znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 118/2011-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   apríla   2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. D. L., K., a Mgr. M. Č., B., zastúpených advokátom JUDr. F. V., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 240/10 z 11. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. D. L. a Mgr. M. Č. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 11. januára 2011   doručená   sťažnosť   Mgr.   D.   L.   a   Mgr.   M.   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 240/10 z 11. novembra 2011 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľky boli rozsudkom Okresného   súdu   Banská   Bystrica   sp.   zn.   5   T   75/03   zo 14.   mája   2010   uznané   vinnými z trestného činu poškodzovania veriteľa vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 256 ods. 1 písm. a) a ods. 4 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 1. septembra 1999 (ďalej len „Trestný zákon“), na skutkovom základe v tomto rozsudku uvedenom, za čo im bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov, ktorý im bol podmienečne odložený s určenou skúšobnou dobou vo výmere dvoch rokov.

3. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali sťažovateľky odvolanie, ktoré krajský súd napadnutým uznesením zamietol ako nedôvodné.  

4.   Podľa   názoru   sťažovateliek   krajský   súd   postupoval   pri   hodnotení   vykonaných dôkazov svojvoľne a arbitrárne a   napadnutým uznesením porušil ich označené základné práva. Svoju sťažnosť odôvodňujú v podstatnom takto: «Odvolací súd proti rozhodnutiu ktorého ústavná sťažnosť smeruje sa dopustil závažného porušenia práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 / Ústavy SR a porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1/ Dohovoru o ochrane   ľudských   práv,   a to   tým,   že   napriek   skutočnosti,   že   kľúčovým   svedkom v prejednávanej veci bol svedok R., inak osoba pozbavená svojprávnosti, prevzal do svojich hodnotiacich úvah jeho výpovede na hlavnom pojednávaní a v prípravnom konaní, napriek skutočnosti, že nemal dostatočný podklad na takýto postup.   Podľa § 146 Tr. por.  , ak vzniknú   pochybnosti   o správnosti   znaleckého   posudku,   alebo   ak   je   znalecký   posudok nejasný, alebo neúplný, treba požiadať znalca o vysvetlenie a doplnenie posudku. Ak by to neviedlo k odstráneniu pochybností, alebo nejasností znaleckého posudku, alebo úplnosti znaleckého posudku, treba pribrať iného znalca.

Týmto ustanovením sa odvolací súd neriadil. Odôvodnil otázku znaleckého posudku, ktorým bol skúmaný duševný stav svedka R. R. tak, „aj tento považuje odvolací súd za dostatočný   na   preskúmanie   skutkových   okolností   prípadu“.   Viac   sa   s obsiahlymi námietkami nás odvolateliek nezaoberal a hneď prešiel do všeobecného skutkového rámca svojimi vývodmi a usúdil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne. Napriek našim námietkam v dôvodoch odvolania o tom, že vypočutý znalec PhDr. P. M. na otázku obhajcu uviedol, že „spis som študoval, ale zameral som sa na tie veci, ktoré boli potrebné pri vypracovaní znaleckého posudku. Ja som sa neoboznámil so znaleckým posudkom o zbavení svojprávnosti svedka. Zo spisu som si vybral výpovede svedka, ktoré som považoval za dôležité pre môj posudok. Preštudoval som aj iné výpovede svedka“. Zobral do úvahy toto znalecké   dokazovanie,   hoci   súčasťou   spisu   bol   aj   listinný   dôkaz   znalecký   posudok   ako podklad k pozbaveniu tohto svedka svojprávnosti, pričom tento listinný dôkaz dospel k iným záverom pri stanovení diagnózy.»

5. Sťažovateľky ďalej v sťažnosti podrobne opísali, v čom považujú postup znalca za nesprávny, pričom zdôrazňujú, že podľa ich názoru znalec pri vypracovaní znaleckého posudku, ktorý bol dôležitým dôkazom v predmetnom trestnom konaní, nevzal do úvahy všetky výpovede svedka, ale len tie časti, ktoré si vzájomne neodporovali. V závere sťažnosti sťažovateľky napokon namietajú aj nezákonný postup krajského súdu pri čítaní výpovedí svedkov, ku ktorému uvádzajú: „Ďalšou námietkou, ktorá má vplyv na spravodlivý proces je aj tá skutočnosť, či bolo správne, keď odvolací súd nezobral do úvahy zákonnosť postupu čítania výpovedi svedka L. a svedka L. podľa § 213 ods. 1/ Tr. por.. Súd čítal výpovede uvedených   svedkov   napriek   tomu,   že   títo   v danom   čase   sa   hlavného   pojednávania nezúčastnili   a tak   nemali   možnosť   vykonať   svoje   rozhodnutie,   či   využijú   svoje   zákonné právo vo veci nevypovedať, alebo či vypovedať budú.“

6.   V petite   sťažnosti   sťažovateľky   žiadajú   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil porušenie označených základných práv uznesením krajského súdu, zrušil napadnuté rozhodnutie, vec vrátil na nové konanie a priznal im náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

8.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.   Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podstatu podanej sťažnosti tvorí nesúhlas sťažovateliek s vyhodnotením dôkazov zo strany krajského súdu v súvislosti s tým, že krajský súd dospel k záveru o ich vine zo spáchania trestného činu poškodzovania veriteľa, pričom sťažovateľky sú presvedčené, že pri správnom vyhodnotení dôkazov (najmä záverov znaleckého dokazovania) by nebolo preukázané, že by sa boli trestného činu, za ktorý boli odsúdené, dopustili. Druhá námietka sťažovateliek   spočíva   v tvrdení   o   nedodržaní   zákonných   podmienok   čítania   svedeckých výpovedí.

