znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 119/2012-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. mája 2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka prerokoval sťažnosť U. S., V., R., zastúpeného advokátom JUDr. P. N., D. K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na legitímne očakávanie nadobudnutia majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 251/2011 z 26. októbra 2011 a takto  

r o z h o d o l :

1. Základné právo U. S.   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a právo na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Cob 251/2011 z 26. októbra 2011 p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   uznesenie   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   13 Cob   251/2011 z 26. októbra 2011.

3.   U.   S.   p   r   i z n   á   v a   náhradu   trov   konania   v sume   265,70   €   (slovom dvestošesťdesiatpäť eur a sedemdesiat centov), ktorú j e Krajský súd v Žiline   p o v i n n ý zaplatiť na účet JUDr. P. N. v lehote 2 mesiacov od doručenia tohto nálezu.  

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára 2012   doručená   sťažnosť   U.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného porušenia základných práv označených v záhlaví tohto nálezu uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 251/2011 z 26. októbra 2011, ktorým mu ako úspešnému účastníkovi nebola priznaná správna výška náhrady trov konania podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.).  

2.   Sťažovateľ   žiadal   vysloviť   porušenie   označených   základných   práv,   zrušiť uznesenie krajského súdu z 26. októbra 2011 a priznať mu náhradu trov konania v sume 265,70 € v lehote 15 dní od právoplatnosti nálezu.

3. Ústavný súd uznesením zo 14. marca 2012 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie a zo sťažnosti a z pripojeného spisu krajského súdu zistil, že tento súd rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 4 Cb 41/2009-342 zo 4. apríla 2011 vo výroku o trovách konania zmenil tak, že žalobcu zaviazal povinnosťou zaplatiť žalovanému sťažovateľovi sumu 1 314,52 € (510,95 €+ 803,57 €) z titulu náhrady trov prvostupňového konania a sumu 43,09   €   z   titulu   náhrady   trov   druhostupňového   konania   všetko   v lehote   3   dní od právoplatnosti uznesenia. V odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že v predmetnej veci išlo   o určenie   vlastníckeho   práva   k osobnému   motorovému   vozidlu   značky   BMW   3 (v hodnote 39 799,51 €), čiže konanie o tzv. určovacej žalobe, ktoré bolo z hľadiska určenia výšky súdneho poplatku zo žaloby určovacím sporom, a to podľa položky I./1/c Sadzobníka súdnych poplatkov, takže aj z hľadiska určenia výšky odmeny právneho zástupcu bolo treba vychádzať   z rovnakého   princípu,   preto   žalovanému   sťažovateľovi   patrila   náhrada   trov konania ako v určovacom spore s neoceniteľným predmetom sporu [§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.].

4. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol dva dôvody, pre ktoré bol presvedčený, že uznesením krajského súdu z 26. októbra 2011, došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a práva na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“).   Prvým   dôvodom   bolo   nedostatočné   odôvodnenie uznesenia   krajského   súdu   pri   priznávaní náhrady   trov   konania   a druhým   taká   aplikácia príslušných ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ktorou bol popretý účel a zmysel tejto právnej úpravy.

5. Krajský súd vo vyjadrení k sťažnosti nesúhlasil s názorom sťažovateľa, lebo podľa neho sťažnosť bola jednak neprípustná, keďže sťažovateľ mohol využiť ešte dovolanie, a jednak   nebola   opodstatnená   s poukazom   na   dôvody   napadnutého   uznesenia,   ktorými vyslovil svoj názor na rozhodovanie o náhrade trov konania v podobných sporoch; súhlasil s upustením od ústneho pojednávania, rovnako sa vyjadril aj sťažovateľ.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   namietaného   porušenia   základného práva   na   súdnu   ochranu,   práva   na   spravodlivý   proces   či   na   ochranu   vlastníctva   alebo na právnu pomoc tak, ako ich vo svojej sťažnosti vymedzil sťažovateľ.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd;   Najvyšší súd Slovenskej republiky takým súdom nie je, lebo podľa § 239 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) dovolanie nie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania.

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Právo na zákonný a spravodlivý proces vyžaduje pre svoje naplnenie zaručenie práva na   právnu   pomoc   garantovaného   čl.   37   ods.   2   listiny.   Tieto   práva   vyžadujú   garanciu materiálneho zabezpečenia (§ 142 ods. 1 OSP).

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy má každý právo vlastniť majetok.

Podľa   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo   právnická   osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva.

9.   Nárok   sťažovateľa   na   priznanie   odmeny   za   právne   zastúpenie   hoci   vznikol v súvislosti s procesom (občianskym súdnym konaním) a je upravený v procesnom predpise (Občiansky súdny poriadok), je svojou povahou nárokom hmotnoprávnym, a je tak krytý ústavne zaručeným právom legitímneho očakávania uspokojenia daného nároku. Ochrana legitímneho   očakávania,   ako   integrálnej   súčasti   základného   práva   podľa   čl.   1   ods.   1 dodatkového protokolu a čl. 20 ods. 1 ústavy by mala nájsť reflexiu v jednotlivých normách jednoduchého práva, resp. v ich výklade, ktorý podávajú všeobecné súdy.

