znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 118/2010-42

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   novembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti H., H., S., zastúpenej advokátom JUDr. O. K., B., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 Sžf 55/2008 zo 4. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l:

1.   Základné   právo spoločnosti H.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 55/2008 zo 4. decembra 2008 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 55/2008 zo 4. decembra 2008 sa   z r u š u j e   a vec sa mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti H. p r i z n á v a   náhradu trov konania v sume 120,88 € (slovom stodvadsať eur a osemdesiatosem centov), ktorú   j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet advokáta JUDr. O. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k. I. ÚS 118/2010-22 z 31. marca 2010 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť spoločnosti H. (ďalej len,,sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len  ,,dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžf 55/2008 zo 4. decembra 2008.

2.   Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   na   Krajskom   súde v Bratislave   (ďalej   len  ,,krajský   súd“)   domáhala preskúmania   zákonnosti   právoplatného rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len,,žalovaný“), ktorým bolo zmenené   rozhodnutie   Colného   úradu   Trenčín   (ďalej   len  ,,colný   úrad“)   a   ktorým   bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť colný dlh v sume 56 324 Sk, pozostávajúci z cla a dane z pridanej hodnoty. Krajský súd rozsudkom č. k. 1 S 373/2006 zo 6. marca 2008 žalobu sťažovateľky zamietol,   pričom   na   odvolanie sťažovateľky najvyšší súd rozsudkom zo 4. decembra 2008 rozsudok krajského súdu potvrdil.  

3. Sťažovateľka namieta porušenie označených práv rozsudkom najvyššieho súdu a na preukázanie zásahu do svojich práv v sťažnosti uviedla tieto skutočnosti: ,,Sťažovateľ tvrdí, že bolo porušené jeho právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu SR, ktorý zamietol odvolanie (správne potvrdil rozsudok   krajského   súdu,   pozn.) sťažovateľa   a   nevysporiadal   sa   náležite   s   námietkami uvedenými   v   odvolaní   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave,   ktorý   sa   nezoberal náležite dôvodmi uvedenými v žalobe.

V žalobe sťažovateľ namietol, že rozhodnutia colných orgánov boli vydané v rozpore s § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z. a porušenie zákona videl v tom, že colné orgány vydali rozhodnutie v jeho právnej veci podľa zákona, ktorý nebol platný t.j. zák. č. 180/1996 Z. z. Ustanovenie § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z., použitie tohto zákona umožnilo len v prípade, ak konanie vo veci začalo za účinnosti zákona 180/1996 Z. z. V danom prípade bolo preukázané, že konanie nezačalo za účinnosti zákona. Najvyšší súd sa s uvedenou námietkou vysporiadal tak, že rozhodnutie colných orgánov nemá konštitutívnu povahu a že iba   deklaruje   skutočnosť,   s   ktorou   je   spojený   vznik   colného   dlhu   a   že   deklaratórny charakter má aj v časti určenia dlžníka. Tento záver najvyšší súd vyslovil napriek tomu, že ustanovenie § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z. z. pre použitie skoršieho predpisu /hmotných aj procesných   ustanovení/   ustanovilo   ako   zákonnú   podmienku   pre   aplikáciu   skorších predpisov začatie konania v čase ich účinnosti...

Sťažovateľovi bola uložená povinnosť zaplatiť colný dlh na základe zákona, ktorý nebol platný...

Sťažovateľ ďalej namietal, že Colný úrad Trenčín nebol miestne príslušným orgánom konať vo veci. Krajský súd bez odkazu na konkrétne zákonné ustanovenie k tejto námietke vyslovil právny názor, že Colný úrad Trenčín bol príslušným konať vo veci, pretože v jeho územnom obvode došlo k naplneniu právnych a skutkových podmienok vzniku colného dlhu. Ak   teda   došlo   v   územnom   obvode   Colného   úradu   Trenčín   k   naplneniu   skutkových   a právnych predpokladov k vzniku colného dlhu, tak potom Krajský súd mal vysvetliť, prečo dopravca, ktorý v územnom obvode colného úradu mal tovar vo svojej moci, nebol určený za dlžníka spoločne a nerozdielne so sťažovateľom... Najvyšší súd SR sa v napadnutom rozhodnutí   touto   námietkou   sťažovateľa   nezaoberal   a   krajský   súd   sa   len   formálne vysporiadal s touto námietkou bez toho, aby jeho dôvody uvedené v rozhodnutí mali oporu v skutkovom stave a v konkrétnom právnom ustanovení. Z toho vyplýva, že nestačí, keď súd v odôvodnení uvedie, že bol príslušný, alebo, že skutkové a právne podmienky boli naplnené v územnom   obvode,   ale   musí   uviesť   dôvody   reálne   zodpovedajúce   skutočnému   obsahu administratívneho spisu, zohľadňujúc konkrétne ustanovenie právnej normy.

