znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 119/03-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. marca 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Daniela   Švábyho a zo   sudcov   Lajosa   Mészárosa   a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   M.   K.,   bytom   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   F., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cb 18/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cb 18/01   p o r u š i l právo M. K., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. M. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd v Trenčíne povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. K.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 200 Sk (slovom trinásťtisícdvesto slovenských korún), ktorú je Okresný súd v Trenčíne povinný vyplatiť jeho advokátovi JUDr.   M.   F.,   Advokátska   kancelária,   K.,   na   jeho   účet   do jedného   mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 11. júna 2003 č. k. I. ÚS 119/03-9 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. K., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. F., Advokátska kancelária, K., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Trenčíne (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cb 18/01.

2.   Zo   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   v   čase   podania   sťažnosti účastníkom   súdneho   konania vedeného   okresným   súdom   od   23.   augusta   2000   na základe žaloby sťažovateľa o zaplatenie pohľadávky v sume 70 245 Sk. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že 4. marca 2003 adresoval predsedovi okresného súdu písomnú urgenciu, na ktorú nedostal odpoveď, pričom však jeho právny zástupca na základe osobnej návštevy okresného súdu 6. marca 2003 zistil, že „posledné pojednávanie a úkon v predmetnom konaní bol dňa 21. 02. 2001“,   teda   „pred   26   mesiacmi   a od   tohto   dňa   sa   v predmetnej   veci   do   dnešného   dňa nekonalo“.

3.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   okrem   vyslovenia   porušenia   označeného základného   práva   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000   Sk odôvodňujúc túto žiadosť skutočnosťou, že „predmetné prieťahy v súdnom konaní vyvolávajú

2

u mňa psychický stav neistoty a očakávania, ako bude vo veci rozhodnuté, ako aj či bude v prípade môjho úspechu vo veci možné ešte uspokojenie mojej pohľadávky. (…) Prieťahmi v konaní sa neustále zvyšuje moja neistota a zmenšuje pravdepodobnosť, že moja pohľadávka bude v budúcnosti uspokojená“. Sťažovateľ zároveň žiadal, aby ústavný súd uložil okresnému súdu zaplatiť jeho právnemu zástupcovi trovy právneho zastúpenia.

4.   Na základe žiadosti   ústavného súdu   sa k veci   listom   z 9. júla 2003 (doručeným ústavnému súdu 17. júla 2003) písomne vyjadrila predsedníčka okresného súdu, JUDr. M. T. V odpovedi na toto stanovisko sa 28. júla 2003 vyjadril aj sťažovateľ.

5. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Jej   prerokovanie   na   ústnom pojednávaní –   vzhľadom   na   povahu   predmetu   posúdenia,   ktorá   je určená   povahou   tohto základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný   procesný prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci,   t.   j. rozhodnutie   o tom,   či   namietaným   postupom   súdu   bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Na základe sťažnosti, jej príloh a písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1. Dňa 28. augusta 2000 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na vydanie platobného rozkazu proti žalovanému CONCORD Trenčín, s. r. o., T. (ďalej len „žalovaný“), ktorým sa sťažovateľ domáhal zaplatenia pohľadávky voči žalovanému v sume 70 245 Sk. Okresný súd vo veci vydal 4. septembra 2000 platobný rozkaz č. k. 20 Rob 1073/00-10, ktorý bol na základe opätovného doručenia žalovanému doručený 2. novembra 2000.

3

2.   Žalovaný   podaním   zo   14.   novembra   2000   podal   proti   predmetnému   platobnému rozkazu   odpor   s   odôvodnením,   ku   ktorému   sa   sťažovateľ   vyjadril   20.   decembra   2000. V ďalšom priebehu konania okresný súd 21. februára 2001 uskutočnil vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 14. marec 2001 z dôvodu predvolania dvoch svedkov. V predmetný termín   sa   pojednávanie   neuskutočnilo   z   dôvodu   neprítomnosti   účastníkov   konania   a   ich právnych zástupcov. Sťažovateľ svoju neúčasť ospravedlnil telefonicky z dôvodu pracovnej neschopnosti jeho právneho zástupcu, ktorej predpokladanú dĺžku bližšie nešpecifikoval. Na základe   uvedeného   okresný   súd   odročil   pojednávanie   na   neurčito   a   vyžiadal   si   výpis zo živnostenského registra týkajúci sa sťažovateľa.

