SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 118/2016-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom StanislavomJakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základných právpodľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 49a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a čl. 13 Listinyzákladných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3 a 4, čl. 6 ods. 1, čl. 7ods. 1 a 8 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomŠpecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 26/2011,postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.6 To 6/2013 a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 3/2015, ako aj uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 TdoV 3/2015 zo 16. júla 2015 v spojení s rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 To 6/2013 z 28. novembra 2013 v spojenís rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 1 T 26/2011 z 21. mája 2013a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2015doručená sťažnosť(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušeniajeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2,čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 7ods. 1, čl. 10 ods. 2 a čl. 13 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako ajpráv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3 a 4, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a 8 a čl. 13 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomŠpecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 26/2011, postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 To 6/2013 a v konanívedenom pod sp. zn. 2 TdoV 3/2015, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn.2 TdoV 3/2015 zo 16. júla 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu zo 16. júla 2015“)v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 To 6/2013 z 28. novembra 2013 (ďalej len„rozsudok najvyššieho súdu z 28. novembra 2013“) v spojení s rozsudkom špecializovanéhotrestného súdu sp. zn. PK 1 T 26/2011 z 21. mája 2013 (ďalej len „rozsudokšpecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom špecializovaného trestného súduz 21. mája 2013 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania zločinu založenia, zosnovaniaa podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákonav znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), zo spáchania pokračujúcehoobzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) a 4 písm. b) Trestnéhozákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona, zo spáchania obzvlášť závažnéhozločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1písm. a) a 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona,pričom za skutky uvedené v bode 1, 6 a 9 rozsudku špecializovaného trestného súduz 21. mája 2013 bol odsúdený podľa § 295 ods. 4 Trestného zákona, § 38 ods. 2 a 7Trestného zákona s poukazom na § 37 písm. h) Trestného zákona a § 41 ods. 2 Trestnéhozákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 14 rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm. b)Trestného zákona ho špecializovaný trestný súd na výkon trestu odňatia slobody súd zaradildo ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, zároveň podľa § 60 ods. 1písm. a) Trestného zákona mu uložil trest prepadnutia veci (mobilný telefón, lebo bolpoužitý na spáchanie trestného činu) a v súlade s § 60 ods. 6 Trestného zákona savlastníkom prepadnutých vecí stal štát. Podľa § 76 ods. 1 a § 78 ods. 1 Trestného zákonamu špecializovaný trestný súd uložil ochranný dohľad v trvaní 3 rokov.
Proti rozsudku špecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013 sťažovateľ podal3. júna 2013 prostredníctvom svojho obhajcu odvolanie proti všetkým výrokom rozsudkutýkajúcim sa jeho osoby, t. j. čo sa týka výroku o vine za skutky uvedené v bodoch 6 a 9rozsudku, ako aj výroku o treste, ako aj proti celému konaniu, ktoré tomuto rozsudkupredchádzalo.
Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom z 28. novembra 2013zrušil rozsudok špecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013 vo výroku o trestea na základe § 322 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „Trestného poriadku) mu podľa 295 ods. 4 a § 38 ods. 2 a 7 Trestnéhozákona s poukazom na § 37 písm. h) a § 42 ods. 1 Trestného zákona uložil súhrnný trestodňatia slobody vo výmere 13 rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona hona výkon uloženého trestu zaradil do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Najvyšší súdpodľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona ďalej sťažovateľovi uložil aj trest prepadnutiaveci (mobilného telefónu) a bol mu uložený peňažný trest vo výmere 1 000 € s náhradnýmtrestom odňatia slobody vo výmere 3 mesiace.
V zákonom ustanovenej lehote podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcudovolanie proti rozsudku najvyššieho súdu z 28. novembra 2013, ktorým sa domáhalvyslovenia porušenia zákona v neprospech jeho osoby, zrušenia tohto rozsudku vo výrokuo treste týkajúceho sa jeho osoby, ako aj ďalších rozhodnutí na zrušené rozhodnutieobsahovo nadväzujúcich, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad,a prikázania opätovného prerokovania a rozhodnutia vo veci. Najvyšší súd uznesenímzo 16. júla 2015 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa odmietol.
Sťažovateľ v rámci dovolania osobitne poukazoval na uznesenie ústavného súdusp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 23. apríla 2014, ktorým bola pozastavená účinnosť § 58 ods. 5až 7 a § 63 ods. 6 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“), a to v súvislostis analýzou prehratých telefonických rozhovorov v spojitosti s ich prepismi, analýzoutelefonických kontaktov odsúdenýcha, ktoré boli v tomto konaní kľúčovýmidôkaznými prostriedkami. Napriek tomu, že v čase rozhodovania najvyššieho súduo dovolaní už bol publikovaný aj nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 23. apríla2014, dovolací súd podľa sťažovateľa k uvedenej argumentácii len uviedol, že sanestotožňuje s jeho názorom, že dôkazy získané postupom podľa § 116 Trestného poriadku(analýza telefonických hovorov a ich prepisov, analýza telefonických kontaktov odsúdenéhoa) sú nezákonné a že je mu uvedený nález známy, avšak nemá účinnosť,a keďže v tejto veci boli údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke zabezpečenév čase pred rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie a ústavného súdu, a to plne v súlades Trestným poriadkom, v žiadnom prípade v nej podľa najvyššieho súdu nie je možnéuplatniť tzv. pravú retroaktivitu, ktorá by spätne spôsobila neprípustnosť použitiauvedených dôkazov.
Sťažovateľ uviedol, že sa s uvedeným právnym názorom najvyššieho súdunestotožňuje, a zároveň považoval v tejto súvislosti za potrebné poukázať na právne účinkyvyslovenia nesúladu právneho predpisu s ústavou rozhodnutím ústavného súdu, ďalejna skutočnosť, že v rámci trestného konania môže byť takéto rozhodnutie ústavného súduzároveňex legedôvodom na povolenie obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestnéhoporiadku, ako aj na závery stanoviska najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 44/2013 prijatév súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012týkajúcim sa ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona časti za bodkočiarkou.
Vzhľadom na uvedené mal podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd v predmetnomkonaní konštatovať nezákonnosť dôkazov získaných na základe ustanovenia nesúladnéhos ústavou a v kontexte s ďalšími popísanými závažnými pochybeniami mal tento súd zrušiťrozsudok z 28. novembra 2013 a vec vrátiť na jej opätovné prerokovanie a rozhodnutie.
Sťažovateľ považoval za potrebné poukázať na ďalšie podľa neho podstatnéchyby, ktorými bolo poznačené konanie pred najvyšším súdom, ako aj konaniepred špecializovaným trestným súdom, ktoré taktiež samy osebe podľa jeho názoruspôsobili porušenie jeho práv a slobôd a na ktoré aktívne v rámci podaných riadnycha mimoriadnych opravných prostriedkov poukazoval.
Podanie odvolania proti rozsudku špecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013odôvodnil sťažovateľ podstatnými chybami konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudkupredchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiťobjasnenie veci alebo právo obhajoby, ale i podstatnými chybami v napadnutých výrokochrozsudku spočívajúcimi najmä v nejasnosti alebo neúplnosti jeho skutkových zistení,v nevysporiadaní so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a taktiežv pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenietreba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy.
Ku skutku uvedenému v bode 1 rozsudku špecializovaného trestného súdu z 21. mája2013, t. j. vo veci zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupinypodľa § 296 Trestného zákona, sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že špecializovanýtrestný súd sa nevysporiadal so skutočnosťou a nezohľadnil, že sťažovateľ sa priznalk spáchaniu uvedeného skutku a tento úprimne oľutoval, snažil sa poctivo žiť, staral sao rodinu a podnikanie, a ani skutočnosť, že zo skupiny sa nedalo odísť (čo podľa nehopreukazujú výpovede svedkov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ prezývaného).V odvolaní zdôraznil, že na páchaní trestnej činnosti skupiny sa nepodieľal, o čom svedčí ajfakt, že zo spáchania iných skutkov, konkrétne skutkov uvedených v rozsudku v bodoch 2,3, 4, 5, 7, 8 a 10, nebol ani obvinený. Napriek už uvedenému špecializovaný trestný súdnezohľadnil túto poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, tak ako tourobil pri ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ďalších.Uvedené pochybenia špecializovaného trestného súdu nenapravil v konaní o odvolaní aninajvyšší súd, z ktorého závermi týkajúcimi sa„nepriznania poľahčujúcej okolnosti“sasťažovateľ nestotožňuje a podľa neho ide o zjavné porušenie ustanovení Trestného zákonaa Trestného poriadku, pretože výsledkom zohľadnenia miery závažnosti poľahčujúcichokolností a priťažujúcich okolností súdom môže byť len priklonenie sa buď k hornej alebodolnej hranici trestnej sadzby, a nie nepriznanie poľahčujúcej okolnosti. K nápraveuvedeného pochybenia podľa sťažovateľa nedošlo ani v konaní o dovolaní pred najvyššímsúdom, a takýto postup súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci jepodľa neho znakom arbitrárnosti a predstavuje porušenie jeho základných práv podľa čl. 17ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1písm. c) a 3 a 4, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.
