znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 118/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., P., zastúpenej advokátkou JUDr. H. S., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu   v Prešove   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Co   21/2007   a jeho   rozsudkom z 31. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára 2008 doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 21/2007 a jeho rozsudkom z 31. októbra 2007.

Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 10 C 141/2005-84 z 24. januára   2007   vo   veci   určenia   výživného   pre   manželku   rozhodol   tak,   že   zaviazal odporcu   platiť   sťažovateľke   výživné   vo   výške   (a   za   obdobia)   stanovenej   v rozsudku. Rozsudok napadli odvolaním sťažovateľka aj odporca.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 Co 21/2007 z 31. októbra 2007 ako odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti (vyhovujúcej vo veci samej) tak, že návrh zamietol.

2. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd „svojim postupom a rozsudkom porušil sťažovateľovo právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

3.   V časti   sťažnosti   označenej   ako „II.   Právny   stav“ sťažovateľka   citovala ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, zaoberala sa výkladom a judikatúrou ústavného súdu k ustanoveniu   §   49   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), súladnosťou jej sťažnosti s ustanoveniami § 20 a § 50, prípustnosťou sťažnosti v zmysle § 53 ods. 1 a jej podaním v lehote stanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ďalej   citovala   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   a zaoberala   sa   ich výkladom („z dikcie čl.... vyplýva...“).

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka opísala priebeh konania a posudzovanej veci od podania návrhu 10. augusta 2005, počas ktorého okresný súd prvý raz rozhodol rozsudkom z 24.   februára   2006   (ktorým   zaviazal   odporcu   k plateniu   výživného   vo   výške,   s ktorou sťažovateľka   nesúhlasila),   o odvolaní   účastníkov   konania   rozhodol   krajský   súd   tak,   že uznesením z 30. októbra 2006 (sp. zn. 6 Co 73/2006) prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   vo   veci   meritórne   opäť   rozhodol   rozsudkom 24. januára 2007 tak, že zaviazal odporcu platiť sťažovateľke výživné. Aj tento rozsudok napadli účastníci konania odvolaním.

Ako už bolo uvedené „krajský súd rozsudkom... zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej tak, že návrh zamietol“.

5. Svoj nesúhlas s postupom a so závermi krajského súdu odôvodnila sťažovateľka takto:

a) „Nesúhlasí s konštatáciou odvolacieho súdu, že sa voči odporcovi správala tak, že porušovala   dobré   mravy.   Má   za   to,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   spočíva   na nesprávnom právnom posúdení veci.

Nie je pravdou, že by vymkla odporcu a neumožňovala mu vstup do spoločného bytu. Odporca opustil spoločnú domácnosť dobrovoľne, v dôsledku nadviazania mimomanželskej známosti. Z bytu dňa 18. 2. 2005 odišiel k svojej priateľke, pričom nechcel zobrať so sebou ponúkaný kľúč od bytu. Odišiel so slovami, že navrhovateľke všetko necháva, že on chce byť so   svojou   priateľkou.   Navrhovateľka   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   skutočnosť,   že   ani v konaní   vedenom   Obvodným   úradom   v P.   vo   veci   priestupku,   ktorého   sa   mala navrhovateľka dopustiť tým, že znemožňovala odporcovi užívať byt ani v konaní o vydanie predbežného   opatrenia   /3   Co   414/2005/,   nebol   odporca   úspešný.   Uvedené   skutočnosti potvrdzujú,   že   navrhovateľka   odporcovi   neznemožňovala   užívať   spoločný   byt.   Odporca prestal byt užívať z vlastnej vôle, pretože nechcel s navrhovateľkou naďalej žiť v spoločnej domácnosti.   Navrhovateľka   má   za   to,   že   nie   ona   ale   odporca   sa   správa!   v   rozpore   s dobrými mravmi, nakoľko za trvania manželstva udržiaval mimomanželskú známosť. Čo sa týka výberu finančných prostriedkov zo spoločného účtu v objeme 5 000 USD navrhovateľkou v mesiaci február 2005, táto skutočnosť nie je relevantnou v tomto konaní. Je   nesporné,   a   bolo   to   v   konaní   aj   preukázané,   že   navrhovateľka   uvedené   finančné prostriedky vybrala zo spoločného účtu po dohode s odporcom a tieto potom poukázala na účty   deťom   pochádzajúcim   z   manželstva,   pre   ich   potreby.   Navrhovateľka   uvádza,   že finančné prostriedky nepoužila pre seba, aj napriek tomu, že jej odporca navrhoval, aby s nimi naložila, ako uzná za vhodné a aby aj sebe niečo pekné kúpila. Keďže navrhovateľka tak konala so súhlasom odporcu, majúc dispozičné právo k spoločnému devízovému účtu, nemožno jej konanie považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Tak, ako nemožno   považovať   za   konanie v rozpore s dobrými   mravmi to,   že príjem odporcu   za obdobie   február   až   apríl   2005   vo   výške   cca   110   000,-   Sk   bol   jeho   zamestnávateľom poukazovaný na novozriadený   účet   v SPSP.   Z tohto   účtu navrhovateľka   hradila   všetky potrebné   náklady   na   zabezpečenie   chodu   domácnosti   a   členov   rodiny,   ako   aj   potreby a výlohy odporcu, nakoľko v období od apríla 2005 do začiatku júna 2005 žili v spoločnej domácnosti.“

