znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 119/06-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2006 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., so sídlom K., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sž 174-175/03 z 27. mája 2004 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 136/2004 z 24. augusta 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2005 doručená sťažnosť spoločnosti H., s. r. o., so sídlom K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sž 174-175/03 z 27. mája 2004 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 136/2004 z 24. augusta 2005.

Zo sťažnosti vyplynulo, že: „Košický samosprávny kraj K. nám v správnom konaní rozhodnutím   zo   dňa   7.   5.   2003   č.   spisu   192/2003/   neudelil   dopravnú   licenciu   na vykonávanie   vnútroštátnej   pravidelnej   autobusovej   dopravy   (...)   z dôvodu,   že   nami navrhované autobusové linky sa výrazne dotýkajú oprávnených záujmov iných dopravcov a navrhované   autobusové   linky   nespĺňajú   podmienku   hospodárneho   uspokojenia predpokladaných prepravných potrieb obyvateľstva v zmysle § 7 ods. 2 písm. b, d a § 13 ods. 5 zákona o cestnej doprave ako aj § 11 ods. 2 a 3 vyhl. MDPaT SR č. 311/96 Z. z. Proti   tomuto   rozhodnutiu   sme   podali   odvolanie   a na   jeho   základe   Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR ako odvolací orgán rozhodnutím zo dňa 20. 6. 2003 pod č. j. 3159-190/2003 napadnuté rozhodnutie KSK potvrdil a naše odvolanie zamietol. (...) Svoje právo na preskúmanie zákonnosti týchto rozhodnutí sme uplatnili v súdnom konaní.

Najvyšší súd SR Bratislava rozsudkom zo dňa 27. 5. 2004 pod sp. zn. 7 Sž 174- 175/03 zamietol našu žalobu, pokiaľ sme sa domáhali preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. j. 3159-190/2003 zo dňa 20. 6. 2003.

NS   SR   v dôvodoch   rozsudku   uviedol,   že   správne   orgány   vec   po   právnej   stránke posúdili správne a vo veci aj správne rozhodli a neporušili zákon.

Proti   tomuto   rozsudku   sme   podali   odvolanie.   O našom   odvolaní   rozhodoval NS SR. Rozsudkom   zo   dňa   24.   8.   2005   pod   sp.   zn.   1   Sž-o-NS   136/2004   potvrdil napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa rozhodnutia Ministerstva DPaT SR zo dňa 20. 6. 2003 č. 3159-190/2003, lebo správny orgán sa riadil právnymi predpismi platnými v čase rozhodovania o žiadosti a pri rozhodovaní zohľadnil nielen oprávnené záujmy dopravcov, ale aj oprávnené záujmy verejnosti. (...)

V konaní pred NS SR sme namietali zákonnosť rozhodnutí KSK K. a Ministerstva DPaT   SR   ako   správnych   orgánov   a očakávali   sme,   že   nám   NS   SR   zaručí   spravodlivý proces.   Sme   toho   názoru,   že   naše   právo   na   spravodlivý   proces   bolo   zo   strany   NS   SR porušené z týchto dôvodov. (...)

KSK K. a Ministerstvo DPaT SR v čase rozhodovania o neudelení licencie dňa 7. 5. 2003 použili § 11 ods. 4 vyhl. č. 311/96 Z. z., ktorá v tej časti už bola zrušená. Nahradila ju novela č. 109/2003 Z. z. účinná od 1. 4. 2003 (...).

(...) samosprávne orgány v čase rozhodovania nerešpektovali horeuvedenú novelu vyhlášky a celé povoľovacie konanie ako aj rozhodnutie vo veci samej založili na právnom predpise, ktorý už v tej časti stratil platnosť a účinnosť.

Povinnosťou správnych orgánov bolo v zmysle novely účinnej od 1. 4. 2003 vykonať dokazovanie a vo veci zákonne rozhodnúť. Novela § 11 ods. 4 totiž preferuje opodstatnené prepravné potreby verejnosti a nie opodstatnené záujmy iných dopravcov v danom prípade SAD a. s. M.

Správne orgány v povoľovacom konaní aplikovali právny predpis, ktorý už neplatil a na základe neplatnej vyhlášky v § 11 ods. 4 založili zamietajúce rozhodnutie a rozhodné skutočnosti nezisťovali.

NS SR ako prvostupňový a odvolací súd tieto skutočnosti nemali prehliadnuť, lebo sú orgánom, ktorý v SR chráni hospodársku súťaž a má zabezpečiť zákonnosť pri povoľovaní rozhodovaní   a preto   zaručiť   právo   na   spravodlivý   proces.   Pokiaľ   sa   NS   SR   ako prvostupňový   a odvolací   súd   stotožnili   s rozhodnutiami   správnych   orgánov,   postupovali nezákonne, čím porušili naše právo na spravodlivý proces.

