znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 118/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   TES.   s.   r.   o.,   M.,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou   ŠERFEL & PARTNERS,   s.   r.   o,   Námestie   Martina   Benku   15,   Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa Radoslava Šerfela, vo veci namietaného porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 4 K 78/2011 z 12. marca 2013 a postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 CoKR 10/2013 z 23. júla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť TES. s. r. o.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 9. októbra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti TES. s.   r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 K 78/2011 z 12.   marca   2013   (ďalej   len   „namietané   uznesenie   okresného   súdu“)   a postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 CoKR 10/2013 z 23. júla 2013 (ďalej len „namietané uznesenie krajského súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   začal   na návrh   veriteľa uznesením zo 7. decembra 2011 konkurzné konanie na majetok dlžníka (sťažovateľky). Okresný súd uznesením z 10. februára 2012 konanie prerušil. Krajský súd ako súd odvolací uznesením z 25. septembra 2012 uznesenie okresného súdu o prerušení konania zrušil a vec mu vrátil na nové konanie.

Okresný   súd   namietaným   uznesením   vyhlásil   konkurz   na   majetok   sťažovateľky, ustanovil   do   funkcie   správcu   konkurznej   podstaty   a   vyzval   veriteľov   na   prihlásenie pohľadávok.

Namietané uznesenie okresného súdu napadla sťažovateľka odvolaním. Sťažovateľka vo svojom odvolaní tvrdila, že okresný súd nemal vyhlásiť konkurz na jej majetok. Uviedla, že navrhovateľ nebol aktívne legitimovaný na podanie návrhu, že sťažovateľka osvedčila svoju platobnú schopnosť a tiež že okresný súd nesprávne posúdil skutočnosť, či majetok sťažovateľky   postačoval   na   úhradu   nákladov   konkurzu.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací namietaným uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. augusta 2013, potvrdil namietané uznesenie okresného súdu z 12. marca 2013.

3.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   tvrdí,   že   okresný   súd a krajský   súd   porušili   jej   v petite   sťažnosti   označené   práva,   a   to   z viacerých   dôvodov. Sťažovateľka namieta,   že   okresný   súd   a krajský   súd   nedodržiavali   zákonom   ustanovené lehoty na rozhodovanie v konkurznom konaní. Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd i krajský   súd   dospeli   k nesprávnemu   záveru,   že   navrhovateľ   bol   aktívne   legitimovaný na podanie   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu,   a to   z dôvodu,   že   jeho   pohľadávka   proti sťažovateľke neexistovala, a tiež z dôvodu, že absentovalo splnenie podmienky plurality veriteľov.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   ďalej   uviedla,   že   okresný   i   krajský   súd nesprávne   posúdili   skutočnosť,   či   sťažovateľka   osvedčila   svoju   platobnú   schopnosť, a taktiež skutočnosť, či jej majetok postačoval na úhradu nákladov konkurzu.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie, vyhovel návrhu sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia a následne takto rozhodol: „1. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   článku   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením vydaným Okresným súdom Bratislava I dňa 12.03.2013 pod číslom konania: 4K/78/2011-227 a zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 19.03.2013   (číslo   55/2013),   ako   aj   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I,   ktorý predchádzal vydaniu predmetného uznesenia porušené bolo.

2. Základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   článku   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením vydaným Krajským súdom v Bratislave dňa 23.07.2013 pod číslom konania: 4CoKR/10/2013 a zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 08.08.2013   (číslo   152/2013),   ako   aj   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave,   ktorý predchádzal vydaniu predmetného uznesenia porušené bolo.

3.   Uznesenie   vydané   Okresným   súdom   Bratislava   I   dňa   12.03.2013   pod   číslom konania:   4K/78/2011-227   a   zverejnené   v   Obchodnom   vestníku   dňa   19.03.2013   (číslo 55/2013), a uznesenie vydané Krajským súdom v Bratislave dňa 23.07.2013 pod číslom konania:   4CoKR/10/2013   a   zverejnené   v   Obchodnom   vestníku   dňa   08.08.2013 (číslo 152/2013) sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,00 EUR...

5. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp.   zn.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02,   I.   ÚS   140/03,   IV.   ÚS   166/04,   IV.   ÚS   136/05, III. ÚS 168/05).

