SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 117/2016-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o.,Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Tomáš Kušnír, s. r. o.,Pajštúnska 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 MCdo 17/2014 z 21. októbra2015, sp. zn. 1 MCdo 6/2014 z 12. novembra 2015 a sp. zn. 1 MCdo 2/2014 z 27. októbra2015 a takto
r o z h o d o l :
1. Veci vedené na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 884/2016,sp. zn. Rvp 885/2016 a sp. zn. Rvp 1097/2016 s p á j a na spoločné konanie, ktoré budeďalej vedené pod sp. zn. Rvp 884/2016.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. januára2016 a 29. januára 2016 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti EOS KSI Slovensko,s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 MCdo 17/2014 z 21. októbra 2015(Rvp 884/2016), sp. zn. 1 MCdo 6/2014 z 12. novembra 2015 (Rvp 885/2016) a sp. zn.1 MCdo 2/2014 z 27. októbra 2015 (Rvp 1097/2016) (spolu ďalej aj „napadnutérozhodnutia“).
2. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou patriacoudo medzinárodne pôsobiacej inkasnej skupiny. Sťažovateľka sa na Okresnom súde Martin(Rvp 884/2016; ďalej len „okresný súd 1“), Okresnom súde Vranov nad Topľou(Rvp 885/2016; ďalej len „okresný súd 2) a Okresnom súde Humenné (Rvp 1097/2016;ďalej len „okresný súd 3“; spolu ďalej len „okresné súdy“) žalobou domáhala zaplateniapohľadávky vo výške 1 030,33 € istiny s príslušenstvom (Rvp 884/2016), 718,90 € istinys príslušenstvom (Rvp 885/2016) a 1 478,40 € istiny s príslušenstvom (Rvp 1097/2016) vočiv žalobách označeným žalovaným.
Okresný súd 1 vydal platobný rozkaz, voči ktorému v čase jeho doručovania podaloodpor Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS (ďalej len „vedľajší účastník“ alebo„združenie“) a zároveň zahlásilo vstup do konania. Okresný súd 1 podaný odpor odmietol.Krajský súd v Žiline na odvolanie vedľajšieho účastníka zrušil prvostupňové rozhodnutiea vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti odvolaciemu rozhodnutiu podal generálnyprokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie,ktoré následne Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesenímsp. zn. 7 MCdo 17/2014 z 21. októbra 2015 odmietol.
Okresný súd 2 zamietol žalobu sťažovateľky, toto rozhodnutie na odvolaniesťažovateľky potvrdil Krajský súd v Prešove. Proti odvolaciemu rozhodnutiu podalgenerálny prokurátor mimoriadne dovolanie, ktoré následne najvyšší súd uznesením sp. zn.1 MCdo 6/2014 z 12. novembra 2015 odmietol.
Okresný súd 3 vydal platobný rozkaz, voči ktorému v čase jeho doručovania podalodpor vedľajší účastník, ktorý zároveň zahlásil vstup do konania. Krajský súd v Prešovenásledne potvrdil prvostupňové procesné rozhodnutie. Proti odvolaciemu rozhodnutiu podalgenerálny prokurátor mimoriadne dovolanie, ktoré následne najvyšší súd uznesením sp. zn.1 MCdo 2/2014 z 27. októbra 2015 odmietol.
3. Sťažovateľka zastáva názor, že napadnutými rozhodnutiami najvyšší súd porušilv bode 1 označené práva v podstate tým, že ústavne nekonformným výkladom ustanovení§ 243e a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej aj „OSP“) najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie podanégenerálnym prokurátorom pre neprípustnosť, hoci prípustne bolo.
4. Sťažovateľka v podaných sťažnostiach žiada, aby ústavný súd vyslovil porušeniev bode 1 uvedených práv, zrušil napadnuté rozhodnutia a zaviazal najvyšší súd na náhradutrov konania.
II.
Spojenie vecí
5. Podľa ustanovenia § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postaveníjeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tentozákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavnýmsúdom primerané ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku...
