znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 118/2012 -32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Z. L., B., zastúpenej advokátskou kanceláriou P., spol.   s   r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   advokáta   JUDr.   R.   P.,   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn. 2 Co 159/09 zo 6. októbra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Z. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára 2012 doručená sťažnosť JUDr. Z. L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 159/09 zo 6. októbra 2010.

2.   Sťažovateľka   uviedla,   že   bola   účastníčkou   konania   o určenie   bezpodielového spoluvlastníctva   k nehnuteľnosti   vedeného   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   (ďalej   len „okresný súd“) pod sp. zn. 26 C 80/2007. Konanie sa začalo na návrh sťažovateľky a jeho účastníkom bol tiež manžel sťažovateľky MUDr. J. L. v procesnom postavení odporcu. Sťažovateľka sa domáhala určenia, že spolu s manželom je bezpodielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č.... nachádzajúcich sa v okrese B., katastrálne územie S. (ďalej   len   „predmetné   nehnuteľnosti“).   V prípade   nemožnosti   takého   určenia   celých nehnuteľností sťažovateľka navrhla, aby súd určil, že je spolu s manželom bezpodielovou spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností vo veľkosti ½ z celku. Práve uvedený podiel vo veľkosti ½ z celku na predmetných nehnuteľnostiach nadobudol manžel sťažovateľky do svojho   výlučného   vlastníctva   od svojho   brata   s tým, že   z titulu   vyrovnania mu vyplatil finančné vyrovnanie za jeho spoluvlastnícky podiel. Tieto finančné prostriedky boli získané z úveru, ktorý bol splácaný počas manželstva účastníkov konania z prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“). Naliehavý právny záujem na určení spoluvlastníctva odôvodnila sťažovateľka tým, že na LV č.... je ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností zapísaný iba manžel sťažovateľky, s čím sťažovateľka nesúhlasila,   pretože   s nimi   môže   ľubovoľne   disponovať.   Okresný   súd   rozsudkom zo 14. mája   2009   návrh   sťažovateľky   zamietol.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   sa sťažovateľka odvolala. O odvolaní rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 159/09 zo 6. októbra 2010 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu zo 14. mája 2009. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.   zn. 4 Cdo 132/2011 z 28. októbra 2011 odmietol.

3. Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd sa plne stotožnil s právnym názorom okresného súdu vyjadreným v jeho rozsudku zo 14. mája 2009 v tom zmysle, že sťažovateľka nepreukázala naliehavosť právneho záujmu, ktorý je podmienkou prípustnosti   určovacej   žaloby   podľa   §   80   c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“). Podľa sťažovateľky:

„Všeobecné súdy žalobu sťažovateľky zamietli bez jej meritórneho posúdenia pre údajnú absenciu naliehavého právneho záujmu sťažovateľky na určení, či je alebo nie je bezpodielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností, t. j. či k nehnuteľnostiam má alebo nemá spoluvlastnícke   právo.   Svojvoľným   a   ústavne   neudržateľným   výkladom   podmienok naliehavého právneho záujmu tak sťažovateľke odopreli súdnu ochranu jej vlastníckych práv... „

Sťažovateľka uviedla, že sa svojím návrhom domáhala, aby sa určovacím výrokom dosiahla   zhoda   medzi   skutočným   stavom   spoluvlastníckych   práv   k predmetným nehnuteľnostiam a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností. Preto jej právny záujem je daný per definitionem z povahy veci. Krajský súd poukázal tiež na to, že na okresnom súde sa už vedie pod sp. zn. 16 C 69/2009 konanie o rozvod manželstva účastníkov, ktoré však nie je právoplatne skončené. Preto nároky, ktoré si sťažovateľka svojím návrhom na určenie BSM   k nehnuteľnosti   uplatnila,   si   môže   následne   uplatniť   v samotnom   konaní o vyporiadanie BSM. V závere sťažovateľka zhrnula svoju sťažnosť a uviedla:

„Krajský   súd   odmietol   meritórne   preskúmať   návrh   sťažovateľky   na   určenie jej spoluvlastníckeho práva z dôvodu údajnej absencie naliehavého právneho záujmu, ktorú sám, aj prevzatím dôvodov okresného súdu, odôvodnil tým, že:

-jeho prípadné rozhodnutie, že sťažovateľku právoplatne určuje za spoluvlastnícku nehnuteľností,   by   nijako   nezaväzovalo   iný   súd   v   inom   konaní   a   ten   by   o   jej spoluvlastníctve beztak musel rozhodovať znova, a

-manžel   sťažovateľky   podal   návrh   na   rozvod,   takže   tá   sa   má   ochrany   svojich vlastníckych práv domáhať v tomto konaní s úplne iným predmetom.

