znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 12/05-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. L., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia základných práv podľa čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 To-D 10/03 z 26. februára 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. L.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2003 doručená a 5. mája 2003 doplnená sťažnosť Ing. I. L., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na zákonného   sudcu   podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   a   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm.   b)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 To-D 10/03 z 26. februára 2003.

Z obsahu   sťažnosti   a z pripojených   listín   vyplynuli   nasledovné   relevantné skutočnosti:

«(...) Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 14. 12. 2001 sp. zn. 1 T 0019/01 podľa § 188 ods. 1) písm. e) Tr. por. vrátil prokurátorovi na došetrenie trestnú vec, v ktorej je vedené voči mne trestné stíhanie a v ktorej na mňa dňa 14. mája 2001 podal obžalobu Krajský   prokurátor   v Bratislave   pre   skutok,   ktorý   právne   posudzoval   zjavne   tendenčne a nesprávne ako trestný čin sabotáže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2), § 97 ods. 1) písm. a), ods. 3) písm. b) Tr. zák. (...)

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažnosť   krajský   prokurátor   v Bratislave,   pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 16. júla 2002 sp. zn. D 6 To 16/02 predom citované uznesenie Krajského súdu v Bratislave zrušil a tomuto súdu uložil, aby o veci znovu konal a rozhodol. (...)

Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. D 6 To 16/02 poukázal na zrejmú nesprávnosť právnej kvalifikácie skutku zo strany krajského prokurátora s tým, že skutok žalovaný a kvalifikovaný ako sabotáž nenapĺňa pojmové znaky trestného činu sabotáže a po prejednaní veci je potrebné rozhodnúť   o tom,   či dôkazy predložené prokurátorom by vôbec mohli eventuálne svedčiť na trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa. (...)

Krajský súd v Bratislave na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16. júla 2002 sp. zn. D 6 To 16/02 vo veci znovu konal a rozhodol tak, ako mu to nariadil Najvyšší súd SR.

Krajský súd v Bratislave prejednal vec a uznesením zo dňa 11. 11. 2002 sp. zn. 1 T D 19/01 podľa § 188 ods. 1) písm. a) Tr. por. trestnú vec postúpil na prejednanie miestne a vecne príslušnému Okresnému súdu Bratislava III. v Bratislave. (...)

Proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Bratislave   podal   sťažnosť   krajský   prokurátor. O podaní sťažnosti som sa dozvedel len z obsahu uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 To-D 10/03 a to potom, čo mi bolo doručené dňa 21. 3. 2003. (...)

Sťažnosť krajského prokurátora mi nebola doručená a nebola doručená ani mojim obhajcom a k obsahu tejto sťažnosti som nemal právo zaujať stanovisko a podať vyjadrenie ako súčasť svojej obhajoby. Túto sťažnosť mi Najvyšší súd SR na vyjadrenie nedoručil. V tomto postupe Najvyššieho súdu SR vidím porušenie mojich práv na spravodlivý proces - rovnosť zbraní, práva na obhajobu, ako aj porušenie práva na rovnosť účastníkov v konaní, ako aj práva na zákonný súd a zákonného sudcu, zakotvených v čl. 6 ods. 1, 3) písm. b) Dohovoru, v čl. 37 ods. 3), v čl. 38 ods. 1) Listiny a v čl. 48 ods. 1) Ústavy SR. Ak Krajský súd v Bratislave rozhodol uznesením sp. zn. 1 T–D 19/01, ktoré mi bolo doručené a krajský prokurátor ako procesná strana v trestnom konaní – žalobca podal proti tomuto uzneseniu sťažnosť, bolo povinnosťou Najvyššieho súdu SR pred svojím rozhodnutím doručiť mi túto sťažnosť, aby som sa k jej obsahu mohol vyjadriť.

