znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 118/07-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   31.   októbra   2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa vo veci sťažnosti R. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. I. G., P., pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 80/2005 a 1 Obdo V 81/2005 z 28. februára 2007 takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky uznesením sp. zn. 1 Obdo V   80/2005 a 1 Obdo V 81/2005 z 28. februára 2007 p o r u š i l základné právo R. K. na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 80/2005 a 1 Obdo V 81/2005 z 28. februára 2007 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   R.   K.   p   r   i z n   á   v a   úhradu   trov   konania   7   492   Sk   (slovom sedemtisícštyristodeväťdesiatdva   slovenských   korún),   ktoré   je   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   p o v i n n ý   zaplatiť na účet advokáta JUDr. I. G., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Žiadosti o vydanie dočasného opatrenia   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 29. mája 2007 doručená sťažnosť R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obdo V 80/2005 a 1 Obdo V 81/2005 z 28. februára 2007.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   v konaní vedenom   na Krajskom   súde v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn.   Z-2-38   Cb   487/95   mal   postavenie žalovaného a rozsudkom krajského súdu č. k. Z-2-38 Cb 487/95-195 z 18. apríla 2002 bol zaviazaný   zaplatiť V.   O. - J. (ďalej len „žalobca“) sumu 566 374 Sk spolu s 19 % úrokom z omeškania za obdobie od 16. apríla 1998 do zaplatenia a sumu 66 474,60 Sk ako náhradu trov konania. Krajský súd žalobu v časti úrokov vo výške 19 % zo sumy 566 374 Sk   za   obdobie   od   15.   apríla   1997   do   15.   apríla   1998   zamietol.   Sťažovateľ   sa   proti rozsudku   odvolal.   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   Obo   320/03   z 13.   apríla   2005 rozsudok krajského súdu v napadnutej časti ohľadne istiny potvrdil, v časti trov konania zmenil tak, že sťažovateľ je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 63 704,60 Sk. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obo 109/05 z 29. apríla 2005 o odvolaní proti rozhodnutiu krajského   súdu   sp.   zn.   Z-2-38   Cb   487/95,   ktorým   zaviazal   sťažovateľa   zaplatiť   súdny poplatok za odvolanie v sume 28 315 Sk, rozhodol   tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil. Sťažovateľ 11. júla 2005   podal   proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 320/03 a uzneseniu sp. zn. 3 Obo 109/02 dovolanie. Najvyšší súd spoločným uznesením sp. zn. 1 Obdo V 80/2005 a 1 Obdo V 81/2005 z 28. februára 2007 dovolanie sťažovateľa odmietol a žalobcovi nepriznal trovy dovolacieho konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že dovolanie bolo podané po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, a teda bolo podané oneskorene. Sťažovateľ sa s tvrdeniami najvyššieho súdu nestotožňuje a vo svojej sťažnosti uvádza,   že   obe   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   mu   boli   doručené   10.   júna   2005,   kedy nadobudli   právoplatnosť.   Dovolanie   podal   krajskému   súdu   v zákonnej   lehote,   keď   ho v posledný deň lehoty, t. j. 11. júla 2007, odovzdal   na poštovú   prepravu na pošte v P. Rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 80/2005 a 1 Obdo V 81/2005, ktorým bolo dovolanie odmietnuté, došlo podľa tvrdení sťažovateľa k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1.   Základné právo R. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením č. k. 1 Obdo V 80/2005 a č. k. 1 Obdo V 81/2005 zo dňa 28. 2. 2007, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo porušené.

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obdo V 80/2005 a č. k. 1 Obdo V 81/2005 zo dňa 28. 2. 2007 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia R. K. na účet   právneho   zástupcu   advokátovi   JUDr.   I.   G.   vo   výške   6296,-   Sk   do   15   dní   od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 118/07-9 z 28. júna 2007 ju prijal na ďalšie konanie. Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný skutkový stav týkajúci sa predmetnej veci.