NS SR v rozhodnutiach neuviedli žiadne dôvody na základe ktorých považovali za správne použitie zrušeného právneho predpisu alebo nepotrebnosť, neúčelnosť novely cit. vyhlášky   a pod.   v povoľovacom   konaní,   prípadne   prečo   nebolo   potrebné,   pokiaľ   bolo potrebné,   vychádzať   z novely   vyhlášky,   zisťovanie   opodstatnených   prepravných   potrieb verejnosti   a nie   opodstatnených   záujmov   iných   dopravcov,   resp.   v čom   spočíva opodstatnenosť   KSK   K.   v nezáujme   o predmetné   autobusové   linky   a zamietnutie   našej žiadosti aj z tohto dôvodu. (...)

Prvostupňový NS   SR   pochybil   po procesnej   stránke   pokiaľ na   pojednávanie   dňa 27. 5. 2004 nepredvolal nášho právneho zástupcu. (...)

Odvolací   NS   SR   toto   procesné   pochybenie   súdu   prvého   stupňa   napravil   tým,   že nášho právneho zástupcu na pojednávanie pred odvolacím súdom predvolal, čím mu mal umožniť robiť prednesy a návrhy v zmysle ustanovení OSP.

Takýto postup nepovažujeme za správny. Odvolací súd (...) mal pre tento dôvod zrušiť napadnutý rozsudok.

Sme toho názoru, že tým došlo k porušeniu naších práv podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd publikovanej ako ústavný zákon č. 23/91 Zb. zák. a čl. 46 ods. 1 ústavy.“

Sťažovateľka na základe vyššie uvedených navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sž 174-175/03 z 27. mája 2004 a sp. zn. 1 Sž-o-NS 136/2004 z 24. augusta 2005 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, aby predmetné rozsudky zrušil   a vrátil   prvostupňovému   súdu   na   opätovné   konanie   a rozhodnutie,   priznal   jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 250 000 Sk a uložil najvyššiemu súdu uhradiť trovy konania vo výške 17 374 Sk.

II.

Ústavný súd, ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základných práv sťažovateľky zaručených v čl. 46 ods.   1 ústavy a v čl. 38 ods.   2 listiny rozsudkami najvyššieho súdu ako súdu prvostupňového   sp.   zn.   7   Sž   174-175   z   27.   mája   2004   a najvyššieho   súdu   ako   súdu odvolacieho sp. zn. 1 Sž-o-NS 136/2004 z 24. augusta 2005.

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľka napadla postup a rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu prvostupňového, ako aj postup a rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ako   súdu   odvolacieho.   Avšak   vzhľadom   na   princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu prvého stupňa, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľky najvyšší súd, ako súd odvolací.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   (teda   vo   vzťahu k najvyššiemu   súdu   ako   súdu   prvostupňovému)   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu.

2.   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. a čl. 38 ods. 2 listiny napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho (ďalej len „odvolací súd“), ústavný súd pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS 17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd   a všeobecné   súdy   totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že postupujú v konaní   súc   viazané   procesnoprávnymi   a hmotnoprávnymi   predpismi,   dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   podstata   námietok   sťažovateľky   o porušení   označených základných práv spočíva v nesprávnom právnom posúdení predmetnej veci, najmä v tom, že „samosprávne orgány v čase rozhodovania nerešpektovali horeuvedenú novelu vyhlášky a celé povoľovacie konanie ako aj rozhodnutie vo veci samej založili na právnom predpise, ktorý   už   v tej   časti   stratil   platnosť   a účinnosť“ a „prvostupňový   NS   SR   pochybil   po procesnej stránke pokiaľ na pojednávanie dňa 27. 5. 2004 nepredvolal nášho právneho zástupcu“.

Odvolací   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   sp.   zn.   1   Sž-o-NS   136/2004 z 24. augusta 2005 medzi inými uviedol:

„(...) predmetom konania bola zákonnosť právoplatného rozhodnutia žalovaného vo veci   zamietnutia   žiadosti   o vydanie   licencie   na   vykonávanie   pravidelnej   vnútroštátnej autobusovej dopravy.