Toto právo mi bolo upreté. Najvyšší súd nezaujímalo moje stanovisko - vyjadrenie k sťažnosti   prokurátora,   čo   považujem   za   porušenie   zásad   spravodlivého   procesu   a porušenie zásad rovnosti zbraní, ako aj práva na moju obhajobu. Zásady spravodlivého procesu nemôžu byť a nie sú zachované, keď jedna procesná strana - prokurátor podá sťažnosť   a   druhá   procesná   strana   -   obvinený   a   jeho   obhajcovia   túto   sťažnosť   nemajú doručenú   a   týmto   postupom   sa   im   bráni   a   znemožňuje   vyjadriť   sa   k   obsahu   sťažnosti prokurátora   a   zaujať   k   nej   stanovisko.   Najvyšší   súd   SR,   ktorý   má   rešpektovať   zásady spravodlivého procesu, dbať na zásady rovnosti zbraní a dodržiavania práv na obhajobu, tieto zásady nerešpektoval a stanovisko obvineného a jeho obhajoby nezadovážil   a ani neumožnil vyjadriť sa obhajobe k obsahu sťažnosti krajského prokurátora.

To znamená, že Najvyšší súd SR rozhodol o sťažnosti prokurátora bez toho, aby umožnil zaujať stanovisko k sťažnosti prokurátora mojou obhajobou. Zásada spravodlivosti je založená na rešpektovaní princípu rovnosti zbraní. Nemôže ísť o rovnosť zbraní, ak sa súd oboznámi len s obsahom sťažnosti prokurátora a nezaujíma ho a neumožní priestor na zaujatie   stanoviska   mojou   obhajobou.   Týmto   postupom   Najvyššieho   súdu   SR   došlo k absolútnej   nerovnosti   účastníkov,   ktorá   zásadne   ovplyvňuje   základnú   požiadavku spravodlivosti konania a znamená porušenie čl. 6 ods. 1), ods. 3) písm. b) Dohovoru. Ak   Najvyšší   súd   SR   rozhodoval   o   písomne   zdôvodnenej   sťažnosti   krajského prokurátora, ku ktorej som sa ja a moji obhajcovia nemali možnosť vyjadriť a súd mi toto právo uprel a neumožnil, neboli v odvolacom - sťažnostnom konaní možnosti prokurátora a mojej   obhajoby   rovnocenné.   V   trestných   veciach   platí   zásada,   že   obvinený   musí   mať možnosť zúčastniť sa prejednávania svojej veci pred nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje   o   jeho   občianskych   právach,   pričom   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola spravodlivo   prejednaná.   Za   základnú   garanciu   spravodlivého   prejednania   veci   pred nezávislým a nestranným súdom nespochybniteľne patrí aj právo písomného prejavu mojej obhajoby, ktorým tlmočím svoje stanoviská a vyjadrenia k obvineniu, k rozhodnutiam súdov a nesporne aj k opravným prostriedkom a k ich obsahu, ktoré podáva prokurátor. Len takýto   postup   môže   byť   spravodlivý,   ktorý   rešpektuje   rovnosť   zbraní   a   predovšetkým rovnosť strán v konaní v súlade s čl. 37 ods. 3) Listiny.

Postupom Najvyššieho súdu SR nebolo rešpektované moje právo na obhajobu, právo na spravodlivý proces a rovnosť zbraní, ako aj rovnosť strán v konaní, keď obsah sťažnosti podanej   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Bratislave   prokurátorom,   mne   a   ani   mojim obhajcom nebol doručený, aby som mohol poukázať sám a prostredníctvom obhajcov na nezákonnosť právneho názoru prokurátora.

Právo   na   obhajobu   a   príprava   obhajoby   nepochybne   zahrňuje   aj   právo   na stanoviská a vyjadrenia k opravným prostriedkom prokurátora. Spravodlivý proces nie je zachovaný, keď súd rozhoduje o mojich právach napr. na zákonný súd a zákonného sudcu v sťažnostnom konaní a uprie sa mi v tomto procesnom štádiu: a) byť o tom vôbec informovaný b) doručiť mne a zvoleným obhajcom obsah sťažnosti prokurátora c) dať mi možnosť vyjadriť sa k obsahu sťažnosti prokurátora d) zaujať stanovisko na hájenie mojich práv - nielen procesných v trestnom konaní, ale aj práv   ústavných,   vrátane   práv   a   slobôd,   priznaných   a rešpektovaných   medzinárodnými dohovormi. (...)

