znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 119/07-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   septembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa o sťažnosti   spoločnosti   J.,   s.   r.   o.,   Z.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   B.   N.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 a 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Sžf 15/2007 z 25. apríla 2007 takto

r o z h o d o l :

1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   z 25.   apríla   2007 sp. zn. 5 Sžf 15/2007 p o r u š i l   základné právo spoločnosti J., s r. o., na súdnu ochranu, zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 25.   apríla   2007 sp. zn. 5 Sžf 15/2007 z r u š u j e   a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania spoločnosti   J.,   s.   r.   o.,   v sume   7   492   Sk   (slovom   sedemtisíc   štyristodeväťdesiatdva slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. B. N., a to do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júna 2007   doručená   sťažnosť   spoločnosti   J.,   s.   r.   o.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 15/2007 z 25. apríla 2007.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že 23. januára 2007 podala odvolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 2. novembra 2006, č. k. 1 S 127/2005-30, ktoré jej bolo doručené 9. januára 2007 a ktoré najvyšší súd odmietol pre   oneskorenosť,   keď   vychádzal   z nesprávneho   názoru,   že   boli   splnené   predpoklady ustanovenia § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pre náhradné doručenie,   takže   následné   fyzické   doručenie   uznesenia   neovplyvnilo   začiatok   plynutia odvolacej lehoty od 1. januára 2007.

3.   Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol: „Základné ľudské právo spoločnosti J., s. r. o., so sídlom vo Z, zapísanej v obchodnom registri Okresného súdu v Banskej Bystrici, oddiel Sro, vložka č. 9097/S na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy SR uznesením Najvyššieho súdu SR pod č. k. 5 Sžf 15/2007 dňa 25. apríla 2007 porušené bolo. Ústavný   súd SR   zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Sžf 15/2007 zo dňa 25. apríla 2007.

Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania 249.491,- Sk podľa § 10 Vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci   za   jeden   úkon   á   104.650,-   Sk   (prevzatie   a príprava,   spísanie   sťažnosti)   spolu 209 300,- Sk, 2x režijný paušál á 178,- Sk spolu 356,- Sk, 19 % DPH 39.835,- Sk a zaplatiť ich advokátovi do 3 dní od doručenia rozhodnutia.“

II.

4.   Ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľky   na   neverejnom zasadnutí   senátu   28.   júna   2007   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) a podľa ods. 3 ju prijal na ďalšie konanie.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k predmetu sťažnosti, v ktorých zotrvávali na svojich názoroch, dospel k záveru, že má dostatok podkladov pre meritórne rozhodnutie.  

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (...). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustaveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podmienky a   podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

8.   Podľa   čl.   51 ods.   1 ústavy domáhať sa   práv uvedených v čl.   46   tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustavenia vykonávajú.

9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

10.   Reálne   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

11.   Všeobecný   súd   musí   teda   vykladať   a používať   ustanovenia   OSP   v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy   majú poskytovať v občianskom súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP).

12. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy), akými sú napr. spôsobilosť byť účastníkom konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   stanovené   náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. Vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte však pre záver o nesplnení podmienok konania nepostačuje iba pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok konania musí byť preukázané mimo rozumných pochybností.

13.   Pokiaľ   teda   všeobecný   súd   nemá   záver   o nedodržaní   zákonom   ustanovenej procesnej   lehoty   na   podanie   opravného   prostriedku   preukázaný   mimo   rozumných pochybností,   musí   vychádzať   z predpokladu,   že   opravný   prostriedok   v zákonnej   lehote podaný bol.

III.

14. Z uznesenia najvyššieho súdu z 25. apríla 2007 sp. zn. 5 Sžf 15/2007 vyplýva, že tento   súd   odmietol   odvolanie   sťažovateľky   dôvodiac   tým,   že   bolo   podané   po   uplynutí zákonom   ustanovenej   lehoty.   Konštatoval,   že   napadnuté   uznesenie   bolo   sťažovateľke doručované   v dňoch   27.   a 28.   decembra   2006;   po   opakovanom   neúspešnom   pokuse o doručenie bola zásielka s napadnutým uznesením uložená na pošte 28. decembra 2006. Sťažovateľka   si   zásielku   nevyzdvihla   v lehote   troch   dní,   a preto   sa   s poukazom   na ustanovenie § 47 ods. 2 tretej vety OSP posledný deň tejto lehoty, t. j. deň 31. december 2006, považoval za deň doručenia napadnutého uznesenia. Pätnásťdňová lehota na podanie odvolania začala plynúť dňom 1. januára 2007 a jej koniec pripadol na deň 15. január 2007. Ak   sťažovateľka   podala   odvolanie   na   pošte   23.   januára   2007,   urobila   tak   po   uplynutí zákonnej pätnásťdňovej lehoty.

15.   Sťažovateľka   predložila   ústavnému   súdu   úradne   overený   list   –   oznámenie z 18. decembra 2006, ktorým poštovému úradu oznámila, že jej právny zástupca sa v dňoch 21. decembra 2006 až 7. januára 2007 nebude zdržiavať vo svojej advokátskej kancelárii; toto oznámenie príslušný poštový úrad prevzal 18. decembra 2006.

16. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že popísanou interpretáciou § 47 ods. 2 OSP najvyššieho súdu došlo k zásahom do ústavou zaručených práv sťažovateľky.

17. Podľa ustanovenia § 47 ods. 2 OSP ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným   spôsobom   upovedomí,   že   mu   zásielku   príde   doručiť   znovu   v deň   a hodinu uvedenú   v oznámení.   Ak   zostane   i nový   pokus   o doručenie   bezvýsledným,   uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí.   Ak   si   adresát   zásielku   do   troch   dní   od   uloženia   nevyzdvihne,   považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel.

