znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 119/2015-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti CD Consulting, s. r. o., Politickýchvězňů   1272/21,   Praha-Nové   Město,   Česká   republika,   zastúpenej   advokátomdoc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,Grösslingová   4,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   právapodľa čl. 46 ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konanívedenom pod sp. zn. 9 Co 458/2014 a jeho uznesením z 18. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti CD   Consulting,   s.   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola12. februára 2015   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti CD   Consulting,   s. r. o.,Politických vězňů 1272/21, Praha-Nové Město, Česká republika (ďalej len „sťažovateľka“),zastúpenej   advokátom   doc. JUDr. Branislavom   Fridrichom,   PhD.,   advokátska   kanceláriaFridrich   Paľko,   s.   r.   o.,   Grösslingová   4,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušeniajej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 9 Co 458/2014 a jeho uznesením z 18. decembra 2014 (ďalej aj „napadnutéuznesenie krajského súdu“)

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:„Okresný   súd   Topoľčany   doručil   sťažovateľovi,   resp.   jeho   právnemu   zástupcovi uznesenie zo dňa 19. 5. 2014 sp. zn.: Spr 3303/2014, ktorým došlo k uloženiu povinnosti úhrady súdneho poplatku vo výške 35,00 EUR za spracovanie hromadného podania podľa položky č.20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.).

Sťažovateľ   s   uložením   povinnosti   nesúhlasil   a   preto   podal   proti   rozhodnutiu odvolanie, kde uviedol všetky právne dôvody spochybňujúce právne závery okresného súdu a poukázal aj na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky produkovanú vo veci povinnosti zaplatiť súdny poplatok.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 18. 12. 2014 sp.zn.: 9Co 458/2014 tak, že napadnuté rozhodnutie ukladajúce povinnosť úhrady potvrdil. Sťažovateľ sa nemohol stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu druhého stupňa a jeho právnymi závermi a to najmä preto, že tieto neprípustným spôsobom limitujú jeho základné práva tak, ako je to rozvedené nižšie v tejto sťažnosti...

Tvrdíme,   že   Okresný   súd   Topoľčany   a   porušovateľ   porušili   právo   sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl.46 ods. 1 Ústavy SR ako aj jeho právo na spravodlivý - súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru tým, že svoje rozhodnutie formulovali na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a osobitne aplikácie protiústavnej úpravy bez toho, aby vyvolali konanie na potvrdenie domnienky   o   ústavnosti,   ktorá   je   však   vyvrátiteľná   rozhodnutím   o   abstraktnej   kontrole ústavnosti.“

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:«...   Povinnosť   úhrady   poplatku   za   úkony   súdu,   tak   ako   bola   stanovená   súdom v napadnutom uznesení, nemožno sťažovateľovi uložiť.

... Z napadnutého uznesenia vôbec nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také,   ktoré   tvoria   spoločne   hromadné   podanie.   Bez   existencie   akejkoľvek   špecifikácie v tomto naznačenom smere nie je možné ukladať sťažovateľovi povinnosť úhrady poplatku za úkony súdu. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Súd môže viazať povinnosť úhrady len ku konkrétnemu (jednotlivému) úkonu a preto v uznesení musí špecifikovať akého konkrétneho úkonu sa úhrada týka.

...   Akokoľvek,   sťažovateľ   nenavrhol   súdu   vykonať   úkony.   Podľa   ust.   §   1   zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú   na   návrh.   Poplatky   sa   môžu   vyberať   aj   za   konanie   a   úkony   vykonávané bez návrhu   v prospech   poplatníka,   ale   len   ak   je   to   v   sadzobníku   výslovne   uvedené.   V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné   vyberať   bez   návrhu   poplatníka   na   vykonanie   úkonu   súdu.   Poznamenávame,   že poplatok z návrhu na začatie konania nie je možné zamieňať s poplatok za úkony súdu....   Z   napadnutého   uznesenia   vôbec   nie   je   zrejmé,   prečo   boli   podania   súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň. Táto skutočnosť musí byť v spojení s ust. §42a OSP známa a musí byť nezameniteľné definovaná. Inak by hrozilo, že súd vyhlási akékoľvek podanie za súčasť hromadného podania a spoplatní ho. Tvrdíme, že podanie nie je hromadným podaním.

... Z napadnutého uznesenia tiež nie je zrejmé, či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť, alebo nemá byť spoplatnené. Spoplatnené totižto v spojení s ust. § 42a OSP nemôže byť podanie, ktoré je v poradí prvým až deviatym podaním.

