znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 119/04-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. októbra 2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Ing. L. M., V. M., P. M. a R. M., všetci bytom K., zastúpených advokátom JUDr. R. K., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a porušenia   práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 40/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Košice   I   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 25 C 40/97   p o r u š i l právo   Ing.   L.   M.,   V.   M.,   P.   M.   a R.   M.,   aby   sa   ich   vec   prerokovala   bez   zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ich právo na prerokovanie veci   v primeranej   lehote   zaručené   v čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Okresnému   súdu   Košice   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   C   40/97 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   L.   M.,   V.   M.,   P.   M.   a R.   M. p r i z n á v a   každému   zvlášť   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing.   L.   M.,   V.   M.,   P.   M.   a R.   M.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho zastúpenia v sume 14 028 Sk (slovom štrnásťtisícdvadsaťosem slovenských korún), ktorú je Okresný súd Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť ich advokátovi JUDr. R. K., Advokátska kancelária, K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 30. júna 2004   č.   k.   I.   ÚS   119/04-13   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť Ing. L. M., V. M. (ďalej aj „sťažovateľka v druhom rade“), P. M.   a R.   M.,   všetci   bytom   K.   (ďalej   aj   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom JUDr. R. K.,   Advokátska   kancelária,   K.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 40/97.

2.   V sťažnosti   sťažovatelia   uviedli,   že   31.   januára   1997   podali   okresnému   súdu žalobu o vypratanie bytu. Toto konanie, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 25 C 40/97, je na okresnom súde stále bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

3.   Sťažovatelia   okrem   vyslovenia   porušenia   ich   práv   podľa   označených   článkov ústavy   a dohovoru   a prikázania   okresnému   súdu   vo   veci   konať „bezodkladne“ žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie „vo výške 100 000 Sk“, pretože: „Porušenie vyššie   uvádzaného   ústavného   práva   sťažovateľov   je   o to   citeľnejšie,   že   v konaní   voči ktorému táto sťažnosť smeruje ide o ochranu ich vlastníckeho práva k bytu, v ktorom sa neoprávnene   zdržiavajú   iné   osoby   (odporcovia   v dotknutom   konaní),   ktoré   prieťahy v konaní   len   napomáhajú   udržiavaniu   protiprávneho   stavu   a bránia   sťažovateľom v realizácii ich vlastníckeho práva.

Sťažovatelia   navyše,   poukazujúc   na   vyššie   uvedené,   úplne   stratili   dôveru,   že v prípade akéhokoľvek porušenia práva je tu garancia nápravy zo strany autority, akou by súd mal byť, že tento bude rozhodovať v súlade s ústavou a zákonmi, a že o ich právnom nároku bude rozhodnuté v primeranej lehote tak, aby bola zabezpečená ich právna istota, čo sa však v opisovanom prípade vôbec nestalo.

Keďže je právna istota jedným zo základných atribútov právneho štátu a nakoľko bola dôvera sťažovateľov v právnu istotu závažným spôsobom narušená, sťažovateľom tak vznikla   morálna   ujma   spočívajúca   tiež   v pocitoch   nedôvery   v súdny   systém   a jeho účinnosť.“

Sťažovatelia zároveň žiadali, aby ústavný súd uložil okresnému súdu zaplatiť ich právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia v sume 14 028 Sk.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 16. augusta 2004 písomne vyjadril predseda okresného súdu JUDr. A. M.. V odpovedi na toto stanovisko sa 2. septembra 2004 vyjadril aj právny zástupca sťažovateľov.

5. Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov   ústavy   a   dohovoru.   Jej   prerokovanie   na   ústavnom   pojednávaní - vzhľadom   na povahu   predmetu   posúdenia,   ktorá   je určená   povahou   základného   práva - ústavný   súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02).

II.

Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   zo   spisu   okresného   súdu sp. zn. 25 C 40/97 a písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

Sťažovatelia sa návrhom podaným okresnému súdu 31. januára 1997 domáhali proti odporkyni E. G. (ďalej aj „odporkyňa č. 1“) vypratania bytu č. 75 v K., pretože ho užíva bez právneho titulu.

