znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 119/2014-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   marca   2014 predbežne prerokoval sťažnosť Z. G., M., zastúpenej advokátom Mgr. M. M., D., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 písm.   a) a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd rozsudkom   Okresného   súdu Považská   Bystrica   č. k. 5 C 10/2012-94 z   31. mája 2012   a rozsudkom   Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 Co 215/2012-116 z 12. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. G.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 30. decembra 2013 doručená sťažnosť Z. G. (ďalej len,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“),   základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 1 písm.   a) a ods. 2 ústavy,   ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom Okresného   súdu   Považská   Bystrica   (ďalej len  ,,okresný   súd“)   č. k. 5 C 10/2012-94 z 31. mája   2012   (ďalej   len  ,,rozsudok   okresného   súdu“)   a   rozsudkom   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len,,krajský súd“) č. k. 4 Co 215/2012-116 z 12. septembra 2013 (ďalej len,,rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľka ako žalobkyňa žiadala, aby okresný súd rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť jej sumu 8 321,60 € spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od 15. novembra 2011 do zaplatenia a nahradiť   jej   trovy   konania.   Podaniu   žaloby   predchádzalo   uzavretie   kúpnej   zmluvy so žalovaným, ktorej predmetom bol predaj osobného motorového vozidla. Podľa názoru sťažovateľky vozidlo aj napriek ubezpečeniu žalovaného malo vady, a preto z uvedeného dôvodu   odstúpila   od   zmluvy   a   žiadala   od   žalovaného   vrátenie   kúpnej   ceny   spolu so všetkými nákladmi, ktoré jej v súvislosti s uplatnením jej práva vznikli. Keďže žalovaný dobrovoľne neplnil, sťažovateľka podala žalobu na príslušnom okresnom súde. Okresný súd napadnutým   rozsudkom   žalobu   zamietol,   keď   dospel   k   záveru,   že   (i)   sťažovateľka nepreukázala   tvrdené   vady   v   čase   predaja   vozidla,   a   zároveň   z   dôvodu,   že   (ii)   medzi účastníkmi po odstúpení od zmluvy vznikol vzťah z bezdôvodného obohatenia, obsahom ktorého je povinnosť vrátiť druhému všetko, čo podľa zmluvy dostal; vzhľadom na uvedené bol okresný súd toho názoru, že sťažovateľka sa nemohla domáhať vrátenia kúpnej ceny bez toho,   aby   vo svojom   návrhu   (žalobe)   vyjadrila   vzájomnosť   a   podmienenosť   práv a povinností účastníkov. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny.   Stotožnil   sa   pritom   so   záverom okresného   súdu   o   synalagmatickom   charaktere   záväzku   a   uviedol,   že   súd   bez   návrhu nemohol prekročiť žalobný návrh (petit) a rozhodnúť o vzájomnej povinnosti účastníkov vrátiť si poskytnuté plnenia.

3. Sťažovateľka po opise už uvedeného sledu rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj dôvodov jej odvolania v sťažnosti v podstatnom uviedla:

,,Prvostupňový súd ako aj odvolací súd nútili sťažovateľku, aby sa vzdala svojho zákonného zádržného práva a zabezpečenia svojho záväzku, pričom takýto postup súdu nie je v súlade ústavou a nikomu žiadny zákon takýto postup neukladá.

V prípade, že by sme sa stotožnili s názorom prvostupňového a odvolacieho súdu došlo by k stavu, keď súd, bez ústavného a samozrejme aj bez zákonného splnomocnenia uloží povinnosť občanovi SR, a táto povinnosť nevyplýva zo žiadnej normy slovenského práva   a   súdy   by   tak   mohli   nahrádzať   zákonodarnú   moc,   čo   je   v   právnom   štáte neprípustné....

Súčasťou práva vlastniť majetok a pokojne ho užívať je aj právo zabezpečovať svoje pohľadávky zákonným spôsobom po splnení zákonných podmienok.

V predmetnom spore si sťažovateľka uplatnila zákonným spôsobom zádržné právo a toto   právo   súdy   bez   riadneho   odôvodnenia   a   bez   spochybnenia   zo   strany   odporcu neakceptovali a ignorovali. Je až zarážajúce, že súdy v odôvodneniach svojich rozhodnutí sa odvolávajú na vykonané dokazovanie, pričom si ani jeden zo súdov nevšimol, že bolo sťažovateľkou uplatnené zádržné právo.