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky namietaným uznesením okresného súdu

7.   Ústavný   súd   vychádza   z ústavného   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci vo vzťahu ku všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   prislúcha   ústavnému   súdu   právomoc   zaoberať   sa   namietaným   porušením základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8. Vzhľadom   na takto formulovaný princíp   subsidiarity   je v daných okolnostiach vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľkou uplatnených   námietkach   porušenia   jej   práv   namietaným uznesením   okresného   súdu. Sťažovateľka sa mohla domáhať ochrany svojich práv podaním odvolania ako riadneho opravného   prostriedku   na   krajskom   súde,   v ktorého   právomoci bolo   posúdiť   relevantné skutkové   a právne   okolnosti   prípadu.   Túto   možnosť   sťažovateľka   aj   reálne   využila a namietané   uznesenie   okresného   súdu   už   bolo   predmetom   posúdenia   krajským   súdom pri rozhodovaní o odvolaní podanom sťažovateľkou. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej   smerovala   proti   namietanému   uzneseniu   okresného   súdu, odmietol   podľa § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky namietaným uznesením krajského súdu

9. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09, I. ÚS 51/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky   účastníka   konania,   keď   jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv   a slobôd   (resp.   ústavnosti   ako   takej)   nie   je   zverená   len   ústavnému   súdu,   ale   aj všeobecným   súdom,   ktorých   sudcovia   sú   pri   rozhodovaní   viazaní   ústavou,   ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).

10. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namieta, že okresný súd a krajský   súd   nekonali   v zákonom   ustanovených   lehotách,   čo   významným   spôsobom ovplyvnilo fungovanie sťažovateľky ako podnikateľského subjektu.

11.   Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   bol okresnému   súdu   doručený   30.   novembra   2011.   Okresný   súd   začal   konkurzné   konanie uznesením   zo 7.   decembra   2011,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   14.   decembra   2011. Sťažovateľka namieta, že okresný súd mal vyhlásiť konkurz na majetok sťažovateľky alebo konanie   zastaviť   v lehote   do   16.   januára   2012.   Okresný   súd   rozhodol   uznesením z 10. februára 2012, ktorým konkurzné konanie prerušil. Na základe odvolania krajský súd uznesením   z 25.   septembra   2012,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   30.   októbra   2012, uznesenie okresného súdu o prerušení konkurzného konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej poukázala na skutočnosť, že krajský súd mal o jej odvolaní proti namietanému uzneseniu okresného súdu rozhodnúť najneskôr 23. júna 2013, ale rozhodol až uznesením z 23. júla 2013.

12. Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu a krajského súdu, aj keď bol do určitej   miery   zdĺhavý,   nedosahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   takú   intenzitu,   aby v ústavnoprávnej   rovine   spôsoboval   porušenie   sťažovateľkou   označených   práv. V súvislosti s tvrdením sťažovateľky, že postupom okresného súdu a krajského súdu bolo významným   spôsobom   zasiahnuté   do   jej   fungovania   ako   podnikateľského   subjektu,   je dôležité uviesť, že konkurzné konanie sa síce začalo 14. decembra 2011, no namietané uznesenie okresného súdu (uznesenie o vyhlásení konkurzu) bolo prijaté 12. marca 2013. O odvolaní sťažovateľky z 28. marca 2013 doplnenom podaním z 24. mája 2013 rozhodol krajský   súd   namietaným   uznesením   z 23.   júla   2013,   ktoré   bolo   v obchodnom   vestníku zverejnené   8.   augusta   2013.   Okresný   súd   a krajský   súd   teda   s odkazom   na   uvedené nezasiahli   do práv   sťažovateľky   takým   významným   spôsobom,   aby   ústavný   súd   mohol v tejto súvislosti konštatovať porušenie jej v petite označených práv.

13.   Sťažovateľka   ďalej   namieta,   že   krajský   súd   nesprávne   posúdil   tri   významné skutočnosti   na   začatie   konkurzného   konania,   a síce   aktívnu   legitimáciu   navrhovateľa, osvedčenie platobnej schopnosti sťažovateľky a tiež skutočnosť, či majetok sťažovateľky postačuje na úhradu nákladov konkurzu.