Okresný súd 26. februára 1997 zaslal návrh odporkyni na vyjadrenie.Dňa 16. marca 1998 okresný súd predvolal účastníkov na pojednávanie.Na   prvom   pojednávaní   konanom   17.   apríla   1998   okresný   súd   zistil,   že   okrem odporkyne   je   v predmetnom   byte   viac   bývajúcich.   Z uvedeného   dôvodu   odročil pojednávanie na neurčito.

Sťažovatelia 11. mája 1998 rozšírili svoj   návrh aj proti   odporcom   K. G.;   Z.   B., E. B., G. B. a S. G. (ďalej aj „odporcovia č. 2 až 6), bývajúcim v byte č. 75 v K.

Návrh na začatie konania zaslal okresný súd 10. júna 1998 odporcom č. 2 až 6 na vyjadrenie   (ktoré   bolo   okresnému   súdu   predložené   právnou   zástupkyňou   odporcov 7. augusta 1998).

Právny   zástupca   sťažovateľov   20.   novembra   1998   urgoval   vytýčenie   termínu pojednávania.

Okresný   súd   28.   decembra   1998   predvolal   sťažovateľov   a odporcov,   ako   aj   ich právnych zástupcov na pojednávanie, ktorého termín určil na 14. január 1999.

Na   tomto   pojednávaní   okresný   súd   pripustil   pristúpenie   odporcov   č.   2   až   6   do konania.   Pojednávanie   odročil   na   neurčito   z dôvodu   vyhotovenia   a doručenia   tohto uznesenia účastníkom (uznesenie bolo doručené účastníkom v čase od 20. do 22. januára 1999).Sťažovatelia 12. februára 1999 urgovali vytýčenie termínu pojednávania.Okresný súd 25. februára 1999 predvolal účastníkov a ich právnych zástupcov na pojednávanie, ktorého termín určil na 25. marec 1999. Pre neúčasť odporcov a sťažovateľov v prvom,   treťom   a štvrtom   rade   pojednávanie   odročil   na   7.   máj   1999   s tým,   že neprítomných účastníkov predvolá pod hrozbou poriadkovej pokuty.

Dňa   4.   mája   1999   právna   zástupkyňa   odporcov   oznámila   okresnému   súdu,   že odporcovia podali okresnému súdu návrh „na určenie nájmu bytu“.

Na pojednávaní konanom 7. mája 1999 (za prítomnosti sťažovateľky v druhom rade, odporcov a právnych zástupcov účastníkov) bol vykonaný výsluch odporcov. Pojednávanie bolo odročené na 11. máj 1999 za účelom rozhodnutia vo veci.

Na   pojednávaní   konanom   11.   mája 1999   (prítomná   sťažovateľka   v druhom   rade, odporcovia a právni zástupcovia účastníkov) predniesli odporcovia tvrdenie, že odporkyni č. 1 vznikol   riadny nájomný vzťah s mestskou   časťou   Košice   – Staré Mesto (ďalej len „mestská časť“). Z uvedeného dôvodu bolo pojednávanie odročené na 16. júl 1999.Okresný súd 2. júna 1999 vyžiadal správu od mestskej časti o tom, či odporkyňa č. 1 platila riadne nájomné za užívanie bytu. Podľa odpovede mestskej časti zo 17. júna 1999 odporkyňa č. 1 nikdy nebola nájomníčkou sporného bytu a mestská časť nemá prehľad o platbách nájomného.

Okresný   súd   29.   júna   1999   oznámil   účastníkom   zmenu   termínu   pojednávania obnoveného na 9. september 1999.