Ku skutku uvedenému v bode 6 rozsudku špecializovaného trestného súduz 21. mája 2013, t. j. vo veci obzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestnéhozákona, sťažovateľ uviedol, že má výhrady k právnej kvalifikácii skutku, tak ako ju ustálilisúdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci. Sťažovateľovi ako obžalovanému sa kládloza vinu, že trestným činom podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona spôsobil značnú škodu akočlen nebezpečného zoskupenia. Sťažovateľ v prvom rade poukázal na to, že v konanípodľa neho nebolo žiadnym priamym alebo nepriamym dôkazom spoľahlivo preukázané,že by sa uvedeného konania, teda predaja diaľničných známok zúčastnil, t. j. nebolapreukázaná objektívna stránka skutkovej podstaty uvedeného trestného činu. Rozsudokšpecializovaného trestného súdu z 23. februára 2012, ale ani rozsudok špecializovanéhotrestného súdu z 21. mája 2013 podľa neho neuvádzajú iný dôkaz ako výpoveď svedka ⬛⬛⬛⬛. V tejto súvislosti sťažovateľ zdôraznil, že ani ostatné dokazovaniepodľa neho nepreukázalo, že by sa uvedeného činu dopustil, napr. tým, že by sana diaľničných nálepkách, resp. bločkoch od diaľničných nálepiek našli jehodaktyloskopické stopy alebo DNA, a jediný argument, na ktorom špecializovaný trestný súdzaložil svoj skutkový záver, je tvrdenie svedkao tom, že do predaja mal byť údajnezapojený, ktoré ale podľa neho vyvracia výpoveď spoluobžalovaného. Viacerívypočutí svedkovia, menovite ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, uviedli,že sťažovateľ im diaľničné známky neponúkol, resp. ho ani nevideli tieto predávať.K výpovediam posledných dvoch menovaných sa špecializovaný trestný súd vôbecnevyjadril, a teda sa s týmito dôkazmi znejúcimi v prospech sťažovateľa nevysporiadal tak,ako to vyplýva z dikcie § 168 ods. 1 Trestného poriadku, a to ako v rozsudku z 23. februára2012, tak ani v rozsudku z 21. mája 2013. Navyše, samotný odsúdenýna hlavnom pojednávaní 20. mája 2013 priznal, že mal vedomosť o diaľničných známkach,a uviedol aj mená osôb, ktoré predaj sprostredkovali, teda ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,a osoby, ktoré údajne z predaja profitovali (, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ ), avšakuviedol, že až dodatočne sa dozvedel, aký široký bol biznis so známkami, a pripustil, žeaj on mohol dostať peniaze z tohto obchodu, ale bez toho, aby mu to takto bolo vysvetlené.Taktiež z listu ⬛⬛⬛⬛, ktorý bol adresovaný špecializovanému trestnému súdu,avšak neodoslaný, ktorý špecializovaný trestný súd pripustil ako dôkaz v konaní a na ktorýsa odvoláva na strane 27 svojho rozsudku z 21. mája 2013, vyplýva, že sťažovateľs diaľničnými nálepkami nemal čo do činenia, a ak tento dôkaz bol pripustený v neprospechobžalovaných v časti existencie zločineckej skupiny, je sťažovateľ toho názoru, že malbyť rovnako vyhodnocovaný komplexne, a teda aj v prospech jeho osoby v časti týkajúcejsa diaľničných nálepiek. Špecializovaný trestný súd napriek uvedenému a v rozpores akoukoľvek logikou ustálil skutkový záver, že spáchania skutku v zmysle bodu 6 obžalobysa dopustil sťažovateľ. V danom prípade sťažovateľ zdôraznil, že je toho názoru, že lenz jednej výpovedi chráneného svedka, pokiaľ táto výpoveď nie je verifikovaná ďalšímidôkazmi, nie je možné založiť rozhodnutie o vine. Dôveryhodnosť výpovede svedkaje predmetom samostatnej kapitoly a v súvislosti s jeho osobou bolo opakovane(v rámci záverečných rečí, ale aj v odvolaní napr. ⬛⬛⬛⬛ obhajcu obžalovaného) zdôrazňované, že jeho výpovede sú zavádzajúce a klamlivé. Apeloval ajna skutočnosť, že menovaný bol v minulosti právoplatne odsúdený rozsudkom Okresnéhosúdu Šaľa sp. zn. 7 T 96/02 z 29. januára 2003 pre trestný čin krivej výpovede, a preto jesťažovateľ toho názoru, že jeho výpovede aj v spojitosti s ostatnými okolnosťamitreba vyhodnocovať ako nepresvedčivé. Sťažovateľ zdôrazňuje, že čo sa týka vzťahuk diaľničným nálepkám, nebola potvrdená žiadna okolnosť, ktorú tvrdil o osobáchzúčastnených na predaji (pozri výpovede svedkov ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ ).
Sťažovateľ v zmysle uvedeného poukázal aj na závery najvyššieho súdu vo vecisp. zn. 2 Tos 4/2009 v podľa neho obdobnom prípade, v ktorom dospel najvyšší súdk záveru, že jeden priamy dôkaz, výpoveď chráneného svedka, musí byť starostlivo overenýradom ďalších nepriamych dôkazov potvrdzujúcich vierohodnosť priameho dôkazu o účastiobžalovaných na spáchaní skutkov, pre ktoré sú žalovaní. Sťažovateľ v tomto smerepovažuje rozhodnutia súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci vrátane uzneseniazo najvyššieho súdu 16. júla 2015 za nepredvídateľné a v rozpore s princípom právnejistoty.
Na druhej strane treba uviesť, že z vykonaných dôkazov bolo možné ustáliť držbu,predaj a manipuláciu s diaľničnými známkami len vo vzťahu k iným obžalovanýmči svedkom, menovite napr. k obžalovanému ⬛⬛⬛⬛, ktorý sa k ich predajupriznal už v prípravnom konaní a svoje priznanie potvrdil aj pred súdom, pričomv súvislosti s ich držbou či predajom nikdy nespomenul osobu sťažovateľa. Chránenýsvedok ⬛⬛⬛⬛, ktorý odovzdal diaľničné známky orgánom činným v trestnomkonaní v auguste 2009, ich tiež mal v držbe, predával ich a manipuloval s nimi.
Sťažovateľ následne poukázal na základné znaky skutkovej podstaty trestného činupodvodu, pričom zdôraznil, že úmyselné zavinenie páchateľa sa musí vzťahovať na všetkyznaky tejto skutkovej podstaty, ináč nemôže ísť o spáchanie trestného činu podvodu a čin jedokonaný obohatením páchateľa alebo iného. V predmetnej veci podľa neho z vykonanéhodokazovania vyplýva, že absentuje zákonný znak základnej skutkovej podstaty, pretožeorgány činné v trestnom konaní nepredložili dôkaz o tom, kto bol uvedený do omylu, a tedakomu boli údajne predané diaľničné známky. Sťažovateľ poukázal ďalej na to, že chránenýsvedok ⬛⬛⬛⬛ už v auguste 2009 oznámil orgánom činným v trestnom konaní, žepredával diaľničné známky, pričom mal uvádzať konkrétne miesta predaja, osoby, ktoré ichmali údajne predávať, ako aj ich množstvá. Predmetné diaľničné známky mali byť v obehuaž do februára 2010, t. j. 6 mesiacov, pričom orgány činné v trestnom konaní mali možnosťa pomerne dlhý čas na to, aby preverili pravdivosť výpovede chráneného svedka
. Napriek tomu nebol predložený objektívny dôkaz o tom, či vôbec, resp. koľko bolov skutočnosti predaných diaľničných nálepiek. Ak by aj teoreticky bola naplnená skutkovápodstata trestného činu podvodu, mohol tak špecializovaný trestný súd usudzovať lenvo vzťahu k dvom diaľničným známkam, ako to vyplýva zo svedeckej výpovedez 24. novembra 2011, kde uvádza, že diaľničné nálepky boli kúpené na benzínovejpumpe Slovnaft v Senci na dva kamióny, ktoré boli neskôr zadržané políciou pri domovejkontrole, ktorá nesúvisela s týmto trestným činom. Svedok ⬛⬛⬛⬛ (na strane 5v pokračovaní zápisnice z hlavného pojednávania) ďalej uvádza, že mu tieto diaľničnéznámky nikto z obžalovaných neponúkol na predaj a taktiež si nespomínal ani na ichnominálnu hodnotu, keďže za ne platil spoločne s naftou. Avšak v tejto súvislosti dalsťažovateľ do pozornosti, že uvedené kamióny boli zadržané v januári a ichfotodokumentácia bola vyhotovená o 6 mesiacov neskôr bez prizvania obhajoby, preto nieje vylúčené, že za dané obdobie mohlo dôjsť k manipulácii s pôvodnými diaľničnýmiznámkami a ich výmene za falošné. Z tohto pohľadu sú podľa sťažovateľa tieto dôkazyzískané nezákonne a nemalo sa na ne prihliadať. Podľa názoru sťažovateľa sa nemožnopreto stotožniť so strohou argumentáciou najvyššieho súdu v dovolacom konaní, že:„Policajná akcia, pri ktorej boli zaistené kamióny súvisela s inou trestnou vecou, preto námietka o neprizvaní obhajoby neobstojí.“
Sťažovateľ apeloval v predmetnom konaní, aby najvyšší súd ako súd odvolacíposúdil správnosť výroku špecializovaného trestného súdu aj vo vzťahu k ustálenej výškeškody. Značnou škodou sa v zmysle § 125 ods. 1 Trestného zákona rozumie sumadosahujúca najmenej stonásobok malej škody, t. j. 26 600 €. V odôvodnení rozsudkušpecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013 na strane 80 sa uvádza, že právnukvalifikáciu odôvodňuje výška škody, ktorá bola„súdom ustálená ako minimálna, sumou 40 000,- €“. Podľa sťažovateľa špecializovaný trestný súd neuviedol, na základe akýchvykonaných dôkazov ustálil výšku škody, a preto sa možno len domnievať, že vychádzalz výpovede obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ uvedenej v odôvodnení jeho rozsudku z 21. mája2013 na strane 72. Z jeho výpovede vyplýva, že priniesol asi 5 až 6-krát do kasína20 až 30 kusov žltých a zelených diaľničných nálepiek, pričom jednorazovo ich priniesol400 až 600 kusov. V tomto prípade aj keby sme pripustili, že určité množstvo diaľničnýchznámok mohlo byť ⬛⬛⬛⬛ prinesené do kasína, špecializovaný trestný súd malpodľa neho povinnosť v zmysle zásady„in dubio pro reo“ustáliť najnižšiu možnú výškuspôsobenej škody, t. j. 5 x 20 ks žltých a zelených diaľničných nálepiek vynásobenénajnižšou hodnotou jednej predanej diaľničnej známky, kým nebude dostatočne preukázanáskutočná výška škody. Z uvedeného vyplýva, že ak by aj bola spôsobená škoda na cudzommajetku, ako to vyžaduje zákonný znak skutkovej podstaty, nebolo možné sa stotožniťs odôvodnením špecializovaného trestného súdu pri jej vyčíslení.