Odvolací súd vôbec nezaujímalo moje stanovisko k obsahu sťažnosti prokurátora. Nemal záujem o takéto   stanovisko,   nedal   mi   možnosť   zaujať   stanovisko   a   teda   porušil zásady spravodlivého procesu. Nemôže byť proces spravodlivý, ak sa rozhoduje o mne bezo mňa a ak sa mi formálne údajne priznávajú práva na obhajobu, ale reálne sa mi tieto práva neumožňujú uplatniť. (...)

Doručením   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR   som   v   podstate   bol   postavený   pred hotovú vec bez práva reálne uplatniť moje práva na obhajobu.

Osobitne poukazujem na obsah uznesenia Najvyššieho súdu SR, ktoré touto ústavnou sťažnosťou   napádam,   že   v   tomto   obsahu   uznesenia   sú   konštatované   sťažnostné   dôvody krajského prokurátora, ale nekonštatuje sa moje stanovisko k jeho sťažnosti ako súčasť môjho práva na obhajobu.

Teda   zo   samotného   vypracovania   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR   zjavne   vidieť upretie mojich práv na obhajobu, práva na spravodlivý proces a popretie zásady rovnosti zbraní, ako aj zásady rovnosti účastníkov v konaní pred súdom.

Tak ako sa súd zaoberal dôvodmi podanej sťažnosti krajským prokurátorom, bol povinný   v   súlade   so   zásadami   spravodlivého   procesu   a   zásadou   rovnosti   účastníkov v konaní pred súdom oboznámiť sa aj s mojím stanoviskom, na ktoré som mal právo, ak by boli rešpektované zásady spravodlivého procesu, právo na moju obhajobu, ako aj zásady rovnosti zbraní a rovnosti účastníkov v konaní pred súdom.

Teda   bolo   upreté   moje   právo   na   to,   aby   moja   vec   bola   spravodlivo   a   verejne prejednaná. Verejne neznamená len za prítomnosti verejnosti, ale pojem verejnosti musí byt' chápaný tak, že nemôže byť obsah sťažnosti prokurátora proti rozhodnutiu súdu I. stupňa pre mňa neznámy - tajný, bez toho, aby som k nemu mohol zaujať stanovisko a tak uplatniť priznané právo obhajoby a nestrannému a nezávislému súdu ponúknuť obhajobu mojich práv priznaných ústavou, medzinárodnými dohovormi, ako aj zákonmi.

Najvyšší súd SR svoje rozhodnutie oprel len o jednostranné preskúmanie rozhodnutia prvostupňového   súdu   z   pohľadu   podanej   sťažnosti   prokurátorom   bez   poznania   môjho stanoviska k nemu. Toto považujem za porušenie zásady spravodlivého procesu a ignoráciu mojich   práv   na   obhajobu,   ako   aj   ignoráciu   zásady   rovnosti   účastníkov   v   konaní   pred súdom.

Právo   na   spravodlivý   proces,   právo   obhajoby   a   právo   na   rovnosť   účastníkov v konaní pred súdom nemôže byť chápané a realizované len formálne, ale aj reálne a to tak, že nezávislý a nestranný súd mi umožní právo na obhajobu tým, že sa oboznámi s mojím stanoviskom k odvolaciemu prejavu prokurátora v rámci rešpektovania zásady rovnosti účastníkov   v konaní   pred   súdom   a   pri   svojom   nezávislom,   nestrannom   a spravodlivom rozhodovaní sa musí zákonite vysporiadať a zaoberať mojou argumentáciou, ako súčasťou môjho práva na obhajobu. Opačný postup je upretím práva na obhajobu, potláčaním práva na spravodlivý proces, nerešpektovania práva na rovnosť zbraní a nerešpektovaním práva na obhajobu, ako aj popieranie zásady rovnosti účastníkov v konaní pred súdom. (...) Najvyšší súd SR, pokiaľ postupoval tak, že ho nezaujímalo moje stanovisko k obsahu sťažnosti podanej prokurátorom, porušil čl. 6 ods. 1, 3) písm. b) Dohovoru na spravodlivý proces a práva na prípravu obhajoby, ako aj zásady rovnosti účastníkov v konaní pred súdom - čl. 37 ods. 3) Listiny.