Z dôvodu   ospravedlnenej   neprítomnosti   právnej   zástupkyne   odporcov   (čerpanie dovolenky)   bolo   pojednávanie   odročené   na   7.   október   1999.   Na   tomto   pojednávaní (prítomní   sťažovateľka   v druhom   rade,   odporcovia,   právni   zástupcovia   účastníkov)   bol oboznámený obsah súdneho spisu sp. zn. 20 C 463/99. V tomto konaní odporkyňa č. 1 žiadala okresný súd o určenie, že je nájomníčkou predmetného bytu (odporcom v uvedenom spore bola mestská časť). Po prednesoch právnych zástupcov účastníkov vyhlásil okresný súd rozsudok, ktorým uložil odporcom vypratať byt.

Rozsudok č. k. 25 C 40/97-55 zo 7. októbra 1999 bol doručený právnym zástupcom účastníkov 26. novembra 1999.

Predmetný rozsudok napadli odvolaním 7. decembra 1999 sťažovatelia a 9. decembra 1999 odporcovia.

Okresný súd 28. decembra 1999 doručil odvolania právnym zástupcom účastníkov na vyjadrenie a vyzval účastníkov na úhradu poplatku za odvolanie.

Podaním zo 14. januára 2000 sťažovatelia odôvodnili svoje odvolanie. Toto podanie bolo doručené 1. februára 2000 právnej zástupkyni odporcov na vyjadrenie.

Okresný   súd   1. februára   2000   doručil   súdny   spis   s odvolaniami Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“).

Krajský súd uznesením č. k. 13 Co 57/00-74 z 29. mája 2000 zrušil prvostupňový rozsudok a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 20 C 463/99 odporučil konanie prerušiť.

Súdny spis sp. zn. 25 C 40/97 bol doručený späť okresnému súdu 29. júna 2000 a uznesenie krajského súdu bolo doručené právnym zástupcom účastníkov 18., resp. 19. júla 2000.Dňa   18.   augusta   2000   bol   k posudzovanej   veci   pripojený   súdny   spis sp. zn. 20 C 463/99.

Okresný súd uznesením č. k. 25 C 40/97-78 z 25. augusta 2000 prerušil konanie do právoplatného   skončenia   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   20   C   463/99   (uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 20. septembra 2000).

Právny zástupca sťažovateľov 23. júna 2003 oznámil okresnému súdu, že vec vedená pod sp. zn. 20 C 463/99 je od 22. mája 2003 právoplatne skončená, a žiadal vytýčiť termín pojednávania.

Okresný   súd   24.   septembra   2003   predvolal   účastníkov   na   pojednávanie,   ktorého termín určil na 20. november 2003.

Podaním z 20. októbra 2003 okresný súd upovedomil účastníkov o zmene termínu pojednávania stanoveného na 29. január 2004 (pre chorobu zákonnej sudkyne).

Pojednávanie sa neuskutočnilo ani v tomto termíne (tiež z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne).

Okresný súd 10. februára 2004 predvolal účastníkov na pojednávanie stanovené na 20.   máj   2004   (v   uvedený   deň   urgoval   advokát   sťažovateľov   vytýčenie   termínu pojednávania).

Právna   zástupkyňa   odporcov   19.   mája 2004   ospravedlnila   (pre   kolíziu   termínov) svoju neúčasť na pojednávaní.

Pojednávanie   konané   20.   mája   2004   (prítomní   právny   zástupca   sťažovateľov a odporcovia) bolo odročené na 21. október 2004. Právnemu zástupcovi sťažovateľov bola uložená   povinnosť   oznámiť,   či   sťažovatelia   trvajú   na   zmene   petitu   návrhu   prednesenej 15. januára 1999 (odpoveď z 25. mája 2004 – sťažovatelia trvajú na upravenom petite).Pokynom   zo   16.   júla   2004   pre   súdnu   kanceláriu   bol   spis   postúpený   vyššiemu súdnemu úradníkovi na vypracovanie uznesenia o súhlase na zmenu petitu návrhu.Uznesenie č. k. 25 C 40/97-102 z 23. júla 2004 o pripustení zmeny petitu žaloby nadobudlo právoplatnosť 29. júla 2004.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   5.   augusta   2004   požiadala   zákonnú   sudkyňu o vypracovanie vyjadrenia k sťažnosti podanej sťažovateľmi ústavnému súdu. Vyjadrenie predsedu   okresného   súdu   zo   16.   augusta   2004   k vecnej   stránke   sťažnosti   podanej sťažovateľmi ústavnému súdu bolo doručené ústavnému súdu 25. augusta 2004.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   C   40/97   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...)“.