V konaní   a pri   ich   rozhodovaní   sa   správny   orgán   riadil   právnymi   predpismi, platnými v čase rozhodovania o žiadosti, lebo vychádzal zo zákona č. 168/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov aj z vyhlášky č. 311/1996 Z. z. v znení vyhlášky č. 109/2003 Z. z. Pri rozhodovaní   zohľadnil   nielen   oprávnené   záujmy   dopravcov,   ale   aj   oprávnené   záujmy verejnosti. Povinnosť prihliadať na existenciu týchto záujmov podľa zákona bola uložená predovšetkým dopravcovi, ktorý o licenciu žiadal. (...)

Žalovaný   skúmal   podmienky   pre   udelenie   dopravnej   licencie   na   vykonávanie vnútroštátnej pravidelnej autobusovej dopravy na linkách T. – S., T. – V. a T. – K.   – V. z hľadiska záujmov verejnosti, aj z hľadiska záujmov ostatných dopravcov, tak, ako mu to ukladá zákon. Zistil, že žalobca zákonné podmienky pre udelenie licencie nesplnil, lebo podľa jeho názoru sa žalobcom navrhnuté dopravné linky výrazne dotýkajú oprávnených záujmov   iných   dopravcov   a nespĺňajú   podmienky   hospodárneho   uspokojenia predpokladaných   prepravných   potrieb   obyvateľstva   z dôvodu   časovej   aj   traťovej   zhody vykonávania autobusovej dopravy s autobusovou dopravou iného prepravcu. Skutočnosť, či za   takýchto   okolností   žalovaný   udelí   dopravnú   licenciu   aj   inému,   ako   doterajšiemu prepravcovi je vecou úvahy správneho orgánu a súd nemá právomoc do takéhoto jeho uváženia zasahovať s výnimkou prípadov, kedy by správna úvaha bola v rozpore s obsahom spisov, alebo so zásadami logického myslenia. Takéto pochybenie však v postupe správneho orgánu zistené nebolo. Zo žiadnych dokladov nevyplýva, že potreby verejnosti vyžadujú zriadenie   nových   dopravných   liniek,   a že   doterajšia   pravidelná   hromadná   doprava nepostačuje   a záver   žalovaného,   že   z preverenia   momentálneho   využitia   dopravných prostriedkov na rovnakých trasách a v rovnakých časových polohách iných dopravcov je dostatočne zabezpečená preprava osôb bez potreby zvyšovania dopravnej ponuky. Nemožno preto žalovanému vytýkať, keď takéto a obdobné okolnosti, na ktoré bol povinný poukázať žalobca, neprihliadol.

Nepochybil   preto   súd   prvého   stupňa,   ak   napadnuté   rozhodnutia   žalovaného považoval   za   vecne   správne   a keď   žalobu,   ktorou   sa   žalobca   domáhal   jeho   zrušenia, zamietol.

Rovnako, ako súd prvého stupňa, aj odvolací súd zastáva právny názor, že žalovaný dostatočne zistil skutočný stav veci a na jeho základe vyvodil správny právny záver. Hoci je dôvodná námietka žalobcu, že jeho právny zástupca nebol predvolaný na pojednávanie 27. mája 2004, nemá toto procesné pochybenie súdu vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, lebo ho odvolací súd napravil tým, že právneho zástupcu žalobcu na pojednávanie   pred   odvolacím   súdom   predvolal   a umožnil   mu   robiť   prednesy   a návrhy v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, čím zabezpečil, aby žalobcovi nebola odňatá postupom súdu možnosť konať pred súdom. (...).“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   odvolacieho   súdu o aplikovanom právnom predpise v danej veci, ako aj o nepredvolaní právneho zástupcu sťažovateľky na pojednávanie pred   prvostupňovým   súdom   je   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   a ústavne konformným spôsobom, odvolací súd na zásadné námietky sťažovateľky zaujal ústavne relevantné stanovisko. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie sťažovateľky považovať za neodôvodnené a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdiť.

V každom prípade tento postup odvolacieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   všeobecných   súdov.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci odvolacieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánom zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor odvolacieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad odvolacím   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje, a preto   bolo   potrebné sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

3. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu garantovaného v čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd konštatuje,   že zo   skutočností,   ktoré sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a sťažovateľka,   ktorá   je   v konaní   pred   ústavným   súdom   zastúpená   advokátom,   teda kvalifikovaným právnym zástupcom, neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o porušení jej práva na súdnu ochranu. Sťažovateľke súdy neodopreli spravodlivosť, ibaže   jej   návrhu   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   a postupu   žalovaného   v danom prípade nevyhoveli. Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy pritom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani   účelovo   chápať tak,   že   jeho   naplnením   je   vyhovenie   všetkým   procesným   návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96). Preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2006