Podstatou práva na spravodlivý proces je existencia takého objektívneho stavu, ktorý vyžaduje, aby súdy postupovali v zmysle platnej právnej úpravy a na druhej strane zakazuje súdom   svojvoľne   používať   ustanovenia   hmotného   práva,   ktoré   vyhovujú   len   ich rozhodnutiu...

V konaní pred súdmi by sa mala spravodlivosť prejaviť v konkrétnom postupe súdov aspoň tak, že by súdy odôvodnili prečo zádržné právo sťažovateľky neakceptujú... “

4. V petite sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jej základné práva ,,... podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 2 ods. 3 ústavy, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy, čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru boli porušené   rozsudkom   okresného   súdu   a   rozsudkom   krajského   súdu“.   Ďalej   žiada,   aby ústavný súd zrušil rozsudok okresného súdu aj rozsudok krajského súdu a vrátil im vec na ďalšie   konanie,   požaduje   taktiež   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia v sume po 10 000 € od okresného súdu, ako aj od krajského súdu a náhradu trov konania v sume 755,90 €.

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Cieľom   predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom   prerokovaní   návrhu   takto   ústavný   súd   skúmal,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

7. Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práv   a   slobôd   fyzických   osôb   a právnických   osôb.   V   zmysle   princípu   subsidiarity formulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy (,,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)   nemal   ústavný   súd   právomoc   preskúmať   rozsudok   okresného   súdu,   pretože právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľky, ktoré ním mohli byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu krajský súd na základe ňou podaného odvolania, preto bola sťažnosť v tejto časti odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

9.   Ústavný   súd   sa   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zároveň   zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu nie je zjavne neopodstatnená.   Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   totiž   aj   doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich   do   ich   právomoci.   Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   je   nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je   prieskumným   súdom   ani   riadnou   či   mimoriadnou   opravnou   inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nemôže   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv   a slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej)   nie   je   zverená   len   ústavnému   súdu,   ale   aj všeobecným   súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd rozhodnutiami   všeobecných   súdov   už   ústavný   súd   opakovane   uviedol,   že   jeho   úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   súdnej   interpretácie   a   aplikácie zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platí aj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Formuláciou   uvedenou   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   totiž   ústavodarca   v   základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).

11. Podstatná námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenom zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého sa mal krajský súd dopustiť tým, že na jej skutkovú a právnu argumentáciu   uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní nereagoval ústavne konformným spôsobom, keď potvrdil zamietajúci rozsudok okresného   súdu.   Odôvodnenie   rozhodnutí   všeobecných   súdov   je   častým   predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   V   odôvodnení   rozhodnutia   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky účastníka   konania,   keď   jasne   a   zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument   (Georiadis   c.   Grécko   z   29.   mája   1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie   (Kraska   c.   Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

12. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia rozsudku krajského   súdu,   ktorá   bola   pre   posúdenie   dôvodnosti   sťažnosti   podstatná.   Krajský   súd najskôr   poukázal   na   dôvody   rozsudku   okresného   súdu,   odôvodnenie   odvolania sťažovateľky   a   vyjadrenie   žalovaného,   aby   následne   v   rozhodujúcej   časti   odôvodnenia uviedol:

,,Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Z uvedeného zákonného ustanovenia, ale aj zo súdnej praxe vyplýva, že ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka upravuje okrem spôsobu aj rozsah povinností účastníkov neplatnej alebo zrušenej zmluvy k vráteniu vzájomného plnenia, a uplatní sa v prípade, že na základe obojstranne zaväzujúcej zmluvy si obidve strany plnili. Typicky obojstranne zaväzujúcou zmluvou je kúpna zmluva, kde sú práva a povinnosti oboch účastníkov zmluvy vzájomne podmienené,   rovnako tak sú podmienené ich nároky na vrátenie už prijatých plnení, ak je ich zmluva neplatná alebo bola zrušená. Obidve zmluvné strany sú zároveň povinným i oprávneným z právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia získaného plnením podľa   neplatnej   alebo   zrušenej   zmluvy.   Tento   synalagmatický   vzťah   vyplýva   priamo zo zákona.