3.   Opatrením   predsedníčky   súdu   č.   Spr   87/2002   z   18.   januára   2002   bola   vec z vnútorných organizačných dôvodov okresného súdu pridelená na vybavenie do oddelenia JUDr. D. L. Zákonná sudkyňa 12. mája 2003 vytýčila vo veci pojednávanie na 27. máj 2003, na ktorom bol vyhlásený rozsudok. Okresný súd 27. júna 2003 rozsudok písomne vyhotovil a 30. júna 2003 ho doručoval právnym zástupcom účastníkov konania. Od 8. septembra 2003 je spis na Krajskom súde v Trenčíne na rozhodnutie o odvolaní žalovaného.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   Cb   18/01   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

2. Predsedníčka okresného súdu k tomu vo svojom vyjadrení z 9. júla 2003 uviedla, že „je   pravdou,   že   v   predmetnej   veci   boli   prieťahy.   Sú   však   zavinené   objektívnymi skutočnosťami spočívajúcimi v dlhodobo nedostatočnom personálnom obsadení Okresného súdu   Trenčín“.   Okrem   toho   predsedníčka   okresného   súdu   uviedla,   že   sťažovateľ   ani   jeho právny zástupca sa na ňu neobrátili formou sťažnosti podľa zákona Slovenskej národnej rady č.   80/1992   Zb.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,

4

vybavovaní   sťažností   a   o   voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“).

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v reakcii (z 28. júla 2003) na toto vyjadrenie okresného súdu uviedol, že okresný súd len potvrdil ním uvádzané skutočnosti, „že v predmetnom konaní došlo bez môjho zavinenia k prieťahom v konaní“. Pokiaľ ide o otázku sťažnosti podľa zákona o štátnej správe súdov, sťažovateľ podľa svojho vyjadrenia za takúto   sťažnosť   považuje   písomnú   urgenciu   vytýčenia   pojednávania   zo 4. marca   2000, „pretože v opačnom prípade by predmetný list nebol adresovaný priamo predsedovi Okresného súdu … a je potrebné ho posudzovať na základe jeho obsahu“.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 146/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.   I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II. ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   ústavný   súd postupoval aj v danom prípade.

4.1   Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   nevykonal   úkony   vo   veci   v   období od 14. marca   2001,   keď   si   podľa   vyjadrenia   predsedníčky   okresného   súdu   vyžiadal   výpis zo živnostenského registra a pojednávanie odročil na neurčito, do 12. mája 2003, keď zákonná sudkyňa   vytýčila   vo   veci   pojednávanie,   t.   j.   v   období   približne   26   mesiacov.   Opatrenie predsedníčky okresného súdu z 18. januára 2002, ktorým vec preložila z oddelenia JUDr. Ľ. B.

5

do oddelenia JUDr. D. L. z dôvodu zmeny v rozhodovacej agende prvej z menovaných sudkýň okresného súdu, nepovažuje ústavný súd za úkon vo veci samej. Aj keby ústavný súd takéto organizačné opatrenie predsedníčky okresného súdu považoval za procesný úkon smerujúci k rozhodnutiu veci, jednak mu predchádzalo 10 mesiacov nečinnosti okresného súdu a jednak bol okresný súd v nasledujúcom priebehu konania nečinný po dobu ďalších 16 mesiacov.

4.2 Z prehľadu spisového materiálu k veci ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, na základe   ktorých   by   uvedenú   nečinnosť   bolo   možné   pripísať   zložitosti   veci,   správaniu účastníkov   konania   alebo   iným   okolnostiam   nachádzajúcim   sa   mimo   dispozičnej   sféry okresného   súdu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   v   telefonickom   ospravedlnení   neúčasti   svojho právneho   zástupcu   na   pojednávaní   vytýčenom   na   14.   marec   2001   bližšie   nešpecifikoval predpokladanú   dĺžku   trvania   jeho   práceneschopnosti,   nepovažuje   ústavný   súd   za   takú okolnosť,   ktorá   by   relevantným   spôsobom   ovplyvnila   postup   okresného   súdu   v   ďalšom priebehu konania. Vyplýva to napokon aj z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu, ktorá prieťahy   v   konaní okresného   súdu   vysvetľuje   „objektívnymi   skutočnosťami   spočívajúcimi v dlhodobo nedostatočnom personálnom obsadení“ okresného súdu.