Ďalej sťažovateľ uviedol, že«z iného uhla pohľadu pri úvahách o výške škody mal odvolací súd vychádzať okrem iného aj z rozsudku špecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013 na str. 6, z ktorého vyplýva, že diaľničné známky sa predávali za cenu, ktorá bola cca 50% ich nominálnej hodnoty, pričom zo získanej sumy odvádzali časť ⬛⬛⬛⬛ podľa jeho požiadaviek a zostávajúcu časť si delili medzi sebou rovným dielom. Z výpovede chráneného svedka ⬛⬛⬛⬛ ku skutku v bode 6) obžaloby z 20. októbra 2011 na str. 9 v treťom odseku o delení zisku vyplýva, že podstatná časť peňazí zo zisku z predaja diaľničných známok bola pre ⬛⬛⬛⬛. Na základe uvedeného, ak aj pripustíme, že celkový zárobok ⬛⬛⬛⬛ z predaja diaľničných známok predstavoval sumu 4.000 € až 4.300 €, ako to vyplýva z rozsudku z 21. mája 2013 na str. 72, pričom išlo o jeho väčšiu časť (viac ako polovica) z celkového zisku a zvyšok sa delil medzi ďalších 5 osôb rovným dielom, tak suma 4 000 resp. 4 300 € predstavuje 1/4 nominálnej hodnoty predaných diaľničných známok, z čoho logicky vyplýva, že celková výška škody by v tomto prípade bola 16 000 € najviac 17 200 €. Pri zachovaní základnej zásady „in dubio pro reo“ je nepochybné, že výška škody nedosahuje sumu 26 000 €, a teda maximálne prichádzalo do úvahy subsumovanie daného skutku pod § 221 ods. 2 TZ.».
Ani s uvedenými pochybeniami sa najvyšší súd v odvolacom ani dovolacom konanípodľa sťažovateľa nevysporiadali napriek tomu, že podľa neho ide okrem inéhoo nesprávnu aplikáciu hmotnoprávneho ustanovenia Trestného zákona, ktoré zakladádovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.
Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie ďalej poukázal na to, že špecializovanýtrestný súd vo svojom odôvodnení rozsudku z 21. mája 2013 na strane 80 uviedol:„Okolnosť, že súd ustálil výšku škody aj ďalšou sumou 61.350,50 Eur, ktorá predstavovala hodnotu vydaných diaľničných nálepiek, ktoré sa obžalovaným nepodarilo predať, aj táto čiastka presahuje sumu 26.600,- Eur a naopak súčet súm 101.350,50 Eur, nedosahuje sumu dosahujúcu päťstonásobok sumy 266,- €, t. j. 133.000,- Eur, ktorá by odôvodňovala záver súdu o škode veľkého rozsahu.“Z uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé,že špecializovaný trestný súd sa zaoberal výlučne argumentáciou, prečo nebol uvedenýskutok právne kvalifikovaný podľa § 221 ods. 4 písm. a) Trestného zákona, v ktoromkritériom je spôsobenie škody veľkého rozsahu, avšak vôbec neuvádza, na základe akýchvykonaných dôkazov ustálil výšku škody spolu v hodnote 101 350,50 €. Sťažovateľzdôraznil, že zo samotnej skutkovej vety uvedenej na strane 6 rozsudku špecializovanéhotrestného súdu z 21. mája 2013 vyplýva, že diaľničné známky pre motorové vozidlás hmotnosťou do 3,5 t v počte 67 kusov v celkovej hodnote 2 445,50 € a diaľničné známkypre motorové vozidlá od 3,5 t do 12 t v počte 119 kusov v celkovej hodnote 58 905 € bolivydané svedkom, a teda k dispozícii ich mal len samotný. Z uvedenéhopodľa sťažovateľa vyplýva, že len vo vzťahu k svedkovimožno hovoriť o konaní,ktoré dospelo do štádiu pokusu trestného činu podvodu v zmysle § 14 ods. 1 Trestnéhozákona, keďže nedošlo k ich predaju, čím by bola spôsobená škoda vo výške 61 350,50 €nevyhnutná pre dokonanie uvedeného trestného činu. Uvedeného skutku v štádiu pokusu sapodľa sťažovateľa mohol dopustiť iba.
Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že trestný čin podvodu, ktorého sa mal dopustiť,patrí medzi poruchové delikty, t. j. v tomto prípade následok tohto trestného činu byvšeobecne mal znamenať poškodenie objektu trestného činu, konkrétne spôsobenie škodyna majetku. Obohatením sa sťažovateľa na úkor iného by zároveň tento trestný čin bol ajdokonaný. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že v prípade vyčíslenia výšky škodyďalšou sumou 61 350,50 €, ktorá predstavovala hodnotu vydaných diaľničných nálepiek,ktoré sa obžalovaným nepodarilo predať, nenastal následok, ktorý predpokladá objektívnastránka skutkovej podstaty trestného činu podľa § 221 Trestného zákona, t. j. spôsobenieškody na majetku vo výške 61 350,50 €, a teda nejde o dokonaný trestný čin. Sťažovateľpoukázal na to, že pokus vyvoláva nebezpečenstvo rôznej intenzity len v prípade,ak následok môže byť spôsobený. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že pri pokusetrestného činu sa nikdy nerozvinie príčinná súvislosť medzi konaním páchateľa a následkomjeho konania – ako aj v tomto prípade.
Sťažovateľ zároveň poukázal na skutočnosť, že«skutok č. 6 sa odlišuje tým, že dokazovaním nebolo zistené a ani vo výrokovej vete sa nenachádza zistenie, že na vykonanie tohto skutku mal dať súhlas alebo pokyn prípadne ho schváliť hierarchicky vyššie postavený člen zločineckej skupiny (podľa tvrdenia súdu to musel byť prezývaný, alebo minimálne ⬛⬛⬛⬛ ) a ani vykonanie tohto skutku nemuselo byť nikomu nahlásené a pri tomto skutku absentuje aj spôsob deľby zisku charakteristický pre zločinecké skupiny, v ktorých platí zásada, že určitú „šéfom“ stanovenú časť zisku dostanú hierarchicky najvyššie postavené osoby a zvyšok si delia vykonávatelia, resp. páchatelia trestného činu. V prípade, ak znaky zločineckej skupiny nie sú naplnené, nie je možné aplikovať právnu kvalifikáciu v zmysle § 221 ods. 4 písm. b) TZ».
Napriek tomu, že sťažovateľ uvedené pochybenia špecializovaného trestného súdua najvyššieho súdu rozhodujúceho o odvolaní podrobne popísal v rámci podanéhodovolania, v ktorého závere poukazoval okrem dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1písm. c), g) a h) Trestného poriadku aj na dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i)Trestného poriadku, najvyšší súd ako súd dovolací sa s jeho argumentáciou nevysporiadal.
