znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 12/01-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu predbežne prerokoval podnet Ing. Š. M., bytom M. H., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 2 ods. 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozhodnutiami súdov prvého a druhého stupňa vo veci Okresného súdu v Topoľčanoch sp. zn. 7 C 139/94 a takto

r o z h o d o l :

Podnet Ing. Š. M. na začatie konania o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo   dňa 9. februára 2001 doručené podanie Š. M., bytom M. H. (ďalej len „navrhovateľ“), označené   ako   „Podnet   na   začatie   konania   vo   veci   porušenia   Ústavy   SR   a Listiny základných   práv   a slobôd“,   v ktorom   navrhovateľ   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 2 ods. 3 v spojení s článkom 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 3 ústavného zákona č. 23/1991 Zb. Listina základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a čl.   19   ods.   1   ústavy   v spojení s článkom 10 ods. 1 listiny rozhodnutiami súdov prvého a druhého stupňa vo veci Okresného súdu v Topoľčanoch (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 139/94.

Z podnetu vyplýva, že navrhovateľ bol žalovaným v konaní okresného súdu sp. zn.   7   C   139/94,   v ktorom   bývalá   zamestnankyňa   navrhovateľa   namietala neplatnosť   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru,   ku   ktorému   malo   dôjsť   dňa 27. júna 1994, a žiadala o priznanie náhrady mzdy za dobu od okamžitého zrušenia pracovného   pomeru.   Okresný   súd   dňa   31.   októbra   1994   rozhodol,   že   okamžité zrušenie   pracovného   pomeru   bolo   neplatné   a že   pracovný   pomer   naďalej   trvá, a zároveň zaviazal   navrhovateľa   na   náhradu   mzdy   za   obdobie   odo   dňa   neplatného okamžitého zrušenia pracovného pomeru do dňa vynesenia rozsudku. Voči tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ odvolanie, o ktorom Krajský súd v Bratislave, pobočka Nitra,   dňa   27.   januára   1995   rozsudkom   č.   k.   29   Co   2/95-59   rozhodol   tak,   že rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Navrhovateľ uviedol, že porušenie jeho základných práv nastalo tým, že tak prvostupňový, ako aj odvolací súd posúdili okamžité skončenie pracovného pomeru bývalej   zamestnankyne   navrhovateľa   ako   neplatné,   „a   to   aj   napriek   skutočnosti doloženej   listinným   dôkazom   (mzdovým   listom   žalobkyne   za   rok   1994),   že   so žalobkyňou   po   doručení   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   dňa   28. 6. 1994 pracovný pomer ukončený nebol, tento trval naďalej až do 1. 7. 1994, kedy žalobkyňa ukončila pracovný pomer so žalovaným dňom 30. 6. 1994 dohodou a dňa 1. 7. 1994 sa zapísala do evidencie nezamestnaných na Okresnom úrade práce v Bánovciach nad Bebravou“.

Porušenie svojich práv rozhodnutiami príslušných súdov ďalej navrhovateľ vidí v tom,   že   okresný   súd   považoval   bývalú   zamestnankyňu   navrhovateľa   za   členku základnej organizácie odborového zväzu pri firme navrhovateľa a dospel k záveru, že navrhovateľ   mal   povinnosť   požiadať   príslušný   odborový   orgán   o predchádzajúci súhlas s okamžitým zrušením pracovného pomeru. Podľa názoru navrhovateľa však pri jeho firme v rozhodnom čase nepôsobil „žiadny odborový orgán, ktorý by bol spôsobilý na právne úkony“, keďže v roku 1994 nebola odborová organizácia pri firme navrhovateľa   zapísaná   v evidencii   odborových   a zamestnávateľských   organizácií vedenej   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky.   V dôsledku   údajného nesprávneho posúdenia otázky existencie odborového orgánu pri firme navrhovateľa okresným súdom bola podľa navrhovateľa poškodená jeho dobrá povesť a jeho dobré meno i osobná česť.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) každý   návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   vrátane podnetu podľa čl. 130 ods. 3 ústavy ústavný súd skúma, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nie je ústavný súd príslušný, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Ústavný súd zásadne nemá oprávnenie   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil   (napr.   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00).   Inými   slovami,   úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy.