b) „Navrhovateľka má za to, že KS postupoval v rozpore so zákonom, keď pripustil doplnenie   dokazovania   o   listiny   predložené   odporcom   až   v   odvolacom   konaní.   Ide o písomnosti, ktoré navrhovateľka adresovala zamestnávateľovi odporcu a v ktorých ho upozorňovala na konanie odporcu, ktoré podľa jej názoru bolo nemorálne a nezákonné. Považovala za svoju povinnosť informovať zamestnávateľa odporcu o jeho konaní, keďže je zamestnaná ako civilný zamestnanec M. v režime z. č. 552/2003 o výkone práce vo verejnom záujme.

Odporcovi   nič   nebránilo   uplatniť   a   predložiť   tieto   dôkazy   súdu   prvého   stupňa, v štádiu dokazovania, ak mal za to, že by tieto mali byť dôvodom nepriznania manželského výživného.

Tvrdenie   odporcu,   že   tieto   listy   zamedzili   jeho   služobný   postup   a   povýšenie   do hodnosti plukovníka a boli dôvodom na jeho odchod do výsluhového dôchodku je právne irelevantné. Odporcovi, ako to konštatoval aj jeho zamestnávateľ, bol výsluhový dôchodok priznaný z dôvodu vzniku nároku naň z titulu odpracovaných rokov.

Keďže   je   v   súčasnosti   odporca   zamestnaný   vo   funkcii   riaditeľa   utajovaných skutočností B.,   nemohli byť tieto listy dôvodom prekazenia jeho profesionálnej kariéry. Keby tomu tak bolo, isto by nemohol zastávať takýto post.“

6. V súvislosti s tým, že sa v konaní pred všeobecnými súdmi domáhala „priznania manželského výživného s poukazom na ust. § 71 ods. 1 a 2 zákona o rodine“, sťažovateľka vyslovila názor, že „odvolací súd pochybil, ak jej konanie vyhodnotil ako konanie v rozpore s dobrými   mravmi   a jej   návrh   na   priznanie   manželského   výživného   ako   nedôvodný zamietol“.