2.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   zo 16.   augusta   2004   okrem uvedenia podrobného prehľadu úkonov v konaní konštatoval, že „... súd vo veci priebežne a bez zbytočných prieťahov koná“.

3. Sťažovatelia reagovali na toto vyjadrenie okresného súdu prostredníctvom svojho právneho   zástupcu   listom   z 2. septembra   2004   v ktorom   uviedli,   že „...   od   podania návrhu...   uplynula   doba   viac   ako   siedmich   rokov,   čo   spôsobuje   vysoký   stupeň   neistoty účastníkov konania.

... Už vytýčenie prvého pojednávania po uplynutí doby viac ako jedného roka od podania návrhu... znamenalo zrejmé prieťahy v konaní.

... Rovnako doba viac ako pol roka uplynula odo dňa doručenia rovnopisu návrhu... žalovaným v 2. – 6. rade (13. 5. 1998) a dňom 22. 12. 1998, kedy porušovateľ vytýčil termín pojednávania na deň 14. 1. 1999.

... S ohľadom na uvedené neobstojí tvrdenie porušovateľa o neexistencii prieťahov v konaní, v dôsledku čoho sťažovatelia trvajú na podanej ústavnej sťažnosti...“.

4. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Judikatúra   ústavného   súdu   a   ESĽP   sa   ustálila v tom,   že   otázka,   či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

4.1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia je občianskoprávne konanie (vo veci vypratania bytu), ktoré sa začalo 31. januára   1997, teda pred vyše siedmimi rokmi, a nie je k dnešnému dňu právoplatne skončené.

4.2. Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   okolnosť   (skutkovú,   právnu),   na   základe ktorej - samostatne alebo v spojení s inými - by mohol predmetnú vec vrátane konania o nej posúdiť ako zložitú.

4.3.Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľov   v posudzovanom   konaní   (účasť   na pojednávaniach,   aktívny   prístup   prispievajúci   k plynulosti   konania   dokumentovaný urgovaním termínov pojednávania, promptná reakcia na požiadavky súdu   na vyjadrenie žalovaných)   ústavný   súd   nezistil   žiadne   relevantné skutočnosti,   ktoré   by bolo potrebné pripísať na ich ťarchu pri posudzovaní vplyvu ich správania na dĺžku konania v predmetnej veci.

4.4. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu.

Sťažovatelia sa domáhajú vyslovenia porušenia v sťažnosti označených základných práv, pričom namietajú jednak celkovú dĺžku konania („... uplynula doba viac ako siedmich rokov...“), no najmä „vytýčenie prvého pojednávania po uplynutí viac ako jedného roka od podania návrhu...“ a dobu „... viac ako pol roka... odo dňa doručenia rovnopisu návrhu... žalovaným... a dňom 22. 12. 1998, kedy porušovateľ vytýčil termín pojednávania na deň 14. 1. 1999“.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   konanie   v predmetnej   veci   od   podania návrhu (31. januára 1997) do doručenia sťažnosti ústavnému súdu (23. júna 2004) trvá na okresnom   súde   takmer   sedem   rokov   a päť   mesiacov.   Okresný   súd   vo   veci   meritórne rozhodol rozsudkom zo 7. októbra 1999, no jeho rozhodnutie bolo uznesením krajského súdu   z 29. mája   2000   zrušené   a vec   mu   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie. V intenciách zrušujúceho rozhodnutia okresný súd konanie prerušil (25. augusta 2000) do právoplatnosti   rozhodnutia   (skončenia)   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   20   C   463/99   (t.   j.   do 22. mája 2003).

