znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 118/2013-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka (sudca spravodajca) a sudcov Petra Brňáka a Marianny Mochnáčovej prerokoval prijatú sťažnosť K. A., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou M., s. r. o., B., konajúcou advokátom JUDr. M. M., pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 2/2011 z 13. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. A. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 2/2011 z 13. septembra 2012   p o r u š e n é   b o l i.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   M   Cdo   2/2011 z 13. septembra 2012   z r u š u j e   a   vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   K.   A.   p   r   i   z   n   á   v   a   náhradu   trov   konania   v   sume   269,58   €   (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov), ktorú   j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky   p o v i n n ý   zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie M., s. r. o.,   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. V prevyšujúcej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 118/2013-17 z 20. februára 2013 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť K. A. (ďalej len,,sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) sp. zn. 3 M Cdo 2/2011 z 13. septembra 2012 (ďalej len,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   smeruje   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu, ktorým tento zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej   len  ,,generálny   prokurátor“)   podané   na   podnet   sťažovateľky   proti   uzneseniu Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len  ,,okresný   súd“)   č.   k.   4   Er   973/2007-167 z 10. augusta   2010   (ďalej   len  ,,zamietajúce   uznesenie   okresného   súdu“),   ktorým   tento námietky   sťažovateľky   ako   povinnej   v   exekučnom   konaní   zamietol.   Sťažovateľka na odôvodnenie sťažnosti uviedla:

«„Pre   účely   tejto   sťažnosti   je   potrebné   vyriešiť   najmä   otázky,   ktoré   napriek   ich uvedeniu   v   mimoriadnom   dovolaní   neboli   najvyšším   súdom   vyhodnotené   ako   kľúčové pre vydanie   rozhodnutia   a   ktorými   sa   najvyšší   súd   nijak   nezaoberal,   čo   v   konečnom dôsledku viedlo k zásahu do ústavných práv sťažovateľky.

Dňa   15.7.2005   vydal   Obvodný   úrad   životného   prostredia   D.   S.   rozhodnutie č.: S.č.A 05/01276-Has   (ďalej   len  ,,obvodný   úrad“   a  ,,prvotné   rozhodnutie   obvodného úradu“), ktorým udelil sťažovateľke súhlas na zasahovanie do biotopu európskeho významu na časti parcely č... v k. ú. B. na ploche určenej na radovú zástavbu 24 rodinných domov. Ako jednu z podmienok tohto súhlasu stanovil sťažovateľke ako žiadateľke úhradu finančnej náhrady vo výške 1 855 000 Sk.

Následne   dňa   31.10.2006   vydal   ten   istý   obvodný   úrad   rozhodnutie č.: S.č.A 06/11948-001   (ďalej   len  ,,následné   rozhodnutie   obvodného   úradu“),   ktorým opätovne   vydal   sťažovateľke   súhlas   na   zasahovanie   do   biotopu   európskeho   významu a na výrub drevín na parcele č... v k. ú. B., pričom ako podmienku tohto súhlasu stanovil sťažovateľke ako žiadateľke úhradu finančnej náhrady vo výške 1 855 000 Sk. V odôvodnení tohto   následného   rozhodnutia   obvodného   úradu   sa   výslovne   uvádza,   že   tento   následný súhlas bol sťažovateľke vydaný, keďže súhlas podľa rozhodnutia z 15.7.2005 dlhšie ako rok nevyužila. Následné rozhodnutie obvodného úradu bolo ako nezákonné zrušené Krajským úradom   životného   prostredia   v T.   (ďalej   len  ,,odvolací   správny   orgán“)   rozhodnutím č. KÚŽP-2/2006/00541-Vo z 8.12.2006.“»