Dňa 10. júna 2005 prevzal právny zástupca sťažovateľa rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 320/03 z 13. apríla 2005, ktorým najvyšší súd (ako súd odvolací) potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. Z-2-38 Cb 487/95-195 z 18. apríla 2002 v napadnutej časti ohľadne   istiny,   v časti   trov   konania   zmenil   tak,   že   uložil   žalovanému   (v   konaní   pred ústavným   súdom   sťažovateľovi)   povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   na   účet   jeho   právneho zástupcu   trovy   konania   v sume   63   704,60   Sk   a žalovaného   zaviazal   zaplatiť   trovy odvolacieho konania. V uvedený deň prevzal právny zástupca sťažovateľa aj uznesenie sp. zn. 3 Obo 109/05 z 29. apríla 2005, ktorým najvyšší súd (ako súd odvolací) potvrdil uznesenie krajského súdu, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť   súdny   poplatok   za podané   odvolanie.   Dátum   doručenia   oboch   rozhodnutí   (10.   júna   2005)   nie   je   sporný a zhodne ho označujú obaja účastníci konania.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podal   krajskému   súdu v oboch veciach dovolania, ktorými sa domáhal zrušenia napadnutých rozhodnutí v celom rozsahu   a vo   veci   sp.   zn.   6   Obo 320/03   aj   vrátenia   na nové   konanie.   Právny   zástupca sťažovateľa   podal dovolania na poštovú prepravu 11. júla 2005 na pošte P. Vzhľadom na to, že poštové pečiatky na obálkach s dovolaniami neboli čitateľné, krajský súd listom sp. zn. Z-2-38 Cb 487/95-256 z 28. júla 2005 požiadal S., a. s., Regionálne poštové centrum v P. (ďalej len „slovenská pošta“), o vyznačenie dátumov podania dovolaní na poštovú prepravu. Slovenská pošta oznámila krajskému súdu, že zásielky boli podané na pošte 12. júla 2005. Túto skutočnosť uviedol krajský súd v predkladacej správe najvyššiemu súdu a obidve dovolania označil za podané po zákonnej lehote na ich podanie.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V 80/2005   a   1 Obdo V 81/2005 z 28. februára 2007 dovolania odmietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol: „Proti obidvom rozhodnutiam odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie. Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Z obsahu spisu sa zisťuje, že dovolateľ prevzal obidve rozhodnutia odvolacieho súdu 10. 6. 2005. Lehota na podanie   dovolania   mu   začala   plynúť   11.   6.   2005   a uplynula   11.   7.   2005   (pondelok). Dovolateľ podal svoje dovolania 12.   7.   2005,   teda už po uplynutí   zákonom stanovenej lehoty. Podľa § 243b ods. 4 O. s. p. ustanovenia § 218 ods. 1 a § 224 ods. 1 platia pre konanie   na   dovolacom   súde   obdobne.   Podľa   tohto   ustanovenia   dovolací   súd   odmietne dovolanie,   ktoré   bolo   podané   oneskorene.   Dovolací   súd   preto   podania   žalovaného odmietol.“

V   spise   krajského   súdu   týkajúceho sa konania vedeného pod sp. zn. Z-2-38 Cb 487/95 sú k č. l. 257 pripojené originály poštových obálok, v ktorých boli krajskému súdu 12. júla 2005 a 14. júla 2005 doručené dovolania sťažovateľa z 11. júla 2005. Dátum podania   dovolaní   na   poštovú   prepravu   nie   je   z odtlačku   podacej   pečiatky   na   obálke čitateľný.

Slovenská pošta na dožiadanie krajského súdu a po predložení originálov poštových obálok vo svojom vyjadrení z 10. augusta 2005 uviedla, že obe doporučené zásielky boli podané na poštovú prepravu na pošte P. dňa 12. júla 2005.   Uvedené skutočnosti uviedol krajský súd vo svojej predkladacej správe a z nich vychádzal pri rozhodnutí aj najvyšší súd.

