosť, predmetná žiadosť mu nebola nikdy doručená o čom svedčí aj fakt, že v spise je zažurnalizovaná až po uznesení krajského   súdu.   Krajský   súd   mal   k dispozícii   len   sťažovateľovu   žiadosť   o   prepustenie z väzby podanú v rámci odvolania a o tejto bolo aj rozhodnuté. V závere uviedol, že pred konaním   verejného   zasadnutia   26.   júna   2006   bolo   sťažovateľovi   umožnené   nahliadnuť do trestného spisu.

II.

Ústavný súd prihliadajúc na viazanosť petitom sťažnosti (jej doplnenia z 10. apríla 2007)   v zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   ako   aj   rozsahom,   v ktorom   bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde, zaoberal sa posudzovaním   ústavnosti   postupu   okresného   súdu   len   v rozsahu   časove   vymedzenom súvisiacim so žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby z 9. mája 2006.

Z listinných   dôkazov   predložených   sťažovateľom   a zo   spisu   okresného   súdu sp. zn. 9 T 151/2005 vyplývajú nasledovné podstatné skutočnosti.

Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   9   T   151/05-368   z 15. marca   2006,   ktorý   bol potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 To 132/2006 z 27. júna 2006, bol sťažovateľ právoplatne uznaný vinným zo spáchania trestných činov poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona a trestného činu útoku na verejného činiteľa podľa § 151 ods. 1 písm. b) Trestného zákona, zároveň mu bol uložený podľa § 155 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 35 ods. 1 a 2 Trestného zákona nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 25 mesiacov. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 27. júna 2006 a uvedeným dňom došlo k zmene titulu obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa, keďže tento deň nastúpil na výkon trestu.

Sťažovateľ   žiadosťou   z 28.   marca   2006   (tejto   žiadosti   predchádzali   opakovane podávané žiadosti o prepustenie z väzby od septembra 2005) požiadal o prepustenie z väzby na slobodu, okresný súd ju však uznesením z 21. apríla 2006 zamietol.

Odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   (č.   k.   9   T   151/05-368 z 15. marca   2006)   bolo   15.   mája   2006   predložené   krajskému   súdu,   pričom   sťažovateľ podaním z 22. mája 2006 odvolanie doplnil a v jeho závere („in fine“) žiadal krajský súd, aby ho prepustil z väzby na slobodu („A prepustil ma na slobodu“). Uvedenú žiadosť ničím neodôvodnil. Krajský súd na verejnom zasadnutí 27. júna 2006 zamietol sťažovateľove návrhy na doplnenie dokazovania, zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby a zamietol aj jeho odvolanie proti prvostupňovému rozsudku (sp. zn. 1 To 132/2006).

Žiadosť sťažovateľa z 9. mája 2006 o prepustenie z väzby na slobodu bola doručená okresnému súdu 11. mája 2006 a zaradená do súdneho spisu až po jeho vrátení z krajského súdu 27. júla 2006. Okresný súd na žiadosť sťažovateľa odpovedal listom z 9. augusta 2006, v ktorom uviedol: „Písomným podaním doručeným Okresnému súdu v Žiline dňa 11. 05. 2006   ste   požiadali   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   (...)   Podľa   §   72   ods.   2   zákona č. 141/1961   zb.   o trestnom   konaní   súdnom   (...)   s poukazom   na   §   564   ods.   3   zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok má obvinený právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu.   Ak sa žiadosť   zamietla,   môže   ju   obvinený,   ak   v nej   neuvedie   iné   dôvody, opakovať až po uplynutí 14 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Rozsudkom Okresného súdu v Žiline zo dňa 15. 03. 2006, č. k. 9T/151/05-368, v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 27. 06. 2006, sp. zn. 1 To/1322006, ste boli právoplatne uznaný vinným a bol   uložený   úhrnný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   25   (dvadsaťpäť)   mesiacov   so zaradením do I. (prvej) NVS. Keďže došlo k právoplatnému skončeniu trestnej veci, bol Vám dňa 27. 06. 2006 nariadený výkon vyššie uvedeného trestu so zarátaním väzby od 05. 07.   2005   do   27.   06.   2006,   kedy   ste   výkon   tohto   trestu   nastúpili.   Vzhľadom   na   vyššie uvedené,   keďže   sa   toho   času   nachádzate   vo   výkone   trestu   odňatia slobody   uloženého rozsudkom Okresného súdu v Žiline zo dňa 15. 03. 2006, č. k. 9 T/151/05-368, v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 27. 06. 2006, sp. zn. 1 To/132/2006, súd nebude o Vašej   žiadosti   o prepustenie   z väzby   zo   dňa   11.   05.   2006   rozhodovať.   Súd   na   záver poznamenáva,   že   dňa   12.   05.   2006   bol   trestný   spis   sp.   zn.   9   T/151/2005   predložený Krajskému   súdu   v Žiline   z dôvodu   rozhodovania   o Vami   podanom   odvolaní   doručenom Okresnému súdu v Žiline dňa 26. 04. 2006, ktorý bol Okresnému súdu v Žiline vrátený dňa