3.   Sťažovateľka   ďalej   poukázala   na   to,   že   na   podklade   prvotného   rozhodnutia obvodného   úradu   ako   exekučného   titulu   prebieha   od   roku   2007   exekučné   konanie o vymoženie povinnosti zaplatiť sumu 61 574,71 € (1 855 000 Sk). Pôvodne okresný súd uznesením   č.   k.   4   Er   973/2007-71   z   22.   septembra   2008   rozhodol   tak,   že   námietkam sťažovateľky ako povinnej vyhovel. Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Bratislave (ďalej len,,odvolací súd“) uznesením č. k. 15 Coe 394/2008-115 z 18. decembra 2009 námietkam vyhovujúce uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Odvolací   súd   vyslovil,   že   povinnosťou   okresného   súdu   bude   zaoberať   sa   otázkou,   či exekučný   titul   vo   vzťahu   ku   sťažovateľke   nestratil   platnosť   na   základe   niektorej zo skutočností uvedených v § 89 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ochrane prírody a krajiny“). Následne okresný súd zamietajúcim uznesením námietky sťažovateľky ako povinnej zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor, ktoré odôvodnil tým, že sťažovateľke ,,... nevznikla povinnosť uhradiť finančnú náhradu pretože nedisponovala súhlasom   správneho   orgánu   so   zásahom   do   biotopu   európskeho   významu,   ale   iba podmieneným súhlasom na vykonanie zásahu. Žiadateľka mala iba možnosť túto finančnú náhradu uhradiť a tým získať (po splnení ďalších podmienok) právo na vykonanie zásahu do biotopu.“. Generálny prokurátor ďalej dôvodil,   že ,,...   výrok rozhodnutia obvodného úradu je správne potrebné vyložiť tak, že neukladá sťažovateľke povinnosť zaplatiť peňažnú sumu. Opačný výklad by bol absurdný v tom smere, že žiadateľka by bola k dnešnému dňu povinná zaplatiť finančnú náhradu za zásah do biotopu, hoci do dnešného dňa nedisponuje právom zasiahnuť do biotopu (zásah do biotopu totiž nemôže vykonať, nakoľko podmienky súhlasu   správneho   orgánu   nie   sú   splnené,   navyše,   žiadateľka   už   nie   je   vlastníčkou predmetných   pozemkov).   Správne   mal   dôjsť   exekučný   súd   k   záveru,   že   rozhodnutie obvodného úradu nie je exekučným titulom, pretože neobsahuje povinnosť na zaplatenie peňažnej sumy, a teda je daný dôvod pre ktorý je exekúcia neprípustná. Exekučný súd mal preto námietkam povinnej proti exekúcii vyhovieť.“.

4. V ďalšej časti sťažovateľka poukazuje na relevantnú judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“), túto aplikuje na jej právnu vec a v podstatnom uvádza, že

„-   povinnosť   úhrady   finančnej   náhrady   vzniká   až   zásahom   do   biotopu,   a   teda nemohla jej vzniknúť skôr, ako skutočne nastane zásah do biotopu, pričom tento zásah samotná sťažovateľka ani nerealizovala,

- tak prvotným, ako aj následným rozhodnutím obvodného úradu jej bola uložená totožná   povinnosť,   pričom   podľa   jej   názoru   neskoršie   rozhodnutie   (neskôr   zrušené odvolacím správnym orgánom) zrušuje skoršie rozhodnutie v tej istej veci,

- najvyšší súd ustálil vykonateľnosť prvotného rozhodnutia obvodného úradu tým, že túto potvrdil správny orgán, ktorý je však zároveň oprávneným v exekučnom konaní,

- najvyšší súd sa nezaoberal tým, či exekučný titul nezanikol ďalším rozhodnutím toho istého orgánu v tej istej veci,

-   najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   neprihliadal   na   argumenty sťažovateľky, neskúmal ich, v dôsledku čoho jeho rozhodnutie nemožno považovať za riadne odôvodnené.“.

5.   V   petite   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že uznesením   najvyššieho   súdu   boli   porušené   jej   označené   práva,   aby   zrušil   napadnuté uznesenie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

6. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania. Predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení z 22. apríla 2013 uviedol:

,,Najvyšší   súd   svojim   uznesením   zamietol   mimoriadne   dovolanie   generálneho prokurátora z dôvodu, že uznesenie súdu prvého stupňa o zamietnutí námietok povinnej proti upovedomeniu o začatí exekúcie nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych dôvodov,   pričom   jeho   výklad   a   závery   nie   sú   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu...