Pokiaľ Najvyšší súd SR v napadnutom uznesení vyslovil právny názor, že miestne a vecne príslušným súdom na prejednanie mojej veci je Krajský súd v Bratislave, hoci jeho vecná príslušnosť nie je daná vzhľadom na záväzný právny názor Najvyššieho súdu SR, vyjadrený v uznesení sp. zn. D 6 To 16/02 zo dňa 16. júla 2002, tak sa neriadil dôsledne právami, ktoré mi priznávajú medzinárodné dohovory.

V čl. 38 ods. 1) Listiny základných práv a slobôd sa na rozdiel od čl. 48 ods. 1) Ústavy SR predpisuje, aby sa zákonom určila nielen príslušnosť súdu, ale aj príslušnosť sudcu. Listina v tomto prípade zaručuje jednotlivcovi viac práv a väčšiu právnu istotu. Toto Najvyšší súd SR v napadnutom uznesení nerešpektoval.

Krajský súd v Bratislave svoje uznesenie o postúpení veci vecne príslušnému súdu opieral o rešpektovanie čl. 38 ods. 1) Listiny základných práv a slobôd, keď vec postúpil Okresnému súdu Bratislava III, pretože Listina v tomto prípade zaručuje viac práv ako Ústava SR a ako vnútroštátny procesný predpis, pretože zaručuje aj právo na zákonného sudcu, ktorého príslušnosť určí zákon. (...)

Ak   prokurátor   podávajúci   obžalobu   nesprávne   právne   kvalifikuje   a   zažaluje   vec z tohto dôvodu na vecne a miestne nepríslušnom súde, nemôže nesprávny právny názor prokurátora   zakladať   vecnú   a   miestnu   príslušnosť   súdu,   pretože   takýto   postup   by   bol v rozpore s čl. 48 ods. 1) Ústavy SR a nesporne aj s čl. 38 ods. 1) Listiny základných práv a slobôd, pretože týmto postupom som odňatý zákonnému súdu a zákonnému sudcovi. Súd je povinný dbať na to, aby práva účastníkov konania neboli porušované a tobôž nie tým, že prokurátor nesprávne právne kvalifikuje žalovaný skutok a tým porušuje čl. 48 ods. 1) Ústavy SR, čl. 38 ods. 1) Listiny základných práv a slobôd, čo súd nemôže pripustiť. Ak sa tak stane, nesporne a nespochybniteľne dochádza k narušovaniu zásady rovnosti účastníkov   v   konaní   pred   súdom,   zakotvenej   v   čl.   37   ods. 3)   Listiny.   Nemožno   jednej procesnej strane pri rešpektovaní zásad spravodlivého procesu a zásad rovnosti účastníkov v   konaní   pred   súdom,   ako   aj   samotnej   zákonnosti,   umožniť   na   základe   nesprávneho právneho názoru vykonať výber súdu a sudcu a takto odňať občana zákonnému súdu a sudcovi.

Nesprávny právny názor na právnu kvalifikáciu skutku uvedeného v obžalobe bol nezákonný,   nespravodlivý   a   nezákonnosť   a   nespravodlivosť   nemôže   zakladať   právo   na prejednanie   veci   u   nezákonného   sudcu   a   súdu   a   takýmto   postupom   odňať   občana zákonnému sudcovi a súdu, ktorý je na to zriadený zákonom [čl. 38 ods. 1) Listiny]. Právna kvalifikácia skutku v podanej obžalobe prokurátorom nie je pre súd záväzná. Práve   v   prípadoch,   ak   súd   zistí   nesprávnu   právnu   kvalifikáciu   skutku,   na   základe skutkových podkladov, ktoré predložil prokurátor súdu v súvislosti s podanou obžalobou, sú práve   tieto   skutkové   podklady   z   hľadiska   správnej   právnej   kvalifikácie   pre   posúdenie príslušnosti súdu podstatné.

