znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 118/02-25

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Daniela Švábyho na neverejnom zasadnutí 5. februára 2003 prerokoval   prijatú   sťažnosť   J.   J.,   bytom   K.   R.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   S., Advokátska kancelária, Č., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 962/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 962/98   p o r u š i l právo J. J., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   v   Žiline   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   962/98 p r i k a z u j e   konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3. J. J. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2002 doručená sťažnosť J. J., bytom K. R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.   M.   S.,   Advokátska   kancelária,   Č.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Žiline (ďalej len „okresný súd“)   v konaní o zaplatenie 149 000 Sk z titulu odstúpenia od kúpnej zmluvy vedenom pod sp. zn. 17 C 962/98.

V petite sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol: „Základné právo J. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 962/98 o zaplatenie 149 000 Sk bolo porušené.

Okresnému súdu v Žiline prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 962/98 konal bez zbytočných prieťahov.

J.   J.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100 000   Sk   (slovom jednostotisíc korún), ktoré je Okresný súd v Žiline povinný mu vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 118/02-9 z 30. októbra 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť na konanie.

V rámci   prípravy   ústneho   pojednávania   sa   na   základe   žiadosti   ústavného   súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   vyjadrením   sp.   zn.   Spr   3901/02 zo 6. decembra   2002   a sťažovateľ,   zastúpený   svojím   právnym   zástupcom,   stanoviskom doručeným ústavnému súdu 23. decembra 2002.

Okresný súd vo vyjadrení odôvodňoval zdĺhavý priebeh konania vysokým počtom vybavovaných   vecí   a nedostatočným   personálnym   obsadením   súdu.   Podstata   problému podľa názoru okresného súdu spočíva v rozvrátenom systéme súdnictva.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   okresného   súdu konštatoval,   že   „Nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie, nezbavuje zodpovednosti za pomalé konanie. Zodpovednosť štátu sa spája s nesprávnym postupom, ako aj nečinnosťou. Pre počítanie dĺžky konania právne významnou je aj otázka, nečinnosť   ktorých   orgánov   sa   má   vziať   do   úvahy   pri   hodnotení   primeranosti   času spotrebovaného   na   konanie.   Sudca   je   zodpovedný   za   prípravu   veci   a rýchle   vedenie konania“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci.   V dôsledku   toho   senát   predmetnú   sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľ podal 19. júna 1998 na okresnom súde žalobu proti „Autobazáru S.-L., J. P., Ž.“ (ďalej len „žalovaný“) o zaplatenie 149 000 Sk z titulu odstúpenia od kúpnej zmluvy (predaj automobilu neschopného prevádzky).

Po   upresnení   petitu   žaloby   17.   augusta   1998   vyzval   okresný   súd   žalovaného 27. januára 1999 o vyjadrenie sa k žalobe, ktoré mu bolo doručené 22. februára 1999. Sťažovateľ 22. marca 1999 urgoval vytýčenie pojednávania a 14. apríla 1999 podal sťažnosť predsedovi okresného súdu na zdĺhavý priebeh konania.

Prvé pojednávanie stanovené na 12. máj 1999 bolo pre ospravedlnenú neprítomnosť sťažovateľa a jeho právneho zástupcu odročené na 14. jún 1999.

Po previerke súdneho spisu 14. mája 1999 podpredseda okresného súdu upozornil zákonného sudcu, aby vo veci priebežne konal.

Pojednávanie   konané   14.   júna   1999   za   prítomnosti   účastníkov   konania   a ich právnych   zástupcov   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   vykonania   znaleckého dokazovania.

Okresný súd uznesením č. k. 17 C 962/98-42 z 3. septembra 1999 nariadil znalecké dokazovanie, ustanovil znalca a uložil povinnosť žalovanému zložiť preddavok na znalecké dokazovanie.   Uznesenie   nadobudlo   (okrem   časti   o zložení   preddavku)   právoplatnosť 27. septembra 1999.