6. Podľa ustanovenia § 112 OSP môže ústavný súd v záujme hospodárnosti konaniaspojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebosa týkajú tých istých účastníkov.
7. Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 884/2016, sp. zn. Rvp 885/2016 a sp. zn.Rvp 1097/2016 vyplýva, že veci sa týkajú toho istého účastníka konania, rovnakéhoprávneho zástupcu a zároveň spolu skutkovo súvisia, pretože nosné dôvody uvádzanév podaných sťažnostiach a v napadnutých rozhodnutiach najvyššieho súdu sú podobné.
8. Na základe uvedeného ústavný súd v záujme hospodárnosti konania podľa § 31azákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP rozhodol, že veci vedené naústavnom súde pod sp. zn. Rvp 884/2016, sp. zn. Rvp 885/2016 a sp. zn. 1097/2016 spájana spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 884/2016. Tieto skutočnostiboli podkladom pre záver ústavného súdu obsiahnutý v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
III.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu....
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boliporušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď saporušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
11. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.
12. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutíma základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnomprerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.I. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
IV.
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Priuplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretáciaa aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvouo ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môžestať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
14. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného právana spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na takéodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Preto odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka naspravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniťrozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnajnapríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997).
15. Judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolaniepredstavuje výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jehoprávoplatnosťou. Podstatou tejto výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku,ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom presadiť vecnú správnosť a spravodlivosťsúdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený účel môže mimoriadnedovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho právnej úpravy;jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravypochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritériíje nevyhnutné z hľadiska princípov právneho štátu (čl. 1 ústavy), ako aj z hľadiska právana súdnu ochranu (čl. 46 ústavy) a práva na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotamizaručenými čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010).
16. Reštriktívne posudzovanie tohto mimoriadneho dovolania (bod 15) súvisís princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnenímv civilnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznostia nezmeniteľnosti. Rovnako súvisí s princípom rovnosti, keď intervenciou tretej osoby(generálneho prokurátora) sa prima facie narúša právna istota druhého účastníkaspoliehajúceho sa na záväzné a nezmeniteľné súdne rozhodnutie. S princípom rovnostia bezrozpornosti právneho poriadku súvisí napríklad aj okolnosť, že v prípadoch dovolaniapodaného účastníkom konania je za dôvod neprípustnosti považovaný tiež finančný cenzus(čo je v hre) vyjadrený v § 238 ods. 5 OSP, kým v prípade mimoriadneho dovolaniapodávaného generálnym prokurátorom takýto finančný cenzus explicitne z právnej úpravynevyplýva.
17. Ústavný súd ďalej poznamenáva, že aj z početnej judikatúry Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) možno vyvodiť kritický postoj ESĽP k mimoriadnymopravným prostriedkom, ktoré závisia od úvahy príslušného orgánu verejnej moci, či dôjdek podaniu takéhoto mimoriadneho opravného prostriedku, alebo nie a následne k vyneseniurozhodnutia, ktorým sa zruší právoplatné konečné rozhodnutie. V zmysle judikatúry ESĽPje však prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutímvnútroštátneho súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu,ktorý je potrebné napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľajudikatúry ESĽP za takúto vadu exces však nemožno považovať skutočnosť, že na predmetkonania existujú dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavkurešpektovania princípu res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia.Uplatňovanie tohto princípu je zdôraznený zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnenážiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahlaznovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravnýprostriedok by de facto mal charakter odvolania. Zrušené môžu byť iba na účely nápravyfundamentálnych chýb (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod
52). V tejto súvislosti tiež ESĽP už judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípaduodvolacím súdom nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenieprávoplatného rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod29).