...   Vyššie   uvedené   právne   závery   sú   v   súlade   s   publikovaným   rozhodnutím všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn.4 Cdo 39/2007 cit.: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade   poplatková   povinnosť   nevzniká   a   analogické   určenie   výšky   súdneho   poplatku neprichádza do úvahy“...

... Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým   je   odôvodnenie.   V   zmysle   ust.   §   169   ods.   1   OSP cit.: „v   písomnom   vyhotovení uznesenia   sa   uvedie,   ktorý   súd   ho   vydal   ďalej   označenie   účastníkov   a   veci,   výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.“ Výnimky z povinnosti uviesť v písomnom vyhotovení uznesenia odôvodnenie ustanovuje § 169 v odsekoch 2 a 3, pričom tam uvedené podmienky pri napadnutom uznesení splnené neboli. Z uvedeného dôvodu   je   napadnuté   uznesenie   nepreskúmateľné,   pre   úplnú   absenciu   dôvodov   jeho vydania. Keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne dôvody, ktoré   viedli   súd   k   jeho   vydaniu   sťažovateľ   nepozná   a   rozhodnutie   je   bez   odôvodnenia nepreskúmateľné.»

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej namieta, že „porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Totižto všeobecne záväzný právny predpis, konkrétne položka č.20b Sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb.), ktorý sa týka veci, je v rozpore sústavou. Porušovateľ, alebo súd prvého stupňa, mali v tomto prípade postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.“.

Sťažovateľka   následne   uvádza   podrobnú   argumentáciu   smerujúcu   k   záveru,že zavedenie «poplatku   za   spracovanie   hromadného   podania   ústavne   nekonformne deformuje záruku základného práva na   prístup   k súdu   osoby, ktorej postavenie   je iné z dôvodu, že v jeden deň, pred jedným súdom podáva desať a viac návrhov. Táto osoba je zároveň z uvedeného dôvodu znevýhodňovaná a poškodzovaná vo svojej majetkovej sfére oproti iným osobám, ktoré realizujú podanie v ten istý deň, pred tým istým súdom v počte menšom   ako   desať   kusov.   To   všetko   je   ústavne   neprípustné   a   predstavujúce   porušenie základných justičných práv.

...   Žiadna   právna   úprava   doposiaľ,   teda   ani   zákon   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych poplatkoch a ani zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch nepozná poplatok, ktorý by bol pomenovaný „poplatok za spracovanie podania“. Osobitný poplatok za spracovanie neexistuje.».

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1) Základné právo spoločnosti CD Consulting, s. r. o... na súdnu ochranu zaručené čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Nitre   v   konaní vedenom pod sp. zn.: 9Co 458/2014 bolo porušené.

2) Základné právo spoločnosti CD Consulting, s. r.o... na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   9Co   458/2014   bolo porušené.

3) Základné právo spoločností CD Consulting, s. r. o... na súdnu ochranu zaručené čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dňa 18. 12. 2014 sp.zn.: 9Co 458/2014 bolo porušené.

4) Základné právo spoločností CD Consulting, s. r. o... na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dňa   18.   12.   2014   sp.   zn.:   9Co   458/2014   bolo porušené.

5) Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 18. 12. 2014 sp. zn.: 9Co 458/2014 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.

6) Spoločnosti CD Consulting, s. r. o... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100,- EUR, ktoré je jej Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7) Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť spoločnosti CD Consulting, s. r. o... trovy konania, tak   ako   budú vyčíslené   v písomnom   vyhotovení   nálezu, na   účet   jej právneho zástupcu Fridrich Paľko, s. r. o... a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy apráva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   ktorýmv odvolacom   konaní   potvrdil   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   o   povinnosti   sťažovateľkyzaplatiť   súdny   poplatok   za   spracovanie   hromadných   podaní,   ako   aj   postupom,   ktorýpredchádzal jeho vydaniu.