7.   Sťažovateľka   vychádzajúc   z uvedeného   vyslovila   k postupu   a rozhodnutiu krajského svoj právny názor, že

„Opierajúc   sa   o   vyššie   uvedené   skutočnosti   možno   na   základe   sťažovateľa konštatovať, že skutkové a právne názory odvolacieho Krajského súdu v Prešove nemožno z ústavného hľadiska považovať za udržateľné a ospravedlniteľné, keďže výrok rozsudku Krajského súdu v Prešove sa opiera o nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. Za vyššie uvedených okolností možno konštatovať, že Krajský súd v Prešove svojim   postupom   v   konaní   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu upravené v čl. 46 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

8. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie sťažovateľa upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   slobôd   boli   postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   v   konaní vedenom pod č. k. 10 Co 21/2007 a rozsudkom Krajského súdu č. konania zo dňa 31. 10. 2007 porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. konania 10 Co 21/2007 zo dňa 31. 10. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

Vzhľadom   na   predmet   sťažnosti   (porušenie   práv   označených   sťažovateľkou postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu)   považuje   ústavný   súd   za   právne   relevantné citovať   z odôvodnenia   dotknutého   rozsudku   a zdokumentovať   postup   krajského   súdu v odvolacom konaní.

1.   V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že krajský súd nariadil v odvolacom konaní dve pojednávania.

Prvé pojednávanie sa konalo 23. októbra 2007, podľa zápisnice (č. l. 112 až 113) sa na ňom zúčastnila právna zástupkyňa sťažovateľky (JUDr. H. S.), odporca a jeho právny zástupca. Krajský súd oboznámil rozsudok súdu prvého stupňa, obsah odvolaní proti nemu a prípisy   zaslané sťažovateľkou   zamestnávateľovi odporcu.   Následne sa   vyjadrili právni zástupcovia   účastníkov   (ktorí   tiež   odpovedali   na   otázky   členov   senátu)   a bol   vypočutý odporca   k dôvodom   odvolania.   Účastníci   konania   predniesli   svoje   tvrdenia   majúce preukázať   a odôvodniť   ich   faktické   a právne   názory   (najmä   vo   vzťahu   k ich   príjmom a súčasným majetkovým pomerom, k stupňu narušenia ich manželských vzťahov, spôsobu nakladania   so   spoločnými   peňažnými   prostriedkami   a vplyvu   písomností   zaslaných sťažovateľkou zamestnávateľovi odporcu na jeho kariérny postup v armáde). Pojednávanie bolo odročené na 31.   október   2007.   Na tomto pojednávaní (konanom za neprítomnosti účastníkov) boli oboznámené písomností preukazujúce mesačné príjmy sťažovateľky, výšku odstupného,   výsluhového   dôchodku   a aktuálnej   mzdy   odporcu,   jeho   mesačné   výdavky a výpis   z jeho   devízového   účtu.   K predmetu   sporu   sa   potom   vyjadrili   obaja   právni zástupcovia účastníkov.

Po takto vykonanom dokazovaní vyhlásil odvolací súd rozsudok, ktorým sa „mení rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v jeho   napadnutej   časti   vo   veci   samej   tak,   že   sa   návrh zamieta. Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej zamietanej časti vo veci   samej.   Účastníkom   náhradu   trov   konania   nepriznáva“.   Odvolací   súd   rozsudok vyhlásil, odôvodnil a dal poučenie o opravnom prostriedku.

2. Krajský súd v písomnom odôvodnení svojho rozsudku č. k. 10 Co 21/2007-124 z 31.   októbra   2007   najprv   oboznámil   výrok   prvostupňového   rozhodnutia   a v krátkosti uviedol dôvody, ktoré viedli okresný súd k takémuto rozhodnutiu:

„Prvostupňový   súd   na   základe   vykonaného   dokazovania   dospel   k   záveru,   že priznanie manželského výživného nie je v rozpore so zásadou dobrých mravov, napriek námietke odporcu ohľadom skutočnosti, že navrhovateľka neumožňuje vstup odporcu do ich spoločného bytu. V konaní bolo preukázané, že odporca sa zdržiava u svojej priateľky, pričom nadviazanie tejto mimomanželskej známosti bolo aj dôvodom vzniku rozporov medzi účastníkmi konania, pričom následne sa dopustil odporca aj konania voči navrhovateľke, ktoré   bolo   predmetom   priestupkového   konania.   Na   základe   týchto   skutočností   nemožno preto považovať správanie sa navrhovateľky za také, ktoré by spôsobilo nemožnosť priznať výživné   pre   rozpor   s   dobrými   mravmi.   Jednoznačne   na   narušených   vzťahoch   medzi účastníkmi konania má svoj podiel aj odporca. Nejedná sa teda len o jednostranné konanie navrhovateľky. Pokiaľ navrhovateľka v mesiaci február 2005 vybrala finančné prostriedky v objeme asi 5 000,- až 6 000,- USD zo spoločného účtu, súd má za to, že táto skutočnosť nie je relevantnou vo vzťahu k prejednávanej veci aj s poukazom na skutočnosť, že nebolo medzi   účastníkmi   sporné,   že   prevažnú   časť   týchto   prostriedkov   nepoužila   na   vlastnú potrebu, ale na potrebu detí účastníkov konania. Vzhľadom na výšku príjmu odporcu súd mal   za   to,   že   nakladanie   s   finančnými   prostriedkami   v   sume   asi   200   000,-   Sk   nie   je neobvyklou   a   nie   bežnou   vecou   medzi   účastníkmi   konania.   Súd   vychádzal   z   tvrdení účastníkov, že v tom čase príjem odporcu činil asi 70 000,- Sk až 80 000,- Sk, teda jednalo sa asi o 3 - násobok jeho mesačného príjmu. Prvostupňový súd mal za to, že takto určené výživné zodpovedá kritériám rovnakej životnej úrovne, ktorú zákon stanovuje pre manželské výživné s prihliadnutím na ust. § 75 ods. 1 zákona o rodine.“