Z   obsahu   napadnutého   uznesenia   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   námietkami generálneho   prokurátora   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľ   dostal   v   tomto   konaní   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu... Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého uznesenia, ktoré sú dostatočne odôvodnené...

Preto navrhujem, aby ústavný súd sťažnosť ako neopodstatnenú zamietol, súčasne súhlasím s upustením od ústneho pojednávania.“  

7.   Ústavný   súd   sťažovateľku   výzvou   z   20.   marca   2013   a   opakovane   urgenciou z 11. júna   2013   vyzval   na   vyjadrenie,   či   súhlasí   s   upustením   od   ústneho   pojednávania s poučením, že v prípade, ak sa vo veci nevyjadrí, bude rozhodnuté aj bez tohto vyjadrenia. Keďže sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu ani na opakovanú výzvu ústavného súdu   nereagovala,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústneho pojednávania.

8.   Ústavný   súd   po   vyhodnotení   stanovísk   účastníkov   konania   konštatoval,   že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prerokovaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu.   Po   posúdení   sťažnosti   a   jej   príloh,   uznesenia   najvyššieho   súdu   a   vyjadrenia k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je čiastočne dôvodná.

9. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

11.   Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný súd,   čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry   ústavy (siedma   hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   ústavný   súd   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého procesu   na   zákonnej   úrovni.   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti pre porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

III.

12. Pre účely posúdenia ústavnoprávnej relevancie sťažnostných námietok sa ústavný súd   oboznámil   s   odôvodnením   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu.   Tento   najskôr vymedzil   exekučný   titul,   dôvody   uznesenia   okresného   súdu,   ktorým   tento   nevyhovel námietkam   sťažovateľky   ako   povinnej,   poukázal   na   dôvody   mimoriadneho   dovolania a vyjadrenie k nemu a k vlastnému odôvodneniu uznesenia uviedol:

,,Spochybnená povinnou osobou a následne aj generálnym prokurátorom bola iba tá skutočnosť,   či   je   vykonateľný   výrok   rozhodnutia   ukladajúci   povinnosť   povinnej   plniť 61 574,71 € (1 855 000 Sk) na účet Environmentálneho fondu, a to z dôvodu, že súhlas so zásahom do biotopu bol podmienený:

1. povinnosťou žiadateľky požiadať o vydanie súhlasu na výrub drevín podľa § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. príslušný orgán ochrany prírody (obec B.),

2. vydaním súhlasu obce B. na výrub drevín,

3. povinnosťou žiadateľky zaplatiť finančnú náhradu 61 574,71 € (1 855 000 Sk). Podľa   §   41   ods.   1   Exekučného   poriadku   exekučným   titulom   je   vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Podľa §   41   ods.   2   písm.   f/   Exekučného   poriadku   exekúciu   je   možno   vykonať   aj   na   podklade vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy...

Vykonateľnosť   (ako   základný   predpoklad   pre   existenciu   spôsobilého   exekučného titulu) je takou vlastnosťou rozhodnutia, ktorá mu dáva punc vynútiteľnosti a umožňuje núteným,   spôsobom   (výkonom)   aj   proti   vôli   povinného   subjektu   realizovať   povinnosť obsiahnutú   vo   výroku   rozhodnutia,   ak   táto   nebola   splnená   dobrovoľne   (§   38   ods.   2 Exekučného poriadku). Vykonateľnosť má svoju materiálnu a formálnu stránku. Formálna stránka vykonateľnosti je naplnená vtedy, ak rozhodnutie spĺňa predpoklady vykonateľnosti stanovené procesným predpisom,   podľa ktorého bolo vydané.   Materiálna vykonateľnosť exekučného   titulu   oproti   tomu   predstavuje   vlastnú   realizovateľnosť   rozhodnutia,   ktorá predpokladá   reálnu   existenciu   oprávneného   a   povinného   a   ich   presnú   a   jednoznačnú identifikáciu,   a   tiež   presné   vymedzenie   obsahu   vymáhaného   nároku   (ktorým   podľa   už citovaného   §   41   ods.   1   Exekučného   poriadku   môže   byť   len   priznanie   práva,   záväzok k povinnosti alebo postihnutie majetku) a jeho rozsahu.