12.   Krajský   súd   sa   pri   svojom   rozhodovaní   zaoberal   aj   uvedenou   obranou sťažovateliek, ktorú však vyhodnotil ako nedôvodnú. V napadnutom uznesení sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa v otázke vyhodnotenia splnených zákonných podmienok na čítanie svedeckých výpovedí a pokiaľ ide o znalecký posudok, ktorým bol skúmaný duševný stav svedka R. R., aj tento vyhodnotil ako dostatočný podklad na meritórne rozhodnutie. Zároveň však krajský súd zdôraznil, že skutkový stav bol preukázaný aj na základe iných skutočností,   než   je   namietaný   znalecký   posudok,   a v odôvodnení   uznesenia   k tomu v podstatnom uviedol: „Bolo preukázané v tomto smere, že obžalované prostredníctvom svedkov L., L. hľadali kupca na predaj spoločnosti, ktorou dovtedy riadne podnikali vo farmaceutickej oblasti. Prostredníctvom L. sa im podarilo nájsť osobu R. R. Odhliadnúc od znaleckých záverov bolo preukázané, že táto osoba bola neznalá pomerov v podnikaní. Táto   osoba   už   v čase   predaja   firmy   bola   liečená   na   psychiatrickej   nemocnici,   pričom nemala žiadny majetok ani finančné prostriedky na odkúpenie spoločnosti, o čom musel jej známy L. vedieť. Podľa zmluvy o prevode obchodného podielu by mala táto osoba vyplatiť v deň   podpísania   zmluvy   každej   odmenu   vo   výške   3 000 000,-   Sk.   Samé   obžalované v prípravnom konaní uviedli, že im R. uhradil každej po 1 500 000,- Sk, ale doklad o tom nemajú ani tento príjem neuviedli v daňovom priznaní, keďže boli oslobodené od dane z príjmov. Ďalej uviedli, že po odkúpení tovaru za kúpnu cenu za tovar neuhradili, ale túto cenu započítali voči dlžobe, ktoré mali voči R. vyplývajúcej z neuhradenej polovice kúpnej ceny z prevodu obchodných podielov firmy. Ohľadne príjmu kúpnej ceny za tovar predložili výdavkové doklady podpísané nimi a R. aj keď fakticky ako uviedli, tieto sumy neuhradili. Jednoznačne   bolo   preukázané   aj   to,   že   svedok   R.   nemohol   v žiadnom   prípade   vlastniť uvedenú   finančnú   čiastku,   keďže   nemal   iný   príjem   okrem   sociálnych   dávok,   resp. invalidného dôchodku. Ďalej bolo zistené, že svedok R. potom, čo mu zomrela stará mama, stal sa bezdomovcom, súd ho nevedel vypátrať za účelom účasti znalca, nájdený bol až v psychiatrickej   nemocnici.   V čase   predaja   nebol   nikde   zamestnaný   a po   nadobudnutí vlastníctva spoločnosti v roku 2003 bol vyhlásený za nesvojprávneho. Ešte pred zbavením svojprávnosti   krátko   po   prevode   firmy   ten   istý   mesiac   predal   R.   R.   celý   majetok spoločnosti, teda tovar hmotný investičný majetok obžalovaným, ktoré mu mali uhradiť kúpnu   cenu,   čo   vyplýva   z výdavkových   dokladov,   pričom   však   v skutočnosti   táto   cena vyplatená nebola. Tvrdenie obžalovaných, že im svedok R. vyplatil každej 1,5 mil. Sk, je nedôveryhodné   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   úvahy   svedka   R.   Tak   isto   je   veľmi nepravdepodobné, aby niekto nevystavil príjmový doklad na takú vysokú sumu.

V konaní bolo teda jednoznačne preukázané, že svedok R. R. je osobou mentálne retardovanou, bez príslušného vzdelania v odbore farmácie, ale aj akýchkoľvek skúseností v oblasti   podnikania.   Je   invalidný   dôchodca,   bol   liečený   na   psychiatrickom   oddelení. Skutočnosť,   že   takáto   osoba   nemohla   disponovať   sumou   3   mil.   Sk,   je   týmto   prakticky preukázaná. Okolnosti, za akých došlo k vyhľadaniu tohto svedka a k prevodu obchodných podielov na jeho osobu,   nasvedčujú tomu záveru jednoznačne,   že bol zneužitý na účel uvedený v obžalobe krajského prokurátora. Zo zabezpečených dôkazov, možno vyvodzovať záver, že na trestnej činnosti sa aktívne podieľali aj ďalšie osoby, ktoré však trestne stíhané neboli. Z týchto okolností je zrejmé, že svedok R. za prevod obchodných podielov nevyplatil žiadne finančné prostriedky, naopak sám dostal odmenu v určitej výške. Skutočnosť, že došlo k odkúpeniu majetku spoločnosti formou započítania dlhov z prevodu obchodných podielov   spôsobila,   že   v konečnom   dôsledku   ostala   spoločnosť   M.D.   P.   bez   majetku a finančných prostriedkov a tak neschopná plniť svoje záväzky voči veriteľovi. Obžalované Mgr. L. a Mgr. Č. naďalej podnikajú, avšak už bez záväzkov voči svojim dodávateľom z predchádzajúceho obdobia.