Samotné prerušenie konania bolo vyvolané nutnosťou počkať na výsledok sporu vo veci sp.   zn. 20 C 463/99 (týkajúcej sa tých istých odporcov a aj toho istého predmetu sporu – bytu) ako právne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej. Nečinnosť okresného súdu v čase prerušenia konania nekvalifikuje ústavný súd z uvedeného dôvodu ako prieťah v konaní spôsobený okresným súdom (teda ako zbytočný prieťah), hoci jeho trvanie   (dva   roky   a deväť   mesiacov)   významnou   mierou   predĺžilo   doterajšiu   dĺžku predmetného konania.

Po odpočítaní doby trvania odvolacieho konania (od 1. februára 2000 do 29. júna 2000, keď sa súdny   spis nachádzal na krajskom   súde,   t. j. 5 mesiacov) a doby trvania prerušenia   konania   (v   rozsahu   dvoch   rokov   a deviatich   mesiacov)   ústavný   súd   zameral svoju   pozornosť   na   zvyšné   obdobie   činnosti   okresného   súdu   v rozsahu   štyroch   rokov a dvoch mesiacov, pričom konštatoval, že okresný súd bol v obdobiach od 26. februára 1997   (zaslanie   návrhu   na   vyjadrenie   odporcom)   do   16.   marca   1998   (predvolanie   na pojednávanie),   t.   j.   v trvaní   vyše   dvanástich   mesiacov,   a   od   7.   augusta   1998   (zaslanie vyjadrenia   odporcov   k rozšírenému   návrhu)   do   28.   decembra   1998   (predvolanie   na pojednávanie),   t.   j.   v trvaní   takmer   šiestich   mesiacov;   t.   j.   spolu   v trvaní   osemnástich mesiacov, bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný.

Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že   v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním sťažovateľov ako účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom   takého konania (činnosti) súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci.

Vychádzajúc z dôvodov vyššie uvedených (hodnotenie podľa kritéria zložitosti veci), z platnej   právnej   úpravy   a z postupu   súdu   (organizovania   jeho   procesného   postupu) v predmetnom   občianskoprávnom   súdnom   konaní   nemožno   hodnotiť   postup   okresného súdu v posudzovanej veci ako postup, ktorý by zodpovedal ústavou priznanému právu na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (resp.   dohovorom   priznanému   právu   na prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote)   a príslušným   ustanoveniam   Občianskeho súdneho poriadku, čo je nevyhnutým predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vyššie uvedený postup okresného súdu spôsobujúci zdĺhavosť namietaného konania nevykazoval podľa názoru ústavného súdu znaky plynulého a efektívneho konania a bol teda konaním so zbytočnými prieťahmi.

4.5. Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1. Sťažovatelia   požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie vo   výške 100 000 Sk, a to z dôvodov uvedených v bode 3 I. časti tohto odôvodnenia.

6.2. Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov (pozri body 4.1 až 4.3 tejto časti) považuje za primerané vo výške 40 000 Sk, t. j. po 10 000 Sk pre každého z nich.

6.3. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Na   základe uvedených   skutočností   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešným   sťažovateľom   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 23. júna 2004   a stanovisko z 2. septembra 2004 k vyjadreniu okresného súdu. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 2 vyhlášky) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 540 Sk za jeden úkon. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“ (§ 17 ods. 2 vyhlášky), t. j. na sumu 3 632 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri úkony spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle §   19   ods.   3   vyhlášky)   predstavujú   sumu   11   304 Sk   za   každého   sťažovateľa.   Spolu u všetkých sťažovateľov predstavuje táto náhrada trov sumu 45 216 Sk, po zaokrúhlení (§ 25   vyhlášky)   sumu   45 220 Sk.   Keďže   si   sťažovatelia   uplatnili   náhradu „nákladov právneho zastúpenia v sume 14 028 Sk“, ústavný súd   ich   žiadosti   vyhovel, priznal im náhradu v požadovanej výške a v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2004