Výrok   rozhodnutia   Obvodného   úradu   životného   prostredia   D.   S.   z 15. júla   2005 číslo A 05/01276-Has o povinnosti povinnej zaplatiť 61 574,71 € (1 855 000 Sk) tak, ako je formulovaný, nevzbudzuje žiadne pochybnosti o tom, aké sú práva a povinnosti účastníkov z neho vyplývajúce, ale jasne a zrozumiteľne stanovuje ich rozsah a spôsob plnenia. Pokiaľ generálny prokurátor tvrdí, že výrok rozhodnutia, ktorým bolo uložené povinnej zaplatiť sumu 61 574,71 € (1 855 000 Sk), je potrebné podľa jazykového vyjadrenia interpretovať aj tak,   že   žiadateľka   (povinná)   nemá   povinnosť   zaplatiť   uvedenú   sumu,   ale   má   možnosť zaplatiť uvedenú sumu a tým splniť podmienky na vykonanie zásahu do biotopu, s takýmto záverom   nemožno   súhlasiť.   Zrejme   ušlo   pozornosti   generálneho   prokurátora,   že   vyššie uvedené podmienky spojené so súhlasom na zásah do biotopu pod bodom 1. až 3. nie sú podmienkami podmieňujúcimi povinnosť zaplatiť finančnú náhradu do výšky spoločenskej hodnoty zasiahnutého biotopu v sume 61 574,71 € (1 855 000 Sk), ale sú podmienkami pre vykonávanie činnosti povinnej, majúce za následok zasahovanie do biotopu európskeho významu   (viď   výroková   časť   vykonávaného   rozhodnutia).   Zo   samotného   výroku vykonávaného rozhodnutia nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by podmieňovala splnenie povinnosti zaplatiť v jeho výroku určenú sumu vo väzbe na činnosť povinnej. Takýto záver je nesporný aj z tej skutočnosti,   že pre splnenie povinnosti zaplatiť sumu 61 574.71 € (1 855 000   Sk)   je   vo   výroku   vykonávaného   rozhodnutia   určená   lehota   30   dní,   ktorej začiatok plynutia je spojený s právoplatnosťou rozhodnutia....

Z   uvedených   dôvodov   sa   dovolací   súd   nestotožnil   s   dôvodmi   mimoriadneho dovolania   generálneho   prokurátora,   a   preto   mimoriadne   dovolanie   smerujúce   proti uzneseniu   súdu   prvého   stupňa   o   zamietnutí   námietok   povinnej,   ktoré   nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, zamietol.“

13.   Predmetom   skúmania   ústavného   súdu   po   prijatí   sťažnosti   na   konanie   bol prieskum ústavnej konformity napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vo väzbe na záruky, ktoré obsahujú sťažovateľkou označené práva podľa ústavy a dohovoru. Rozhodujúcim bolo najmä posúdenie dodržania záruk vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy (právo na súdnu ochranu) a čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivé súdne konanie), keďže zásah do práv zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľka tvrdila iba v petite sťažnosti bez toho, aby tomu korešpondovala argumentácia aj v jej odôvodnení.

14.   Z   judikatúry   ústavného   súdu   možno   vyvodiť   viaceré   z   pohľadu   prieskumu napadnutého uznesenia aplikovateľné závery. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je   častým   predmetom   posudzovania   v   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   a   aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (napr.   I.   ÚS   33/2011, III. ÚS 492/2011,   III.   ÚS 198/2011, I.   ÚS 248/2010,   IV. ÚS   149/2009). V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd opakovane pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie   (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