Sťažovateľ ďalej namietal, že colné orgány nezistili dostatočne skutočný stav veci, pretože nevykonali dokazovanie v súlade § 34 zák. č. 71/1967 Zb. Najvyšší súd však tuto námietku sťažovateľa nevzal do úvahy, rovnako ako krajský súd prevzal ničím nepodloženú argumentáciu colných orgánov. Najvyšší súd SR, rovnako ako krajský súd, nevzal do úvahy dôkaz predložený sťažovateľom List sp. zn. 2325/2003-890203 zo dňa 17.1.2003, o ktorom mali vedomosť colné orgány, ale do administratívneho spisu nebol založený. Tento dôkaz vyvracal argumentáciu colných orgánov, a preukazoval, že nezaevidovanie dodania tovaru colnými orgánmi vo svojej evidencii nepreukazuje porušenie povinnosti sťažovateľom ale naopak, je dôkazom o splnení si povinnosti vyplývajúcich zo spoločného tranzitného režimu, a je dôkazom o porušovaní právnych predpisov colnými orgánmi. Najvyšší súd ani krajský súd, na ktorý sa so žalobou na ochranu svojich práv obrátil sťažovateľ, mu neposkytli dostatočnú právnu ochranu, naopak poskytli právnu ochranu štátnemu orgánu, ktorého predložený listinný dôkaz, ako aj zavádzajúca argumentácia v rozhodnutiach usvedčuje z toho,   že   nerešpektuje   zákon   a   v   konaní   postupuje   tak,   že   odmieta   dôkazy   navrhnuté sťažovateľom a na zakrytie vlastných porušení použije účelovú argumentáciu, za dôkaz proti sťažovateľovi použije to, čo bolo jeho povinnosťou a čo sťažovateľ nemohol overiť /či dodanie zapísal, alebo nezapísal/, zatají výsledky šetrenia všetkých prípadov, ktoré ho z nezákonnej   činnosti   colníkov   usvedčujú, navyše   nevykoná   dôkaz,   ktorý   navrhuje sťažovateľ /výsluch vodiča/, čo odôvodní tým, že aj tak pôjde o jeho subjektívne vyjadrenie. Teda hodnotí dôkaz bez toho, aby ho vykonal.

Z rozsudku Najvyššieho súdu, ani z rozsudku krajského súdu nie je zrejmé ako sa vysporiadali s predloženým listinným dôkazom, ku ktorému, a to z pochopiteľných dôvodov, sa   colné   orgány v   priebehu   súdneho   konania   ani   nevyjadrili. Takýto   rozsudok   súdu utvrdzuje štátne orgány v tom,   že za porušovanie právnej   povinnosti   štátnym   orgánom ponesú právne dôsledky účastníci správneho konania.

Najvyšší súd aj krajský súd svojimi rozsudkami nielenže neposkytli právnu ochranu sťažovateľovi   pred   svojvoľným   výkladom   zákona   a   zatajovaním   rozhodných   skutočností správnym orgánom, ale zbavili ho aj zákonnej povinnosti objektívne zistiť skutočný stav veci. Ak by Najvyšší súd aj Krajský súd vzali do úvahy predloženú   listinu   nemohli   by dospieť k záveru, že colné orgány objektívne zistili skutočný stav veci a nemohli by sa stotožniť s postupom správneho orgánu t.j. spôsobom, akým vykonával dokazovanie a viedol správne konanie.

Žalobca tvrdí, že súd mu neposkytol dostatočnú súdnu ochranu, to potvrdzuje aj odôvodnenie   jeho   rozhodnutia,   pretože   vlastne   vyslovil   len   súhlas   s   argumentáciou žalovaného,   bez   toho   aby   sa   vysporiadal   s   tvrdeniami   žalobcu   v   odvodnení   rozsudku. Žalobca je toho názoru, že právo na preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa v čl. 46 ods. 2 ústavy nie je naplnené tým, že má právo podať žalobu, ale je naplnené tým, že súd sa bude dôsledne zaoberať obsahom rozhodnutia, ako aj dôvodmi uvedenými v žalobe... Oprávneniu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru zodpovedá povinnosť súdu   nezávisle a nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite dostane. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane ich povinnosti, svoje rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej...

Súd je teda povinný skúmať argumenty a návrhy dôkazov predložených stranami. Ak súd   neodpovedal   dostatočne   na   špecifikované   námietky   účastníka   týkajúce   sa   ním predložených písomných dôkazov, nerešpektoval základný princíp spravodlivého konania - princíp rovnosti zbraní. Obsah rozhodnutia krajského súdu nezodpovedá týmto zásadám a pretože   najvyšší   súd   sa   stotožnil   s   uvedenými   závermi   aj   jeho   rozhodnutie   má   tie   isté nedostatky.

Sťažovateľ tvrdí, že právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislave sú zjavne neodôvodnené až arbitrárne, a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok porušenie základných práv a slobôd. Sťažovateľovi bola uložená povinnosť zaplatiť colný dlh bez toho, aby bola jeho zodpovednosť   riadne   preukázaná,   na   druhej   strane   colné   orgány   konanie   dopravcu nekvalifikovali   ako   konanie,   ktoré   zakladá   jeho   zodpovednosť   za   colný   dlh,   ak   je preukázané, že tovar bol odňatý spod colného dohľadu v územnom obvode Colného úradu Trenčín. Rozhodnutím colných orgánov bolo zasiahnuté do práva sťažovateľa tým, že mu bola uložená povinnosť zaplatiť colný dlh v rozpore s čl. 13 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky z dôvodov uvedených v tejto sťažnosti.“

4. Sťažovateľka poukazuje aj na iné rozhodnutie najvyššieho súdu v konaní, ktorého bola   tiež   účastníkom a ktoré sa týkalo ,,rovnakej skutkovej veci“ (rozsudok sp. zn. 3   SžoKS   30/2006). V tomto   rozsudku   podľa   sťažovateľky   najvyšší   súd   dospel   k úplne opačným právnym záverom a rovnaké námietky sťažovateľky boli posúdené ako dôvodné na zrušenie napadnutých rozhodnutí colných orgánov.