Tieto   závery   sú   svojvoľné   a   predstavujú   odopretie   súdnej   ochrany,   pretože   jej poskytnutie   podmieňujú   zjavne   neodôvodnenými   a   ústavne   neudržateľnými   právnymi okolnosťami. Po prvé, právoplatné rozhodnutie súdu o určení spoluvlastníctva sťažovateľky by v plnom rozsahu viazalo všetky osoby súkromného práva aj štátne orgány a teda je v plnom rozsahu spôsobilé splniť svoju zákonnú funkciu. Po druhé, začatie konania o rozvod manželstva   v   žiadnom   rozsahu   nespôsobuje   zánik   potreby   ochrany   vlastníckych   práv sťažovateľky, na ktorú má podľa ústavy a dohovoru nárok. Popretie tohto nároku úplne svojvoľnými dôvodmi, pre ktoré krajský súd nenašiel a nemohol nájsť oporu ani v znení zákona   ani   v   súvisiacej   judikatúre   a   doktríne,   tak   predstavuje   zásah   do   označených základných práv sťažovateľky; o ich účinnú ochranu touto sťažnosťou preto žiada ústavný súd.“

4.   Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   sťažnosť   prijal   na   ďalšie   konanie a následne o nej rozhodol takýmto nálezom:

„I. Základné právo JUDr. Z. L. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s jej právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a jej právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislava zo dňa 6. októbra 2010, sp. zn. 2Co 159/09 porušené bolo.

II. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislava   zo   dňa   6.   októbra   2010,   sp.   zn.   2Co 159/09, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľke na účet jej právneho zástupcu náhradu trov konania, vrátane DPH, a to do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   je   ústavný   súd   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľka sa návrhom domáhala určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria do BSM   alternatívne,   že   je   spolu   s manželom   ich   bezpodielovou   spoluvlastníčkou vo veľkosti ½ z celku. Tento spoluvlastnícky podiel bol totiž nadobudnutý za prostriedky patriace do BSM. Návrh sťažovateľky bol zamietnutý, pretože nepreukázala naliehavosť právneho záujmu ako podmienku prípustnosti určovacej žaloby podľa § 80 c) OSP. S týmto právnym   názorom   sa   plne   stotožnil   krajský   súd   v rozsudku   sp.   zn.   2   Co   159/09 zo 6. októbra   2010   (ďalej   len   „napadnutý   rozsudok“).   Tým   bolo   podľa   sťažovateľky porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.

Následne boli 23. januára 2012 a 8. februára 2012 doručené ústavnému súdu ďalšie podania sťažovateľky už bez zastúpenia jej právnym zástupcom, v ktorých sťažovateľka podrobne   popísala   svoju   rodinnú   situáciu.   Tieto   podania   však   neobsahujú   žiadne   nové skutočnosti a ani argumenty a nemajú žiadny súvis s konaním krajského súdu vo veci sp. zn. 2 Co 159/09. Sťažovateľka v nich uvádza viac než trinásť rozhodnutí rôznych orgánov, ako aj rôzne ďalšie konania, ktorých účastníčkou je sťažovateľka a jej manžel. Sťažovateľka v nich   vyjadruje   nesúhlas   s prístupom   príslušných   inštitúcií   k jej   návrhom   a podnetom. Z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje tieto ďalšie podania sťažovateľky iba za súčasť jej argumentácie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu......

Ako   vyplýva   zo   sťažnosti   a z   jej   príloh,   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 14 C 97/99   zo   16.   októbra   2006   bolo   rozhodnuté   o zrušení   a vyporiadaní   podielového spoluvlastníctva manžela sťažovateľky a PhDr. A. L. Spoluvlastnícky podiel PhDr. A. L. vo veľkosti ½ predmetných nehnuteľností súd prikázal do výlučného vlastníctva manžela sťažovateľky,   ktorému   bola   zároveň   uložená   povinnosť   zaplatiť   PhDr.   A.   L.   z   titulu vyrovnania   spoluvlastníckeho   podielu   sumu   3 975 000   Sk   do   60   dní   od nadobudnutia právoplatnosti   rozsudku.   Z uvedeného   dôvodu   bol   preto   manžel   sťažovateľky   v katastri nehnuteľností zapísaný ako výlučný vlastník predmetných nehnuteľností.  