14.   Pokiaľ   ide   o aktívnu   legitimáciu   navrhovateľa   na   podanie   návrhu   na   začatie konkurzného konania, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka vo svojom odvolaní proti namietanému   uzneseniu   okresného   súdu   tvrdila,   že   rozhodnutie   Okresného   súdu Bratislava IV sp. zn. 10 Cb 224/2006 z 23. marca 2009 v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu   sp. zn.   2   Cob   247/2009   z 15.   júna   2010,   ktorým   bola   navrhovateľovi   priznaná pohľadávka   proti   sťažovateľke,   je   nezákonné.   Krajský   súd   v tejto   súvislosti   správne poukázal   na skutočnosť,   že   toto   svoje   tvrdenie   sťažovateľka   nepreukázala   žiadnym procesným podaním, ktorým by sa v súlade s Občianskym súdnym poriadkom domáhala nápravy   tohto   tvrdeného   nezákonného   stavu.   Samotné   konštatovanie   nezákonnosti uvedených   rozhodnutí,   resp.   spornosti   tejto   pohľadávky   sťažovateľkou,   preto   nemá v kontexte namietaného konania krajského súdu právne relevantný význam.

15. Pokiaľ ide o druhú námietku týkajúcu sa aktívnej legitimácie navrhovateľa, a síce započítanie   pohľadávok   sťažovateľkou,   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že sťažovateľka namieta, že pohľadávka navrhovateľa (a postupníka) zanikla ich vzájomným započítaním.   Z namietaného   uznesenia   okresného   súdu,   ako   aj   zo   správy   predbežného správcu   o stave   zisťovania,   zabezpečovania   majetku   dlžníka   a vykonaných   úkonoch (záverečná správa predbežného správcu) vyplýva, že sťažovateľkou uvedené pohľadávky proti navrhovateľovi sú podľa predbežnej správy sporné a premlčané a že nie sú vhodné na započítanie.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľkou   evidovaná pohľadávka z obchodného styku proti navrhovateľovi z titulu zvyšku nezaplatenej zmluvnej pokuty zo zmluvy o dielo ZoD č. 6/2005-02527900 je nanajvýš sporná, pretože s otázkou odovzdania   diel,   ktoré   boli   predmetom   tejto   zmluvy   (a zmluvy ZoD   č.   024 339   00),   sa vysporiadal   Okresný   súd   Bratislava   IV   v rozsudku   sp. zn. 10   Cb   224/2006   z 23.   marca 2009, keď ustálil, že žalobca (veriteľ sťažovateľa v namietanom konkurznom konaní) diela riadne   vykonal   a   odovzdal.   Z uvedeného   vyplýva,   že   táto   sťažovateľkou   evidovaná pohľadávka nebola pohľadávkou spôsobilou na započítanie proti nespornej a vykonateľnej pohľadávke   navrhovateľa   a námietky   sťažovateľky   v zmysle,   že   okresný   súd   sa   nemal spoľahnúť   na   nepodložené   názory   Okresného   súdu   Bratislava   IV,   taktiež   nie   sú v okolnostiach tejto veci právne relevantné.

16. Pokiaľ ide o splnenie podmienky plurality veriteľov, ústavný súd pripomína, že podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ústavnosti, nie   však   zákonnosti. Naopak, všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Úloha ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   pre   porušenie   práva   na   súdnu   ochranu, resp. práva   na spravodlivé   súdne   konanie rozhodnutím   súdu,   sa   obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   V nadväznosti na uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   ak   by   aj   z konania   navrhovateľa   (veriteľa sťažovateľky) mohli vyplynúť určité pochybnosti týkajúce sa splnenia podmienky plurality veriteľov postúpením jeho pohľadávky postupníkovi, v okolnostiach tejto veci nepovažoval ústavný   súd namietané   uznesenie   krajského   súdu,   ktorým   potvrdil   namietané   uznesenie okresného súdu o vyhlásení konkurzu na sťažovateľku, za arbitrárne, resp. také, ktoré by porušovalo sťažovateľkou označené práva.

17.   Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľky,   a síce,   že   osvedčila   svoju   platobnú schopnosť, ústavný súd poukazuje na uznesenie okresného súdu o ustanovení predbežného správcu z 1. februára 2013, v ktorom okresný súd správne uviedol, že ak by mal dlžník dostatok finančných prostriedkov, hrozbu konkurzu mohol odvrátiť zaplatením záväzku, čím by osvedčil svoju platobnú schopnosť a súd by konkurzné konanie na jeho majetok bezodkladne   zastavil.   S poukazom   na   uvedené   dospel   okresný   súd   k záveru,   že   dlžník v konkurznom   konaní   neosvedčil   svoju   platobnú   schopnosť.   Ústavný   súd   v súvislosti s touto   sťažovateľkinou   námietkou   a s odkazom   na   už   uvedené   úvahy   o   pohľadávke z obchodného styku z titulu zvyšku nezaplatenej zmluvnej pokuty zo zmluvy o dielo ZoD č....   konštatuje,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   v spojení   s rozhodnutím   okresného   súdu nevykazuje žiadne znaky svojvôle alebo arbitrárnosti. Rovnaké úvahy je potrebné uplatniť aj   vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľky,   že   jej   majetok   postačuje   na   úhradu   nákladov konkurzu.