5. V petite sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej žiada ústavný súd, aby zrušil rozsudok najvyššieho súdu a priznal jej právo na náhradu trov konania v sume 120,88 €.

II.

6. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril   k prijatej   sťažnosti   a ku vhodnosti   ústneho   pojednávania.   Predseda   najvyššieho súdu vo vyjadrení z 24. mája 2010 uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania pred   ústavným   súdom   a navrhuje,   aby   sťažnosti   vyhovené   nebolo.   K prijatej   sťažnosti uviedol,   že   absentuje   ústavný   význam   sťažnostných   dôvodov   a nesúhlasí   s námietkami sťažovateľky, v zmysle ktorých má byť jeho rozsudok svojvoľný a arbitrárny. Poukazuje na to, že najvyšší súd postupom podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“) sa stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu, ktoré pokladá za vecne správne. Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovateľka využíva ústavný súd ako piaty stupeň ochrany, keďže tou istou vecou a z tých istých dôvodov sa už zaoberali v poradí colný úrad, žalovaný, krajský súd a najvyšší súd. V závere najvyšší súd vo vyjadrení k prijatej sťažnosti uviedol: ,,Sťažovateľ   v podstate   vedie   odbornú   polemiku   o aplikácii   colných   predpisov colnými orgánmi a správnymi súdmi,   ktoré majú na vec zhodný právny názor... Pokiaľ určitá právna skutočnosť (v danom prípade colný dlh) nastáva ex lege, možno jej vznik deklarovať   iba   podľa   právneho   predpisu   účinného   v období,   kedy   nastala.   Ide   pritom o zásadnú interpretačnú právnu otázku colného práva, ku ktorej sa súd vyslovil.“

7. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu listom zo 14. mája 2010 oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní, keďže na ňom nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. K vyjadreniu pripojila aj 12 iných rozsudkov všeobecných súdov (krajského súdu a najvyššieho súdu), ktoré boli vydané v konaniach, ktorých ako žalobca bola účastníkom a   v   ktorých na rovnakom skutkovom základe všeobecné súdy dospeli k iným právnym záverom.

8. Ústavný súd po vyhodnotení stanoviska účastníkov konania dospel k záveru, že od ústneho   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci,   a   preto   boli   splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prerokovaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu.

9. Po   podrobnom   posúdení   sťažnosti,   rozsudku   najvyššieho   súdu,   obsahu vyžiadaného súdneho   spisu   a vyjadrenia   k sťažnosti   dospel   ústavný   súd   na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

10. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je   teda   garantom   ústavnosti   a súdnym   orgánom,   ktorý   je povinný   chrániť dodržiavanie a rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci   vrátane   všeobecných   súdov. Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad.

11.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

12.   Pokiaľ   ide   o medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný   súd,   čo   vyplýva   aj   z vnútornej   štruktúry   ústavy   (siedma   hlava   má   dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   ústavný   súd   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   ako  ,,pánom   zákonov“   prislúcha   chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne   konanie)   rozhodnutím   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a aplikácie   zákonných   predpisov   s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

13. Podstata   sťažnostných   námietok, ktorými sťažovateľka odôvodňuje zásah do svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu spočíva v jej tvrdeniach, že najvyšší súd:

Akceptoval zo strany žalovaného rozhodnutie o uložení povinnosti zaplatiť colný dlh podľa neúčinného právneho predpisu v rozpore s § 458 ods. 1 zákona č. 238/2001 Z. z. Colný zákon, ako aj rozhodnutie miestne nepríslušného colného úradu.

Vôbec sa nezaoberal žalobnou a odvolacou námietkou, že colný úrad nevykonal ňou navrhnutý dôkaz – výsluch vodiča, ktorý tovar prepravil na územie Slovenskej republiky,   čím   sa   mohli objasniť skutočnosti   potrebné   pre   rozhodnutie   o vymeraní colného dlhu sťažovateľke.

Nevysporiadal sa s otázkou, že podľa relevantnej právnej úpravy je spoločným a nerozdielnym dlžníkom popri sťažovateľke aj dopravca, ak mali colné orgány za preukázané, že tovar unikol colnému dohľadu.

Nevyhodnotil ako dôkaz listinu predloženú sťažovateľkou krajskému súdu (list žalovaného adresovaný colnému úradu sp. zn. 2325/2003-890203 zo 17. januára 2003), ktorou sťažovateľka preukazovala, že vo viacerých prípadoch, ktoré sa jej týkali, došlo k odňatiu tovaru spod colného dohľadu až po jeho dodaní úradu určenia, čo vylučuje jej zodpovednosť za vznik colného dlhu, čím sťažovateľka nepriamo poukazovala na protiprávnu činnosť colníkov.