V ďalšej časti odôvodnenia krajský súd uviedol dôvodovú argumentáciu odvolania sťažovateľky: „Navrhovateľka v podanom odvolaní namieta, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa   vychádza   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   V   dôvodoch   odvolania navrhovateľka má za to, že z obsahu spisu, z listinných dôkazov, ako aj zo svedeckých výpovedi sa javí súdom prvého stupňa určené výživné pre navrhovateľku vo výške 5 000,- Sk mesačne   za   uvedené   obdobia   za   neprimerane   nízke.   Navrhovateľka   ďalej   v   odvolaní poukazuje na to, že ak súd určil výživné pre manželku len vo výške 5 000,- Sk a od 1. 8. 2006 vo výške 4 800,- Sk, nerešpektoval kritérium rovnakej životnej úrovne, ktorú zákon o rodine stanovuje pre manželské výživné. Podľa navrhovateľky súd nerešpektoval ani ust. § 71   ods. 2   zákona   o   rodine,   v   zmysle   ktorého   vyživovacia   povinnosť   medzi   manželmi predchádza vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom. Pokiaľ prvostupňový súd rozhodol tak, že zárobkovo činná dcéra účastníkov konania je povinná prispievať matke na platby spojené   s užívaním   bytu   a   to   aj   napriek   skutočnosti,   že   v   predmetnom   byte   nebýva, prechodne   býva   v ubytovni   v R.,   kde   pracuje   ako   štátny   zamestnanec   (profesionálka   - vojačka)   s takýmto   rozhodnutím   nesúhlasí.   Navrhovateľka   nesúhlasí   s   tým,   že   jej   súd nezohľadnil   inkaso   v   plnej   výške   8   013,-   Sk,   ale   len   vo   výške   5   300,-   Sk.   Ďalej navrhovateľka považuje za nemorálne, že súd akceptoval výdaj z príjmu odporcu vo výške 5 000,- Sk, ktorý zodpovedá sumám poskytovaným priateľke, keďže u nej trávi víkendy. Namieta aj   sumu   2 000,-   Sk,   ktorú prvostupňový   súd odpočítaval odporcovi   na bližšie nešpecifikované   výdaje.   Navrhovateľka   má   za   to,   že   súdom   určené   manželské   výživné nezodpovedá schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom odporcu. Podľa jej názoru odporca je   povinný prispievať   vo   väčšom   rozsahu,   ako   to   určil   prvostupňový súd.   Bez ohľadu   na   to,   že   manželia   spolu   žijú   alebo   nie,   majú   voči   sebe   vzájomnú   vyživovaciu povinnosť, ktorá sa plní v rozsahu tak, aby bola životná úroveň manželov rovnaká. V tomto súdnom konaní súd túto zásadu nedodržal. Z uvedeného dôvodu navrhuje odvolaciemu súdu rozhodnutie súdu prvého stupňa zmeniť, resp. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie   konanie.“,   ako   aj   podstatnú   časť   námietok   odporcu   proti   prvostupňovému rozhodnutiu: „V   dôvodoch   odvolania   poukázal   na   to,   že   súd   prvého   stupňa   nesprávne posúdil   námietku   vznesenú   v priebehu   prvostupňového   konania   a   to,   že   navrhovateľka neumožňuje vstup do spoločného bytu odporcovi, keď má za preukázané, že on nadviazal mimomanželskú známosť a to bolo dôvodom vzniku rozporov medzi účastníkmi. Odporca konštatuje,   že   sa   dopustil   voči   navrhovateľke   konania,   ktoré   bolo   predmetom priestupkového   konania.   Ďalej   prvostupňový   súd   neakceptoval   ani   námietku   z   vybratia finančných prostriedkov navrhovateľkou zo spoločného účtu bez súhlasu odporcu, ak robil záver o tom, že takéto nakladanie navrhovateľke s finančnými prostriedkami v objeme 200 000,-   Sk   nie   je   neobvyklou,   ale   bežnou   záležitosťou   medzi   účastníkmi.   Odporca   sa nestotožňuje ani so závermi prvostupňového súdu v napadnutom rozsudku, v ktorom je tvrdené, že spoločnú domácnosť opustil v dôsledku nadviazania mimomanželskej známosti. Spoločnú   domácnosť   neopustil   dobrovoľne,   ale   bola   to   práve   navrhovateľka,   ktorá   mu znemožnila užívanie bytu. Nie je pravdivým ani tvrdenie navrhovateľky, že sa jej vyhrážal takým spôsobom, aby to odôvodňovalo oprávnenosť postupu navrhovateľky vo vzťahu k znemožneniu užívať spoločný byt. Taktiež namieta správnosť záveru súdu o tom, že výbery finančných prostriedkov v sume 200 000,- Sk bez jeho súhlasu je bežnou vecou, ku ktorej bola   navrhovateľka   oprávnená.   Samotná   navrhovateľka   uviedla,   že   vybraté   finančné prostriedky   rozdelila a   poukázala   na účet   detí.   Tvrdí,   že takéto konanie navrhovateľky odporuje   dobrým   mravom,   ide   o   nakladanie   so   spoločnými   prostriedkami   nie   bežným spôsobom bez odporcovho súhlasu. Finančné prostriedky poukázala aj na účet už dospelej dcéry, ktorá je zárobkovo činná a teda schopná sama sa živiť, vo vzťahu ku ktorej došlo k zániku   vyživovacej   povinnosti.   Navrhovateľka   urobila   svojvoľný   výber   spoločných finančných prostriedkov, čiže mala zabezpečený zdroj na krytie svojich životných potrieb v rozsahu, ktorý zodpovedá kritériám rovnakej životnej úrovne. Navrhovateľka zmenila číslo účtu, na ktorý bol zasielaný služobný príjem odporcu a previedla príjem na svoj účet vo výške 110 000,- Sk. V dôsledku spomínaných konaní navrhovateľky došlo k situácii, že sa odporcovi   zvýšili   náklady   na   zabezpečenie   základných   životných   potrieb.   Samotný prvostupňový   súd   konštatoval   v rozhodnutí   výšku   výdavkov   v   sume   32   000,-   Sk. Navrhovateľka   v   podstate   svojvoľne   urobila   výber   a   presmerovala   platby   služobného príjmu, čím celkovo mala k dispozícii sumu takmer 350 000,- Sk. Ani skutočnosť, že tieto peniaze   poukázala   na   účet   detí,   nie   je   dostatočným   argumentom   pre   nezohľadnenie uvedených súm ako dostatočného zdroja pre navrhovateľku na zabezpečenie primeranej výživy. Navrhovateľka v rozpore s dobrými mravmi s cieľom obmedziť odporcu v dispozícii s vlastným zárobkom zmenila číslo účtu, na ktorý bol zasielaný odporcov služobný príjem a tento bol presmerovaný na účet navrhovateľky. Ďalej navrhovateľka od mesiaca február 2005 telefonicky a písomne ohovárala odporcu pred nadriadenými s cieľom zdiskreditovať jeho osobu a pracovné postavenie. Na dôkaz svojich tvrdení predložil listiny, ktoré sa mu podarilo zabezpečiť vzhľadom na ich charakter a stupeň utajenia z M. Za daného stavu priznanie príspevku na výživu manželky pre navrhovateľku by bolo v rozpore s dobrými mravmi majúc za to, že nie sú naplnené hmotno-právne podmienky priznania tak, ako ich má na mysli ust. § 75 ods. 1 zákona o rodine. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietol v súlade, s ust. § 220 O. s. p. Súčasťou podaného odvolania sú aj listiny, ktoré boli písané navrhovateľkou na sekretariát M., prípis adresovaný Ing. Š. J. na M. (...).“