Z uvedeného pre preskúmavaný prípad potom plynie, že pokiaľ si účastníci plnili podľa kúpnej zmluvy zo dňa 26.9.2011 (navrhovateľka prevzala osobné motorové vozidlo zn.... a odporca prevzal kúpnu cenu 7 500 eur), vznikol medzi nimi synalagmatický záväzok zo zákona podľa § 457 Občianskeho zákonníka a obe strany boli povinné toto plnenie vzájomne vrátiť, keďže navrhovateľka tvrdila, že od kúpnej zmluvy odstúpila (zmluva sa zrušila),   z   dôvodov,   že   bola   odporcom   ubezpečená,   že   vozidlo   nemá   vady,   a   toto ubezpečenie sa ukázalo nepravdivým vzhľadom na znalecký posudok vyhotovený Ing. M. M. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka v dôsledku odstúpenia od kúpnej zmluvy zo dňa   26.9.2011 sa žalobou   domáhala   proti odporcovi   zaplatenia   sumy 8   321,60   eur, čo predstavovalo   zaplatenú   kúpnu   cenu   a   náklady   spojené   s   vyhotovením   znaleckého posudku, s prepisom vozidla, s poistením a právnymi službami. Svoju žalobu nepodmienila aj vzájomným plnením, a to vrátením osobného motorového vozidla odporcovi, nakoľko vozidlo sa nachádza u navrhovateľky. Už len z dôvodu, že navrhovateľkou navrhovaný žalobný   petit   neobsahuje   vzájomné   plnenia,   t.   j.   synalagmatický   záväzok   podľa   §   457 Občianskeho   zákonníka,   nebolo   možné   žalobe   vyhovieť   a   nebolo   potrebné   ani   vo   veci vykonávať dokazovanie na technický stav vozidla a na jeho cenu. Navrhovateľka by sa mohla domáhať vrátenia svojho samostatného plnenia, t. j. kúpnej ceny iba vtedy, ak by sama nemala povinnosť vrátiť odporcovi plnenie, t. j osobné motorové vozidlo. Z obsahu spisu i jej odvolania však jednoznačne vyplýva,   že osobné motorové vozidlo odporcovi nevrátila. Za tohto stavu súd nemohol prekročiť žalobný návrh a rozhodnúť o vzájomnej povinnosti oboch účastníkov vrátiť si poskytnuté plnenia.

Odvolací   súd   preto   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne   správny potvrdil.“

13. Ústavný súd sa takto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tým, či rozsudok   krajského   súdu   je   ústavne   udržateľný,   t.   j.   či   nevykazuje   znaky   svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010). Svojvôľa všeobecného súdu, by totiž za určitých okolností mohla viesť aj k zásahu do označených práv zaručených ústavou a dohovorom, v prípade sťažovateľky však takýto záver zistený nebol.  

14. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného   súdu   jasne   a   zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody,   pre   ktoré   potvrdil   rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby. Ako z uvedeného vyplýva, v odôvodnení napadnutého   rozsudku   dal   krajský   súd   sťažovateľke   podrobnú,   jasnú,   zrozumiteľnú a zároveň   ústavne   akceptovateľnú   odpoveď   na   to,   (i)   aký   charakter   má   vzťah z bezdôvodného obohatenia vzniknutý po jej odstúpení od kúpnej zmluvy (ii) a prečo – pre absenciu   vzájomnej   povinnosti   obidvoch   účastníkov   vrátiť   si   poskytnuté   plnenia v petite žaloby   nebolo možné jej žalobe vyhovieť. Krajský súd sa pritom neobmedzil iba̶ na skonštatovanie správnosti dôvodov rozsudku okresného súdu (§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), ale primerane reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľky a svoj rozsudok zákonným spôsobom (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) odôvodnil.  