27.   07.   2006.   Preto   súd   nemal   reálne   možnosť   o žiadosti   o prepustenie   z väzby rozhodovať.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Podľa § 564 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006 vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na okresný súd pred dňom nadobudnutia účinnosti toho zákona, vykoná konanie okresný súd podľa doterajších predpisov. Konanie o riadnom   opravnom   prostriedku   proti   takému   rozhodnutiu   vykoná   krajský   súd   podľa doterajších predpisov. Rovnako sa postupuje, ak vec postúpil okresnému súdu na vykonanie konania nepríslušný súd.

Podľa § 564 ods. 5 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006 konaním podľa odsekov 3 a 4 sa rozumie aj konanie o dôvodoch a lehotách väzby podľa doterajších predpisov vrátane konania o návrhu na predĺženie lehoty väzby najvyšším súdom.

Podľa § 72 ods. 2 zákona č. 141/1961 Trestný poriadok účinný do 31. decembra 2005 (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať   o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania súdu. O takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí štrnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Podľa   §   72   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   prokurátor   súhlasí   s prepustením obvineného   na   slobodu,   môže   v konaní   pred   súdom   o prepustení   z väzby   rozhodnúť predseda senátu.

Podľa § 73 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby uvedený v § 67 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd alebo sudca rozhodnúť o ponechaní obvineného na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu, ak obvinený dá písomný sľub, že povedie riadny   život,   najmä   že   sa   nedopustí   trestnej   činnosti   a   že   splní   povinnosti   a   dodrží obmedzenia, ktoré sa mu uložia a súd alebo v prípravnom konaní sudca považuje sľub vzhľadom   na   osobu   obvineného   a   na   povahu   prejednávaného   prípadu   za   dostatočný   a prijme ho. Obvinenému vždy uloží povinnosť oznámiť vyšetrovateľovi, prokurátorovi alebo súdu zmenu miesta pobytu.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   1,   2 a 5 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 T 151/2005 ohľadne jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 9. mája 2006 (ktorej súčasťou bola alternatívna žiadosť o prepustenie z väzby na základe sľubu) argumentujúc tým, že okresný súd o jeho žiadosti nekonal spôsobom predpísaným zákonom a nerozhodol o nej.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   je   v ustanoveniach   čl.   17   ods.   2   a 5   ústavy týkajúcich   sa   práva   na   osobnú   slobodu   obsiahnuté   tak   právo   podať   návrh   na   konanie, v ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o zákonnosti   väzby   a nariadil prepustenie,   ak   je   táto   nezákonná,   ako   aj   právo   nebyť   vo   väzbe   dlhšie   ako   po   dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, teda práva, ktoré vyplývajú z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri obdobne nálezy III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03).Ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy je držanie osoby vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu,   to   znamená   Trestnému   poriadku.   Požiadavku   neodkladnosti   rozhodovania o žiadosti   o prepustenie   z väzby   ustanovuje   výslovne   §   72   ods.   2   Trestného   poriadku, v ktorom sa uvádza, že „o takej žiadosti sa musí neodkladne rozhodnúť“.

Právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   neodkladne   alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby je čitateľné najmä z čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Článok 5 ods. 4 dohovoru zaručuje osobám pozbaveným slobody právo iniciovať konanie, v ktorom môžu spochybniť zákonnosť pozbavenia slobody. Zároveň dáva týmto osobám právo na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia   slobody   urýchlene   vrátane   nariadenia   jeho   ukončenia,   ak   sa   ukáže   ako nezákonné   (Rehbock   c.   Slovinsko,   rozhodnutie   z 28.   novembra   2000,   Vodeničarov c. Slovenská republika, rozsudok z 21. decembra 2000, § 33 – 36).