18. Ústavný súd už vo veci sp. zn. III. ÚS 357/2013 uviedol, že «v súvislostis aplikáciou predmetných ustanovení OSP a ich ústavne konformným výkladom (§ 243ea nasl. OSP, pozn.), majúc na pamäti judikatúru ESĽP, dospel k záveru, že pokiaľzákonodarca odvádza prípustnosť mimoriadneho dovolania z porušenia zákona s odkazomna ustanovenie § 243f OSP, kde bližšie konkretizuje možné dôvody, medzi ktoré zaradil ajnesprávne právne posúdenie veci, tak potom v prípade podania mimoriadneho dovolaniaprávez dôvodunesprávnehoprávnehoposúdeniajepotrebnépod porušenímzákona rozumieť také porušenie procesného práva – zákona, ktoré v konečnom dôsledkuznamená zároveň aj nesprávne právne posúdenie (či už hmotnoprávneho, alebo prípadneprocesného charakteru). K takémuto interpretačnému záveru dospel ústavný súd v spojitostis kumulatívnym predpokladom prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorý stanovujepodmienku, ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb,právnických osôb alebo štátu. V opačnom prípade ak by nesprávne právne posúdenie bolospájané výlučne s porušením hmotnoprávnych ustanovení zákona (ktoréhokoľvek), tak byde facto v takmer každom prípade bolo možné napadnúť právoplatne rozhodnutú vec týmtomimoriadnym opravným prostriedkom, čím by sa tento mimoriadny opravný prostriedokdostal na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na svojvôli generálneho prokurátora,do ktorej právoplatne skončenej veci zasiahne podaním mimoriadneho dovolanias odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci. Takýto výklad dotknutých ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku by vo svojich dôsledkoch znamenal porušenie minimálnezákladného práva na súdnu ochranu jedného z účastníkov konania, rovnosti účastníkovkonania, zásady nezmeniteľnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou,odlišnou od účastníkov konania, ktorá nepatrí do súdnej moci, čo opodstatnene vyvolávaotázky, či ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci akotakej. Ústavný súd na tomto mieste opätovne poukazuje na už citovanú judikatúru ESĽP,z ktorej vyplýva, že samotná okolnosť (možnosť) existencie dvoch rôznych právnychnázorov na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.».
19. Judikatúra ústavného súdu i súdov všeobecných sa v otázke prípustnostimimoriadneho dovolania podávaného generálnym prokurátorom plynutím času menila, a topredovšetkým pod vplyvom judikatúry ESĽP. Zmenu možno vyjadriť trendomreštriktívnejšieho prístupu súdnych orgánov k oprávneniu generálneho prokurátora podávaťmimoriadne dovolanie. Okrem už uvedeného v bode 17 ESĽP opakovane potvrdil, žepripúšťa určité zásahy do konečných súdnych rozhodnutí ako výnimku zo zásady právnejistoty a zo zásady res judicata, ak je takýto zásah odôvodnený potrebou nápravy extrémnejchyby. „(...) Mimoriadny prieskum sa nesmie uplatňovať ako zastreté odvolanie (appeal indisguise) a samotná možnosť existencie dvoch právnych názorov na predmet konania nie jedôvodom pre opätovné posúdenie veci. Odkloniť sa od tohto princípu je možné iba tam, kdeje to nevyhnutné z dôvodu okolností podstatného a závažného významu.“ (Sutyazhnik protiRusku, rozsudok z 23. 7. 2009, bod 33). «(...) Dohovor zásadne umožňuje „znovuotvorenie“právoplatne rozhodnutých konaní v prípade, ak vyjdú najavo nové skutočnosti. Akokoľvek,preskúmanie rozhodnutia by sa malo uplatniť za účelom nápravy hrubých (veľkých)pochybení súdu(...), a nie iba ako inštitút predstavujúci vo svojej podstate odvolanie.»(Bulgakova proti Rusku, rozsudok z 18. 1. 2007, bod 34). Aj aktuálne rozhodnutiaESĽP z 9. 6. 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s.,PSMA, s. r. o., a COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbranía princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnostia dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívygenerálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania. Na viaceré tietorozhodnutia ESĽP poukazujú tiež napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu.