14. Najvyšší súd ako odvolací súd súdneho prieskumu (čl. 46 ods. 2 ústavy) v rámci rozhodovania   o odvolaní posudzoval   zákonnosť rozhodnutí žalovaného a colného   úradu, ktoré boli predmetom súdneho prieskumu a ktorým sťažovateľka vyčítala tak nedostatočné zistenie   skutkového   stavu,   ako   aj   postup   v   rozpore s platným právom. Z obsahu sťažnosti   sa   dá   vyvodiť,   že   sťažovateľka   vytýka   najvyššiemu   súdu   dve   základné pochybenia: (i)   o nesprávne právne posúdenie veci   v otázke   určenia   právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo [§ 198 ods. 1 a 3 písm. d) zákona č. 180/1996 Z. z. Colný zákon účinný do 30. júna 2001 (ďalej len „zákon č. 180/1996 Z. z.)], a v otázke miestnej (ne)príslušnosti colného úradu a (ii) podstatné nedostatky odôvodnenia rozsudku, keďže tento   náležitým   a presvedčivým   spôsobom   nevysporiadal   s jej   žalobnou   a odvolacou argumentáciou, v dôsledku čoho je jeho rozsudok arbitrárny.

15. Pre účely posúdenia ústavnoprávnej relevancie sťažnostných námietok sa ústavný súd oboznámil s odôvodnením potvrdzujúceho rozsudku najvyššieho súdu. Tento po prepise dôvodov   rozsudku   krajského   súdu,   obsahu   odvolania   a   vyjadrenia   k   nemu   na   vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol:

,,Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   z   dôvodov   a   v   rozsahu   uvedenom   v   odvolaní žalobcu (§212 ods. 1 O.s.p, § 246c ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 prvá veta O.s.p.) a podľa § 250ja ods. 3, druhá veta O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   pripadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V   odvolacom konaní boli medzi účastníkmi konania sporné tie isté otázky ako v prvostupňovom konaní. Spornou bola právna otázka, či žalovaný správny orgán i správny orgán prvého stupňa aplikovali v napadnutých rozhodnutiach na posúdenie vzniku colného dlhu účinný hmotnoprávny právny predpis. Žalobca tvrdil porušenie ust. § 458 ods. 1 zák.č. 238/2001 Z.z. (Colný zákon).

Najvyšší súd zistil z úvodných ustanovení napadnutého rozhodnutia žalovaného i z prvostupňových   rozhodnutí,   že   správne   orgány   procesne   postupovali   podľa   zákona   č. 240/2001 Z.z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a Colného zákona č. 238/2001 Z.z., účinných v čase vydania napadnutých rozhodnutí. Na posúdenie podmienok vzniku colného dlhu a určenie colného dlhu aplikovali ust. § 198 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z.z. (Colný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov, účinný do 30.06.2001).

Podľa § 458 ods. 1 zák. č. 238/2001 Z.z. (Colný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov) na konanie začaté pred 01. júlom 2001 sa použijú doterajšie predpisy.

Podľa § 458 ods. 4 zák. č. 238/2001 Z.z. (Colný zákon v znení neskorších zmien a doplnkov) ak vznikol colný dlh iným spôsobom ako prijatím colného vyhlásenia, colný dlh sa oznámi dlžníkovi vydaním osobitného rozhodnutia.

Podľa § 198 ods. 1 zák. č. 180/1996 Z.z. (Colný zákon účinný do 30.06.2001) colný dlh pri dovoze tovaru, ktorý podlieha dovoznému clu, vzniká jeho nezákonným odňatím spod colného dohľadu.

Podľa § 198 ods. 2 zák. č. 180/1996 Z.z. (Colný zákon účinný do 30.6.2001) colný dlh vznikne v okamihu odňatia tovaru spod colného dohľadu.

Najvyšší súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že k odňatiu tovaru spod colného   došlo   jeho   nedodaním   v   lehote   určenej   colným   úradom   odoslania.   K   odňatiu tovaru   došlo   za   účinnosti   Colného   zákona   č.   180/1996   Z.z.   Colný   dlh   vzniká   fakticky, priamo nastaním   zákonom predpokladaných skutočností (§   198   ods.   2   zák.č.   180/1996 Z.z.).   Preto   rozhodnutie   colného   úradu   túto   skutočnosť   iba   deklaruje.   Rovnako   je rozhodnutie deklaratórne i v časti určenia dlžníka – žalobcu. Na základe takto zistených skutočností   najvyšší   súd   konštatuje,   že   žalovaný   i   Colný   úrad   Trenčín   v   napadnutých rozhodnutiach konštitutívne nerozhodovali - neaplikovali v tom čase už neúčinný právny predpis - Colný zákon č. 180/1998 Z.z., ale iba deklaratórne konštatovali skutočnosti, ktoré nastali za jeho účinnosti.