Ak súd zistí, že právna kvalifikácia skutku je nadsadená a nezodpovedá dôkazom, na ktorých je obžaloba postavená, je dokonca povinný rešpektovať zákonom stanovenú vecnú a miestnu príslušnosť súdu podľa správnej právne pravdepodobnej kvalifikácie skutku podľa trestného zákona a tým aj rešpektovať čl. 48 ods. 1) Ústavy SR, čl. 38 ods. 1) Listiny základných práv a slobôd, ale aj čl. 37 ods. 3) Listiny, kde je zakotvená rovnosť účastníkov konania. Opačný postup je porušením ústavného práva zakotveného v čl. 48 ods. 1) Ústavy SR, ako aj práva zakotveného v čl. 38 ods. 1) Listiny základných práv a slobôd, ktorá zaručuje viac práv a väčšiu právnu istotu jednotlivcovi, pretože predpisuje, aby sa zákonom určila   nielen   príslušnosť   súdu,   ale   aj   príslušnosť   sudcu.   Len   takýmto   postupom   je zachované aj právo zakotvené v čl. 37 ods. 3) Listiny na rovnosť účastníkov v konaní. Žiadny   z účastníkov   konania   nesprávnym   právnym   názorom   nemôže   zakladať   vecnú   a miestnu príslušnosť súdu a tým odnímať niekoho jeho zákonnému sudcovi.

V   danom   prípade   Najvyšší   súd   SR   svojím   uznesením   nerešpektoval   Listinu základných práv a slobôd, ktorá mi priznáva viac práv ako Ústava SR. Naopak, v zrušenom rozhodnutí   Krajského   súdu   v   Bratislave   boli   tieto   moje   práva   rešpektované   z   pohľadu Ústavy SR - čl. 48 ods. 1) a Listiny - čl. 38 ods. 1).

Najvyšší súd SR sa neriadil čl. 1) ods. 2 Ústavy SR pri svojej rozhodovacej činnosti. Riadil sa len vnútroštátnym predpisom (Trestný zákon a Trestný poriadok) a neriadil sa všeobecnými   pravidlami   medzinárodného   práva,   medzinárodnými   zmluvami,   ktorými   je Slovenská republika viazaná. Naopak, Krajský súd v Bratislave, rešpektujúc čl. 1 ods. 2) Ústavy SR, čl. 48 ods. 1) Ústavy SR, ako aj čl. 38 ods. 1) Listiny, rozhodol tak, že moje práva, ktorých porušenie vytýkam touto ústavnou sťažnosťou, boli zachované. Nakoniec Krajský súd v Bratislave takto svoje rozhodnutie aj správne zdôvodnil.

Tým, že neboli dodržané zásady spravodlivého procesu, rovnosti zbraní, práva na obhajobu,   nemohol   som   upozorniť   odvolací   súd   na   nesprávny   právny   názor   tlmočený v sťažnosti prokurátora, ktorý ignoroval čl. 1 ods. 2) Ústavy SR, čl. 48 ods. 1) Ústavy SR, ako aj čl. 38 ods. 1) Listiny. Dôsledkom toho bolo to, že Najvyšší súd SR vyhovel sťažnosti prokurátora   a   naviac   sa   vôbec   nevyporiadal   s   tým,   akým   spôsobom   sa   vysporiadal s právnou   argumentáciou   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Bratislave,   ktorý   okrem   iného svoje rozhodnutie oprel o čl. 1 ods. 2), čl. 12 ods. 1), čl. 19 ods. 1), čl. 46 ods. 1), čl. 7 ods. 2) Ústavy SR pri plnom rešpektovaní čl. 48 ods. 1) Ústavy SR a najmä čl. 38 ods. 1) Listiny základných práv a slobôd.

Najvyšší súd SR v napádanom uznesení naopak uvedené články Ústavy SR ignoroval vrátane Listiny základných práv a slobôd a svoje rozhodnutie oprel len o vnútroštátny procesný predpis v súlade s právnou argumentáciou krajského prokurátora, ktorú tlmočil v sťažnosti, ku ktorej som sa nemohol vyjadriť. Pritom podotýkam, že ide o toho istého dozorujúceho prokurátora, ktorý predmetnú vec kvalifikoval ako trestný čin sabotáže podľa § 97 ods. 1) písm. a) ods. 3 písm. b) Tr. zák. a ktorý sa týmto postupom usiloval založiť príslušnosť Krajského súdu v Bratislave, čo Najvyšší súd SR uznesením zo 16. júla 2002 sp. zn. D 6 To 16/02 zistil a preto nariadil Krajskému súdu v Bratislave, aby vo veci znovu konal a rozhodol potom, čo prijal záväzný právny názor, že „konanie obvinených nemožno posúdiť ako žalovaný trestný čin sabotáže a že bude treba zvážiť, ak sa skutok preukáže, či ich   konanie   by   nemohlo   napĺňať   znaky   trestného   činu   zneužitia   právomoci   verejného činiteľa“.