Z § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku je podľa sťažovateľa zrejmé, že nímpredložená argumentácia týkajúca sa nedostatkov postupu súdov zúčastnenýchna rozhodovaní v jeho veci [napr. nenaplnenie skutkovej podstaty trestného činu, právnakvalifikáciu skutku v kontexte (ne)preukázanej škody, resp. nevysporiadanie sas poľahčujúcimi okolnosťami v rámci ukladania trestu] predstavujú chyby, ktoré možnozahrnúť pod pojem nesprávneho právneho posúdenia veci a najvyšší súd ako súd dovolacíbol povinný tieto preskúmať a vysporiadať sa s touto argumentáciou v intenciách Trestnéhoporiadku. Postupom najvyššieho súdu v predmetnom konaní podľa sťažovateľa došlok porušeniu ním označených práv.
Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že ani v odôvodnení rozsudkušpecializovaného trestného súdu z 23. februára 2012, ani v odôvodnení jeho rozsudkuz 21. mája 2013 nie je uvedené, na základe akých dôkazov, resp. tvrdení považovalšpecializovaný trestný súd za dostatočne a spoľahlivo preukázané, že predaja diaľničnýchznámok sa sťažovateľ dopustil. Z vykonaného dokazovania podľa sťažovateľa nebolospoľahlivo preukázané naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činu podľa§ 221 ods. 1 Trestného zákona a dôkaz o samotnom konaní, t. j. naplnení objektívnejstránky, podľa neho absentuje úplne.
Podľa sťažovateľa je skutkový záver špecializovaného trestného súdu, že sa dopustilobzvlášť závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) a 4 písm. b) Trestnéhozákona v rozpore s logikou a z tohto dôvodu arbitrárny, keďže odôvodnenie súdovzúčastnených na rozhodovaní v tejto veci je všeobecné, nekonkrétne a nepresvedčivé, čoznamená, že tieto súdy nenašli presvedčivú argumentáciu pre ustálenie jeho viny v tomtobode. Uvedeným postupom došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základných právpodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 49 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ ďalej namietal dôveryhodnosť a zákonnosť výpovede obžalovaného, ktorý sa vyjadroval aj ku skutočnostiam, ktoré sa mu nekladú za vinu, a týmto musúdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto vecide factoumožnili beztrestne klamať, čo bynemohla beztrestne urobiť osoba po zákonnom poučení v procesnom postavení svedka,a v tomto smere možno podľa sťažovateľa jeho výpoveď považovať za ďalší nezákonnýdôkaz. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd ako súd dovolací s touto jeho argumentáciouaj s poukazom na závery rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 43/2011 zo 14. marca2012 týkajúceho sa rozhodovania súdu na základe nezákonných dôkazov riadnenevysporiadal, a tým zasiahol do jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vo veci skutku uvedeného v bode 9 rozsudku špecializovaného trestného súduz 21. mája 2013, t. j. obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovaniaso zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazomna § 141 písm. a) Trestného zákona sťažovateľ zdôraznil, že domová prehliadka, pri ktorejdobrovoľne vydal predmet, o ktorom sa domnieval, že ide o dymovnicu, bola vykonaná16. februára 2010. Sťažovateľ poukázal na § 72b zákona č. 190/2003 Z. z. o strelnýchzbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnomku dňu vykonania prehliadky upravujúce zánik trestnosti činu nedovoleného ozbrojovaniav čase od 1. novembra 2009 do 31. mája 2010, a pritom uviedol, že napriek skutočnosti, žeuvedený predmet, ktorý mal byť údajne granátom, bol sťažovateľom dobrovoľne vydanýv čase tzv. zbraňovej amnestie, špecializovaný trestný súd sa pri posudzovaní trestnostitohto činu touto skutočnosťou vo vzťahu k jeho osobe vôbec nezaoberal. Sťažovateľnepovažuje dôkazy označené špecializovaným trestným súdom za preukazujúce jehoznalosť vo vzťahu k zaistenému predmetu za nedostatočné s prihliadnutím na výpovedetýkajúce sa tvaru granátov svedkaa znalca ⬛⬛⬛⬛, ako ajs prihliadnutím na odmietnutie ním navrhovaného dôkazu – preukazujúceho podľa neho, žebol síce u ženijného vojska, ale v tzv. PRH (pomocné roľnícke hospodárstvo), kde pracovalako kŕmič svíň, a z hľadiska náplne svojej práce sťažovateľ neprišiel a ani nemohol prísťdo kontaktu s vojenskou technikou. Sťažovateľ v konaní tvrdil, že nevedel o tom, že máv dispozícii ostrý granát a tento predmet dobrovoľne vydal pri domovej prehliadke. Podľasťažovateľa vzhľadom na to, že sa domnieval, že má doma dymovnicu, nemohlo v jehoprípade dôjsť k naplneniu subjektívnej stránky trestného činu nedovoleného ozbrojovaniaa obchodovania so zbraňami, keďže táto si vyžaduje úmyselné zavinenie.
K ďalšiemu závažnému pochybeniu v predmetnom konaní podľa sťažovateľa došlonazákladeuzneseniašpecializovanéhotrestnéhosúdusp. zn.PK-1T 26/2011zo 17. decembra 2012, ktorým bola do konania pribratá znalecká organizácia a opätovne bolvykonaný znalecký posudok z odboru kriminalistiky, odvetvia pyrotechniky, a to napriekskutočnosti, že vec bola spotrebovaná, a teda fyzicky neexistovala. Zaistený predmet tedanemohol byť znalcovi predložený, a preto ani nebolo možné znalecky ho skúmaťa zodpovedať na týmto súdom kladené otázky. S ohľadom na uvedené mal špecializovanýtrestný súd podľa sťažovateľa postupovať podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku(obdobne ako v prípade ⬛⬛⬛⬛ obžalovaného zo spáchania prečinu nedovolenejvýroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držaniaa obchodovania s nimi, ktorého podľa § 171 ods. 2 Trestného zákona spod obžalobyoslobodil) a oslobodiť ho ako obžalovaného spod obžaloby, pretože v prípade zaistenéhopredmetu – údajného granátu nebolo možné opakovať znalecké dokazovanie, a preto podľasťažovateľa neexistuje žiaden relevantný dôkaz, že sa stal skutok, pre ktorý bol odsúdený.Sťažovateľ s poukazom na odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu zo 16. júla 2015uviedol, že sa s ním nemôže stotožniť, pretože namietal v prvom rade nezákonnosťdôkazov, na základe ktorých súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci dospelik záveru o vine a ktoré podľa jeho názoru nemohli byť jedným z usvedčujúcich dôkazovpráve s ohľadom na ich rozpor so zákonom.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal aj na ustálenú judikatúru týkajúcu sarozhodovania súdu v prípade nejednoznačnosti výsledkov vykonaného dokazovania(R 14/1964) a následne konštatoval, že vzhľadom na tzv. zbraňovú amnestiu malšpecializovaný trestný súd aplikovať § 285 písm. b) Trestného poriadku. Podľa sťažovateľauvedené pochybenie špecializovaného trestného súdu zostalo bez povšimnutia najvyššiehosúdu, ktorý sa s uvedenou argumentáciou predloženou sťažovateľom riadne nevysporiadal.
Sťažovateľ uviedol, že sa nestotožňuje ani s právnou kvalifikáciou skutku podľa§ 295 ods. 1 písm. a) a 4 písm. a) Trestného zákona, pretože z odôvodnenia rozsudkušpecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013 podľa neho nie je jasné, na základe akýchskutočností a vykonaných dôkazov dospel špecializovaný trestný súd k záveru, že uvedenýčin spáchal on ako člen nebezpečného zoskupenia.
Sťažovateľ je toho názoru, že«samotné tvrdenia spoluobžalovaného a svedka, že v skupine sa používali aj granáty, nemôže bez ďalšieho byť dostatočným dôkazom preukazujúcim, že spáchal tento skutok ako člen nebezpečného zoskupenia a nemôže bez ďalšieho viesť k záveru, že aj keby zaistený predmet bol skutočne granátom, musel sťažovateľ o tom vedieť a mal tento predmet pre účely zločineckej skupiny, a teda aj ako člen zločineckej skupiny. Takýto záver pri absencii ďalších dôkazných prostriedkov nepreukazuje súvislosť medzi držbou zaisteného predmetu a údajným používaním granátov zločineckou skupinou, a teda nie sú naplnené všetky kvalifikačné prvky pojmu zločinecká skupina. Navyše neexistuje jediný priamy dôkaz o tom, že tento konkrétny zaistený predmet pochádza z trestnej činnosti zločineckej skupiny, alebo či mal byť použitý na spáchanie niektorého z trestných činov uvedených v § 129 ods. 3 TZ, na účely priameho alebo nepriameho získania finančnej alebo inej výhody. Uvedenú situáciu sťažovateľ ilustroval na príklade trestného konania vedeného pred Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 2T/52/2010 v trestnej veci ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 TZ spáchaného spolupáchateľstvom podľa § 20 TZ (spoločne bol obvinený s ⬛⬛⬛⬛,
, a ⬛⬛⬛⬛ za údajný skutok zo dňa 27. 9. 2009). V uvedenej trestnej veci bol dňa 17. 3. 2011 vydaný oslobodzujúci rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21. 3. 2011. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že napriek tomu že skutok sa mal údajne stať v čase, kedy v zmysle obžaloby mala existovať zločinecká skupina, sťažovateľovi ako aj ostatným spoluobžalovaným bolo kladené za vinu spáchanie tohto skutku „obyčajným spolupáchateľstvom“. Preto zdôrazňuje, že je toho názoru, že aj v prípade, ak aj súd mal za preukázanú existenciu zločineckej skupiny, nemôže to automaticky bez ďalšieho viesť k záveru, že akákoľvek údajná trestnú činnosť bola spáchaná v spojitosti s členstvom v zločineckej skupine. Ani týmto argumentom sa odvolací súd nezaoberal.».