Právny zástupca sťažovateľa 6. septembra 1999 urgoval pokračovanie konania.Dňa 27. septembra 1999 podal žalovaný odvolanie voči povinnosti zložiť preddavok na znalecké dokazovanie.

Dňa 6. októbra 1999 doručil okresný súd odvolanie žalovaného sťažovateľovi na vyjadrenie.

Dňa 7. októbra 1999 bol doručený súdny spis s odvolaním na Krajský súd v Žiline, ktorý uznesením č. k. 23 Co 2441/99-52 z 29. októbra 1999 zrušil uznesenie okresného súdu v jeho napadnutej časti. Uznesenie odvolacieho súdu bolo doručené účastníkom konania a znalcovi v dňoch od 22. do 26. januára 2000.

Dňa 27. decembra 1999 podal sťažovateľ predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

Okresný súd vyzval žalovaného 19. januára 2000 na predloženie potvrdenia o jeho majetkových pomeroch.

Dňa 27. januára 2000 vykonal podpredseda okresného súdu previerku súdneho spisu.Žalovaný podaním z 23. februára 2000 oznámil okresnému súdu, že jeho majetkové pomery mu dovoľujú uhradiť preddavok v pomernej výške.

Dňa 2. mája 2000 sťažovateľ urgoval pokračovanie v konaní.Okresný súd 29. mája 2000 opätovne vyzval žalovaného na predloženie dokladu o majetkových pomeroch (opis daňového priznania).

Dňa 1. júna 2000 bola predmetná vec pridelená na ďalšie konanie do iného senátu okresného súdu.

Okresný súd 1. augusta 2000 vyzval žalovaného pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty na predloženie požadovaných dokladov.

Žalovaný predložil 25. augusta 2000 okresnému súdu svoje daňové priznanie za rok 1999 s prílohami.

Okresný súd uznesením č. k. 17 C 962/98-74 z 18. novembra 2002 uložil žalovanému povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania (uznesenie bolo expedované 22. novembra 2002).

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov (...).

V petite svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho práva v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, uložil okresnému súdu povinnosť pokračovať v konaní bez   zbytočných   prieťahov   a napokon   aby   mu   ústavný   súd   priznal   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk.

Okresný   súd   v zásade   nepoprel   prieťahy   v predmetnom konaní,   odôvodňoval   ich však vysokým nápadom, ďalej tým, že predmetnú vec prevezme už v poradí tretí zákonný sudca, ako aj tým, že podstata problému je v zlom funkčnom systéme celého súdnictva.

Sťažovateľ namietal irelevantnosť obrany okresného súdu, ktorej odôvodnenie ho nezbavuje zodpovednosti za vzniknuté zbytočné prieťahy v konaní.

Aj napriek viacerým žiadostiam (a sťažnostiam) sťažovateľa o urýchlenie konania k náprave nedošlo.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/92   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 17 C 962/98 je rozhodovanie o zaplatení sumy 149 000 Sk z titulu odstúpenia od kúpnej zmluvy.

Rozhodovanie   o predmetnej   veci   môže   byť   za   určitých   okolností   súvisiacich   so znaleckým   dokazovaním   fakticky,   ale   nie   právne   náročným.   Berúc   do   úvahy doterajší priebeh   konania   v predmetnej   veci   (nezaoberanie   sa   jej   meritom)   ústavný   súd   nemôže pripísať zdĺhavý postup konania na vrub faktickej a ani právnej náročnosti prerokovávanej veci bez zreteľa na zdĺhavý postup (resp. konanie) okresného súdu.