15. Okrem nedostatočne odôvodnených rozhodnutí všeobecných súdov však ústavný súd ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) hodnotí aj také ich rozhodnutia, ktoré síce môžu vykazovať rozsiahle dôvodenie, avšak ktorými boli normy podústavného práva   interpretované v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   v   dôsledku   napr. prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08), pričom tento prístup možno nájsť aj v judikatúre Ústavného súdu Českej republiky (napr. III. ÚS 150/99). Tento zároveň uviedol, že prílišný formalizmus   pri   výklade   právnych   noriem   vedúci   k   extrémne   nespravodlivému   záveru potom   znamená   porušenie   základných   práv   (IV.   ÚS   1735/07).   Spravodlivosť   je   totiž kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej   právnej   veci,   ktoré   nebude   možné   vyhodnotiť   ako   nesúladné   s   princípom spravodlivosti   a   popierajúce   zmysel   a   účel   príslušných   zákonných   ustanovení (m. m I. ÚS 26/2010). Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce, že vždy je potrebné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych zisteniach založených rozmerov každej súdom   prerokovávanej   veci.   Mnohé   prípady   a   ich   špecifické   okolnosti   môžu   byť komplikované a netypické; to však nezbavuje všeobecné súdy urobiť všetko pre nájdenie spravodlivého riešenia, akokoľvek sa to môže javiť zložité.

16.   Pre   ústavno-súdny   prieskum   bolo   v   konkrétnej   veci   sťažovateľky   z   pohľadu označenej   judikatúry   rozhodujúcim   posúdenie   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu vo vzťahu k dôvodom uplatneným v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora. Predtým sa však aj ústavný súd musel oboznámiť s prvotným rozhodnutím obvodného úradu, ktoré bolo vo veci sťažovateľky exekučným titulom. Výrokom tohto rozhodnutia   obvodný   úrad   rozhodol   tak,   že   sťažovateľke   podľa   §   12   písm.   g)   zákona o ochrane prírody a krajiny vydal súhlas na zasahovanie do biotopu európskeho významu a v   súlade   s   §   82   ods.   12   zákona   o ochrane   prírody   a krajiny   určil   tieto   podmienky vykonávania činnosti: (i) sťažovateľka bola povinná požiadať o vydanie súhlasu na výrub drevín obec B., (ii) obec B. mala vydať súhlas na výrub drevín po ich označení príslušnou Štátnou   ochranou   prírody   a   (iii)   sťažovateľka   bola   povinná   podľa   §   6   ods.   1   zákona o ochrane   prírody   a krajiny   uhradiť   finančnú   náhradu   do výšky   spoločenskej   hodnoty zasiahnutého   biotopu,   ktorá   predstavuje   sumu   1   855   000   Sk,   a   to   do   30   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

17. Na prvý pohľad sa teda javia úvahy najvyššieho súdu ako jasné a zrozumiteľné – exekučný   titul   skutočne   stanovil   sťažovateľke   konkrétnu   platobnú   povinnosť   a   určil   aj lehotu na jej splnenie. Na strane druhej – generálny prokurátor zhodne so sťažovateľkou poukazoval   v   mimoriadnom   dovolaní   na   vzájomnú   súvislosť   a   najmä   podmienenosť výrokovej časti prvotného rozhodnutia obvodného úradu. Znenie relevantných ustanovení zákona o ochrane prírody a krajiny v rozhodnom čase bolo takéto:

Podľa § 6 ods. 1 zákona o ochrane prírody a krajiny každý, kto zasiahne do biotopu európskeho významu spôsobom, ktorým môže biotop poškodiť alebo zničiť [§ 12 písm. g)] alebo biotopu národného významu spôsobom, ktorým môže biotop poškodiť alebo zničiť [§ 12   písm.   g)],   je   povinný   uskutočniť   primerané   náhradné   revitalizačné   opatrenia vyplývajúce najmä z dokumentácie ochrany prírody a krajiny; táto povinnosť neplatí, ak ide o bežné obhospodarovanie poľnohospodárskych kultúr alebo lesných kultúr. Ak nemožno uskutočniť náhradné revitalizačné opatrenia, je povinný uhradiť finančnú náhradu do výšky spoločenskej   hodnoty   zasiahnutého   biotopu   (§   95).   Finančná   náhrada   je   príjmom Environmentálneho fondu.