15.   V   okolnostiach   prípadu   preto   ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu za ústavne   akceptovateľný   a   primerane argumentačne   zdôvodnený.   Napadnutý   rozsudok preto nemožno považovať ani za svojvoľný či arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   tento   právny   názor   svojím   vlastným   (m.   m.   II.   ÚS   134/09, I. ÚS 417/08). V rozsudku krajského súdu teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by ho robilo ústavne neakceptovateľným,   a teda   vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ústavný súd uzatvára, že rozsudok krajského súdu je vnútorne logický, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné požiadavky na odôvodnenie rozsudku, nie je arbitrárny a zrozumiteľným spôsobom dáva odpoveď na otázku, prečo krajský súd rozsudok   okresného   súdu   vo   veci   samej   ako   vecne   správny   potvrdil.   Inak   povedané, v sťažnosti   absentuje   ústavno-právny   rozmer.   V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať porušenia   základných   práv   (obdobne   napr.   I.   ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Vzhľadom na uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   Nezistil   totiž možnosť porušenia označených práv sťažovateľky, ktorej reálnosť by mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

16. Reagujúc na sťažnostné námietky ústavný súd len stručne dodáva, že dôvody a závery rozsudku krajského súdu rešpektujú tak názory právnej teórie, ako aj súdnej praxe, ktorá je v skúmanej otázke stabilizovaná. Nárok na vrátenie kúpnej ceny z neplatnej alebo zrušenej zmluvy je zo zákona podmienený tým, že ide o vzájomnú reštitučnú povinnosť. Takejto žalobe by súd mohol vyhovieť len vtedy, keby vo výroku rozsudku mohol vyjadriť synalagmatický záväzok oboch účastníkov neplatnej či zrušenej zmluvy na vrátenie plnení z oboch strán (porovnaj R 26/1975). Pokiaľ by vec skončila až v exekučnom konaní, jej riešenie je upravené v § 43 ods. 1 Exekučného poriadku. Podľa tohto ustanovenia ak sa to, čo   rozhodnutie   ukladá   povinnému,   viaže   na   splnenie   podmienky   alebo   na   splnenie vzájomnej povinnosti oprávneného, možno vykonať exekúciu, len ak oprávnený preukáže, že sa podmienka splnila alebo že svoju vzájomnú povinnosť voči povinnému sám už splnil, prípadne   jej   splnenie   zabezpečil.   Sťažovateľkou   tvrdené   uplatnenie   zádržného   práva na aplikácii týchto zákonných ustanovení a záverov súdnej praxe nič nemení.

17.   Záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   pritom   neplatí   len   vo   vzťahu k namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale rovnako aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôraznil, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv a slobôd   hmotného charakteru   (kam   patrí   aj právo vlastniť a pokojne užívať majetok), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (II. ÚS 78/05). Na strane   druhej   novšia   judikatúra   ústavného   súdu   už   smeruje   aj   k   posudzovaniu namietaného porušenia hmotných práv v rozhodnutí všeobecného súdu, a to aj bez toho, aby sťažovateľ musel namietať, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (IV. ÚS 360/09, III. ÚS 196/08, II. ÚS 111/08, I. ÚS 131/09 a pod.). V súvislosti s tvrdeným zásahom do označeného práva však ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na záver krajského súdu o absencii vzájomne podmieneného žalobného petitu, a to za súčasného nevrátenia osobného motorového vozidla žalovanému, nemožno uvažovať o príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom   krajského súdu a označenými právami. Sťažovateľke navyše ani po právoplatnom zamietnutí jej žaloby nič nebránilo, aby svoje právo na vrátenie kúpnej ceny uplatnila žalobou s petitom, kde by bola vyjadrená   vzájomná   reštitučná   povinnosť   účastníkov,   pričom   rozdiel   v   požadovanom vzájomnom plnení (plneniach) by pri ústavne konformnom výklade (čl. 152 ods. 4 ústavy) príslušných   procesných   noriem   vylučoval   uplatnenie   prekážky   právoplatne   rozhodnutej veci.  

18. Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa čl. 2 ods. 3 ústavy a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy, k tomu je potrebné uviesť, že označené články ústavy neupravujú základné práva, ktorých ochrany by bolo možné sa samostatne domáhať v konaní podľa čl. 127 ústavy. Tieto ustanovenia sú vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd a ako také majú charakter všeobecného ústavného princípu, nie však   základného   práva,   ktorého   ochrany   by   sa   bolo   možné   samostatne   domáhať pred ústavným súdom.

19. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie rozsudku okresného súdu a krajského súdu, vrátenie veci na   ďalšie   konanie,   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   náhrada   trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014