znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 118/05-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júna 2005 predbežne prerokoval sťažnosť R. T., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 12 C 1344/95   a   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 Co 482/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2005 doručená sťažnosť R. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 1344/95 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 482/02.

Zo   sťažnosti   a   predložených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom súdneho konania   v procesnom   postavení   žalobcu   vedeného   na   okresnom   súde pod sp. zn. 12 C 1344/95.   Sťažovateľ   doručil   19. decembra 1994   krajskému   súdu   žalobu o zaplatenie   sumy   3 768 741 Sk   s   príslušenstvom,   ktorý   vyslovil   vo   veci   svoju   vecnú nepríslušnosť a vec postúpil vtedajšiemu Obvodnému súdu Košice 2. Obsahom žaloby bola skutočnosť, že sťažovateľ sa domáhal zaplatenia dlžnej sumy po tom, ako kúpnou zmluvou previedol na R., s. r. o. K. (ďalej len „odporca“), vlastnícke právo k návesným ťahačom značky VOLVO, pričom   odporca   prevzal za neho nesplatenú časť úveru. Daňový úrad Košice II sťažovateľovi vyrubil dodatočnú daň z pridanej hodnoty platobným výmerom z 22. júna 1994, ktorý sťažovateľ zaslal odporcovi. Odporca sa zaviazal, že predmetnú daň z pridanej   hodnoty   si   uplatní   na   Daňovom   úrade   Košice   IV,   ktorú   potom   vyplatí sťažovateľovi. Daňový úrad Košice IV daň z pridanej hodnoty vyplatil priamo odporcovi (hoci ju mohol a mal uhradiť priamo na účet Daňového úradu Košice II ako príslušnému daňovému úradu sťažovateľa), tento ju však sťažovateľovi nepreviedol. Okresný súd vo veci nariadil pojednávania na 12. jún 1998, 11. máj 1999, 1. júl 1999, 26. október 1999, 30. november 1999,   2.   máj 2000,   12. október   2000,   9. november 2000   a na   pojednávaní 27. februára 2001   rozhodol   rozsudkom,   ktorým   uložil   odporcovi   povinnosť   zaplatiť sťažovateľovi   sumu   3 768 741 Sk   s príslušenstvom.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   z 27. februára 2001   podal   odporca   odvolanie.   Krajský   súd   pojednávania   nariadené   na 27. október 2003, 8. december 2003 a 15. marec 2004 odročil z titulu neúčasti odporcu a jeho právneho zástupcu, resp. z titulu ich ospravedlnenia. Podľa sťažovateľa krajský súd od 15. marca 2004 nekoná.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd uznesením sp. zn. 2 K 609/95 z 20. februára 2002 zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok odporcu pre nedostatok majetku. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 21. marca 2002 a 24. marca 2004 došlo k výmazu odporcu z obchodného registra. Dňa 12. októbra 2004 podal sťažovateľ okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní a 28. januára 2005 sťažnosť aj krajskému súdu.

Poukazujúc   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhuje   ústavnému   súdu,   aby „rozhodol týmto nálezom:

1) Právo sťažovateľa zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, bolo v konaní pred Okresným súdom Košice II pod č. k. 12 C 1344/95 a v konaní pred Krajským súdom v Košiciach pod č. k. 15 Co 482/02 porušené.

2) Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Krajský súd v Košiciach vo veci č. k. 15 Co 482/02 konal bez prieťahov.

3) Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000,- Sk.

4) Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   trovy   konania,   ktoré sú povinní odporcovia v 1) a 2) rade sťažovateľovi nahradiť spoločne a nerozdielne“.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci sťažovateľa:

Sťažovateľ   19. decembra 1994   doručil   krajskému   súdu   návrh   na   zaplatenie   sumy 3 768 741 Sk   s príslušenstvom,   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   7 Cb   13138/94   z 27. decembra   1994   vyslovil   svoju   vecnú   nepríslušnosť   a   vec   postúpil okresnému   súdu. Okresný   súd   nariadil   pojednávania   na   12. jún 1998,   11. máj 1999,   1. júl 1999, 26. október 1999, 2. máj 2000, 12. október 2000, 9. november 2000, 7. december 2000 a na 27. február 2001,   na   ktorom   rozhodol   rozsudkom,   ktorým   uložil   povinnosť   odporcovi zaplatiť   sťažovateľom   žiadanú   sumu   s príslušenstvom.   Dňa   22. júna 2001   podal   proti predmetnému   rozsudku   odporca   odvolanie.   Krajský   súd   nariadil   pojednávania   na 27. október 2003, 8. december 2003 a 15. marec 2004. Uznesením krajského súdu sp. zn. 2 K 609/95 z 20. februára 2002 bol zamietnutý návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok odporcu pre nedostatok majetku a 24. marca 2004 bol vymazaný odporca z obchodného registra.