Colný úrad Trenčín konal ako príslušný orgán. V územnom obvode Colného úradu Trenčín došlo k naplneniu právnych aj skutkových podmienok vzniku colného dlhu, t.j. ku vzniku colného dlhu jeho nezákonným odňatím spod colného dohľadu.“

16. Keďže sa najvyšší súd s dôvodmi rozsudku krajského súdu stotožnil, ústavný súd sa oboznámil aj s týmto. Krajský súd po prepise dôvodov žaloby, vyjadrenia žalovaného, obsahu administratívneho spisu a príslušných zákonných ustanovení na vlastné odôvodnenie rozsudku uviedol:

,,Súd dospel k záveru, že v danom prípade si žalobca svoje povinnosti v zmysle Dohovoru o spoločnom tranzitnom režime riadne nesplnil, nakoľko nepredložil colnému úradu určenia predmetný tovar, prípadne počas konania nepredložil potrebné doklady o dodaní tovaru colnému úradu určenia alebo inému colnému úradu.

V danom prípade konanie začalo, keď colný úrad odoslania prijal návrh žalobcu a svojim rozhodnutím vydaným v colnom konaní prepustil predmetný tovar do navrhovaného režimu   T1.   S   poukazom   na   uvedené   sa   na   predmetný   prípad   musí   aplikovať   zákon   č. 180/1996 Z.z., ktorý bol účinný v predmetnom období, teda aj deň, keď bol povinný žalobca predmetný   tovar   spolu   s   dokladmi,   najneskôr   predložiť   colnému   úradu   určenia,   t.j.   do 7.3.2001, Colnému úradu Bratislava. Z predložených listinných dôkazov obsiahnutých v administratívnom spise je nesporné, že predmetný tovar bol privezený na územie Slovenskej republiky a zaevidovaný Hraničným colným úradom PCU D. dňa 1.3.2001 pod číslom ROT 6622 02101982, avšak predmetný tovar predložený nebol. Colný dlh v súlade s ust. § 198 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z.z. vznikol v okamihu odňatia tovaru spod colného dohľadu, za čo   možno   považovať   najneskôr   deň   7.3.2001   -   je   možné   považovať   za   okamih   vzniku colného dlhu...

V preskúmavanej veci súd konštatoval, že žalobca v stanovenej lehote ani dodatočne ako hlavný zodpovedný nepredložil colnému úradu tovar s požadovanými dokladmi, a preto správne orgány postupovali správne v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami colného zákona, keď za colný delikt uložili žalobcovi povinnosť zaplatiť colný dlh.

Pre   úplnosť   je   ešte   potrebné   uviesť,   že   súd   konštatoval,   že   námietka   miestnej nepríslušnosti   Colného   úradu   v   Trenčíne,   ktorý   vydal   napadnuté   rozhodnutie,   nie   je dôvodná, nakoľko súd sa stotožnil s názorom, ktorý je obsiahnutý v napadnutom rozhodnutí žalovaného a síce, že Colný úrad v Trenčíne vo veci konal ako miestne príslušný, nakoľko v jeho územnom obvode došlo k naplneniu právnych aj skutkových podmienok vzniku colného dlhu, pretože v jeho obvode prišlo k odňatiu predmetného tovaru spod colného dohľadu.“

III.

17.   Ako   prvou   sa   ústavný   súd   zaoberal   sťažnostnou   námietkou   týkajúcou   sa nedostatku   riadneho   odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorý   sa   podľa   tvrdení sťažovateľky   nevysporiadal   so   všetkými   skutkovo   a právne   relevantnými   otázkami súvisiacimi s predmetom súdnej ochrany. Najvyšší súd pri odôvodňovaní potvrdzujúceho výroku svojho rozsudku aplikoval § 219 ods. 2 OSP v znení účinnom od 15. októbra 2008, podľa ktorého ,,Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého rozhodnutia   ďalšie dôvody“. Uvedené ustanovenie bolo zavedené novelou   Občianskeho súdneho   poriadku   vykonanou   zákonom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   a   z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva, že zákonodarca ním „reaguje na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov prvého stupňa, kedy odôvodnenie rozhodnutia odvolacích   súdov   je   len   kopírovaním   vecne   správnych   dôvodov.   V   takých   prípadoch rozhodnutia obsahujú účastníkom známe podania, známy napadnutý rozsudok a v závere obsahujú   už   len   stručné   konštatovania   o   správnosti   a presvedčivosti   napádaného rozhodnutia,   s ktorým   sa   odvolací   súd   plne   stotožňuje.   Ide   o   ustanovenie   v   rovine fakultatívnej a umožňuje odvolaciemu súdu sa sústrediť už len na doplnenie presvedčivosti rozhodnutia a odvolacie súdy sa tak môžu sústrediť na judikatúru a odbornú literatúru. Tým sa môže zvýšiť aj dôvera v apelačné súdy, ktoré by v rozhodnutí menej kopírovali a viac argumentovali, čo nepochybne bude verejnosťou vítané.“.

18. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovania v rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čoho rezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   V odôvodnení   rozhodnutia   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne   námietky účastníka   konania,   keď   jasne   a zrozumiteľne   dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany.   Ústavný   súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).