V   súvislosti   s   vecným   preskúmaním   napadnutého   uznesenia   krajského   súdua postupu,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   poukazuje   ústavný   súd   na   svoju   doterajšiujudikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k   úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenieprávnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ichnositeľov,   t. j. fyzické   osoby   a   právnické   osoby.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo   ochranuzákladného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupnébez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepciatýchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, apreto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existencioutakýchto   konaní   sa   však   nevyčerpávajú   ústavné   požiadavky   späté   s   uplatňovanímzákladných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnejmoci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávislea s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takýchprocesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takéhopostupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sav rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánuverejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využitívšetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, žetakéto   rozhodnutie   obsahuje   aj   odôvodnenie,   ktoré   preukázateľne   vychádza   z   týchtoobjektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiťkaždému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základnéprávo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladovustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpokladyustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konaniaso   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto   postaveniavyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojilaj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístupk súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzenívšak   nesmie   obmedziť   prístup   jednotlivca   k   súdu   takým   spôsobom   a   v   takej   miere,že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzeniasú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie,len   vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitýmiprostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základv právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoréSlovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výkladaplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochranydôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platnáa účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyje   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázkynastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasneobjasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektuje plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdyodôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každýargument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľapovahy   rozhodnutia.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť   odôvodniť   rozhodnutie,vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti danéhoprípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorýje pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak všakide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveďpráve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Gréckoz 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskompre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušnýchna poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavyústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienkya podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktoréhosa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanejveci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovaniasťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovaťzáver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd nesprávne aplikovalprílohu   (Sadzobník   súdnych   poplatkov   položka   20b)   zákona   Slovenskej   národnej   radyč. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“), čím malo dôjsť k porušeniuzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd uviedol:«Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa   §   219   ods.   2   OSP,   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   pripadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 42a ods. 1 OSP hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň.

Podľa § § ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra   trestov   (ďalej   len   Zákon   o   súdnych   poplatkoch)   poplatky   sa   vyberajú aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) Zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ odvolateľ a dovolateľ.

Podľa   §   6   ods.   1   citovaného   zákona   sadzba   poplatku   je   uvedená   v   sadzobníku percentom zo základu poplatku (ďalej len „percentná sadzba“) alebo pevnou sumou. Podľa   položky   20b   Sadzobníka   súdny   poplatkov,   ktorý   tvorí   prílohu   Zákona o súdnych poplatkoch za spracovanie hromadného podania za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie je sadzba súdneho poplatku 1 euro.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že toto rozhodnutie je vecne správne, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil, majúc za preukázané, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď navrhovateľovi vyrubil súdny   poplatok   za   hromadné   podanie   v   sume   35   eur.   S   odôvodnením   napadnutého uznesenia   sa   odvolací   súd   stotožňuje   a   v   ďalšom   naň   odkazuje   (§   219   ods.   2   OSP). Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu a k námietkam navrhovateľa, uvedeným   v   odvolaní,   odvolací   súd   dodáva,   že   aj   keď   riadne   odôvodnenie   uznesenia, rovnako ako rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa, článku 46 ods. 1 a článku 48   ods.   2   Ústavy   SR,   stručné   odôvodnenie   rozhodnutia   o   poplatkovej   povinnosti, spočívajúce v uvedení konkrétnych vecí za spracovanie ktorých ako hromadného podania bol súdny poplatok vyrubený s uvedením konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov v   Zákone   o   súdnych   poplatkoch   so   stručným   odôvodnením,   vyhovuje   požiadavke dostatočného odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa   intenzitu   odňatia   možnosti   konať   pred   súdom   z   dôvodu   nedostatočného odôvodnenia   napadnutého   uznesenia.   Podstatou   súdneho   rozhodovania   je   totiž, poskytovanie   materiálnej   právnej   ochrany   dotknutých   práv,   a   nie   prepätý   formalizmus pri koncipovaní   súdneho   rozhodnutia.   Preto   pre   dostatočné   odôvodnenie   uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti je podstatné, aby z neho bolo zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená a v akej výške a podľa ktorej položky. Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení dostatočne zrozumiteľne a jasne uviedol, na základe čoho vyrubil navrhovateľovi   súdny   poplatok,   za   aký   úkon   súdu   a   v   akej   výške.   Svoje   rozhodnutie aj náležite odôvodnil príslušnými zákonnými ustanoveniami. Okrem toho, vo výrokovej časti napadnutého   rozhodnutia   prvostupňový   súd   riadne   špecifikoval   jednotlivé   podania navrhovateľa (predmet konania a meno odporcu), ktoré považoval za súčasť hromadného podania   tak,   aby   nedošlo   k   ich   zámene,   resp.   k   prípadnému   duplicitnému   vyrubeniu súdneho   poplatku.   Odvolací   súd   ďalej   dodáva,   že   navrhovateľ   nepreukázal,   že   by predmetných 35 podaní na súd nepodal on alebo že neboli podané v ten istý deň, teda, že by v danom prípade nemalo ísť o hromadné podanie v zmysle § 42a ods. 1 OSP, preto jeho odvolaciu námietku, že nejde o hromadné podanie odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. Položka 20b sadzobníka súdnych poplatkov výslovne stanovuje, že súdny poplatok sa platí za každé podanie, ktoré je súčasťou hromadného podania (t. j. vrátane prvého až deviateho podania), preto tvrdenie navrhovateľa, že prvé až deviate podanie sa nespoplatňuje, je zavádzajúce.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku navrhovateľa, že nenavrhol súdu vykonať úkony, odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   v   ustanovení   §   139b   vyhlášky   č.   543/2005   Z.   z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy je upravená definícia spracovania hromadného podania.