Podľa   sťažovateľa   všeobecné   súdy,   ktorých   konania   namieta,   do   dňa   podania sťažnosti ústavnému súdu vo veci právoplatne nerozhodli.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa   (sťažovateľa).   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   nároku   ústavný   súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci - krajského súdu, v občianskoprávnom konaní nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom orgánu štátu a základným právom, porušenie ktorých sa namietalo. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

IV.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z dôvodu   prieťahov   v súdnom konaní na okresnom súde vedenom pod sp. zn. 12 C 1344/95 a krajskom súde vedenom pod sp. zn. 15 Co 482/02, v ktorom vystupoval ako žalobca.

1. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12 C   1344/95   v čase   pred prerušením konania v dôsledku vyhláseného konkurzu, ústavný súd uvádza:

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd 27. februára 2001 rozhodol rozsudkom,   ktorým   uložil   povinnosť   odporcovi   zaplatiť   sťažovateľom   žiadanú   sumu s príslušenstvom. Dňa 22. júna 2001 podal proti predmetnému rozsudku odporca odvolanie, ktoré   okresný   súd spolu   so   spisom   predložil   krajskému   súdu   12. septembra 2002. Sťažovateľ doručil sťažnosť ústavnému súdu až 31. januára 2005.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľovi v časti sťažnosti proti okresnému súdu uplynula lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, z dôvodu ktorého sťažnosť sťažovateľa odmietol už na jej predbežnom prerokovaní pre oneskorenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že uznesením krajského súdu sp. zn. 2 K 609/95   z   20. februára 2002   bol   zamietnutý   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   na   majetok odporcu a odporca bol 24. marca 2004 vymazaný z obchodného registra.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 482/02, ústavný súd uvádza:

Podľa § 107 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ak po začatí konania zanikne právnická osoba, súd pokračuje v konaní s jej právnym nástupcom, a ak právneho nástupcu niet, súd konanie zastaví.

Odporca   v konaní   zanikol   ako   právnická   osoba   bez   právneho   nástupcu,   a preto jediným   procesným   úkonom   krajského   súdu   je   uznesenie   o zastavení   konania   pre   taký nedostatok konania na strane odporcu, ktorý nie je odstrániteľný.

V konaní, v ktorom odporca stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, tak ako to je v namietanom   konaní   pre   krajským   súdom,   však   nemôže   dochádzať   k porušeniu označených ústavoprocesných princípov, resp. základných práv. Konanie pred všeobecným súdom v takom prípade trpí takou neúplnosťou, ktorá pojmovo vylučuje porušovanie týchto základných   práv.   V celom   konaní   existuje   len   jediná   zákonom   ustanovená   možnosť vyjadrená v § 107 ods. 1 OSP - zastavenie konania. Zastaveniu konania sa v tomto prípade nedá zabrániť, pretože do úvahy neprichádza ani zámena, či zmena účastníka na strane odporcu (§ 92 OSP), pretože odporca nemá právneho nástupcu a zmena účastníka prichádza do úvahy len v okamihu, do ktorého existuje účastník, ktorý má byť zmenený (m. m. II. ÚS 75/04).

Ústavný súd konštatuje, že v namietanom konaní zistil dlhodobú nečinnosť krajského súdu,   túto   však   nemôže   hodnotiť   ako   zbytočné   prieťahy   v   konaní,   pretože   odvolacie konanie stratilo spôsobilosť vyvolať zbytočné prieťahy z dôvodu, že už v čase jeho začatia na krajskom súde odporca fakticky neexistoval (krajský súd uznesením č. k. 2 K 609/95-47 z 20.   februára   2002   zamietol   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   odporcu   pre nedostatok majetku, ktoré nadobudlo právoplatnosť 21. marca 2002, na základe čoho došlo 24. marca 2004 k výmazu odporcu z obchodného registra).

Z uvedeného   vyplýva,   že   zánikom   odporcu   v posudzovanom   prípade   došlo k vytvoreniu stavu, ktorého podstata spočíva v tom, že konanie sa v tejto veci musí zastaviť a niet   žiadneho   zákonom   dovoleného   alebo   predvídaného   spôsobu,   ako   v tejto   veci rozhodovať ešte iným rozhodnutím, než zastavením konania. Na tomto stave nemení nič ani to, že krajský súd nevydal uznesenie o zastavení konania, a naopak, robí viaceré procesné úkony, ktoré však dôsledok § 107 ods. 1 OSP v spojení s tým, že odporca zanikol bez právneho nástupcu, nemôžu odvrátiť, len oddialiť.

Tieto skutkové poznatky a právne závery viedli ústavný súd k tomu, že sťažnosť sťažovateľa   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde), pretože nezistil žiadnu možnosť porušenie označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol,   z tohto   dôvodu   sa   sťažovateľom požadovaného prikázania vo veci konať a priznania primeraného finančného zadosťučinenia už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. júna 2005