Napriek uvedenému sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, a na svojich tvrdeniach zotrval aj vo svojom vyjadrení na výzvu   ústavného súdu   po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, že dovolania podal na poštovú prepravu 11. júla 2007, a teda v zákonnej lehote, o čom   predložil   ústavnému   súdu   kópiu   poštového   podacieho   hárku   a následne   na   jeho požiadanie aj originál, na ktorom je jednoznačne uvedené písmom a odtlačkom okrúhlej poštovej pečiatky, že zásielka určená krajskému súdu vo veci sťažovateľa bola na poštovú prepravu podaná 11. júla 2007.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení z 10. augusta 2007 zároveň podal ústavnému súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia tohto znenia:„Zároveň v zmysle §-u 52 ods. 2 Zákona č. 38/1993 Zb. O organizácii Ústavného súdu SR, o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   navrhujeme,   aby   ústavný   súd   rozhodol a dočasným opatrením odložil vykonateľnosť   napadnutého   právoplatného   rozhodnutia – rozsudku   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   Z   -   2-38   Cb   487/95-195   zo   dňa   18.   4.   2002 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č. Obo 320/03 zo dňa 13. 4. 2005.“

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti č. KP 8/07-48 z 12. septembra 2007 uviedol: „Sťažovateľ R. K. namieta správnosť posúdenia včasnosti podania dovolania vo veciach Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obdo   V 80/2005   a sp.   zn.   1   Obdo V 81/2005. V podanej ústavnej sťažnosti uvádza, že v týchto veciach podal dovolanie dňa 11. júla 2005, pričom dovolací súd vychádzal z toho, že dovolanie bolo podané dňa 12. júla 2005. Sťažovateľ ďalej uvádza, že k sťažnosti pripojil aj kópiu poštového podacieho hárku.

Predmetný   spis   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   Z-2-38   Cb   487/95   podľa vyjadrenia   krajského   súdu   sa   v súčasnosti   nachádza   na   Ústavnom   súde   Slovenskej republiky, preto k správnosti postupu päťčlenného senátu sa nemôžem vyjadriť, a to už aj s prihliadnutím na to, že nemáme k dispozícii kópiu poštového podacieho hárku, ktorá bola pripojená k ústavnej sťažnosti.

Za daného stavu nemám pochybnosti, že dovolací súd dôsledne vychádzal z obsahu spisu a v tomto smere z toho vyvodil aj správne právne závery. Nemožno však vylúčiť, že v danom prípade mohlo dôjsť k situácii, čo sa v súdnej praxi už viackrát stalo, že dovolateľ skutočne   zásielku   na   poštu   podal   dňa   11.   júla   2005   a toto   mu   pošta   aj   potvrdila   na podacom lístku, avšak pošta následne odtlačok pečiatky na zásielke urobila až nasledujúci deň, s dátumom 12. júla 2005, z čoho zrejme vychádzal aj dovolací súd.“

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   ústavný   súd   24.   septembra   2007   dožiadal listom slovenskú poštu o preverenie podania zásielok obsahujúcich dovolanie na poštovú prepravu.   Slovenská   pošta   mu   listom   č.   3155/2007   z 2.   októbra   2007   oznámila,   že „skutočný dátum podania týchto zásielok je 11. 7. 2005“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. (...) 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom.  

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie   zákonných   ustanovení   príslušných   procesných   predpisov   musí   v celom rozsahu   rešpektovať   základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1 ústavy.

Všeobecný súd musí teda vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   v súlade   s účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu   bez   zákonného   podkladu.   Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z toho,   že všeobecné   súdy   majú   poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP) (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení   s čl.   51   ods.   1 ústavy),   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť účastníkom   konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   stanovené   náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. Vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte však pre záver o nesplnení podmienok konania nepostačuje iba pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok konania musí byť preukázané mimo rozumných pochybností.

