znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 118/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2004 predbežne prerokoval sťažnosť V. S., T., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 36 písm. b) a čl. 38 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo 17. júna 2003 č. k. 15 Sd 20/2002-24 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna 2004 doručená sťažnosť V. S. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom T., ktorou namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 36 písm. b) a čl. 38 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) zo 17. júna 2003 č. k. 15 Sd 20/2002-24 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a z pripojených listín vyplynulo, že rozhodnutím č. 370 408 7690 zo 6. septembra 2002 Sociálna poisťovňa v Bratislave (ďalej len „sociálna poisťovňa“) priznala sťažovateľovi na základe § 21 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov starobný dôchodok vo výške 5 567 Sk mesačne.

Sťažovateľ napadol uvedené rozhodnutie návrhom na jeho preskúmanie. Krajský   súd   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie   sociálnej   poisťovne   a svojím rozsudkom zo 17. júna 2003 č. k. 15 Sd 20/2002-24 toto rozhodnutie potvrdil.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, ktorému však Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) nevyhovel, keď svojím rozsudkom z 23. apríla 2004 sp. zn. 1 So 238/03 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa »je nesporné, že Krajský súd v Trnave svojím postupom vo veci vedenej pod sp. zn. 15 Sd 20/2002-24 porušil základné práva upravené: v čl. 36 písm. b ústavy, v čl. 38 ods. 2 ústavy a ľudské práva: upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v čl. 13 Dohovoru a tiež upravené v Protokole č. 12 ods. 1, ods. 2 Dohovoru.

Skutočnosť, že Krajský súd v Trnave námietky sťažovateľa na určenie neplatnosti žiadosti   o odchode   do   starobného   dôchodku   neakceptoval   a tak   potvrdil   nesprávne rozhodnutie odporkyne č. 370 408 7690 zo dňa 6. septembra 2002 dokazuje porušenie mojich základných práv a slobôd a tiež ľudských práv a základných slobôd.

Napriek tomu, že zabezpečenie pomoci je v rukách štátu – Krajského súdu v Trnave, tento bez ohľadu na zdokumentované moje námietky nekonal v zmysle svojich možností a okolnostiam a tak spôsobil porušenie zákonnosti a protiprávny stav. (...)

Nečinnosťou v zmysle platných právnych predpisov Krajského súdu v Trnave som utrpel   finančnú   ujmu.   Ak   by   súd   včas   vyhovel   mojim   námietkam   proti   rozhodnutiu o starobnom dôchodku a vyhovel im v plnom rozsahu a zároveň spravodlivo rozhodol, došlo by   u mňa   k podstatnému   zlepšeniu   mojej   finančnej   situácie,   keďže   som   núteným poberateľom nízkeho starobného dôchodku a ako osoba zdravotne ťažko postihnutá (som držiteľom   preukazu   „osoba   zdravotne   postihnutá“,   momentálne   s potrebou   doprovodu sprievodcom,   číslo   preukazu   056606   zo   dňa   20.   6.   2001)   bol   by   som   si   našiel prostredníctvom NÚP, Okresného úradu práce v Trnave ďalšie vhodné zamestnanie, ktoré by vylepšilo moju zlú finančnú situáciu.

Dlhodobý stav pretrvávania porušovania zákonnosti spôsobil u mňa psychickú záťaž, ktorá zhoršovala potrebnú opakovanú ambulantnú liečbu u psychiatra.

Vzhľadom na odstup od podania námietok proti priznaniu starobného dôchodku, pričom som žiadal zrušiť ako celok starobný dôchodok, mal o tomto návrhu spravodlivo a včas rozhodnúť súd, keďže sa tak nestalo, možno celkovú finančnú ujmu stanoviť na sumu 2,500.000.- Skk. (...)

Na základe uvedeného (...) navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky (...) prijal sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prerokovaní vydal tento nález:

1. Krajský   súd   v Trnave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   15   Sd   20/2002-24   porušil základné práva V. S.: 1. na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní zaručené v čl. 36 písm. b Ústavy Slovenskej republiky 2. na   ochranu   osoby   zdravotne   postihnutej,   právo   na   osobitnú   ochranu   v právnych vzťahoch   zaručené   v čl.   38   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a ľudské   práva a základné slobody: 1. právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd 2. právo na účinný opravný prostriedok   zaručené   v čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd. 3. právo na všeobecný zákaz diskriminácie zaručené v čl. 1, ods. 1., ods. 2 v Protokole č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajskému   súdu   v Trnave   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Sd 20/2002-24 konal v zmysle platných právnych predpisov.

3. V. S. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 2,500.000.- Skk, ktoré mu je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.«

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv podľa čl. 36 písm. b) a čl. 38 ods. 2 ústavy, základných práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo 17. júna 2003 č. k. 15 Sd 20/2002-24.

Proti   uvedenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   riadne   a včas odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší svojím rozsudkom z 23. apríla 2004 sp. zn. 1 So 238/03,   pričom   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil.   Napriek   tomu   sťažovateľ v predmetnej   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods. 1   ústavy   rozsudok najvyššieho súdu v tzv. petite svojej sťažnosti nespochybnil.

1.   Z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv alebo slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv   alebo slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na konanie o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (napr.   I.   ÚS   103/02).   Z   uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu k tomu základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   a ktorý   jej   umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Keďže v danom prípade na preskúmanie napadnutého rozhodnutia krajského súdu bola   daná   právomoc   najvyššieho   súdu,   a keďže   sťažovateľ   aj   vyčerpal   účinné   a   jemu dostupné   právne   prostriedky   nápravy   (pričom   rozsudok   najvyššieho   súdu   vo svojej sťažnosti nenapadol), bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Okrem   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje na ustanovenie   § 53   ods.   3 zákona o ústavnom   súde,   podľa   ktorého   sťažnosť   možno   podať   v lehote   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Ústavný   súd   už   rozhodol,   že   v kontexte   citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 6/03). Obdobne to platí aj pre právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 65/03, I. ÚS 34/03).   Zákon   o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   sa   o namietaných   porušeniach   označených základných práv, vrátane o „inom zásahu“ do jeho práv postupom a rozhodnutím krajského súdu   dozvedel   najneskôr   12.   júla   2003,   keď   mu   podľa   informácie   krajského   súdu   bol doručený napadnutý rozsudok zo 17. júna 2003 č. k. 15 Sd 20/2002-24. Predmetnú sťažnosť sťažovateľ ústavnému súdu podal až 11. júna 2004, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom, preto bolo potrebné jeho sťažnosť vo   vzťahu   k napadnutému   postupu   a   rozhodnutiu   krajského   súdu   odmietnuť   aj   ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2004