Vzhľadom na uvedené vady dovolaním napadnutého rozsudku najvyššieho súduz 28. novembra 2013 možno toto rozhodnutie považovať za nepreskúmateľné, čím opätovnedochádza k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 3ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Takýmito nedostatkami bol poznačený aj rozsudok špecializovaného trestného súduz 21. mája 2013 a jeho vydaniu predchádzajúci postup, na čo sťažovateľ poukázal v rámciním podaného odvolania argumentujúc, že v odôvodnení tohto rozsudku absentovalouvedenie dôkazov, ktorými sú preukázané jednotlivé znaky skutkovej podstaty trestnéhočinu obsiahnuté v rámci skutkových zistení tohto, a to tak vo vzťahu ku skutku uvedenomv bode 6, ako aj ku skutku uvedenom v bode 9 rozsudku špecializovaného trestného súduz 21. mája 2013. Sťažovateľ taktiež uviedol, že ak nebolo preukázané samotné spáchanieskutku, nemohlo byť následne ani kvalifikované podľa § 295 ods. 1 písm. a) a 4 písm. a)Trestného zákona.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnejsadzby, musí byť v zmysle § 120 ods. 3 Trestného poriadku (teraz § 163 ods. 3 Trestnéhoporiadku) vyjadrená v skutkovej vete výrokovej časti rozsudku. Nestačí vyjadriť tútookolnosť iba v tzv. právnej vete a v použitom zákonnom ustanovení (R 24/2004).
Ku skutku uvedenom v bode 9 rozsudku špecializovaného trestného súdu z 21. mája2013 sťažovateľ ďalej uviedol, že obhajoba na pojednávaní navrhovala dôkazy (o zaradenímojej osoby do PRH na pozíciu kŕmiča svíň), avšak špecializovaný trestný súd tento návrhzamietol a nesprávne a v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku a Trestného zákonaustálil záver o spáchaní trestného činu. V zmysle uvedeného je sťažovateľ toho názoru, žešpecializovaný trestný súd účelovo vykonával a hodnotil navrhované dôkazy, čo jev príkrom rozpore so zásadami trestného konania, a že z odôvodnenia nevyplývajednoznačný záver nevzbudzujúci pochybnosti o vine obžalovaného.
V neposlednom rade sťažovateľ v rámci odvolania poukázal na skutočnosť, že akojedinému z obžalovaných mu špecializovaný trestný súd ponechal nezmenenú výšku trestuodňatia slobody, a to napriek jeho priznaniu k spáchaniu skutku uvedenému v bode 1obžaloby a ostatným poľahčujúcim okolnostiam, ktoré zostali týmto súdom nepovšimnuté.V súvislosti s podľa sťažovateľa zjavnými a neodôvodnenými rozdielmi vo výškeuložených trestov odňatia slobody poukázal na tresty uložené v rámci uvedeného konaniazostávajúcim spoluodsúdeným.
Z už uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé, že uvedeným postupoma rozhodnutiami súdov zúčastnenými na rozhodovaní predmetnej veci došlo k porušeniuním označených práv.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydalnález, v ktorom vysloví, že postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenompod sp. zn. PK 1 T 26/2011, postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.6 To 6/2013 a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 3/2015, ako aj rozhodnutímnajvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 3/2015 zo 16. júla 2015 v spojení s rozhodnutímnajvyššieho súdu sp. zn. 6 To 6/2013 z 28. novembra 2013 v spojení s rozhodnutímšpecializovaného trestného súdu sp. zn. PK 1 T 26/2011 z 21. mája 2013 boli porušené jehozákladného práva podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a čl. 13 listiny, ako aj právpodľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3 a 4, čl. 6 ods. 1, čl. 7 ods. 1 a 8 a čl. 13 dohovoru, uznesenienajvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 3/2015 zo 16. júla 2015 zruší a vec vráti najvyššiemu súdua zároveň prizná sťažovateľovi náhradu trov konania v sume 355,73 €.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 17ods. 2, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 7ods. 1, čl. 10 ods. 2 a čl. 13 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 3 a 4, čl. 6ods. 1, čl. 7 ods. 1 a 8 a čl. 13 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konanívedenom pod sp. zn. PK 1 T 26/2011, postupom najvyššieho súdu v konaní vedenompod sp. zn. 6 To 6/2013 a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 TdoV 3/2015, ako aj uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 2 TdoV 3/2015 zo 16. júla 2015 v spojení s rozsudkom najvyššiehosúdu sp. zn. 6 To 6/2013 z 28. novembra 2013 v spojení s rozsudkom špecializovanéhotrestného súdu sp. zn. PK 1 T 26/2011 z 21. mája 2013. K porušeniu označených práv malopodľa sťažovateľa dôjsť tým, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci
- nevyhodnotili dôkazy získané postupom podľa § 116 Trestného poriadkupredložené v tomto konaní (analýza telefonických rozhovorov a ich prepisov, analýzatelefonických kontaktov odsúdenéhoa svedka) po vydaní nálezu ústavnéhosúdu sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 23. apríla 2014 v dôsledku jeho účinkov ako nezákonné,
- dostatočne v jeho prípade nezohľadnili priznanie ako poľahčujúcu okolnosť podľa§ 36 ods. 1 Trestného zákona, t. j. v súvislosti s uložením neprimeraného trestu,
- v časti týkajúcej sa skutku uvedenom v bode 6 [obzvlášť závažný zločin podvodupodľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) a 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. a)a na § 141 písm. a) Trestného zákona] nepreukázali dostatočne naplnenie všetkých znakovskutkovej podstaty trestného činu podvodu v prípade sťažovateľa v kontexte preukázaniaobjektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu podvodu (preukázanie konaniasmerujúceho k predaju diaľničných známok) jedine výpoveďou chráneného svedka,nedostatočne preukázanej, resp. nepreukázanej výšky škody, ako aj nepreukázania následku,ktorý predpokladá objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu podvodu, a napokontaktiež nenaplnenie znakov zločineckej skupiny v prípade tohto skutku,
- v časti týkajúcej sa skutku uvedenom v bode 9 [obzvlášť závažný zločinnedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a 4písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a) Trestného zákona] nevykonali nímnavrhnuté dôkazy preukazujúce, že si nebol vedomý funkčnosti zaisteného predmetu(nenaplnenie subjektívnej stránky trestného činu – pretože sa mylne domnieval, že zaistenýpredmet je dymovnica), nemohli vykonať opätovné znalecké dokazovanie pre neexistenciuzaisteného predmetu skúmania (granátu) a nezohľadnili, že sa na neho mala vzťahovaťtzv. zbrojná amnestia.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu zo 16. júla 2015 a jemu predchádzajúcim postupom, ako aj rozsudkom najvyššieho súdu z 28. novembra 2013 a jemu predchádzajúcim postupom
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesenímnajvyššieho súdu zo 16. júla 2015 a rozsudkom najvyššieho súdu z 28. novembra 2013preskúmal obsah odôvodnení uvedeného uznesenia i rozsudku, ako aj obsah rozsudkušpecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013 v rozsahu, v ktorom na tento rozsudokuvedené rozhodnutia najvyššieho súdu odkazujú.
Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu z 28. novembra 2013 považoval ústavný súdlehotu na podanie sťažnosti za zachovanú v súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujalnázor, že v prípade podania opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnostiústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritomlehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu v tomto prípade vo vzťahu k rozsudkunajvyššieho súdu z 28. novembra 2013 (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, resp. porovnajtiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolskáverzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53 a 54).