19. Zákonodarcom upravenú fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení   potvrdzujúceho   rozhodnutia   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom   účastníka   občianskeho   súdneho   konania   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného   súdu.   Ak   tak   všeobecný   súd   nepostupoval,   jeho   rozsudok   je   nevyhnutné považovať za arbitrárny, svojvoľný, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K tomuto záveru v právnej veci sťažovateľky viedli ústavný súd tieto úvahy:

20. Krajský súd žalobu zamietol v podstate z dôvodu, že colné konanie v prípade sťažovateľky začalo podaním colného vyhlásenia v čase začatia prepravy v Nemecku, čo bolo ešte počas účinnosti zákona č. 180/1996 Z. z., ktorého ustanovenia sú v dôsledku toho aplikovateľné v zmysle § 458 ods. 1 zákona č. 199/2004 Z. z. Colný zákon a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov.   Zároveň   nepovažoval   za sporné, že sťažovateľke vznikol colný dlh odňatím tovaru spod colného dohľadu, keďže tovar   nebol   predložený   colnému   úradu   určenia.   Záverom   skonštatoval,   že   vo   veci rozhodoval miestne príslušný colný úrad. Krajský súd sa však vôbec nezaoberal žalobnými námietkami týkajúcimi sa (i) nedostatočne zisteného skutkového stavu - nebol vypočutý vodič,   ktorý   ako   jediný   mohol   potvrdiť   či   vyvrátiť,   či   tovar   bol,   alebo   nebol   dodaný colnému úradu určenia v spojení s tvrdením, že v celej rade prípadov je preukázané, že doklady preukazujúce dodanie tovaru colnému úradu určenia boli odoslané colnému úradu odoslania, ale v evidencii slovenských colných orgánov neboli zaevidované a (ii) obrany sťažovateľky o postavení dopravcu ako spoločného a nerozdielneho dlžníka. Krajský súd v rozsudku   nijak   nevyhodnotil   ani   listinný   dôkaz   predložený   sťažovateľkou   v priebehu konania na podporu jej žalobných argumentov - list žalovaného adresovaný colnému úradu sp. zn. 2325/2003-890203 zo 17. januára 2003. Rozsudok krajského súdu však ústavný súd pre nedostatok právomoci vyplývajúci z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy preskúmavať nemohol.

21. V odvolaní proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka v podstate zopakovala žalobné dôvody a vytkla krajskému súdu, že nedal odpoveď na uvedené relevantné právne otázky. Najvyšší súd sa odvolacími dôvodmi sťažovateľky vysporiadal tým spôsobom, že sa sústredil   na   tie   otázky,   na ktoré   krajský   súd   určitým   spôsobom   odpovedal,   ale naopak opomenul   reagovať   na   tie   skutkové   a právne   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom súdnej   ochrany,   ktoré   síce   sťažovateľ   v žalobe   (a   následne   v odvolaní)   uplatnil,   avšak z určitých dôvodov ostali mimo pozornosti krajského súdu a neskôr aj najvyššieho súdu.  

22. Vyhodnotiac sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v rozsudku nedal žiadnu, nie to ešte ústavne akceptovateľnú odpoveď na, to:(i)   či   rozhodnutie   žalovaného   správneho   orgánu   vychádza   z dostatočne   zisteného skutočného stavu veci, aj keď colné orgány odmietli vykonať sťažovateľkou navrhovaný dôkaz – výsluch vodiča, ktorý tovar prepravoval v čase, keď prišiel na územie Slovenskej republiky, avšak podľa žalovaného nedošiel do colného úradu určenia,

(ii)   prečo   nebola   sťažovateľka   zaviazaná   (ak   jej   zodpovednosť   bola   zistená)   na úhradu colného dlhu spoločne a nerozdielne s dopravcom,

(iii)   ako   vyhodnotil   list   žalovaného   adresovaný   colnému   úradu   sp.   zn. 2325/2003-890203 zo 17. januára 2003, z obsahu ktorého vyplýva, že v mnohých iných prípadoch,   kde   vystupovala   sťažovateľka,   bolo odbornou   expertízou   ústavu   Policajného zboru   zistené,   že   v niektorých   prípadoch   boli   pečiatky   na   spätných   listoch   tranzitných dokladov falšované, avšak vo väčšine prípadov boli pečiatky pravé, a teda dodanie tovaru colnému   úradu   určenia   bolo   potvrdené   a k porušeniu   predpisov   a odňatiu   tovaru   spod colného dohľadu došlo až po dodaní tovaru úradu určenia, z čoho sťažovateľka vyvodzovala protiprávnu činnosť colníkov a absenciu jej zodpovednosti za colný dlh. Z uvedeného listu taktiež   vyplýva,   že   originály   potvrdených   spätných   listov   zaslali   slovenským   colným orgánom nemecké colné orgány, čo taktiež môže potvrdzovať tvrdenia sťažovateľky.  