Podľa § 139b ods. 1 citovanej vyhlášky spracovaním hromadného podania je zistenie počtu   podaní   tvoriacich   hromadné   podanie   a   spracovanie   zoznamu   podaní   tvoriacich hromadné podanie v členení na podania tvoriace hromadné podanie určené na odoslanie inému   súdu   a   na   podania   určené   na   zapísanie   do   príslušného   súdneho   registra. Spracovaním   hromadného   podania   je   ďalej   vykonanie   úkonov   podľa   odsekov   2   až   6 na súde, ktorý hromadné podanie prijal.

Prvostupňový súd po   tom.   ako mu boli doručené   podania navrhovateľa   v počte 35 kusov, bol povinný sa ním zaoberať, to znamená spracovať ich ako to má na mysli § 139b ods. 1 vyhlášky. Spracovanie dôjdeného hromadného podania je   úkon súdu, ktorý súd vykonáva aj bez osobitného návrhu, preto odvolacia námietka navrhovateľa, že na takýto úkon súdu nedal návrh, neobstojí. Spracovanie procesných podaní doručených súdu je úkonom vykonaným v prospech účastníka konania (§ 1 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.), pretože je nevyhnutným predpokladom ďalšieho procesného postupu súdu vo veci, ktorej sa obsah týchto podaní týka. Ak súd vykonal úkon, ktorý je nevyhnutný pre ďalšie konanie, a ktorý podlieha poplatkovej povinnosti v zmysle Sadzobníka súdnych poplatkov, bol súd povinný účastníkovi konania, ktorý toto procesné podanie urobil, uložiť povinnosť zaplatiť súdny poplatok podľa položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov za spracovanie hromadného podania,   Z uvedených   dôvodov   odvolací   súd   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.»

Na   základe   citovaného   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v napadnutomuznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   s   odvolacíminámietkami   sťažovateľky,   s   ktorými   sa   nestotožnil,   a   preto   predmetné   uznesenieprvostupňového súdu potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenie krajského súdunemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za   zjavne   neodôvodnené   a   aniza arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporuv zákone,   resp.   popierajú   podstatu,   zmysel   a   účel   v   napadnutom   konaní   aplikovanýchustanovení zákona o súdnych poplatkoch (položka 20b Sadzobníka súdnych poplatkov).

Námietku sťažovateľky, že krajský súd mal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm.b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), nemožno akceptovať. Predpokladomuvedeného postupu je to, že súd dospeje k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis,ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorouje   Slovenská   republika   viazaná.   Krajský   súd   v napadnutom   uznesení   podáva   výkladpríslušných ustanovení, pričom je zrejmé, že nedospel k záveru o rozpore týchto ustanovenís ústavou, preto nebol povinný prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky poukazuje ústavný súd tiež na svojustabilizovanú judikatúru, podľa ktorej je ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127ods. 1   ústavy   viazaný   prezumpciou   ústavnosti   právnej   normy,   ktorá   sa   má   (mala)na posudzovaný prípad aplikovať (porovnaj I. ÚS 39/96, I. ÚS 259/07, III. ÚS 225/04,IV. ÚS   2/08,   IV.   ÚS   50/2010).   Z   uvedeného   tiež   vyplýva,   že   ústavný   súd   v   konanío sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy neskúma ako predbežnú otázku, či právna norma,ktorú všeobecné súdy aplikovali (mali aplikovať), je v súlade s ústavou.

Ústavný   súd   taktiež   poukazuje   na   to,   že   nemá   právomoc   z   vlastného   podnetu(ex offo)   začať   konanie   o   súlade   zákonov   s   ústavou   podľa   čl.   125   ods.   1   ústavy.Toto konanie môže začať výlučne na základe návrhu na to oprávnenej osoby [čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy, obdobne aj § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákonao ústavnom súde].

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesenímkrajského   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   a   základným   právompodľa čl. 46   ods.   1   ústavy   a   právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorých   porušeniesťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd poprípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jej porušení.Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalšíchnávrhoch sťažovateľky uplatnených v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015