Podstatnou   požiadavkou   čl.   5   ods.   4   je   aj   to,   aby   súd   rozhodol   „urýchlene“ (speedily).   Prieskumné   súdne   konanie   musí   byť   vedené   v súlade   s hmotnoprávnymi a procesnými   vnútroštátnymi   právnymi   predpismi   a tiež   aj   účelom   čl.   5,   to   znamená ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10. 1990, § 27).

Z rozsudkov napr. vo veciach Luberti v. Taliansko (23. 2. 1984, § 31-32) a Bezicheri v. Taliansko (25. 10. 1989, § 20-21) zas vyplýva, že osoba pozbavená osobnej slobody má právo   na   konanie   spĺňajúce   podstatné   náležitosti   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru „v primeraných intervaloch“. Pri väzbe sa vyžadujú krátke intervaly, keďže táto by mala trvať len po prísne obmedzenú dobu.

Pri posudzovaní neodkladnosti alebo urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby sa vychádza aj z pravidla, že keď sa na rozhodovaní o návrhoch osoby pozbavenej osobnej slobody na preskúmanie zákonnosti tohto pozbavenia zúčastnilo viac stupňov súdov, berie sa do úvahy celková dĺžka konania, to znamená od podania návrhu až do právoplatného rozhodnutia o ňom (napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Letellier v. Francúzsko, 26. 6. 1991, § 56 a Navarra v. Francúzsko, 23. 11. 1993, § 28).

Aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, „spravidla však lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú požiadavke rýchlosti v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru“ (B. Repík: Ľudské práva v súdnom konaní, MANZ Bratislava 1999, str. 204). Obdobne tomu bolo napr. aj vo veci Savič v. Slovenská republika, kde išlo o celkovú dobu dvoch mesiacov a piatich dní (v prvom stupni rozhodoval okresný súd a v druhom krajský súd).

Zo   skutkových   okolností   posudzovanej   trestnej   veci   je   zrejmé,   že   okresný   súd v predmetnej   veci   o žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   sťažovateľa   doručenej okresnému súdu 11. mája 2006, ktorej súčasťou bol aj písomný sľub podľa § 73 ods. 1 písm. b)   Trestného   poriadku   nielenže   nekonal   „neodkladne   alebo   urýchlene“,   ale   o nej vôbec nekonal a ani nerozhodol.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   imanentnou   súčasťou   neodkladného   a urýchleného rozhodovania   o zákonnosti   väzby   je   aj   nerozhodnutie   o žiadosti   o prepustenie   z väzby vôbec, t. j. nerešpektovanie nielen neodkladnosti a urýchlenosti takéhoto rozhodovania, ale tiež zákonnej povinnosti rozhodnúť o takejto žiadosti. Toto samozrejme platí v prípade, ak v zákonne   primeranom   čase   súd   uvedenú   prekážku   (nerozhodnutie)   neodstráni.   Inými slovami   pri   nerozhodnutí   o   zákonnosti   väzby   možno   posudzovať   „neodkladnosť a urýchlenosť rozhodovania“ až k času rozhodovania ústavného súdu, čo v danom prípade predstavuje uplynutie dlhšieho času ako je jeden rok.

Argumentácia   okresného   súdu   na   jeho   obhajobu   ho   nezbavuje   ústavnej zodpovednosti.

Okresný   súd   v podaní   z 10.   novembra   2006   (ako   aj v podaní   z 9.   augusta   2006) uviedol,   že   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   z   9.   mája   2006   nemohol po predložení tejto žiadosti rozhodovať neodkladne preto, lebo v tom čase sa spis nachádzal na krajskom súde. Uvedené tvrdenie nezodpovedá skutočnosti. Z obsahu trestného spisu a vyjadrení   okresného   súdu   a krajského   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   „predkladaciu správu“ pre odvolací (krajský) súd vypracoval 12. mája 2006 a spis bol krajskému súdu doručený 15. mája 2006, pričom žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, posudzovaná v rámci ústavného prieskumu, bola okresnému súdu doručená 11. mája 2006.