Po   právnej   stránke   konanie   obžalovaných   naplnilo   všetky   zákonné   znaky spolupáchateľstva trestného činu podľa § 9 ods. 2, § 256 ods. 1 písm. a/ ods. 4 Tr. zák., pretože popísaným konaním v skutkovej vete prvostupňového rozsudku čiastočne zmarili uspokojenie svojho veriteľa tým,   že scudzili majetok dlžníka a takýmto činom spôsobili škodu veľkého rozsahu.“  

13. Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého uznesenia s poukazom na svoju ustálenú judikatúru predovšetkým konštatuje, že pokiaľ ide o medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom   zákonnosti   (II.   ÚS   1/95).   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo   záväznou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli   do   takej   miery   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   že   by   zásadne   popreli   účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

14. Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že mu v intenciách uvedeného zásadne neprislúcha hodnotiť   vykonané   dôkazy   (výsluch   svedkov,   znalecké   dokazovanie   a iné),   tak   ako   to požadujú sťažovateľky vo svojej sťažnosti. Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami ústavného súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti   a základnú   zásadu   bezprostrednosti   trestného   konania,   ktoré   vytvárajú   najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.  

15. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky v podstate požadujú revíziu uznesenia   krajského   súdu,   ktorým   bolo   zamietnuté   ich   odvolanie   proti   odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu. Sťažovateľky sa zamerali na znalecké dokazovanie a nepriamo aj na niektoré svedecké výpovede, ktoré napokon samy v sťažnosti vyhodnotili z pohľadu ich (ne)hodnovernosti,   príp.   účelovosti,   pritom   dospeli   k   opačným   záverom   ako   všeobecné súdy.   Inak   povedané,   závery   znaleckého   dokazovania   a   výpovede,   ktoré   sťažovateľky považovali   za   nehodnoverné,   resp.   sporné,   všeobecné   súdy   posúdili   ako hodnoverné a naopak.

16. Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom uznesení dostatočne vyhodnotil   vykonané   dokazovanie   a   na   sporné   otázky   namietané   sťažovateľkami   dal kvalifikované odpovede. Vôbec preto nemožno tvrdiť, že by rozhodnutie krajského súdu bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Okolnosť, že sťažovateľky majú odlišný názor, nezakladá porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd preto nemá dôvod   zasahovať   do   záverov   krajského   súdu.   K namietanému   nezákonnému   prečítaniu svedeckých výpovedí ústavný súd len dopĺňa, že z obsahu sťažnosti a jej príloh je zrejmé, že svedkovia, ktorých výpovede boli prečítané, využili svoje právo a odmietli vypovedať pred súdom a práve na základe tejto skutočnosti v súlade so zákonom pristúpil všeobecný súd k prečítaniu ich skorších výpovedí. Postup konajúceho súdu preto nemožno považovať za nezákonný   a k porušeniu   označených   základných   práv   nemohlo   dôjsť   ani   z pohľadu nedodržania procesných záruk.  

17. Ústavný súd konštatuje, že právo na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie neznamená právo na úspech účastníka v súdnom konaní. V trestnom konaní to znamená, že odlišné vyhodnotenie dôkazov týkajúcich sa ustálenia otázky viny zo strany všeobecného súdu oproti ich vyhodnoteniu obžalovanými nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie (mutatis mutandis napr. II. ÚS 37/01).

18. Napokon k namietanému neúplnému vykonaniu všetkých navrhovaných dôkazov (kontrolný znalecký posudok) ústavný súd dodáva, že z práva na obhajobu a spravodlivý súdny proces nevyplýva pre sťažovateľky právo, aby súdy akceptovali všetky ich návrhy na vykonanie dokazovania, ale aby mali možnosť tieto návrhy predniesť. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zakotvuje, že súd nie je povinný za každých okolností   vykonať   všetky   dôkazy,   ktoré   strana   navrhne.   Prípustnosť   dôkazov   nie   je dohovorom regulovaná a ide o otázku, ktorú upravuje predovšetkým vnútroštátne právo. Takisto   význam   dôkazov   a   potrebnosť   ich   vykonania   je   otázka,   ktorú   posudzujú predovšetkým vnútroštátne orgány (rozhodnutie Engel c. Holandsko z 8. júna 1976, séria A, č. 22, s. 38-39, § 91, podobne II. ÚS 25/07).

19.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   O taký   prípad   išlo   aj   v prerokúvanej   veci,   a   preto   ústavný   súd   z už   uvedených dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateliek, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011