Podľa § 6 ods.   2 zákona o ochrane prírody a krajiny orgán ochrany prírody   určí podrobnosti   o   revitalizačných   opatreniach   alebo   o   finančnej   náhrade   podľa   odseku   1 v súhlase podľa § 12 písm. g). Orgán ochrany prírody nariadi uskutočnenie primeraných revitalizačných   opatrení   a   určí   ich   rozsah   a   podrobnosti   o   nich   alebo   nariadi   úhradu finančnej   náhrady   aj tomu,   kto   zasiahol do biotopu   európskeho   významu alebo biotopu národného významu bez súhlasu podľa § 12 písm. g).

Podľa   §   12   písm.   g)   zákona   o ochrane   prírody   a krajiny   na   území   Slovenskej republiky, ktorému sa neposkytuje územná ochrana podľa § 17 až § 31 okrem chráneného vtáčieho územia podľa § 26, platí prvý stupeň ochrany, podľa ktorého sa vyžaduje súhlas orgánu   ochrany prírody   na zasahovanie do   biotopu európskeho významu alebo biotopu národného významu, ktorým sa môže biotop poškodiť alebo zničiť.

Podľa § 82 ods. 12 zákona o ochrane prírody a krajiny v rozhodnutí vydanom podľa tohto zákona, ktorým sa dáva súhlas na výkon činnosti alebo ktorým sa povoľuje výnimka zo zákazu činnosti podľa tohto zákona, môže konajúci orgán určiť podrobnejšie podmienky vykonávania   činnosti   zabezpečujúce   ochranu   prírody   a   krajiny   a   obmedziť   ich   časovú platnosť.

18. Nemožno rozumne pochybovať o účele, ktorý zákonodarca sledoval citovanými ustanoveniami. Zásah do biotopu s intenzitou jeho možného poškodenia či zničenia musel byť odsúhlasený príslušným orgánom ochrany prírody a zároveň musel byť vyvážený buď náhradnými   revitalizačnými   opatreniami,   alebo   finančnou   náhradou,   o   čom   tento   orgán rozhodol.   Tento   účel   sa   nejaví   byť   sporným.   Spornou   je   však   v   konkrétnom   prípade interpretácia výroku prvotného rozhodnutia obvodného úradu. Najvyšší súd vec uzavrel tým, že podmienky, na ktoré bolo viazané vykonávanie činnosti sťažovateľkou (spojené so zásahom do biotopu), neboli podmienkami podmieňujúcimi povinnosť zaplatiť finančnú náhradu,   ale   tieto   podmienky   podmieňovali   samotný   zásah   do   biotopu.   Podľa   názoru ústavného   súdu   však   takýto   výklad   v   konkrétnej   veci   sťažovateľky   aj   vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu nekorešponduje s účelom citovaných zákonných ustanovení tak, ako bol už definovaný.

19.   Aj   napriek   tomu,   že   ústavný   súd   nie   je   skutkovým   súdom,   a   teda   v   zásade nevykonáva dokazovanie, môže vo veci sťažovateľky skonštatovať, že skutkové okolnosti vyplývajúce z príloh pripojených k sťažnosti sú prinajmenšom nejasné. Prvotné rozhodnutie obvodného   úradu   (exekučný   titul)   bolo   vydané   15.   júla   2005,   avšak   podľa   obsahu následného rozhodnutia obvodného úradu z 31. októbra 2006 (udeľujúceho,,nový“ súhlas na zásah do biotopu a výrub drevín) sťažovateľka pôvodný súhlas na zásah do biotopu udelený rozhodnutím z 15. júla 2005 nevyužila, z čoho možno vyvodiť záver, že neskoršie rozhodnutie implicitne zrušilo následky predchádzajúceho rozhodnutia bez toho, že by ho výslovne zrušilo alebo zmenilo. Ide jednoducho o to, že následným rozhodnutím správneho orgánu,   a to   nielen   odchylným   ale   aj   vecne   zhodným,   pôvodné   rozhodnutie   správneho orgánu stratilo účinnosť. Toto následné rozhodnutie obvodného úradu síce bolo zrušené rozhodnutím odvolacieho orgánu z 8. decembra 2006, avšak skutočnosť, že sťažovateľka pôvodný súhlas nevyužila a zásah do biotopu nezrealizovala, ním bola potvrdená.