Nerozhodnutie   okresného   súdu   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   z 9. mája   2006   malo   potom   za   následok,   že   o žiadosti   sťažovateľa   nebolo   rozhodnuté neodkladne alebo urýchlene, čím došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Súčasťou žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 9. mája 2006 bola alternatívna žiadosť o prepustenie z väzby na základe sľubu. V tomto ohľade poukazoval na ustanovenie § 73 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

V tejto súvislosti už ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vyslovil názor, že nerozhodnutím súdu o alternatívnej žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na základe sľubu dochádza k porušeniu čl. 5 ods. 3 dohovoru, ako aj k porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy. Tiež uviedol, že tak záruku podľa § 73 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, ako aj sľub podľa § 73 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a napokon aj peňažnú záruku podľa § 73a ods. 1 Trestného poriadku treba považovať vzhľadom na sledovaný účel za záruku v zmysle čl. 5 ods. 3 druhej vety dohovoru. (I. ÚS 100/04).

Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil (pozri bod 1 výroku), že okresný súd v danej trestnej veci proti sťažovateľovi porušil jeho základné právo zaručené v čl. 17 ods.1, 2 a ods. 5 ústavy a právo zaručené v čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru tým, že nerozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 9. mája 2006, ktorej súčasťou bola alternatívna žiadosť o prepustenie z väzby na základe sľubu.

K ostatným výrokom nálezu

Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk z dôvodu porušenia ním označených práv vo veci konajúcimi všeobecnými súdmi.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza   spravidla   do   úvahy   v tých   prípadoch,   keď   porušenie   základného   práva   alebo slobody už nie je už možné napraviť (I. ÚS 15/02).

Napriek   citovanej   zásade   v danom   prípade   ústavný   súd   nepovažoval   za   súladné s princípom   spravodlivosti   priznať   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie. Vychádzal   pritom   z okolnosti   konkrétneho   prípadu,   zohľadniac   predovšetkým   intenzitu porušenia   sťažovateľových   práv,   na   ktorú   mala   nepochybne   vplyv   skutočnosť,   že   od 27. júna 2006 – teda po uplynutí 16 dní od doručenia žiadosti sťažovateľa okresnému súdu, o ktorej malo byť rozhodnuté – sa zmenil titul obmedzenia osobnej slobody sťažovateľa, ktorý   v uvedený   deň   nastúpil   výkon   trestu.   V súvislosti   so   žiadosťou   sťažovateľa o priznanie   finančného   zadosťučinenia   nebolo   možné   obísť   ani   jeho   správanie.   V   čase konania pred krajským súdom (pred konaním verejného zasadnutia 26. júna 2006) využil možnosť   nahliadnutia   do   spisu,   bol   na   tomto   verejnom   zasadnutí   prítomný   a aktívne vystupoval.   Dokonca   na   otázku   predsedu   senátu   uviedol,   že „trvám   na   žiadosti o prepustenie   z väzby,   ktorú   som   podal   v rámci   odvolacieho   konania“.   Podľa   názoru ústavného súdu je dôvodné - vzhľadom na intenzitu predkladaných žiadosti o prepustenie z väzby   a   rozhodovania   o   nich   súdmi   -   predpokladať,   že   sťažovateľ   v uvedenom   čase (konania pred odvolacím súdom) mal vedomosť o tom, že ešte nebolo rozhodnuté o jeho žiadosti   o   prepustenie   z väzby   z 9.   mája   2006   a   minimálne   mal   na   túto   skutočnosť upozorniť odvolací senát a nie iba trvať na neskoršej žiadosti z 22. mája 2006, ktorá navyše bola podaná, nerešpektujúc lehotu uvedenú v ustanovení § 72 ods. 2 Trestného poriadku (žiadosť bolo možné podať až po uplynutí štrnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia o zamietnutí žiadosti z 9. mája 2006).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   dva   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania   a vyjadrenie   z 10.   apríla   2007.   Právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovenia § 11 ods. 2 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 17 822 Sk), čo predstavuje za jeden úkon 2 970 Sk, spolu s režijným paušálom 178 Sk sumu 3 148 Sk. Náhrada trov konania   za   dva   úkony   právnych   služieb   v danom   prípade   predstavuje   celková   sumu 6 296 Sk.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2007