10.   Ústavný   súd   vychádza   z toho,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   pre   záver   o tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

11. Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov verejnej moci príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4   ústavy   musí   byť   výklad   a uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods.   1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

12.   Vychádzajúc   z týchto   ústavne   významných   úvah   sa   ústavný   súd   zaoberal posúdením   obsahu   napadnutého   rozhodnutia   z uvedených   hľadísk   a dospel   k záveru,   že ústavná sťažnosť je dôvodná.

13.   Z doterajšej judikatúry ústavného súdu   možno vyvodiť niekoľko modelových prípadov,   keď   interpretácia   a aplikácia   jednoduchého   práva   porušuje   tiež   ústavou garantované   základné   práva.   Ide   o prípady   konkurencie   noriem   jednoduchého   práva, konkurencie   interpretačných   alternatív   jednej   normy   jednoduchého   práva   a prípady svojvoľnej aplikácie   jednoduchého práva.   Ide   teda   buď o situáciu,   v ktorej   ústavný súd sleduje,   či   vo   veci   aplikovaná   právna   norma   sledujúca   určitý   ústavou   chránený   účel z pohľadu proporcionality nadobudla opodstatnene prednosť pred inou normou sledujúcou dosiahnutie   iného   ústavou   chráneného   účelu,   alebo o situáciu,   keď   sa   ponúka   niekoľko interpretačných alternatív normy, alebo o situáciu svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva, ktorej chýba racionálne odôvodnenie či prepojenie s ústavou chráneným účelom.

14. Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou občianskeho súdneho konania. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by   v procese   interpretácie   a aplikácie   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzného právneho   predpisu   zo   strany   všeobecného   súdu   bol   obsiahnutý   prvok   svojvôle   alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prepiateho formalizmu), či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia. Takýto postup všeobecného súdu nemôže byť tolerovaný, lebo predstavuje v konečnom dôsledku zásah do základného práva účastníka obsiahnutého aj v označených článkoch sťažovateľom, ktorých porušenie namieta.

15. Z ustanovenia § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vyplýva, že základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva. Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka,   určená   pri   začatí   poskytovania   právnej   služby.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu iba v prípade, ak nie je   možné   vyjadriť   hodnotu   veci   alebo   práva   v peniazoch,   alebo   ju   možno   zistiť   len s nepomernými ťažkosťami [§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.].

16.   Z uvedeného   gramatického,   logického   a systematického   posúdenia   citovaných ustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z. možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka   (suma)   považuje   za   základ   pre   tarifnú   hodnotu,   a   to   aj   vo   veciach   určenia vlastníckeho   práva   k takejto   veci,   pretože   citovaný   právny   predpis   dôsledne   rozlišuje situácie pre náhrady trov konania, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie je. Preto nie je možné vychádzať z názoru, že daná   situácia   nie   je   právom   regulovaná   a že   vždy,   keď   je   predmetom   konania   určenie vlastníckeho práva   k veci, nemožno tento predmet konania peniazmi oceniť z hľadiska tarifnej odmeny podobne, ako je to pri vyrubovaní súdneho poplatku za určovací návrh na začatie   konania   podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o súdnych   poplatkoch“).   Inými   slovami,   explicitná   úprava   §   9   ods.   1   vyhlášky č. 655/2004   Z.   z.   vylučuje   použitie   §   11   ods.   1   písm.   a)   cit.   vyhlášky   a rovnako   aj príslušných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch.

17.   Predmetom   sporu   v danej   veci   bolo   určenie   vlastníckeho   práva   k osobnému motorovému   vozidlu,   ktoré   bolo   oceniteľné   peniazmi,   v dôsledku   čoho   krajský   súd   pri priznávaní náhrady trov konania nemohol vychádzať z tarifnej odmeny stanovenej v § 11 ods.   1   písm.   a)   vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.,   ale   z tarifnej   odmeny   podľa   §   10   ods.   2 cit. vyhlášky.

18. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež   súvisí,   pokiaľ   ide   konkrétne   o náhradu   trov   právneho   zastúpenia,   s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny. Ak krajský súd náhradu nákladov v správnej výške určenej   podľa   príslušnej   právnej   normy   sťažovateľovi   nepriznal,   odoprel   mu   ochranu označených práv zakotvených v našom ústavnom poriadku.

19. Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolo porušené nielen základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 37 ods. 2 listiny, ale aj jeho základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a právo na majetok podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

20.   Ak   ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   vysloví,   že   k porušeniu   práva   alebo   slobody   došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

21. V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 37 ods. 2 listiny, ako aj základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu k dohovoru, ktoré boli u sťažovateľa porušené, ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Úlohou krajského súdu bude v ďalšom priebehu odvolacieho konania znova posúdiť a rozhodnúť o náhrade trov prvostupňového i odvolacieho konania takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný a bude v súlade s právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.

22. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol aj o náhrade trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym   zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. P.   N. Právny zástupca vyčíslil trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 265,70 €, a to za dva úkony právnej služby (prevzatie, príprava   a vypracovanie   sťažnosti),   teda   nižšej,   než   by   mu   správne   mala   patriť,   preto ústavný súd ich priznal v uplatnenej výške.

Túto čiastku uložil zaplatiť krajskému súdu, ktorý je povinný zaplatiť ju na účet právneho   zástupcu   sťažovateľa   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu. Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nie   je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

23. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. mája 2012