Podľa   §   143   Občianskeho   zákonníka   (ďalej   len   „OZ“)   v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom,   ako   aj   vecí,   ktoré   podľa   svojej   povahy   slúžia   osobnej   potrebe   alebo   výkonu povolania len jednému z manželov...  

8.   Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   podrobil   uvedenú situáciu   kontrole   z hľadiska,   či   mohla   mať   za   následok   porušenie   označených   práv sťažovateľky.   Ústavný   súd   sa   zaoberal   otázkou,   či   zamietnutie   návrhu   sťažovateľky z dôvodu nepreukázania naliehavosti právneho záujmu podľa § 80 c) OSP mohlo vyvolať uvedené následky v zmysle porušenia jej základných práv. Návrh sťažovateľky na určenie bezpodielového spoluvlastníctva   k nehnuteľnosti je určovacím návrhom (žalobou) podľa § 80 c) OSP, kde právna úprava vyžaduje preukázanie existencie naliehavého právneho záujmu ako súčasť aktívnej procesnej legitimácie navrhovateľa. Ide teda o takú skutočnosť, ktorá musí byť naplnená, aby bolo možné návrhu vo veci samej vyhovieť. Preto nedostatok naliehavého právneho záujmu je nedostatkom, ktorý vedie k zamietnutiu návrhu vo veci samej pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa. Túto otázku posúdil krajský súd   v napadnutom   rozsudku   tak,   že   sťažovateľka   v návrhu   nepreukázala   naliehavosť právneho záujmu.  

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní   nie   je   možné   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   základného   práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04).

9.   Sťažovateľka   sa   domáhala   určenia,   že   predmetné   nehnuteľnosti,   resp. spoluvlastnícky   podiel   na   nich   patrí   do   BSM   sťažovateľky   a jej   manžela,   pretože   bol nadobudnutý za trvania manželstva a z prostriedkov tvoriacich BSM. V tomto smere je však potrebné vychádzať zo zásady, že žiaden spor neexistuje samoúčelne, ale jeho cieľom je dosiahnutie vzniku, zmeny či zániku hmotných práv a povinností fyzickej či právnickej osoby. Pokiaľ tieto práva či   povinnosti vyplývajú priamo zo zákona či zo zmluvy, ich súdnou deklaráciou tak dochádza iba k rozmnožovaniu súdnych sporov.   Preto považuje ústavný   súd   za   akceptovateľný   právny   názor   krajského   súdu   vyjadrený   v napadnutom rozsudku, že sťažovateľka nepreukázala naliehavosť právneho záujmu podľa § 80 c) OSP. Uvedený právny názor krajského súdu preto nemožno hodnotiť ako svojvoľný či arbitrárny a ani nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť ho svojím vlastným. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže zasahovať do skutkových a právnych záverov týchto   všeobecných   súdov,   ak   ich   z danej   perspektívy   možno   pokladať   za   udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08). Právny názor krajského súdu však takéto nedostatky nevykazuje.

10.   Ústavný   súd   preto   nezistil   v napadnutom   rozsudku   krajského   súdu   žiadnu možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené, ako aj na to,   že obsahom   týchto   práv   nie je právo   na rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 88/07), dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody   sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

11. Sťažovateľka tiež namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Judikatúra ústavného súdu je stabilizovaná v tom smere, že všeobecný súd v zásade nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv a slobôd   hmotného charakteru   (kam   patrí   aj   právo   vlastniť   majetok),   ak toto   porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 392/08). Z tohto dôvodu je preto v kontexte už uvedeného (bod 9 a 10 odôvodnenia tohto uznesenia) sťažnosť taktiež zjavne neopodstatnená a navyše ústavný súd nezistil, že by mohla   byť   daná   príčinná súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a   namietaným   porušením základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy. Ako bolo uvedené, sťažovateľka je priamo zo zákona bezpodielovou spoluvlastníčkou ½ predmetných nehnuteľností. Preto je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.  

12.   Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde v celosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky (návrh na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu, priznanie náhrady trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie. P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. marca 2012