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho právnevyhodnotením dôkazov (analýza telefonických rozhovorov a ich prepisov, analýzatelefonických kontaktov odsúdenéhoa svedka) v dôsledku účinkovvydaného nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 23. apríla 2014 ako nezákonnýchnajvyšší súd v uznesení zo 16. júla 2015 v podstatnom uviedol:
„Dovolací súd sa nestotožnil ani s názorom dovolateľa, že s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR z 29. apríla 2014, PL. ÚS 10/2014 sú dôkazy získané postupom podľa § 116 Tr. por. (analýza telefonických rozhovorov a ich prepisov, analýza telefonických kontaktov odsúdeného a svedka ) nezákonné. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že dovolaciemu súdu je známy aj nález Ústavného súdu SR z 29. apríla 2015 v danej veci, ktorým bol vyslovený nesúlad ustanovení § 58 ods. 5 až ods. 7, § 63 ods. 6 zák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, § 116 Tr. por. a § 76a ods. 3 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov s čl. 13 ods. 4, čl.16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, ods. 3 a čl. 22 Ústavy SR, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2, ods. 3, čl. 13 Listiny základných práv a slobôd a čl. 8 Dohovoru. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že zmena, resp. zrušenie procesných predpisov, ku ktorým dôjde prijatím neskoršieho zákona, resp. rozhodnutia ústavného súdu platí vždy do budúcnosti, t. j. nemá spätnú účinnosť a nemôže sa uplatniť pri hodnotení prípustnosti dôkazov vykonaných skôr, v súlade s vtedy platnou a účinnou právnou úpravou. V danej trestnej veci boli údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke zabezpečené v čase pred rozhodnutím Súdneho dvora a Ústavného súdu SR a to plne v súlade s Trestným poriadkom, preto tu v žiadnom prípade nie je možné uplatniť tzv. pravú retroaktivitu, ktorá by spätne spôsobila neprípustnosť použitia týchto dôkazov.“
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej užvyslovil, že za výnimku zo zásady, podľa ktorej výklad zákonov prislúcha predovšetkýmvšeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danomprípade ide najmä o výklad tých ustanovení zákona o ústavnom súde, z ktorých možnovyvodiť právne účinky jeho nálezov vydaných v konaní o súlade právnych predpisovna konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. Konkrétneide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pre označené ustanovenia zákona o ústavnom súde je charakteristické vzájomnépôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnejistoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátuvyjadreného v čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy. Princíp ochrany a zachovania ústavnosti sarealizuje v danom prípade samotným rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súladeprávnych predpisov podľa čl. 125 ústavy a jeho následnými právnymi účinkamina rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnychveciach. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch: jednak je založenýna prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu)a jednak na zachovaní právoplatnosti rozhodnutí súdov a iných orgánov verejnej mocivychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Podľa názoru ústavného súdu pri kolíziispomínaných princípov treba dať prednosť jednoznačne princípu zachovania a ochranyústavnosti, a to za súčasného spolupôsobenia bŕzd vyplývajúcich z uplatnenia princípuprávnej istoty (II. ÚS 72/06, IV. ÚS 29/06, mutatis mutandis I. ÚS 51/06).
Opierajúc sa aj o uvedené východiská zákonodarca pri prijímaní zákona o ústavnomsúde rozlíšil vplyv účinkov nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o súlade právnychpredpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciachna tie, ktoré boli v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskejrepubliky už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde), a tie, ktoré ešte v časeuverejnenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky neboliprávoplatne skončené (§ 41a zákona o ústavnom súde). V oboch prípadoch ale zákonodarcaumožnil v záujme uplatnenia princípu ochrany a zachovania ústavnosti do miery zlučiteľnejs princípom právnej istoty konvalidovať nepriaznivé účinky rozhodnutí súdov alebo inýchorgánov verejnej moci v individuálnych veciach, ktoré vyplývajú, resp. by vyplývaliz aplikácie ustanovení právnych predpisov, ktoré v konaní o súlade právnych predpisovoznačil ústavný súd za nesúladné s ústavou (II. ÚS 356/06).
Sťažovateľ v rámci svojej argumentácie poukázal na nález sp. zn. PL. ÚS 106/2011z 28. novembra 2012 týkajúci sa ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona častiza bodkočiarkou, v ktorom ústavný súd konštatoval, že ním prijatý nález, podľa ktoréhoprávny predpis, jeho časť alebo niektoré ustanovenie nie je v súlade s ústavou je dôvodomobnovy konania„ex lege“na základe § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.Podľa sťažovateľa sa v jeho veci podkladom pre rozhodovanie súdu stal dôkaz získanýna základe ustanovenia právneho predpisu, ktorý na základe nálezu ústavného súdu stratilúčinnosť z dôvodu jeho rozporu s ústavou, a preto tento dôkaz možno podľa neho označiťza nezákonný, pôsobiaci zásah do jeho základných práv a slobôd a zadávajúci dôvodpre povolenie obnovy konania v tejto veci.
V danom prípade bola sťažovateľom označeným nálezom sp. zn. PL. ÚS 10/2014z 29. apríla 2014 konštatovaná ústavná nesúladnosť ustanovenia § 58 ods. 5 až 7 a § 63ods. 6 zákona o elektronických komunikáciách, § 116 Trestného poriadku a § 76a ods. 3zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v zneníneskorších predpisov s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3 a čl. 22 ústavy, čl. 7ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3 a čl. 13 listiny a čl. 8 dohovoru. V súvislosti s argumentáciousťažovateľa je podľa ústavného súdu potrebné predovšetkým poukázať na skutočnosť,že závery vyslovené v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 29. apríla 2014 nemajú vplyvna zmenu právneho stavu, t. j. zmenu zákonných podkladov posudzovania trestnosti činua ukladania trestu. Ústavným súdom konštatovaná nesúladnosť uvedených ustanovenís ústavou, listinou a dohovorom bola nálezom sp. zn. PL. ÚS 10/2014 z 29. apríla 2014vyslovená z toho dôvodu, že tieto ustanovenia nestanovujú dostatočné garancie ochranypred neprípustným zásahom do práva na súkromie, pretože okrem iného nepodmieňujúzisťovanie údajov o uskutočnenej komunikačnej prevádzke zo strany orgánov činnýchv trestnom konaní požiadavkou nevyhnutnosti, ďalej preto, že pre ich aplikáciuneustanovujú účinné prostriedky kontroly, a taktiež preto, že neprikladajú žiaden význampovahe a závažnosti trestného činu, pre ktorý je trestné konanie vedené, t. j. umožňujúorgánom činným v trestnom konaní vykonať zásah do práva na súkromie, ktorý nespĺňapožiadavku nevyhnutnosti a proporcionality v užšom slova zmysle, inak povedané,umožňujú neoprávnený zásah do ústavou chránených základných práv a slobôd. Uvedenáskutočnosť, t. j. vyslovenie nesúladu týchto ustanovení s ústavou, listinou a dohovorom, aleneznamená, že všetky zásahy už orgánmi činnými v trestnom konaní na základe nichvykonané boli neoprávnené a porušujúce základné práva a slobody dotknutých osôb.Vzhľadom na uvedené nemožno argumentáciu sťažovateľa, v ktorej neuviedol dostatočnédôvody spochybňujúce oprávnenosť zásahu orgánov činných v trestnom konaní do jehopráva na súkromie, považovať za právne relevantnú, t. j. zakladajúcu dôvod na vyslovenieporušenia ním označených práv.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej súdy zúčastnené na rozhodovanív tejto veci dostatočne v jeho prípade nezohľadnili priznanie ako poľahčujúcu okolnosťpodľa § 36 ods. 1 Trestného zákona, t. j. v súvislosti s uložením neprimeraného trestu,najvyšší súd v uznesení zo 16. júla 2015 v podstatnom uviedol:
„V tomto smere neobstoja námietky dovolateľa, že v dôsledku toho, že mal byť oslobodený spod obžaloby pre skutok č. 10/ obžaloby (nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami) a že spáchanie skutku č. 6/ obžaloby (podvod) mu nebolo preukázané, mu súd mohol ukladať len trest za skutok v bode 1/ obžaloby (založenie, zosnovanie a podporovanie zločineckej skupiny) rešpektujúc prevahu poľahčujúcich okolností (priznanie a oľutovanie skutku, vedenie riadneho života pred spáchaním trestného činu). Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil výrok o treste u obvineného a uložil mu súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Okrem trestu odňatia slobody mu uložil aj trest prepadnutia veci. Keďže mu bol trestným rozkazom Okresného súdu Pezinok z 5. marca 2012, sp. zn. 2T/41/2012, ktorý zrušil o výroku o treste, uložený peňažný trest, tento mu spolu s náhradným trestom odňatia slobody uložil aj v rámci ukladania súhrnného trestu. V tomto smere dovolací súd nezistil, že by obvinenému bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v rozpore s pravidlami jeho ukladania, mimo trestnej sadzby podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Rovnako nezistil, že by mu bol uložený taký druh trestu, ktorý Trestný zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa.“
Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku z 28. novembra 2013 vo vzťahu k tejtoargumentácii sťažovateľa v podstatnom uviedol:
„Ku skutku sa napokon priznal aj obžalovaný, avšak s tým, že žiadnej ďalšej trestnej činnosti sa v rámci skupiny nedopustil a neprijímal ani žiadne pokyny od iných, vyššie postavených členov, teda ako by bol len členom nejakého šachového krúžku, na čo súd nemohol prihliadať a následne ani ako na výraznú poľahčujúcu okolnosť pri rozhodovaní o treste.“
Z uvedeného je zrejmé, že tvrdenie sťažovateľa o nezohľadnení poľahčujúcichokolností v jeho prípade sa nezakladá na pravde. Súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejtoveci zohľadnili mieru závažnosti poľahčujúcej okolnosti u sťažovateľa (priznaniasťažovateľa) v spojení s ďalšími ním v konaní prezentovanými konkrétnymi tvrdeniami,pričom práve s ohľadom na obsah uvedených tvrdení najvyšší súd konštatoval, že priznaniusťažovateľa ako poľahčujúcej okolnosti nemohla byť priznaná výrazná závažnosťpri zohľadňovaní jemu uloženého trestu. Uvedený záver je podľa názoru ústavného súdudostatočne odôvodnený, a teda ústavne akceptovateľný.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa skutku uvedenom v bode 6[obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) a 4 písm. b) Trestnéhozákona s poukazom na § 140 písm. a) a na § 141 písm. a) Trestného zákona] spočívajúcejv námietke o nepreukázaní naplnenia všetkých znakov skutkovej podstaty trestného činupodvodu v prípade sťažovateľa v kontexte preukázania objektívnej stránky skutkovejpodstaty trestného činu podvodu (preukázanie konania smerujúceho k predaju diaľničnýchznámok)jedinevýpoveďouchránenéhosvedka,nedostatočnepreukázanej,resp. nepreukázanej výšky škody, ako aj nepreukázanie následku, ktorý predpokladáobjektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu podvodu, nenaplnenie znakovzločineckej skupiny v prípade tohto skutku, najvyšší súd v uznesení zo 16. júla 2015uviedol:
„Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nenapĺňa ani námietka obvineného o nedokázaní skutku v bode 6/ obžaloby vzhľadom k už uvedenej viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkovým stavom.“
Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku z 28. novembra 2013 v súvislosti s uvedenouargumentáciou sťažovateľa uviedol:
«Ku skutku pod bodom 6/ je potrebné uviesť, že z viacerých dôkazov bolo preukázané, že „obchod“ s diaľničnými nálepkami do zločineckej skupiny priniesol obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ cez obžalovaného ⬛⬛⬛⬛. Priamo na ich predaji sa podieľali aj obžalovaní ⬛⬛⬛⬛ (výpoveď obžalovaného, svedka ), obžalovaného jednoznačne usvedčoval obžalovaný. O predaji falošných nálepiek seneckou skupinou mal vedomosti aj odsúdený aj s tým, že falošné doklady k nim zabezpečí práve obžalovaný. Nepriamo mal takúto informáciu sprostredkovanú aj svedok, svedkovi falošné nálepky ukazoval priamo obžalovaný s tým, že ide o „falce“ z Bratislavy.