Krajský súd ďalej uviedol, že „preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1 O. s. p.. Podľa citovaného ustanovenia je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania. Z uvedeného   vyplýva,   že   rozsah   preskúmavacieho   práva   odvolacieho   súdu   je   určený rozsahom   odvolania,   ktorým   sa   rozumejú   napadnuté   výroky   rozhodnutia   súdu   prvého stupňa a dôvodmi odvolania. Odvolací súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci, ktorý   vyplynul   z   vykonaných   dôkazov,   ako   aj   z   tých   skutočností,   ktoré   akceptoval z prednesov účastníkov“.

Krajský súd potom citoval a interpretoval aktuálne právne normy (§ 71 ods. 1 a 2 a § 75 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov),   ktoré   boli   právnym   základom   posudzovania   v konaní zisteného   skutočného   stavu   veci   (skutkového   stavu)   a z neho   vyplývajúcich   právnych záverov krajského súdu:

„Vyživovacia povinnosť medzi manželmi je upravená ust.   § 71 ods. 1, 2 zákona o rodine. V zmysle citovaného ustanovenia manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu   vyživovacej   povinnosti   súd   prihliadne   na   starostlivosť   o   domácnosť.   V   zmysle citovaného   ustanovenia   ods.   2   vyživovacia   povinnosť   medzi   manželmi   predchádza vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom.

Povinnosť   plniť   vyživovaciu   povinnosť   vzniká   momentom   uzavretia   manželstva a zaniká spolu so zánikom manželstva z niektorých spôsobov. Jedinou výnimkou, pre ktorú nie je možné priznať oprávnenému právo na výživné by bol rozpor s dobrými mravmi. Rozpor   s   dobrými   mravmi   je   obsiahnutý   v   ust.   §   75   ods.   2   zákona   o   rodine.   Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa. Priznanie manželského výživného je závislé od toho, aby bolo v súlade s dobrými mravmi. V danom prípade skúma sa oprávnenie na priznanie výživného a nie povinnosť.   Výživné   nemožno   priznať   len   v   prípade,   ak   existujú   dôvody   na   strane oprávneného. Správanie sa navrhovateľky vzhľadom na vykonané dokazovanie je v rozpore s   dobrými   mravmi.   Odporca   prostredníctvom   právneho   zástupcu   namieta   priznanie manželského výživného z dôvodu správania sa oprávnenej, ktorej správanie subsumoval pod   rozpor   s   dobrými   mravmi.   Z   uvedeného   dôvodu   odvolací   súd   má   za   to,   že navrhovateľka nemôže požívať právnu ochranu.