V dôsledku   údajného   nesprávneho   posúdenia   skutkového   stavu   okresným súdom došlo podľa navrhovateľa k porušeniu jeho základných práv obsiahnutých v čl. 2 ods. 3 v spojení s článkom 13 ods. 1 ústavy a čl. 2 ods. 3 listiny a v čl. 19 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 10 ods. 1 listiny. Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy aj listiny každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať len na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy   a čl.   10   ods.   1   listiny   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa názoru ústavného súdu medzi údajným porušením   týchto   ustanovení a postupom   všeobecného súdu   pri   zisťovaní skutkového stavu a skutkovými a právnymi závermi, ktoré z tohto stavu vyvodí, nie je priama súvislosť.

Pokiaľ ide o porušenie práv podľa čl. 2 ods. 3 v spojení s čl. 13 ods. 1 ústavy a paralelných ustanovení listiny, ktoré navrhovateľ namieta, ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vyslovil, že podnet by mohol mať svoje opodstatnenie len vtedy, ak by právoplatnými rozhodnutiami všeobecných súdov boli konkrétnym   spôsobom   porušené   konkrétne   základné   práva   zaručené   buď   druhou hlavou   ústavy   (II.   ÚS   11/95),   alebo Dohovorom   o ľudských   právach   a základných slobodách (I. ÚS 4/00), prípadne inou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy. Ustanovenia vyjadrujúce zásady právneho štátu, a takým ustanovením je aj čl. 2 ods. 3 ústavy, resp. listiny, nemožno samostatne aplikovať (a teda namietať ich porušenie) v konaní o porušení individuálneho základného práva alebo slobody fyzickej alebo právnickej   osoby   prostredníctvom   a na   základe   podnetu   pred   ústavným   súdom (I. ÚS 24/98).   Rovnako   čl.   13   ústavy   podľa   názoru   ústavného   súdu   určuje   miesto a úlohu   zákonov   pri   ukladaní   povinností   a obmedzovaní   základných   práv   a slobôd a ako   taký   smeruje   výlučne   k zákonodarnému   orgánu,   a nie   k súdnym   orgánom (I. ÚS 32/98).   Vo veci   údajného   porušenia   práv   navrhovateľa   podľa   čl.   19   ods.   1 ústavy nie je vylúčená právomoc všeobecných súdov, takže ústavný súd si nemôže prisvojiť právomoc nahradzovať prípadné rozhodnutia všeobecných súdov v tejto veci bez toho, aby tým neporušil princíp oddelenosti a procesnej samostatnosti ústavného a všeobecného systému výkonu súdnictva. Zároveň vo vzťahu k čl. 19 ods. 1 ústavy ústavný   súd   už   vyslovil,   že   porušenie   ním   priznaných   práv   nemôže   nastať rozhodnutím   štátneho   orgánu,   ktorým   tento   orgán   uplatní   svoju   právomoc (I. ÚS 22/94).

Ak ústavný súd nezistí priamu súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   podnetu   a tento   odmietne   (napr.   I.   ÚS   93/97, I. ÚS 87/97,   I.   ÚS 20/97,   I.   ÚS   31/98).   Navrhovateľ   namietal,   že   postupom a rozhodnutiami všeobecných súdov z roku 1994, resp. 1995 bolo porušené jeho právo konať, čo zákon nezakazuje, nebyť nútený konať, čo zákon neukladá, byť podrobený povinnostiam   uloženým   len   na   základe   zákona   a pri   zachovaní   základných   práv a slobôd, ako aj jeho právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,   osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V K. 14. marca 2001