Zásady   spravodlivého   procesu,   zákonnosti,   práva   na   uplatnenie   práv   obhajoby, právo na rovnosť zbraní, sa vzťahuje na celé konanie, vrátane vecnej a miestnej príslušnosti súdu. Nemôže byť spravodlivé a zákonné, ak vecná a miestna príslušnosť je zakladaná na základe nesprávneho právneho názoru žalobcu, pretože takýmto postupom sa evidentne osoba   odníma   zákonnému   sudcovi   a súdu,   čo   je   v rozpore   so   zásadami   spravodlivého procesu a odporuje zákonnosti.»

Podaním z 5. mája 2003 sťažovateľ doplnil svoju ústavnú sťažnosť, pričom uviedol, že „Dôvodnosť mojej ústavnej sťažnosti opieram aj o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. Ndt 30/2002, ktoré sa stalo podkladom na publikovanie judikatúry, prijatej vo veci zmeny vecnej príslušnosti súdu na vykonanie konania na I. stupni“.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie vydal nasledovný nález:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   sp.   zn.   2   To–D   10/03   zo   dňa 26. 2. 2003 porušil právo na zákonný súd a sudcu, právo na spravodlivý proces, právo na obhajobu, právo na rovnosť účastníkov v konaní sťažovateľa Ing. I. L., pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil jeho práva podľa čl. 6 ods. 1), ods. 3) písm. b) Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   čl.   37   ods.   3),   čl.   38   ods.   1)   Listiny základných práv a slobôd a čl. 48 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   To-D   10/03   zo   dňa 26. 2. 2003 sa zrušuje a vec sa prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby o nej znovu konal a rozhodol.“ II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. (...).Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní. Podľa   čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne (...) o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva: (...)

b) mať primeraný čas a prostriedky na prípravu svojej obhajoby. Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nesúhlas   sťažovateľa   s postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a rozhodnutím najvyššieho súdu a jeho právnym názorom uvedeným v napadnutom uznesení sp. zn. 2 To-D 10/03 z 26. februára 2003, a teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v danej veci.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v konaní podľa čl. 37 ods. 3 listiny, práva na spravodlivý proces a v rámci toho na „rovnosť zbraní“ a práva na obhajobu podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) dohovoru.

Porušenie uvedených základných práv a princípov sťažovateľ vidí najmä v tom, že mu   nebola   doručená   sťažnosť   krajského   prokurátora   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský prokurátor“) proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T D 19/01 z 11. novembra 2002, ktorým bola jeho predmetná trestná vec postúpená na prejednanie Okresnému súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“). Sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu, že o uvedenej sťažnosti krajského prokurátora rozhodol bez toho, aby mu umožnil   zaujať   k   nej   stanovisko,   pretože „sťažnosť   krajského   prokurátora   mi   nebola doručená a nebola doručená ani mojim obhajcom a k obsahu tejto sťažnosti som nemal právo zaujať stanovisko a podať vyjadrenie ako súčasť svojej obhajoby“.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd predovšetkým poukazuje na to, že garancie zakotvené v čl. 6 ods. 3 dohovoru sú špecifické aspekty (prvky) práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 dohovoru,   preto   ústavný   súd   posúdil   sťažnosť   sťažovateľa   so   zreteľom   na   jeho   ods.   3 písm. b) a ods. 1 (mutatis mutandis rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kostovski z roku 1989). Ďalej ústavný súd poukazuje na to, že záruky čl. 6 dohovoru sa vzťahujú len na konania, v ktorých sa rozhoduje o „oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia“. Zmyslom a účelom predmetného sporu o príslušnosť medzi krajským súdom a krajskou prokuratúrou pred najvyšším súdom bolo rozhodnúť o tom, či krajský súd alebo okresný súd má vo veci sťažovateľa konať a rozhodnúť. Vzhľadom na to, že v kontexte danej veci spor o príslušnosť súdu nie je konaním bezprostredne spojeným s rozhodovaním o oprávnenosti trestného obvinenia sťažovateľa, a pretože v predmetnom spore bez ohľadu na to, ktorý súd je príslušný vo veci konať a rozhodovať, najvyšším súdom ani nemohlo byť prejudikované konečné   riešenie   vo   veci   samej,   teda   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho súdu   nemohlo ovplyvniť výsledok   trestného konania vedeného proti sťažovateľovi pred všeobecným súdom, podľa názoru ústavného súdu do obsahu práva na rovnosť účastníkov v konaní   a   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   (...) o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...), a práva mať primeraný čas a prostriedky na prípravu svojej obhajoby, ktoré sú zaručené v čl. 37 ods. 3 listiny a v čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) dohovoru, však nemožno zahrnúť aj práva takej povahy, porušenie ktorých   v okolnostiach   danej   veci   sťažovateľ   namietal.   Z týchto   dôvodov   je   na   tvrdené skutočnosti   tento   článok   neaplikovateľný   a sťažnosť   sťažovateľa   je   v tejto   časti   zjavne neopodstatnená.

2. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 listiny a podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 To-D 10/03 z 26. februára 2003. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu a jeho právnym názorom uvedeným v napadnutom uznesení, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho veci. Z citovaného   čl.   127   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranu základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy),   a to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, pozri tiež nález sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001).

Pretože v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecného súdu, bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu právomoci všeobecného súdu (v danom prípade najvyššieho súdu) vo veci sťažovateľa, t. j. prejednanie a rozhodnutie o sťažnosti krajského prokurátora proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 T D 19/01 z 11. novembra 2002, sú zlučiteľné s citovanými článkami ústavy, listiny a dohovoru.

V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   sp.   zn.   2   To-D   10/03   z   26.   februára   2003 najvyšší súd okrem iného uviedol:

«Argumentácia   krajského   súdu,   že   vykonanie   konania   týmto   súdom   ako   súdom prvého stupňa vo veci, v ktorej došlo v dôsledku vysloveného právneho názoru najvyšším súdom k vylúčeniu možnosti ďalej posudzovať žalovaný skutok ako trestný čin uvedený v § 17 Tr. por., by odporovalo ústavnej zásade, že nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (článok 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), je nesprávna.

Spomenuté ústavné právo je naplnené, ak v konkrétnej veci rozhodne súd nadaný právomocou   a príslušnosťou   a takým   sudcom   (resp.   sudcami),   ktorý   je   rozvrhom   práce určený na jej prerokovanie a rozhodnutie.

Podľa článku 48 ods. 1, vety druhej Ústavy Slovenskej republiky príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Trestný   poriadok   (zákon   č.   141/1961   Zb.   v znení   neskorších   predpisov)   vecnú príslušnosť krajského súdu ako súdu prvého stupňa upravuje v ustanovení § 17 Tr. por. Viazanosť tohto súdu v otázke príslušnosti trvá po celé konanie pred súdom aj keď sa počas neho zistí, že v dôsledku zmeny právneho posúdenia skutku nejde o trestný čin uvedený v § 17 Tr. por.

Výslovná   úprava   v ustanovení   §   222   ods.   1   Tr.   por.   prikazuje   krajskému   súdu rozhodnúť aj vo veci, v ktorej by inak prichádzala do úvahy vecná príslušnosť okresného súdu. Uvedené ustanovenie prelamuje všeobecnú úpravu o vecnej príslušnosti krajského súdu ako súdu prvého stupňa a špeciálnou úpravou takú príslušnosť krajského súdu zakladá až do právoplatného skončenia veci.

Analogická   situácia   nastáva   aj   v prípade   odvolacieho   konania   pri   aplikácii ustanovenia § 259 ods. 1 Tr. por., keď v dôsledku vysloveného záväzného právneho názoru odvolacieho súdu skutok pôvodne obžalobou kvalifikovaný ako niektorý z trestných činov uvedených v § 17 Tr. por. už ďalej nebude možné takto kvalifikovať ale bude prichádzať do úvahy   jeho   posúdenie   ako   trestného   činu,   o ktorom   by   inak   v prvom   stupni   vykonával konanie okresný súd.