Odvolací   súd   má   za   to,   že   prvostupňový   súd   nesprávne   právne   posúdil   konanie navrhovateľky pokiaľ táto vymkla odporcu zo spoločného bytu. Navrhovateľka odoprela manželovi   užívanie spoločného   bytu.   Takéto   správanie   sa nemôže posudzovať   inak ako v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko nebolo preukázané, aby takéto správanie zo strany navrhovateľky bolo dôvodné. V rozpore s dobrými mravmi je aj konanie navrhovateľky ohľadom disponovania s finančnými prostriedkami zo spoločného účtu, ak tieto svojvoľne vyberie bez súhlasu odporcu a následne presmeruje služobný príjem odporcu na svoj účet. Za dobré mravy je treba považovať súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem,   ktoré   osvedčujú   istú   nemennosť   a   sú   rešpektované   rozhodujúcou   časťou spoločnosti.   Ide   o   etické   zásady,   ktoré   zodpovedajú   zásadám   slušnosti.   Je   neúnosné a právne   nezdôvodniteľné,   aby   súd   priznal   manželské   výživné,   ak   oprávnená (navrhovateľka) osoba osočovala povinného (odporcu) u jeho zamestnávateľa. Z dôvodov konania navrhovateľky odporca nebol povýšený do vyššej hodnosti, naopak musel odísť do výsluhového dôchodku. Odporca spĺňal podmienky pre povýšenie za plukovníka. Vzhľadom na   konanie   navrhovateľky,   odporca   u   zamestnávateľa   skončil   pracovný   pomer,   nebol povýšený za plukovníka a odišiel do výsluhového dôchodku. Odporca následne bol dva týždne nezamestnaný. V súčasnej dobe odporca opätovne pracuje na M. je poberateľom výsluhového   dôchodku   ako   aj   príjmu   zo   zamestnania.   Odvolací   súd   za   dobré   mravy považuje súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Ide teda o súhrn etických, všeobecne zachovaných a uznávaných zásad, ktorých   dodržiavanie   je   veľa   krát   zabezpečované   aj   právnymi   normami   tak,   aby   každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami spoločnosti. Dobré mravy sú totiž   meradlom   hodnotenia   konkrétnej   situácie   odpovedajúcej   všeobecne   uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so všeobecnými zásadami morálky demokratickej spoločnosti. Pokiaľ ide o úvahu súdu o tom, či výkon práv a povinnosti je v rozpore s dobrými mravmi, úvaha súdu musí byť podložená konkrétnymi zisteniami v konaní. Konkrétnymi zisteniami v tomto súdnom konaní bolo, či priznať alebo nepriznať manželské výživné vzhľadom na správanie   sa   navrhovateľky.   Nemôže   odvolací   súd   priznať   manželské   výživné navrhovateľke, ktorá svojvoľne a bezdôvodne znemožní bývanie odporcovi v spoločnom byte. Ďalej nemôže priznať manželské výživné, ak navrhovateľke svojvoľne vybrala finančné prostriedky z účtov a následne bez súhlasu presmerovala služobný príjem odporcu na svoj účet. Nemožno priznať navrhovateľke manželské výživné vzhľadom na uvedené správanie navrhovateľky   voči   odporcovi.   Priznanie   manželského   výživného   by   bolo   v   rozpore   s dobrými mravmi v zmysle ust. § 3 Obč. zák. Odvolací súd po vyhodnotení vykonaného dokazovania má za to, že boli naplnené skutkové okolnosti ust. § 75 ods. 2 zákona o rodine. Z uvedeného dôvodu zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle ust. § 220 O. s. p. vo výroku, ktorým bola uložená odporcovi povinnosť platiť navrhovateľke výživné vo výške 5 000,- Sk mesačne za obdobie od 10. 8. 2005 do 31. 7. 2006, počnúc 1. 8. 2006 vo výške 4 800,-   Sk   mesačne   a   to   vždy   do   20-teho   dňa   v   mesiaci   vopred   počnúc   mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku tak, že návrh zamietol ako nedôvodný. Zamietavým výrokom súd prvého stupňa nárok navrhovateľky v prevyšujúcej časti zamietol.   Odvolaním   bol   napadnutý   celý   rozsudok,   z   uvedeného   dôvodu   odvolací   súd odvolaním napadnutý výrok potvrdil ako vecne správny.“