23.   Podľa   ústavného   súdu   v okolnostiach   rozhodovanej   právnej   veci   odvolacie námietky sťažovateľky signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu na právne posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového colného úradu. Napokon táto skutočnosť   je   zrejmá   aj   z rozhodovacej   činnosti   najvyššieho   súdu   v iných   obdobných veciach sťažovateľky, na ktoré poukázala v sťažnosti, resp. v písomnom podaní doručenom ústavnému súdu. V rozsudku sp. zn. 3 SžoKS 30/2006 zo 7. septembra 2006 najvyšší súd v čiastočne   totožnom   senáte   k významu   výsluchu   vodiča   uviedol,   že   sťažovateľka navrhovala vykonanie tohto dôkazu dôvodne, a poukázal na to, že „... hodnotenie jeho výpovede z hľadiska vierohodnosti a miery subjektivizmu, ako osoby reálne vykonávajúcej prepravu,   musí   byť   vykonané   jednotlivo   i   vo   vzájomnej   súvislosti.“. Dôvodnosť   jeho výsluchu vyvodzoval z toho,,,... vodič, ktorý preváža tovar, označený ako odňatý spod colného   dohľadu   je   práve   tou   osobou,   ktorá   sa   môže   vyjadriť   k postupu   ako   prepravu uskutočnil   a ukončil“. Tento   rozsudok   pritom   musel   byť   najvyššiemu   súdu   v čase rozhodovania o tejto právnej veci známy. Navyše možno uviesť, že najvyšší súd v tomto rozsudku   považoval   za   nezákonný   postup   žalovaného   podľa   zákona   č.   180/1996   Z.   z., keďže   sa   konanie   nezačalo   pred   1.   júlom   2001   a za   dôvodnú   považoval   aj   obdobne vznesenú námietku sťažovateľky o miestnej nepríslušnosti colného úradu.

24. V ďalšom konaní v obdobnej právnej veci sťažovateľky najvyšší súd konštatoval, že   ak   žalovaný   vylúčil   z konania   osobu   dopravcu   ako   ďalšiu   osobu   zodpovednú   za dodržanie   všetkých   podmienok   a povinností   pri   režime   tranzit,   dopustiť   sa   nezákonnej ľubovôle (rozsudok sp. zn. 5 Sžf 81/08 z 22. septembra 2009). V tomto konaní najvyšší súd taktiež   nesúhlasil   s tvrdením,   že list   žalovaného   adresovaný   colnému   úradu   sp.   zn. 2325/2003-890203   zo   17.   januára 2003,   z ktorého   vyplýva,   že   colníci   boli   zapojení   do pašovania   tovaru   a môže   prinajmenej   preukázať   niektoré   tvrdenia   žalobcu,   predstavuje vnútornú   korešpondenciu   medzi   colnými   orgánmi.   Uvedené   závery   viedli   najvyšší   súd v tomto konaní k zrušeniu rozhodnutia žalovaného.

25. Aj napriek tomu, že ústavný súd stabilne zastáva názor, že nie je jeho úlohou zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07, I.   ÚS   256/08),   na   tieto   skutočnosti   poukazuje   preto,   že   z nich   vyplýva   relevancia skutkových a právnych námietok sťažovateľky pre rozhodnutie správneho súdu v konaní, ktorého výsledok (rozsudok) bol napadnutý sťažnosťou v tomto konaní na ústavnom súde.

26.   Za   týchto   okolností   preto   bolo   ústavnou   povinnosťou   najvyššieho   súdu   na uvedenú   žalobnú   a   odvolaciu   argumentáciu   sťažovateľky   primeraným   a ústavne konformným spôsobom reagovať. Najvyšší súd však v odôvodnení napadnutého rozsudku nedal   presvedčivú   a jasnú   odpoveď   na   podstatné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej ochrany (bod   22   nálezu) a nereagoval   ani na   podstatné   odvolacie   námietky,   pričom   od uvedenej povinnosti ho nemôže oslobodiť ani znenie § 219 ods. 2 OSP, ktoré nemožno aplikovať čisto formálne, ale v spojení s judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské   práva   a súčasne   v spojení   s   §   157   ods.   2   OSP   (m.   m.   I.   ÚS   126/2010).   Podľa uvedeného   ustanovenia   (ktoré   primerane   platí   aj   pre   odvolací   správny   súd)   totiž   súd v odôvodnení rozsudku o. i. uvedie, ako vec právne posúdil. Ako je zrejmé z odôvodnenia rozsudku krajského súdu, tento sťažovateľkou prednesenú podstatnú argumentáciu (bod 20 nálezu) právne neposúdil. Za týchto okolností bolo preto povinnosťou odvolacieho súdu (a to bez ohľadu na znenie § 219 ods. 2 OSP), napraviť pochybenie krajského súdu a   primeraným   a ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   na   podstatné   žalobné   a odvolacie   námietky   sťažovateľky.   Najvyšší   súd   sa   však   touto   právnou   argumentáciou sťažovateľky   vôbec   nezaoberal   (body   21   a   22   nálezu),   v dôsledku   čoho   ústavný   súd konštatuje, že svojím postupom   pri odôvodnení napadnutého rozsudku porušil   základné právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   a spravodlivé   súdne   konanie.   Ústavný   súd   preto výrokom tohto nálezu vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tento zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. Za   týchto   okolností   bolo   predčasné,   aby   sa   ústavný   súd   zaoberal   prvou   skupinou sťažnostných námietok (bod 14 nálezu).