Na zaistených nálepkách boli nájdené otlačky prstov obžalovaného. Pri ustálení výšky škody súd prvého stupňa vychádzal z minimálne preukázanej výšky škody, aj keď výpoveď svedka považoval za vierohodnú, nevylúčil, že v množstve predaných nálepiek by mohlo dôjsť k menším nepresnostiam, a preto vychádzal najmä z výpovede obžalovaného a vecných dôkazov a skutok kvalifikoval miernejšie, použijúc zásadu in dubio pro reo.
Obžalovaný najskôr uviedol, že za nálepky odovzdané ⬛⬛⬛⬛ dostal 41 000 € č. 1. 973 a nasl. (zv. 3), neskôr (zv. 24) uvádzal zisk 1,6 mil. Sk - cca 53 000 €. Svedok pritom priznal svoj zisk z predaja nálepiek na nákladné vozidlá asi 700 000 Sk, na osobné vozidlá 30 000 Sk a „zo stredných“ 300 - 400 000 Sk s tým, že takéto sumy získali aj obžalovaní,, obžalovaný menej, koľko išlo sa vyjadriť nevedel. Obžalovaný im zakázal, aby nálepky použili na vlastných vozidlách. Z rozsahu tohto skutku a zisku z trestnej činnosti je vylúčené, že by sa podiel neodvádzal aj vyššie postaveným členom.
Aj obžalovaný potvrdil verziu svedka, že to bola robota a, najskôr dostali 1 000 ks nálepiek na osobné automobily, neskôr po 1 000 ks na „Avie“ aj na nákladné automobily, celé to riadil práve. Pričom Špecializovaný trestný súd u obžalovaného skutok kvalifikoval len v spolupáchateľstve s obžalovaným, nie ako spáchaný členom nebezpečného zoskupenia, keďže ho vskutku pod bodom 1/ neuznal vinného ako člena zločineckej skupiny, ale len ako činného pre takúto skupinu.
Aj odvolací súd sa preto stotožnil s úvahami prvostupňového súdu pri právnom posúdení tohto skutku.»
Z obsahu odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu zo 16. júla 2015 je zrejmé, žes ohľadom na obmedzený revízny princíp uplatňovaný v dovolacom konaní sa tento súdnámietkami sťažovateľa týkajúcimi sa hodnotenia naplnenia zákonných znakovskutkovej podstaty trestného činu podvodu, t. j. hodnotením skutkových zistení súdovzúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, nezaoberal a jeho záver týkajúci saaplikácie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku spôsobujúceho obmedzenie právsťažovateľa, resp. obmedzenie rozsahu prieskumnej právomoci najvyššieho súdu v tomtokonaní, je aj podľa názoru ústavného súdu plne ústavne akceptovateľný.
Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku z 28. novembra 2013 venoval pozornosť ajnámietkam sťažovateľa a v tejto súvislosti je potrebné osobitne podľa ústavného súdupoukázať na to, že sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia odvolal plne aj na záveryšpecializovaného trestného súdu uvedené v jeho rozsudku z 21. mája 2013. Závery popísanéšpecializovaným trestným súdom predovšetkým v rozsudku z 21. mája 2013 vo vzťahuk skutku uvedenom v bode 1 a skutku uvedenom v bode 6 dávajú plnú odpoveďna argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa nenaplnenia jednotlivých znakov skutkovejpodstaty podvodu v danom prípade. Vo vzťahu k záveru súdov zúčastnenýchna rozhodovaní v predmetnej veci o naplnení objektívnej stránky trestného činu podvoduaktívnym predajom falošných diaľničných nálepiek sťažovateľom možno konštatovať,že tento záver vyplýva z viacerých dôkazov predložených v rámci vykonaného dokazovaniapopísaných a konkretizovaných nielen vo vzťahu k skutku uvedenom v bode 6, ale taktiežz dôkazov popísaných a vykonaných vo vzťahu k skutku uvedenom v bode 1 (zločinzaloženia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona),na základe ktorých možno získať podrobný obraz o fungovaní tejto zločineckej skupinya možnostiach jednotlivcov do nej patriacich vo vzťahu k páchaniu trestnej činnostitakpovediac„na vlastnú päsť“, resp. mimo tejto zločineckej skupiny. Zo záverov súdovzúčastnených na rozhodovaní v tejto veci možno taktiež vyvodiť záver o spôsobe, akýmbola v konaní ustálená minimálna výška spôsobenej škody (špecializovaný trestný súdvychádzal zo samotnej výpovede jedného zo spoluodsúdených a vecných dôkazovvykonaných v konaní). Uvedené právne závery súdov zúčastnených na rozhodovaní v tejtoveci podľa názoru ústavného súdu nie sú poznačené arbitrárnosťou, sú logické, podloženépoukázaním na konkrétne v konaní preukázané skutkové zistenia a aj plne ústavneakceptovateľné.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa skutku uvedenom v bode 9[obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa§ 295 ods. 1 písm. a) a 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 141 písm. a)Trestného zákona] v súvislosti s nevykonaním ním navrhnutých dôkazov preukazujúcich,že si nebol vedomý funkčnosti zaisteného predmetu (nenaplnenie subjektívnej stránkytrestného činu – mylne sa domnieval, že ide o dymovnicu), s nemožnosťou vykonaniaopätovného znaleckého dokazovania pre neexistenciu zaisteného predmetu skúmania(granátu) a s argumentáciou, podľa ktorej sa na neho mala vzťahovať tzv. zbrojná amnestia,najvyšší súd v uznesení zo 16. júla 2015 uviedol:
«K námietke o procesnej nespôsobilosti znaleckého posudku týkajúceho sa „granátu“, ktorý znalci v čase skúmania nemali k dispozícii dovolací súd uvádza nasledovné:
závery odvolacieho súdu vyjadrené v rozhodnutí sp. zn. 6 To 4/2012 sa týkajú len tých uznesení o pribratí znalcov, ktoré boli vydané až potom, čo bolo vznesené obvinenie jednotlivým osobám a znaleckých posudkov, na základe týchto uznesení vypracovaných, ktoré boli rozhodujúce pre posúdenie viny.