V posudzovanom   prípade   už   krajský   súd   mal   pochybnosť   o dodržaní   zákonom ustanovenej   procesnej   lehoty   na   podanie   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   keďže z poštovej   pečiatky   nebolo možné jednoznačne   stanoviť,   či   zásielky   boli   odovzdané   na poštovú prepravu 11. júla 2005 alebo 12. júla 2005, pričom iba podanie 11. júla 2005 znamenalo   dodržanie   zákonnej   lehoty.   Krajský   súd   preto   požiadal   slovenskú   poštu o oznámenie, kedy boli zásielky obsahujúce podané dovolanie podané na poštovú prepravu a o čitateľné vyznačenie dátumov na podacej pečiatke. Slovenská pošta poštové pečiatky na origináloch obálok nevyznačila, krajskému súdu však oznámila, že obe zásielky boli podané na pošte P. dňa 12. júla 2005. Uvedenou skutočnosťou sa krajský súd riadil pri predkladaní dovolaní najvyššiemu súdu a v liste z 18. augusta 2005 obe dovolania označil za podané po uplynutí zákonnej lehoty.

Ustanovenie § 240 ods. 1 OSP určuje zákonnú lehotu na podanie dovolania ako jeden z objektívnych   procesných   predpokladov   meritórneho   prerokovania   dovolania   (popri všeobecných   procesných   podmienkach   a podmienkach   prípustnosti   dovolania   vo   vzťahu k zákonom   vymedzeným   rozhodnutiam).   Rozhodnutie   o   ich   splnení   je   v právomoci dovolacieho   súdu (§ 243b ods. 4 v   spojení s § 218 ods. 1 OSP), z čoho taktiež vyplýva oprávnenie   dovolacieho   súdu   uvedené   otázky   v rámci   dovolacieho   konania   samostatne preskúmať a posúdiť.

Dovolací   súd   nie   je   viazaný   údajmi   o dátume   a včasnosti   podania   dovolania uvedenými v predkladacej správe krajským súdom viazaný. S oprávnením dovolacieho súdu samostatne posúdiť a rozhodnúť otázku podania dovolania v zákonom stanovenej lehote je spojená   jeho   ústavná   zodpovednosť,   aby   skutkové   okolnosti   významné   pre   posúdenie splnenia procesných podmienok uplatnenia práva na súdnu ochranu účastníkom konania boli preukázané mimo rozumných pochybností. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade pochybnosti o dodržaní lehoty na podanie dovolania existovali, preto krajský súd požiadal slovenskú   poštu   o vyznačenie   presného   dátumu   podania   poštových   zásielok   na poštovú prepravu.   Dátum   označený   slovenskou   poštou   považoval   za   dátum   podania   poštových zásielok aj dovolací, teda najvyšší súd, ktorý ho už nepreveroval a dovolania považoval za oneskorené.

Sťažovateľ sa so sťažnosťou v uvedenej veci obrátil na ústavný súd už 11. augusta 2005 a namietal ňou   porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a na   spravodlivé   súdne   konanie   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Obo 320/03 z 13. apríla 2005, ktorú ústavný súd uznesením sp. zn. III. ÚS 276/05 z 5. októbra 2005 odmietol pre nedostatok právomoci a existenciu účinného právneho prostriedku nápravy, ktorým je v danom prípade dovolanie.