18.   V prípade   náhradného   doručovania   je   uvedeným   ustanovením   konštruovaná právna fikcia, že účinky doručenia písomností nastanú ex lege po uplynutí stanovenej doby aj voči tomu, kto písomnosť fakticky neprevzal. Právna fikcia je právno-technický postup, pomocou ktorého sa považuje za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli vyvodené odlišné právne dôsledky než tie, ktoré by plynuli iba konštatovania faktu. Účelom fikcie v práve je posilniť právnu istotu. Právna fikcia, ako nástroj   odmietnutia   reality   právom,   je   nástrojom   výnimočným,   striktne   určeným   pre naplnenie   tohto   jedného   z hlavných   ústavných   postulátov   právneho   poriadku v podmienkach právneho štátu. Aby mohla právna fikcia svoj účel naplniť (dosiahnutie právnej istoty), musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie sú všetky právne náležitosti splnené, súd nie je oprávnený naplnenie fikcie konštatovať (pozri čl.   2   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   možno   štátnu   moc   uplatňovať   len   v prípadoch a stanovených medziach spôsobom, ktorý ustanoví zákon).

19. V danom prípade najvyšší súd konštatoval, že ak bola doručenka vrátená súdu s údajmi   preukazujúcimi,   že   súdna   zásielka   bola   prevzatá   advokátom   sťažovateľky 9. januára 2007 s vedomím, že na tej istej doručenke boli vyznačené aj dátumy neúspešného pokusu o doručenie v dňoch 27. a 28. decembra 2006, ako aj údaj informujúci o následnom uložení zásielky na pošte, mal dostatočne preukázané, že sa konštruovala právna fikcia o doručení písomnosti (uznesenie krajského súdu) dňa 31. decembra 2006, bez ohľadu na jej skutočné prevzatie dňa 9. januára 2007, a pokiaľ sťažovateľ podal odvolanie až 23. januára 2007, urobil tak po uplynutí zákonnej 15-dňovej odvolacej lehoty.

20. S týmto názorom však nemožno súhlasiť, a to preto, že ak poštový doručovateľ písomnosť doručovanú do vlastných rúk, hoci aj po druhom bezúspešnom pokuse, uložil na pošte, hoci sa mal znovu pokúsiť ju doručiť, najmä keď vedel, že adresát sa v mieste doručovania nezdržiaval, neuplatní sa ustanovenie poslednej vety § 47 ods. 2 OSP o tom, že sa písomnosť pokladá za doručenú tretí deň po jej uložení. V takomto prípade totiž začne adresátovi plynúť odvolacia lehota až odo dňa, keď si písomnosť na pošte skutočne prevzal (9. januára 2007), aj keď sa tak stalo až po uplynutí troch dní od jej uloženia, (porov. rozh. NS SR sp. zn. 2 Cdo 237/2004, uverejnené v časopise Zo súdnej praxe č. 2/2007).

21.   Základným   predpokladom   náhradného   doručenia   podľa   §   47   ods.   2   OSP je skutočnosť, že adresát nebol zastihnutý na adrese doručenia, hoci sa na tejto adrese v čase doručenia,   ale   aj   počas   plynutia   úložnej   doby, zdržiaval (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 94/2000, uverejnený v časopise Zo súdnej praxe č. 1/2001).

22.   Tento   predpoklad   nie   je   daný   nielen   pri   dlhodobej   neprítomnosti   adresáta na tomto   mieste,   ale   aj   pri   krátkodobom   (prechodnom)   pobyte   v čase   doručenia   mimo adresy doručenia, napr. z dôvodu liečenia, dovolenky a pod.

23.   Ak   je   adresátom   dostatočne   preukázané,   že   záver   o tomto   predpoklade náhradného doručenia bol nesprávny, ide o doručenie neúčinné.

24. Len riadne a zákonným predpisom vyhovujúce doručenie rozhodnutia má ten dôsledok, že odvolacia lehota začína plynúť osobe, ktorej je doručené (porov. rozh. 19/1968 Zbierka súdnych rozhodnutí a oznámení).

25.   Výklad   ustanovenia   §   47   ods.   2   OSP   urobený   najvyšším   súdom   bol   tak interpretáciou,   ktorá   zjavne   vybočila   z ústavných   medzí,   lebo   porušila   princíp   zákazu denegatio institiae a zasiahla tak do práva sťažovateľky na zákonný proces, chráneného čl. 46 ods. 1 ústavy.

26.   Vzhľadom   na uvedené   okolnosti   ústavný   súd   vyhovel   sťažnosti,   podľa   §   56 ods. 6 zákona o ústavnom súde napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

27. Trovy konania, ktoré vzniknú účastníkovi, môže ústavný súd „v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania jeho   trovy“   (§   36   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

28. Vzhľadom na povahu súdenej veci a na výsledky konania ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania v sume 7 492 Sk spočívajúce v odmene za jej zastupovanie advokátom (2 úkony po 2 970 Sk podľa § 11 ods. 2, prvá časť vety vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, lebo išlo len o procesný nárok, t. j. 6 296 Sk, plus 2 x 178 Sk režijný paušál podľa § 16 ods. 3 cit. vyhlášky, plus 19 % DPH, ktorej je právny zástupca platiteľom). Trovy konania je najvyšší súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   OSP),   v lehote   do   2   mesiacov   od doručenia tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007