20.   Jednostranná   jazyková   interpretácia   povinností   vyplývajúcich   z   prvotného rozhodnutia   obvodného   úradu,   tak   ako   ju   učinil   najvyšší   súd,   je   však in   concreto neprijateľná, formalistická a v konečnom dôsledku svojvoľná, pretože nedáva odpovede na podstatné právne otázky, ktoré nastolil generálny prokurátor v ním podanom dovolaní. V tomto   smere   mimoriadne   dovolanie   vhodne   poukazuje   nielen   na   možné   rôzne interpretácie výroku exekučného titulu, ale aj na to, že toto rozhodnutie síce umožňuje zásah do   biotopu,   ale   iba   okrem   iného   za   splnenia   podmienky   zaplatenia   finančnej   náhrady. Zároveň poukazuje na absurdnosť opačného výkladu, ktorý by vyžadoval od sťažovateľky splnenie jej povinnosti zaplatiť určenú finančnú náhradu, a to bez ohľadu na to, či disponuje alebo   nedisponuje   právom   tento   zásah   vykonať   (pretože   nesplnila   určené   podmienky pre tento   zásah,   alternatívne   preto,   že   už   nie   je   vlastníčkou   predmetných   pozemkov). Pri tomto právnom posúdení však už otázka, či prvotné rozhodnutie má povahu exekučného titulu ukladajúceho sťažovateľke povinnosť zaplatiť finančnú náhradu, nemusí mať takú jasnú odpoveď, akú poskytol najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia. Zároveň pri takomto   právnom   posúdení   vyvstáva   otázka,   či   je   možné   spravodlivo   požadovať zaplatenie   finančnej   náhrady   za   zásah   do   biotopu,   ak   podmienky   na   vykonanie zásahu splnené neboli, prípadne ak tento zásah vôbec vykonaný nebol alebo nemohol byť.  

21. Najvyšší súd však v napadnutom uznesení neodpovedal primeraným a ústavne akceptovateľným   spôsobom   na   práve   tieto   podstatné   otázky,   ktoré   mali   vzťah k prerokovávanej veci a ktoré osobitne zvýraznil v mimoriadnom dovolaní aj generálny prokurátor.   Absencia   riadneho   a   ústavne   akceptovateľného   odôvodnenia   v   spojení s jednostranným   a   formalistickým   prístupom   k   do   úvahy   prichádzajúcim   interpretáciám relevantných noriem a samotného exekučného titulu boli preto dôvodom, pre ktorý ústavný súd dospel k záveru o porušení práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu (výrok 1 nálezu).

22. Keďže však ide o otázky podústavného významu, ústavnému súdu neprislúcha, aby   sám   formuloval   svoj   názor   skôr,   ako   to   urobí   najvyšší   súd   v   ďalšom   konaní nasledujúcom po zrušení napadnutého uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie (výrok 2 nálezu).   V   ďalšom   konaní   bude   najvyšší   súd   viazaný   vysloveným   právnym   názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) a jeho povinnosťou bude ústavne konformným,   presvedčivým   a   najmä   spravodlivým   spôsobom   vysporiadať   sa s mimoriadnym dovolaním generálneho prokurátora.

23.   Pokiaľ   ide   o   tvrdený   zásah   do   základných   práv   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu,   tento   nebol   sťažovateľkou   v   sťažnosti   nijako bližšie   konkretizovaný   a   ani   ústavný   súd   nezistil   možnú   príčinnú   súvislosť   medzi prípadným porušením týchto práv a napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel (výrok 4 nálezu).

IV.

24. Keďže sťažovateľka bola v konaní pred ústavným súdom úspešná, prichádzala do úvahy aplikácia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. S poukazom na vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ústavný súd priznal sťažovateľke   náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom   v   sume   269,58   €   (slovom dvestošesťdesiatdeväť   eur   a   päťdesiatosem   centov),   a   to   za   2   úkony   právnej   pomoci po 127,16 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 7,63 €, ktoré zaviazal najvyšší súd zaplatiť na účet jej právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2014