27.   K výroku   o porušení   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru ústavný súd stručne dodáva:

Ústavný súd   si   je vedomý, že vo veci Ferrazzini proti Taliansku (rozhodnutie z 12. júla 2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98) ESĽP konštatoval neaplikovateľnosť čl. 6 ods.   1   dohovoru   na   daňové   záležitosti, a   to   aj   napriek   finančným   dôsledkom,   ktoré nevyhnutne majú na platiteľov daní (m. m. I. ÚS 241/07). Ústavný súd sa však stotožňuje s názorom Európskeho súdu pre ľudské práva, že aj dohovor ako každodenne realizovaný a   aplikovaný   právny   predpis   má   byť   „živým   nástrojom“,   a   je   tak   úlohou   orgánov   ho aplikujúcich interpretovať jeho ustanovenia i s ohľadom na možné meniace sa spoločenské podmienky.   Za   danej   situácie   charakterizovanej   značným   stupňom   neustálenosti a permanentne prebiehajúcej kryštalizácie názorov Európskeho súdu pre ľudské práva na interpretáciu pojmu „občianske práva a záväzky“ použitého v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a   to aj pri   rozhodovaní o   sporoch   medzi fyzickými   a právnickými   osobami a orgánmi verejnej moci o zákonnosť rozhodnutí daňových orgánov (Bendenoun proti Francúzsku – rozsudok z 24. februára 1994, séria A, č. 284, Georgiou proti Spojenému kráľovstvu – rozhodnutie   zo   16.   mája   2000   o   prijateľnosti   sťažnosti   č.   40042/98,   Ferrazzini   proti Taliansku – rozhodnutie z 12. júla 2001 vo veci sťažnosti č. 44759/98), ústavný súd nevidí žiaden rozumný dôvod robiť z hľadiska založenia svojej právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   pri   preskúmavaní postupov   a rozhodnutí   všeobecných   súdov   v   rámci   správneho súdnictva rozdiely medzi sťažovateľmi, ktorí v konaní pred ústavným súdom namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a sťažovateľmi, ktorí tvrdia porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Túto pozíciu   potvrdzuje   aj   ustálená   judikatúra   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07). Zároveň ústavný súd stabilne vyslovuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v takých konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je predmetom preskúmania rozhodnutie všeobecného súdu v správnom súdnictve týkajúce sa daňových záležitostí (I. ÚS 238/06, III. ÚS 305/08, III.   ÚS   24/2010).   V   posudzovanom   prípade   pristúpil   navyše   ústavný   súd   k   vysloveniu porušenia   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   na   základe   zistenia nedostatočného   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku,   čo   relevanciu   z   pohľadu   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   nepochybne   má   aj   v   prípade   ústavno-súdneho   prieskumu rozhodnutia všeobecného súdu vydaného v správnom súdnictve.

28. Ústavný súd vo svetle uvedených nedostatkov odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu, ktoré viedli k záveru o zásahu do práv sťažovateľky, poukazuje aj na tú časť jeho vyjadrenia   k   sťažnosti,   kde   sa   najvyšší   súd   bráni   tým,   že   zo   strany   sťažovateľky   ide o odbornú polemiku o aplikácii colných predpisov, pričom colné orgány a správne súdy majú na vec zhodný názor. Ako je zrejmé z už uvedeného, v tomto konaní síce správne súdy a colné orgány mali na vec zhodný názor, tento sa však diametrálne odlišoval od názoru najvyššieho súdu v iných, skutkovo a právne obdobných veciach sťažovateľky (body 23 a 24 nálezu).

29.   V ďalšom   konaní   bude   najvyšší súd   viazaný   vysloveným   právnym   názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) a jeho povinnosťou bude ústavne konformným   a presvedčivým   spôsobom   vysporiadať   sa   s odvolaním   sťažovateľky   proti rozsudku   krajského   súdu.   Ústavnému   súdu   totiž   pre   nedostatok   právomoci neprislúcha zaujať stanovisko (i) k významu výsluchu vodiča z pohľadu riadneho zistenia skutočného stavu   veci   (ii)   ani   k prípadnej   spoločnej   a nerozdielnej   zodpovednosti   sťažovateľky a dopravcu   a   (iii)   ani   k otázke   určeniu   momentu   odňatia   tovaru   spod   colného   dohľadu a momentu vzniku colného dlhu. Bude preto úlohou najvyššieho súdu, aby reagujúc na odvolacie dôvody dal odpoveď na tieto otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré spočívajú v rovine colného a správneho (vždy však podústavného) práva.  

30.   Keďže   sťažovateľka   si   uplatnila   náhradu   trov   konania   pred   ústavným súdom a v konaní bola úspešná, s poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde jej ústavný   súd   priznal   náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom.   V zmysle   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   je   základná sadzba tarifnej odmeny jedna šestina výpočtového základu za jeden úkon právnej pomoci v konaní pred ústavným súdom, pričom sťažovateľke by prislúchala náhrada trov konania v sume 245,70 € [2 úkony právnej pomoci po 115,90 €, t. j. prevzatie a príprava zastúpenia, sťažnosť, 2 x paušálna náhrada hotových výdavkov po 6,95 €). Pri určení výšky priznanej náhrady trov konania však ústavný súd nemohol priznať viac než žiadala (§ 20 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde),   teda   120,88   €,   ktoré   zaviazal   najvyšší   súd   zaplatiť   na   účet právneho   zástupcu   sťažovateľky   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu. Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010