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 21/2007 a jeho rozsudkom z 31. októbra 2007 najmä preto, že podľa jej názoru „skutkové   a právne   názory   odvolacieho   krajského   súdu...   nemožno   z ústavného hľadiska   považovať   za   udržateľné   a ospravedlniteľné...“ (pozri   bližšie   bod   7   I.   časti odôvodnenia).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky preskúmal opodstatnenosť   predloženej   sťažnosti   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   možnosť preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom krajského súdu v odvolacom konaní (vrátane jeho rozhodnutia) a základným právom upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   porušenie   ktorých   sťažovateľka   v sťažnosti namietala.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods.   1   dohovoru.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   k porušeniu   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať o podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (II. ÚS 8/01)   vrátane   návrhu o námietke zaujatosti alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na   spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa subjektívnych názorov sťažovateľky. Sťažovateľkina nespokojnosť s obsahom rozhodnutia krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   a je preto   podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 10 Co 21/2007 z 31. októbra   2007   obsahuje   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   na   jeho   výrok a ústavný súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom podľa čl. 46 až 50 ústavy, tiež nezistil, že by závery krajského súdu v odvolacom konaní vo veci   určenia   výživného   pre   manželku   boli   svojvoľné   alebo   v zjavnom   vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takom   prípade   nemá   žiaden   dôvod   a ani   oprávnenie   na   prehodnocovanie   záverov krajského   súdu.   Tvrdenia   sťažovateľky   preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   sledujú   len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre ňu skončilo nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s pojmom spravodlivý proces a porušovaním jeho princípov.

Ústavný   súd   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným   súdom   úspešný,   z   čoho   vyplýva,   že   všeobecný   súd   nemusí   rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka vrátane jeho dôvodov a námietok. Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže   implikovať   povinnosť   všeobecného súdu akceptovať všetky jeho návrhy, procesné úkony a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní   tohto   druhu   civilného   procesu,   v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. II. ÚS 98/06).

Vychádzajúc z týchto úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi   odôvodnením   rozhodnutia   krajského   súdu   a   namietaným   porušením   základného práva sťažovateľky na spravodlivý proces.

Krajský súd pred meritórnym rozhodnutím vo veci vykonal na dvoch pojednávaniach dokazovanie (za aktívnej účasti právnych zástupcov účastníkov) nadväzujúce na skutkový stav zistený prvostupňovým súdom a z takto zistených skutočností vychádzal pri aplikácii na vec sa vzťahujúcich platných právnych noriem a prijatých právnych záverov, čo náležite vysvetlil v odôvodnení svojho rozhodnutia (pozri bližšie body 1, 2 II. časti odôvodnenia). Takto   koncipované   odôvodnenie   dalo   vyčerpávajúcu   odpoveď   na   skutkovú   a právnu podstatu v posudzovanej právnej veci vedenej na všeobecných súdoch, a preto jeho obsah neosvedčuje   okolnosti   majúce   za   následok   sťažovateľkou   namietané porušenia   ňou označených práv.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka nepredložila ústavnému súdu žiadne právne relevantné   dôkazy   preukazujúce   jej   tvrdenia   bližšie   konkretizované   v bode   7   I.   časti odôvodnenia   („neudržateľnosť   a neospravedlniteľnoť   skutkových   a právnych   názorov odvolacieho súdu z ústavného hľadiska“) okrem jej úvah o aplikácii aktuálnych právnych noriem   na   ňou   vyhodnotený   skutkový   stav   [pozri   bližšie   body   5   a)   a b)   a 6   I.   časti odôvodnenia].

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o návrhu   na   zrušenie sťažovateľkou označeného právoplatného rozhodnutia krajského súdu vyplýva z čl. 127 ods. 2   ústavy   a prichádzalo   by do úvahy   iba   v tom   prípade,   ak   by   nadväzovalo   na rozhodnutie o vyslovení porušenia jej základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie (petitu sťažnosti) už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008