znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 118/03-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2004 v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval   prijatú   sťažnosť   L.   V.,   bytom   M.   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   T.   Š., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Košice – okolie   v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 82/96 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Košice   -   okolie   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   82/96 p o r u š i l   právo L. V., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice   -   okolie   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   16   C 82/96 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. L. V.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume   50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice - okolie povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. L. V.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 13 200 Sk (slovom trinásťtisícdvesto   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd   Košice   -   okolie   povinný vyplatiť jeho advokátovi JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., na jeho účet do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 11. júna 2003 č. k. I. ÚS 118/03-14 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť L. V., bytom M. B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   – okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 82/96.

2. Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 19. júla 1993 podal okresnému súdu   návrh   na   začatie   konania   o   náhradu   škody   spôsobenej   údajným   nezákonným rozhodnutím Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“). Podľa tvrdení sťažovateľa okresný súd napriek jeho žiadosti o odstránenie príčin prieťahov a vytýčenie pojednávania z 18. júna 2002 „do dnešného dňa mi na predmetnú žiadosť nedal odpoveď“ a „v konečnom dôsledku od 19. 07. 1993 nevydal prvoinštančný rozsudok!“. Sťažovateľ považuje takéto konanie „za hrubé porušenie môjho ústavného práva – súdny návrh spravodlivo prejednať bez zbytočných prieťahov“.

3.   Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   okrem   vyslovenia   porušenia   označeného základného práva žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk, odôvodňujúc túto žiadosť okrem iného skutočnosťou, že namietaný postup okresného súdu je „hrubým zásahom do psychiky staršieho človeka už i vekom dosť narušenej“. Podľa sťažovateľa   je   postup   okresného   súdu   „účelovým“   a   predstavuje   „psychické   trýznenie vyvolávajúce stresy, nespavosť, depresie a v nekonečnom rade hašterivosť (…)“. Listom z 27. marca 2003 právny zástupca sťažovateľa doplnil jeho pôvodné podanie o návrh, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov jeho právneho zastúpenia.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listami zo 16. mája a 4. júla 2003 a 22. januára   2004   písomne   vyjadril   predseda   okresného   súdu   JUDr.   J.   P.,   resp. podpredsedníčka   okresného   súdu   JUDr.   Ľ.   N..   Právny   zástupca   sťažovateľa   sa   vyjadril listom z 28. júna 2003.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože po   oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy.   Jej   prerokovanie na   ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom   na   povahu   predmetu   posúdenia,   ktorá   je   určená povahou   tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Na základe sťažnosti, jej príloh a písomných vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav tohto konania:

1. Dňa 21. júla 1993 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na začatie konania o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím ministerstva. Na základe výzvy okresného súdu sa ministerstvo 10. augusta 1993 vyjadrilo k žalobe. Okresný súd vo veci 6. októbra 1995 vykonal pojednávanie, na ktorom sťažovateľ vzal svoj návrh sčasti späť. V tejto časti okresný súd konanie uznesením č. k. 16 C 878/93-35 z 9. októbra 1995 zastavil a vo zvyšnej časti návrh sťažovateľa vylúčil na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 16 C 82/96.

2. V ďalšom priebehu konania okresný súd vo veci 5. decembra 1997 uskutočnil pojednávanie,   ktoré   odročil   za   účelom   vypočutia   svedka.   Na   pojednávaní   konanom 9. decembra 1997 sťažovateľ čiastočne zmenil obsah svojho žalobného nároku, na základe čoho mu okresný súd uložil „definitívne upraviť žalobu“. Podaním z 9. januára 1998 tak sťažovateľ urobil, ďalším podaním z 28. marca 2001 však obsah žalobného nároku opäť čiastočne modifikoval. V ďalšom priebehu konania okresný súd 6. marca 2002 sťažovateľa vypočul   a   listom   z   28.   marca   2003   ho   vyzval   „doplniť   a   upresniť   uplatnené nároky“. V období medzi týmito úkonmi okresného súdu sa sťažovateľ listom z 18. júna 2002 obrátil na   okresný   súd   so   „žiadosťou   o   odstránenie   príčin   prieťahov   a   vytýčenie   termínu pojednávania“.

3. Okresný súd uznesením z 3. októbra 2003 č. k. 16 C 82/96-28 zastavil konanie „sčasti, ohľadne sumy 243.000,- Sk“ z dôvodov, že sťažovateľ 9. decembra 1997 vzal návrh na náhradu škody na zdraví späť „ohľadne sumy 243.000,- Sk a v rozsahu späťvzatia návrhu žiadal zastaviť konanie (...)“.

4. Okresný súd listom z 3. decembra 2003 predložil spis Krajskému súdu v Košiciach na   rozhodnutie   o odvolaní   sťažovateľa,   ktoré   podal   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 3. októbra 2003.

III.

1. Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   82/96   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

2. Podpredsedníčka okresného súdu k tomu vo svojom vyjadrení zo 16. mája 2003 uviedla, že „k prieťahom v konaní došlo, a to sčasti správaním sa žalobcu, ktorý v konaní produkuje podania, ktorými mení svoje nároky“.

3. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v reakcii (z 28. júna 2003) na   toto   vyjadrenie   okresného   súdu   uviedol,   že   „nezistil   dôvod   na   korekciu   pôvodnej sťažnosti“, pretože „ani sám súd neuvádza, že by medzi jednotlivými úkonmi, ktoré zhodne popisujeme a ktoré   vyplývajú zo sporového spisu,   vykonal akékoľvek iné úkony alebo kroky, ktoré by viedli k ukončeniu sporu“. Zároveň uviedol, že mu „nemožno (...) pripísať podiel na prieťahoch v konaní najmä s poukazom na ust. § 43 ods. 1, 2 a § 100 ods. 1 O. s. p., ktoré upravujú prípadný postup súdu v situáciách, ktoré Okresný súd vo svojom vyjadrení považuje za pochybenia sťažovateľa“.

4. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 146/03).Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

4.1 Ústavný súd konštatuje, že okresný súd nepreukázal relevantnú procesnú činnosť v období od 10. augusta 1993 do 6. októbra 1995 (približne 26 mesiacov), od 10. októbra 1995 do 5. decembra 1997 (približne 26 mesiacov), od 10. januára 1998 do 6. marca 2002 (približne 39 mesiacov) a od 7. marca 2002 do 28. marca 2003 (približne 13 mesiacov), t. j. celkovo po dobu približne osem a pol roka.

4.2 Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pokiaľ existujú ústavne relevantné dôvody, ktorými je možné nečinnosť súdu ospravedlniť (pozri napr. rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 128/03 z 25. júna 2003   a v ňom   cit.   predchádzajúcu   judikatúru   ústavného   súdu).   V   prípade   namietanej nečinnosti okresného súdu tento uviedol, že na vzniknutých prieťahoch sa sčasti podieľalo správanie   sťažovateľa.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   opakované   úpravy predmetu   konania   sťažovateľom,   t.   j.   jeho   viacnásobné   modifikácie   žalobného   nároku, mohli do určitej miery sťažiť postup okresného súdu pri rozhodovaní o veci. Zároveň ale konštatuje, že s prihliadnutím na povinnosť súdu postupovať v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (§ 100 Občianskeho súdneho poriadku), a na jeho právomoc konanie zastaviť v prípade, že podanie vykazuje nedostatky, pre ktoré nie je možné   v   konaní   pokračovať   (§   43   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku),   ani   takéto správanie   sťažovateľa   nepredstavuje   dostatočný   dôvod   na   nekonanie   okresného   súdu v celkovej   dobe   približne   osem   a   pol   roka.   Inými   slovami,   zmenu   žalobného   nároku sťažovateľom z októbra 1995 nemožno považovať za ospravedlnenie nekonania okresného súdu   počas   predchádzajúcich   dvoch   rokov,   rovnako   ako   nemožno   podobnými   úkonmi sťažovateľa   z   decembra   1997,   resp.   januára   1998   ospravedlniť   nečinnosť   súdu   počas ďalších dvoch rokov predchádzajúcich týmto úkonom. Približne rovnaká doba predchádza ďalšej zmene žalobného nároku sťažovateľa z marca 2001, počas ktorej opäť absentovala akákoľvek relevantná procesná činnosť okresného súdu. V období medzi 28. marcom 2001 a podaním sťažnosti už sťažovateľ s predmetom konania nijako nedisponoval a napriek tomu okresný súd v období dvoch rokov vykonal jediný relevantný procesný úkon, keď sťažovateľa v marci 2002 vypočul.

4.3 Ústavný súd dospel k záveru, že namietané prieťahy boli v rozhodujúcej miere spôsobené postupom okresného súdu. Zistenú nečinnosť okresného súdu v dĺžke viac ako ôsmich   rokov   bolo   preto   v súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   potrebné považovať   za   „zbytočný   prieťah“   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Vzhľadom   na   všetky uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

5.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a   v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

6. Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch (čl. 127 ods. 3 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

6.1   Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 300 000 Sk z dôvodu, že postup okresného súdu bol podľa jeho tvrdení „hrubým zásahom do   psychiky   staršieho   človeka   už   i   vekom   dosť   narušenej“   a   vyvolal   u   neho   „stresy, nespavosť, depresie a v nekonečnom rade hašterivosť (…)“.

6.2   Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie podľa cit. ustanovenia zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa (pozri body 4.1 až 4.3 tejto časti) považuje za primerané vo výške 50 000 Sk.

6.3 Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

7. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému   sťažovateľovi   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania,   písomné   podanie   (doplnenie   sťažnosti)   z   27.   marca   2003   a vyjadrenie z 28. júna 2003. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   (ďalej   len   vyhláška)   z výpočtového   základu   (§   1   ods.   3   vyhlášky) 12 811 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 270 Sk. Celkové trovy za tri úkony teda predstavujú 12 810 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (128 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) sumu 13 194 Sk, po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) 13 200 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

8. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2004