Vychádzajúc   zo   samotnej   dĺžky   konania,   jeho   priebehu   a doteraz   dosiahnutých výsledkov   ústavný   súd   konštatuje,   že   nezistil   také   okolnosti,   ktoré   by   zdôvodňovali existujúci zdĺhavý priebeh konania jeho právnou alebo faktickou zložitosťou.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti daného prípadu.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomných   dokumentov, z obsahu súdneho spisu   okresného súdu   a zo stanovísk   účastníkov konania ústavný súd konštatoval zbytočné prieťahy v konaní spôsobné okresným súdom, ktorý nevykonal žiadne úkony v období od 25. augusta 2000, keď mu žalovaný predložil daňové priznanie, do

18. novembra   2002   (vyše   27   mesiacov),   keď   uznesením   uložil   žalovanému   zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Ústavný súd predovšetkým konštatoval, že v predmetnej veci súdne konanie, ktoré sa na okresnom súde začalo 19. júna 1998 a je stále na súde prvého stupňa bez jeho rozhodnutia vo veci samej, trvá doteraz viac ako štyri roky. Podľa názoru ústavného súdu táto zdĺhavosť konania vzhľadom na jeho predmet nemôže byť z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy akceptovaná.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom   takého konania (činnosti) súdov,   ktoré smeruje k odstráneniu   právnej   neistoty,   kvôli   ktorej   sa   občan   obrátil   na   orgán   súdnej   moci. K zbytočným   prieťahov   v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   samotným   nekonaním príslušného   súdu,   ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony (bez   ohľadu   na   ich   počet)   a právoplatne   nerozhodli   (napr.   II.   ÚS   64/99,   I.   ÚS   98/99, I. ÚS 10/98).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v odvolávaní sa na vysoký nápad vecí, ako aj nefunkčný   súdny   systém   ako   na   dôvody,   ktoré   by   mali   byť   objektívnou   príčinou spôsobujúcou   prieťahy   v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Na   základe   týchto   vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že v predmetnom konaní bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mu ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd okrem konštatovania porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 uložil okresnému súdu, aby „konal bez zbytočných prieťahov“.

Podľa ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na doterajší priebeh konania v predmetnej veci a skutočnosti, že ani po uplynutí štyroch rokov od podania žaloby okresný súd ešte meritórne nerozhodol, považoval ústavný súd za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázať   okresnému   súdu   konať   v súlade   s príslušnými   ustanoveniami   Občianskeho súdneho poriadku upravujúcimi priebeh konania tak, aby nedochádzalo k porušovaniu práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti súčasne uplatnil z dôvodu, že „Podľa lekárskej správy nie   je   schopný   cestovať   dopravnými   prostriedkami   hromadnej   dopravy   a na   dopravu nevyhnutne potrebuje vlastné motorové vozidlo. Za tým účelom a s prihliadnutím na jeho finančné možnosti si (...) zakúpil osobné motorové vozidlo v autobazári u odporcu v spore (...). Vzhľadom k tomu, že auto nie je spôsobilé prevádzky (...) ostal bez jediného možného spôsobu   prepravy   a taktiež   bez finančných   prostriedkov   na   jeho zakúpenie.   Tento   stav, vzhľadom na spôsob vedenia konania Okresným súdom v Žiline, trvá od podania návrhu dňa 10. 6. 1998 (...). Sťažovateľ súčasne nekonanie súdov pociťuje ako psychickú ujmu. Sťažovateľ   ako   osoba   zdravotne   ťažko   postihnutá   sa   nekonaním   súdu   dostala   do neriešiteľnej situácie, ktorá jej znemožňuje aktívny život, možnosť nájsť si zamestnanie, ako aj možnosť zabezpečenia potrebnej zdravotnej starostlivosti“. Z uvedených dôvodov sťažovateľ žiadal ústavný súd o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   prichádza   do   úvahy   predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť. To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. V danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že nestačí len vysloviť porušenie   namietaného   základného   práva,   resp.   uložiť   povinnosť   vo   veci   konať,   ale je potrebné priznať aj primerané finančné zadosťučinenie. Vzhľadom na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu namietaného práva, a podľa zásad spravodlivosti považoval ústavný súd za primerané priznať sťažovateľovi sumu 50 000 Sk.

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2003