Z vyšetrovacieho spisu je zrejmé, že uznesením zo 16. februára 2010, ČVS: PPZ- 25/BOK-B1-2010, bolo ⬛⬛⬛⬛ vznesené obvinenie pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. a pokračujúci obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 141 písm. a/ Tr. zák. Pri domovej prehliadke vykonanej 16. februára 2010 na základe príkazu sudcu pre prípravné konanie z 13. februára 2010, BB-ŠTS-V-156-1/10-Ntt-127, bol okrem iného nájdený a odňatý čierny granát bez označenia s poistkou. Uznesením zo 17. februára 2010, ČVS:PPZ-25/BOK-Bl-2010, bola do konania v zmysle § 142 ods. 1, § 143 ods. 1 Tr. por. pribratá znalecká organizácia - Kriminalistický a expertízny ústav PZ na podanie znaleckého posudku z odboru kriminalistika, odvetvia kriminalistická pyrotechnika. Znalecký posudok, č. PPZ-1972/KEU-BA-EXP-2010, bol vypracovaný 3. mája 2010. Pre tento skutok (obzvlášť závažný zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák.) bolo trestné stíhanie začaté a obvinenie ⬛⬛⬛⬛ vznesené 23. júla 2010.
Odsudzujúci rozsudok z 21. mája 2013 v časti týkajúcej sa tohto skutku bol založený na dôkazoch, ktoré boli súdom vykonané zákonným spôsobom - zápisnica o vykonaní domovej prehliadky spolu s fotodokumentáciou, pri ktorej bol odňatý čierny granát bez označenia s poistkou, výsluch znalca ⬛⬛⬛⬛, ktorý bol osobne prítomný pri odistení a odpálení granátu, listinný dôkaz preukazujúci jeho odpálenie, správa z vojenského archívu Ministerstva obrany k zaradeniu obvineného na základnej vojenskej službe....
Právna kvalifikácia skutku v bode 9/ rozsudku je správna. Skutok napĺňa všetky znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 141 písm. a/ Tr. zák. Dovolací súd pri tom vychádzal zo zisteného skutkového stavu veci, tak ako ho zistili a ustálili súd nižších stupňov. Neobstojí ani tvrdenie obvineného o zániku trestnosti činu, pretože tzv. zbraňová amnestia, na ktorú dovolateľ poukazuje a ktorá v zmysle § 72b zák. č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive trvala od 1. novembra 2009 do 31. mája 2010 sa na tento druh zbrane nevzťahovala. Ručné granáty tohto typu (RG -4) patria medzi vojenský materiál a používajú sa výhradne v ozbrojených silách a zboroch. Ich legálne nadobudnutie nepovolanými osobami nie je možné. Okrem toho nebola splnená ďalšia z podmienok zániku trestnosti činu nedovoleného ozbrojovania - dobrovoľné odovzdanie do úschovy. Zo zápisnice o vykonanej domovej prehliadke je zrejmé, že obvinený po predchádzajúcej výzve v zmysle § 104 Tr. por. uviedol, že žiadne zbrane a náboje v dome nemá a až následnou prehliadkou bol tento granát nájdený v kuchynskej linke a následne odňatý.
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nemôže napĺňať ani poukaz na to, že v konaní nebola naplnená subjektívna stránka trestného činu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami v dôsledku negatívneho skutkového omylu (mylne sa domnieval, že išlo o dymovnicu). Predmetom dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. totiž môže byť už len nesprávne právne posúdenie takto ustáleného skutku v skutkovej vete rozhodnutia ustálenej súdmi prvého a druhého stupňa, ale nikdy nie samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť.»
Najvyšší súd v rozsudku z 28. novembra 2013 vo vzťahu k uvedenej argumentáciisťažovateľa v podstatnom uviedol:
«Správne postupoval prvostupňový súd, keď neuveril obrane obžalovaného (bod 9/), ktorý jednak tvrdil, že granát dobrovoľne vydal pri domovej prehliadke, tak sa na neho mala vzťahovať tzv. zbraňová amnestia, na druhej strane tvrdil, že nevedel, že išlo o ostrý granát (potom ho ako atrapu nemusel na výzvu odovzdávať). Bolo zistené, že obžalovaný riadne absolvoval základnú vojenskú službu, ide o dospelého primerane vzdelaného muža, u ktorého nie je dôvod predpokladať nejakú mentálnu poruchu, ktorý sa so zbraňami, vrátane granátov stretol aj v rámci jeho zločineckej skupiny. Z vykonaných dôkazov je nesporné, že skupina používala prenajatú garáž na uskladnenie aj granátov, pričom do nej mali prístup výlučne obžalovaní a obžalovaný. Nakoľko obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ mal problém ju vôbec otvoriť, obsluhoval ju práve obžalovaný, z čoho možno vyvodiť záver, že bol akýmsi „zbrojárom“ v skupine a bol si dobre vedomý, že bez povolenia prechovával hromadne-účinnú zbraň ako člen zločineckej skupiny, čomu zodpovedalo aj právne posúdenie skutku v napadnutom rozsudku.»
Z uvedeného je zrejmé, že v predmetnom konaní bola opätovne do konania pribratáznalecká organizácia z odvetvia pyrotechniky, za ktorú mal znalecký posudok vypracovaťznalec ⬛⬛⬛⬛, ktorý vypracoval v prípravnom konaní aj predchádzajúciprocesne nespôsobilý znalecký posudok, pri vypracovaní ktorého pri skúške funkčnostizaisteného predmetu došlo k jeho výbuchu. Z rozhodnutí súdov zúčastnenýchna rozhodovaní v tejto veci je zrejmé, že pri ustaľovaní záverov vo vzťahu k skutkuuvedenému v bode 9 nevychádzali zo znaleckého posudku, ale z výpovede znalca ⬛⬛⬛⬛ a z prečítanej správy, na základe ktorej dospeli k záveruo funkčnosti granátu ako zaisteného predmetu (pozri s. 89 rozsudku špecializovanéhotrestného súdu z 21. mája 2013). V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sajeho nevedomosti týkajúcej sa funkčnosti zaisteného predmetu súdy poukázalina presvedčivé dôkazy rozporujúce toto tvrdenie, a to nielen na správu týkajúcu saabsolvovanej základnej vojenskej služby, ale najmä na výpovede jeho spoluobžalovanýcha, fotodokumentáciu ďalších druhov pyrotechniky, existenciu prenajatejgaráže, v ktorej táto skupina uskladňovala aj granáty a do ktorej mal prístup aj sťažovateľa pod. (s. 89 90 rozsudku špecializovaného trestného súdu z̶ ⬛⬛⬛⬛ 21. mája 2013 v spojenís rozsudkom najvyššieho súdu z 28. novembra 2013).
Z uvedeného je zrejmé, že v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa týkajúcou sanevykonania dôkazov súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci poukázali na konkrétnev predmetnom konaní vykonané z hľadiska ich skutkových záverov relevantné dôkazya následne v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vykonali selekciu dôkazovnavrhnutých sťažovateľom. Súd rozhodujúci vo veci samej, resp. o obžalobe je ako jedinýv predmetnom konaní oprávnený posúdiť význam dôkazu navrhovaného procesnou stranou,a to v rámci obsahového kontextu vykonaného dokazovania posúdením množstva, kvalitya závažnosti dôkazov, ktoré už boli v danej veci vykonané. V danom prípade ústavný súdnevidel prvky zjavnej svojvôle súvisiacej so selekciou dôkazov, resp. odmietnutím vykonaťsťažovateľom navrhnuté dôkazy v pomere s rozsahom, kvalitou a množstvom dôkazov,ktoré súdy zúčastnené na rozhodovaní v tejto veci konkrétne na preukázanie svojich záverovoznačili, a preto sa ústavný súd s týmito závermi plne stotožnil.
Vo vzťahu k argumentácii týkajúcej sa tzv. zbraňovej amnestii ústavný súdpoznamenáva, že závery najvyššieho súdu (s. 11 uznesenia najvyššieho súdu zo 16. júla2015), podľa ktorých zaistený predmet nepodliehal pod tzv. zbraňovú amnestiu a navyšenebol sťažovateľom vydaný dobrovoľne, sú v tomto prípade absolútne vyčerpávajúce,a teda aj plne ústavne akceptovateľné, t. j. ústavný súd v súvislosti s uvedenouargumentáciou sťažovateľa nezistil dôvod na vyslovenie ním označených práv.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jejpredbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavneneopodstatnenú.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom špecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013 a jemu predchádzajúcim postupom
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07).
V prípadoch, pri ktorých sťažovateľ namieta porušenie svojho ústavougarantovaného práva v trestnom konaní, ústavný súd vo svojej judikatúre opakovanezdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámciktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnomkonaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovaťjednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súdenamietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránenév jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práva slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. pozri napr. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04,IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
V záujme ochrany svojich práv mal sťažovateľ v súlade s § 306 a nasl. Trestnéhoporiadku možnosť predložiť svoju argumentáciu prostredníctvom podaného odvolania protirozsudku špecializovaného trestného súdu z 21. mája 2013 najvyššiemu súdu, do právomociktorého patrí rozhodovanie o uvedenom opravnom prostriedku. Právomoc najvyššieho súdurozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku špecializovaného trestného súduz 21. mája 2013 v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu na ďalšieprerokovanie a rozhodnutie v tejto veci.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosťsťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodunedostatku svojej právomoci.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi sťažovateľanezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016