18.   Sťažovateľka   ďalej   namieta,   že   zmluva   o postúpení   pohľadávky   je   neplatná, pretože   pohľadávka   nie   je   v zmluve   dostatočne   špecifikovaná.   K tejto   námietke sťažovateľky sa vyjadril okresný súd v uznesení z 1. februára 2013, ktorým sťažovateľke ustanovil   predbežného   správcu.   Okresný   súd   v uznesení   z 1.   februára   2013   uviedol,   že pohľadávka   v predmetnej   zmluve   je   s odkazom   na   článok   II   bod   2.2   zmluvy   riadne špecifikovaná. Okresný súd ďalej s odkazom   na rozsudok   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky   doplnil,   že   relevantné   oznámenie   postupcu   dlžníkovi   o postúpení   pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Okresný   súd   ďalej   uviedol,   že   z takéhoto   oznámenia   vychádzal   bez   toho,   aby   ako prejudiciálnu   otázku   skúmal   existenciu   a platnosť   zmluvy   o postúpení.   Námietky sťažovateľky   týkajúce   sa   neplatnosti   zmluvy   o postúpení   preto   okresný   súd   považoval za irelevantné.

Ani v tejto súvislosti rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu   z ústavnoprávneho   hľadiska   nevzbudzuje   žiadne   pochybnosti   o   správnosti   jeho skutkových a právnych záverov či o arbitrárnosti uznesenia.

19. Sťažovateľka ďalej poukazuje na záverečnú správu predbežného správcu a tvrdí, že   neboli   splnené   hmotnoprávne   podmienky   na   vyhlásenie   konkurzu.   Ústavný   súd konštatuje,   že   predbežný   správca   síce   uviedol,   že   sťažovateľka   nedisponuje   majetkom postačujúcim   na   úhradu   nákladov   konkurzu,   no   zároveň   v záverečnej   správe   poukázal na ukracujúce úkony sťažovateľky, u ktorých   bolo možné odôvodnene predpokladať ich odporovateľnosť. Preto ak všeobecné súdy práve s poukazom na tieto odporovateľné úkony vyhlásili na sťažovateľku konkurz, konali v medziach a v súlade so zákonom.

20. Ústavný súd hodnotí namietané uznesenie krajského súdu v spojení s namietaným uznesením   okresného   súdu   ako   dôkladne   a kvalifikovane   odôvodnené, rešpektujúce zákonné   požiadavky   na   odôvodnenie rozsudku   (§ 157   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku). Krajský súd a okresný súd v namietaných uzneseniach zrozumiteľne a zároveň presvedčivo   objasnili   hlavné   dôvody,   na   základe   ktorých   vo   veci   rozhodli.   Namietané uznesenie krajského súdu v spojení s namietaným uznesením okresného súdu nevzbudzuje žiadne   pochybnosti   o   správnosti   jeho   skutkových   a právnych   záverov   či   o arbitrárnosti uznesenia. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím   vlastným   (m.   m.   I.   ÚS   313/2010,   II.   ÚS   134/09).   O arbitrárnosti   (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a význam   (m.   m.   I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I. ÚS 382/06).   Takéto nedostatky   však   zo   sťažovateľkou   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   v spojení s namietaným uznesením okresného súdu nevyplývajú.

21. Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu na spravodlivý proces.

Do práva   na spravodlivé   súdne konanie nepatrí   právo   účastníka   konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Ústavný súd takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval (napr. IV. ÚS 252/04).

22. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaných uznesení krajského súdu a okresného súdu konštatuje, že tieto všeobecné súdy konali v medziach svojej právomoci, keď   príslušné   ustanovenia   relevantných   právnych   noriem   podstatné   pre   posúdenie   veci interpretovali   a   aplikovali   správne,   a   ich   úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavnoprávne akceptovateľné.

23. Z dôvodu absencie príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením krajského súdu   a   základným právom   sťažovateľky   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a čl. 36   ods.   1   listiny,   resp.   právom   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods.   1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

24. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014