Ústavný súd zobral do úvahy situáciu sťažovateľa, do ktorej sa dostal po podaní dovolania. Tým, že dovolanie podal na poštovú prepravu v posledný deň lehoty (o čom svedčí originál poštového podacieho hárka, ktorý sťažovateľ predložil aj ústavnému súdu), dôvodne   očakával,   že   bude   doručené   najvyššiemu   súdu   a bude   o ňom   rozhodnuté v dovolacom konaní. Sťažovateľ osobne, ako to vyplýva z úradného záznamu nahliadol 1.   augusta   2005   do   spisu   sp.   zn.   Z-2-38   Cb   487/95-260   a zistil,   že   krajský   súd   mal nejasnosti v dátume podania dovolaní, a preto presný dátum podania zásielok na poštovú prepravu   overoval   dožiadaním   poštového   úradu.   Aj   na   základe   uvedených   skutočností mohol sťažovateľ dôvodne očakávať preukázanie dodržania lehoty na podanie dovolania. Z hľadiska   skutkového   stavu   treba   konštatovať,   že   medzi   účastníkmi   konania   je nesporné,   a z listinných   dôkazov,   ktoré   mal   ústavný   súd   k dispozícii,   jednoznačné,   že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 320/03 bol sťažovateľovi doručený 10. júna 2005 a v uvedený deň sa stal aj právoplatným. Lehota na podanie dovolania začala plynúť 11. júna 2005 a uplynula 11. júla 2005. Sťažovateľ náležite preukázal, že dovolanie podal na poštovú prepravu 11. júla 2005, a túto skutočnosť na žiadosť ústavného súdu potvrdila aj slovenská   pošta.   Nakoniec aj najvyšší   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   uviedol,   že pripúšťa, že dovolateľ podal zásielku na poštovú prepravu 11. júla 2005, a preto rozhodnutie o sťažnosti ponechal na ústavný súd.

Podľa   čl.   1   ods.   1   prvej   vety   ústavy   Slovenská   republika   je   zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Súčasťou   princípov   právneho   štátu   podľa   čl.   1   ods.   1   ústavy   je   aj   oprávnené očakávanie   subjektov   práv,   že   príslušné   orgány   štátu   budú   konať   a rozhodovať   podľa platných právnych predpisov   a že tieto budú správne vykladať a aplikovať. Z ústavného hľadiska   nie   je   preto   udržateľné,   aby   dobromyseľný   účastník   dovolacieho   konania spoliehajúci   sa   na   včasnosť   podania   dovolania   prišiel   o súdnu   ochranu   následkom pochybenia, ktorého sa dopustil súd, keď vychádzal z nesprávnych údajov poskytnutých slovenskou poštou.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   je   na   skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti,   dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom   ustanovených   náležitostí   zásadne   príslušný   orgán,   ktorý   rozhoduje   o merite návrhu. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe zahŕňa právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt a pod.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Pravidlá týkajúce sa lehôt stanovených na podanie opravného prostriedku majú za cieľ   zaistiť   riadny   výkon   spravodlivosti   a zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty. Dotknuté   osoby   musia   počítať   s tým,   že   tieto   pravidlá   budú   aplikované.   Jednako   tieto pravidlá   alebo   ich   používanie   nemôžu   týmto   osobám   zabrániť,   aby   využili   existujúci opravný   prostriedok   (napr.   I.   ÚS   4/00;   vec   Pérez   De   Rada   Cavanilles   c.   Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Právny   záver   dovolacieho   súdu   o nedodržaní   lehoty   na   podanie   dovolania sťažovateľom a v dôsledku toho odmietnutie jeho dovolania ako oneskorene podaného bol podľa   názoru   ústavného   súdu   takým   uplatnením   ustanovenia   §   240   ods.   1   OSP,   ktoré vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu sťažovateľ nemohol dosť dobre predvídať a ktoré mu   preto   v rozpore   s princípom   právnej   istoty   zabránilo   v použití   existujúceho mimoriadneho opravného prostriedku, a tým aj v jeho efektívnom prístupe k dovolaciemu súdu. Pretože týmto spôsobom bolo zasiahnuté do samotnej podstaty práva sťažovateľa na opravný prostriedok,   ústavný súd vyslovil, že najvyšší súd porušil čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. l dohovoru.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   v zmysle   citovaných   ustanovení   zrušil   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Obdo V 80/2005 a   1 Obdo V 81/2005 z 28. februára 2005 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   nevyhovel   požiadavke   sťažovateľa   na   vydanie   dočasného   opatrenia (odloženie vykonateľnosti rozhodnutia) podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorú si uplatnil 15. augusta 2007 po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, pretože odklad sa mal týkať meritórnych   rozhodnutí   prvostupňového   a odvolacieho   súdu,   ktoré   neboli   napadnuté ústavnou sťažnosťou, a teda neboli ani predmetom tohto konania.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a s § 18 ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 7 492 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. októbra 2007