Slovný výraz „spravidla“ použitý v ustanovení § 259 ods. 1 Tr. por. neumožňuje odvolaciemu súdu ani po vyššie naznačenom prípade vec prikázať inému súdu, než tomu súdu o rozhodnutie ktorého ide. Ak totiž odvolací súd po zrušení rozsudku podľa uvedeného ustanovenia   nepostupuje,   môže   buď   za   splnenia   podmienok   uvedených v   § 259 ods.   3 Tr. por. sám meritórne rozhodnúť alebo z dôvodov predpokladaných v ustanovení § 260 Tr. por. vec vrátiť prokurátorovi na došetrenie.

Teraz posudzovaná vec z hľadiska riešenia vecnej príslušnosti na vykonanie konania v prvom   stupni   je   identická   s vyššie   uvedenou   procesnou   situáciou.   Ustanovenie   §   149 ods. 1 písm. b) Tr. por. neumožňuje súdu povolanému rozhodnúť o podanej sťažnosti, aby po   zrušení   ňou   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   o vrátení   veci   prokurátorovi   na došetrenie uložil povinnosť inému súdu, než tomu o rozhodnutie ktorého ide, aby o veci znovu konal a rozhodol. Výnimku tvoria iba prípady uvedené v odseku 5) ustanovenia § 149 Tr. por. Podľa tohto ustanovenia iným súdom toho istého druhu a stupňa, ktorému môže byť vec prikázaná je taký súd v obvode sťažnostného súdu, ktorý je tomuto súdu bezprostredne podriadený. Spomenuté ustanovenie predstavuje prelom do zásady miestnej príslušnosti. Ani na jeho podklade však nemožno založiť vecnú príslušnosť okresného súdu a to ani v prípade, že skutok ďalej nebude možné posudzovať ako trestný čin uvedený v § 17 Tr. por. Prihliadajúc na vyššie uvedené úvahy preto už Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení zo 16. júla 2002, sp. zn. D 6 To 16/02 napriek tam vyslovenému právnemu názoru rozhodol, aby v predmetnej veci znovu konal a rozhodol krajský súd ako súd prvého stupňa.

Za tohto stavu nebolo možné podanú obžalobu znovu predbežne prejednať a vec postúpiť Okresnému súdu Bratislava III, lebo citované skoršie uznesenie najvyššieho súdu založilo   príslušnosť   krajského   súdu,   opierajúc   sa   o zákonnú   úpravu,   na   ktorú   už   bolo poukázané».

V citovanej   časti   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a jednoznačným   spôsobom   uviedol dôvody, pre ktoré treba ustanovenie § 17 a § 222 ods. 1 Trestného poriadku vykladať a uplatňovať práve takýmto spôsobom, a nie iným, a tým zároveň podľa názoru ústavného súdu   ústavne   konformným   spôsobom   (dostatočne   a relevantne)   odpovedal   aj   na argumentáciu   sťažovateľa,   podľa   ktorej   tieto   zákonné   ustanovenia   treba   vykladať a uplatňovať odlišne.

V každom   prípade   uvedený   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   popreli   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu interpretácia ustanovení § 17 a § 222 ods. 1 Trestného poriadku najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje a na meritórne preskúmanie uvedeného rozhodnutia preto ústavný súd nie je oprávnený.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   iný   záver   nemožno   vyvodiť,   ani   pokiaľ   ide o sťažovateľom predložené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Ndt 30/2002, pretože toto uznesenie   je   založené   na   pomerne   odlišnej   právnej   a skutkovej   situácii   než   namietané rozhodnutie a odôvodnenie najvyššieho súdu.

Z týchto dôvodov bola sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.Nad rámec uvedeného k tejto časti predmetnej ústavnej sťažnosti treba dodať, že podľa   zistenia   ústavného   súdu   najvyšší   súd   založil   svoje   sťažovateľom   napadnuté rozhodnutie   vo   veci   sťažovateľa   na   predchádzajúcej   judikatúre   najvyššieho   súdu,   a   to predovšetkým   na   jeho   judikáte   uverejnenom   pod   číslom   32/1977   Zbierky   rozhodnutí trestných,   pričom   ani   tento   jeho   postup   nie   je   možné   –   prihliadnuc   aj   na   to,   že   plne rešpektuje   princíp   právnej   istoty   ako   jednej   z obsahových   náležitostí   právneho   štátu   - považovať za odporujúci citovaným článkom ústavy a dohovoru.

Zo všetkých uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 20. januára 2005