znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 119/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. apríla 2009 v konaní o sťažnosti Ing. J. O., A. M., Ing. R. M., D. Č., M. S., Ing. M. Z., Ing. I. Z., R. Z., S. D., V. H, R. S., Ing. C. A., Ing. A. Z., Ing. F. B., PhDr. D. B., Mgr. M. T. a Ing. P. K., všetci bytom B., zastúpených advokátom JUDr. I. S. B., vo veci namietaného porušenia ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 30/03 takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. O., a spol. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O   d   ô   v   o   d   n   e   n   i   e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára 2009 doručená sťažnosť Ing. J. O., A. M., Ing. R. M., D. Č., M. S., Ing. M. Z., Ing. I. Z., R. Z., S. D., V. H., R. S., Ing. C. A., Ing. A. Z., Ing. F. B., PhDr. D. B., Mgr. M. T. a Ing. P. K., (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len   „ústava“)   a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote podľa čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 30/03.

Sťažovatelia   uviedli,   že namietanou   nečinnosťou   okresného súdu   vo veci   sp.   zn. 22 C 30/03, ktorou sa sťažovatelia v postavení navrhovateľa domáhajú uloženia povinnosti uzatvoriť zmluvu o prevode nehnuteľnosti podľa zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov proti odporcovi v 1. rade... B., a proti odporcovi v 2. rade - Mestská časť B., bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   ďalšieho   priebehu   konania   vyplýva,   že   sťažovatelia   podali   18.   mája   2003 okresnému súdu návrh na určenie povinnosti uzatvoriť zmluvu o prevode nehnuteľnosti. Okresný súd napriek skutočnosti, že od podania návrhu na začatie konania uplynulo už viac ako   päť   a pol   roka,   nedokázal   vo   veci   meritórne   rozhodnúť   a vec   nebola   právoplatne skončená.   Sťažovatelia   zaslali   9.   augusta   2007   okresnému   súdu   žiadosť   o nariadenie termínu   pojednávania,   v ktorej   žiadali,   aby   im   bola   poskytnutá   rýchla   a účinná   súdna ochrana.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že predmetné konanie má pre nich zásadný význam,   keďže   v dôsledku   nečinnosti   okresného   súdu   a plynutím   času   vznikajú sťažovateľom   komplikácie   spojené   s nákladmi,   s nutnosťou   meniť   okruh   aktívne legitimovaných, a tým aj žalobný návrh.

Sťažovatelia   taktiež   poukázali   na   skutočnosť,   že   nevyužili   právne   prostriedky nápravy   priznané im   podľa   §   62   a nasl.   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Podstata námietok sťažovateľov spočíva v ich názore, že nekonaním okresného súdu vo veci v napadnutom konaní došlo k prieťahom takej intenzity, závažnosti a rozsahu, že ich nemožno   kvalifikovať   inak   ako   zbytočné   prieťahy,   v dôsledku   čoho   došlo   postupom zo strany okresného súdu k porušeniu základného práva sťažovateľov upraveného v čl. 48 ods. 2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože   sa   sťažovatelia   domnievajú,   že   konanie vedené pod sp. zn 22 C 30/03 na okresnom súde prebieha neprimerane dlho bez toho, aby okresný súd nariadil pojednávanie, a vec dosiaľ nie je právoplatne skončená.

Sťažovatelia sa domáhali, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Bratislava I, pod sp. zn. 22C 30/03.

Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému súdu   Bratislava   I,   aby v konaní   vedenom pod sp. zn. 22 C 30/03 konal bez zbytočných prieťahov v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd priznáva každému zo sťažovateľov primerané finančné zadosťučinenie v sume   3.000   €.   Okresnému   súdu   Bratislava   I ukladá   povinnosť   vyplatiť   sťažovateľom finančné zadosťučinenie a uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 3. 023,26 € do dvoch mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu,   pričom   trovy   je   povinný   poukázať   na   účet právneho zástupcu sťažovateľov - JUDr. I. S., advokáta, vedený v S., č. účtu...“

II.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje, a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje predovšetkým   na   skutočnosť,   že   v prípadoch   sťažností   podľa   čl.   127   ods.   1 ústavy,   v ktorých   je   namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje preukázanie využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo   podľa   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov [platného do 31. marca 2005 (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“)] a od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona o súdoch.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovatelia   sa   v priebehu konania neobrátili na okresný súd so sťažnosťou na prieťahy konania, t. j. nevyužili právne prostriedky nápravy priznané im podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal do 31. marca 2005 k dispozícii podľa zákona o štátnej správe súdov a v súčasnosti podľa zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle citovaných zákonov zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom   konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje: „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“.   V   zmysle   prvej   vety   druhého   odseku   citovaného   zákonného   ustanovenia: „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“

Napokon   podľa   tretieho   odseku   predmetného   zákonného   ustanovenia   „Ak   orgán poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí   za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv   a slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že   k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v prípade   zlyhania   všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup   sťažovateľov   v okolnostiach   prípadu   nemožno   podľa   ústavného   súdu považovať za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní pred orgánom   štátnej správy   súdov.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   dodáva,   že   „povinnosť   vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv“ (III. ÚS 44/03).

Ústavný   súd   zastáva   okrem   toho   názor,   že   doručovanie   opakovaných   žiadostí sťažovateľov predsedovi okresného súdu o nariadenie termínu pojednávania sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak mohla mať sťažnosť na   prieťahy,   ak   by   ju   sťažovatelia   boli   podali   a   predseda   okresného   súdu   by   dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (m. m. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, IV. ÚS 194/05).

Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej prílohy nezistil, že by sťažovatelia podali predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní pred 21. januárom 2009,   a ani   z obsahu   sťažností   a ich   príloh   nevyplýva,   že   by   k nesplneniu   podmienky prípustnosti   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   došlo   zo   strany sťažovateľov z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol ich sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

Ústavný   súd   záverom   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovatelia v tejto veci v prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v nej   dochádza   k zbytočným prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009