4.3 Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pokiaľ existujú ústavne relevantné dôvody, ktorými je nečinnosť súdu   možné   ospravedlniť   (pozri   napr.   rozhodnutie   sp.   zn.   I.   ÚS   128/03   z 25.   júna   2003 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu). Ústavný súd však nezistil ústavne relevantný dôvod na ospravedlnenie nečinnosti okresného súdu v období vyše dvoch rokov. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom cit. predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí,   v   ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne   ospravedlniť vzniknuté   prieťahy,   a   to   len   v   tom   prípade,   ak sa   za   tým   účelom   prijali   včas   adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové

6

nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov. Medzi okolnosťami, ktorými vzniknuté prieťahy vysvetlila predsedníčka okresného súdu, ústavný súd nezistil žiadnu takú skutočnosť, na ktorú by v súlade s jeho doterajšou judikatúrou bolo možné prihliadnuť (napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 28/01, I. ÚS 108/02). Ústavný súd preto dospel k záveru, že zistenú nečinnosť okresného súdu v dĺžke 26 mesiacov bolo potrebné v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu považovať za „zbytočný prieťah“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

4.4 Pokiaľ ide o námietku predsedníčky okresného súdu, že sťažovateľ ani jeho právny zástupca nevyužili možnosť obrátiť sa na ňu so sťažnosťou podľa zákona o štátnej správe súdov, ústavný súd konštatuje, že bez ohľadu na kvalifikáciu podania sťažovateľa zo 4. marca 2003 tento v období od 14. marca 2001 do 4. marca 2003 nijakým relevantným spôsobom neprejavil   záujem   o   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorom   sa   nachádzal.   Úsilie sťažovateľa dosiahnuť „urýchlenie“ súdneho konania v jeho veci však nie je podmienkou na to, aby ústavný súd poskytol ochranu jeho základnému právu zaručenému v čl. 48 ods. 2 ústavy, a jeho absencia v istej fáze konania preto nie je okolnosťou spôsobilou ovplyvniť posudzovanie ústavného súdu, či došlo alebo nedošlo k porušeniu označeného základného práva. Ústavný súd ale na takúto skutočnosť môže prihliadnuť – a v danej veci aj prihliadol – pri úvahe o výške prípadného primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.   Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

5.1 Sťažovateľ požadoval priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk z dôvodu, že napadnuté prieťahy v konaní okresného súdu u neho vyvolali „psychický stav

7

neistoty…,   či   bude   v   prípade   môjho   úspechu   vo   veci   možné   ešte   uspokojenie   mojej pohľadávky“.

5.2   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   cit.   ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 4.1 až 4.4 tejto časti) považuje za primerané vo výške 10 000 Sk. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že nemohol prihliadnuť na tvrdenie   sťažovateľa,   že   „peňažný   nárok,   ktorý   je   predmetom   sporu   je   pre   mňa   veľmi dôležitý“.   Ústavný   súd   totiž   pri   úvahe   o   výške   primeraného   finančného   zadosťučinenia nemôže v žiadnom prípade špekulovať o tom, s akým výsledkom posudzované súdne konanie môže skončiť (I. ÚS 23/03).

5.3 Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6.   Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania uznesením   uložiť niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a príprava zastupovania,   písomné   podanie   (sťažnosť)   zo   6.   mája   2003   a vyjadrenie   z   25.   júla 2003. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

8

č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len   „vyhláška“)   z výpočtového   základu   (§   1   ods.   3   vyhlášky)   12   811   Sk   vo výške   1/3 predstavuje 4 270 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri úkony teda predstavujú 12 810 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (128 Sk v zmysle § 19 ods. 3 a uznesenia Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory č. 1/1999) sumu 13 194 Sk, po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) 13 200 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

7.   Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   rozhodnutia“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2004

9