20. Ústavný súd 18. marca 2015 pod sp. zn. PLz. 3/2015 prijal zjednocujúcestanovisko, ktorého právna veta znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bolanastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky, ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania akomimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskejrepubliky, je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpaniavšetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov,ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojichpráv a oprávnených záujmov.“
21. Následne aj najvyšší súd (jeho občianskoprávne a obchodnoprávne kolégia)prijal 20. októbra 2015 zovšeobecňujúce stanovisko: „Procesná prípustnosť mimoriadnehodovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým,že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolenériadne a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť preneho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie trebaodmietnuť.“ Týmto stanoviskom sa revidovali prijaté závery vyjadrené v predchádzajúcomobdobí (R 36/2008).
22. Nosné dôvody uvádzané vo všetkých troch napadnutých rozhodnutiachnajvyššieho súdu (sp. zn. 7 MCdo 17/2014 z 21. októbra 2015, sp. zn. 1 MCdo 6/2014z 12. novembra 2015 a sp. zn. 1 MCdo 2/2014 z 27. októbra 2015), na základe ktorých boloodmietnuté mimoriadne dovolanie podané generálnym prokurátorom, spočívajú –zjednodušene povedané – v názore, že sťažovateľka predtým, ako v jej veciach generálnyprokurátor podal mimoriadne dovolanie, sama mohla podať mimoriadny opravnýprostriedok (dovolanie) podľa § 236 a nasl. OSP, „ktorý mala k dispozícii a ktorý bolpotenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci“. A keďže taksťažovateľka neurobila, nebola naplnená dikcia procesného predpisu „a túto ochranu nie jemožné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami“ (§ 243e ods. 1 in fine OSP), v dôsledkučoho nebol generálny prokurátor oprávnený podať mimoriadne dovolanie. V okolnostiachjednotlivých napadnutých rozhodnutí najvyšší súd nad rámec už uvedeného, resp. rozvíjajúcuž uvedené, uviedol:
(i)„Navrhovateľka (sťažovateľka, pozn.) nepodala dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 20. decembra 2013 sp. zn. 5 Co 566/2013. Bez ohľadu na to, v akej procesnej forme odvolací súd rozhodnutie vydal (či rozsudok alebo uznesenie), je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu ak existujú dôvody zmätočnosti rozhodnutia taxatívne vymenované v § 237 O. s. p.... Dovolaním možno v tomto prípade napadnúť aj uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnutie prvého stupňa zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že sama nevyužila dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotnej navrhovateľky pri včasnej ochrane jej práv je procesné neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného navrhovateľkou... Jednou z podmienok možnosti podania mimoriadneho dovolania podľa § 243e ods. 1 O. s. p. je ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Uznesením Krajského súdu v Žiline z 20. decembra 2013 sp. zn. 5 Co 566/2013 odvolací súd uznesenie Okresného súdu Martin z 24. júla 2013 č. k. 9 C 169/2013 - 33 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie stým, že v prejednávanej veci vedľajší účastník vstúpil do ešte právoplatne neskončeného konania a odpor proti platobnému rozkazu podal v 15-dňovej lehote stanovenej na podanie odporu počítanej od dňa doručenia platobnému rozkazu vedľajšiemu účastníkovi a preto súd prvého stupňa svojim postupom, tým, že odmietol odpor proti platobnému rozkazu, odňal vedľajšiemu účastníkovi možnosť konať pred súdom. Navrhovateľka napriek takémuto rozhodnutiu má možnosť v ďalšom konaní využiť svoje práva v konaní a svojou argumentáciou a poukazom už na ustálenú judikatúru chrániť svoje práva v konaní a tým dosiahnuť v konaní inými právnymi prostriedkami ovplyvniť ďalšie konanie súdu prvého stupňa a prípadne ďalšie jeho rozhodnutie.“(7 MCdo 17/2014),
(ii)„... v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou exekučného konania - viď § 237 ods. 2 O.s.p.) otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci... Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach § 243e až § 243j O.s.p...“(1 MCdo 6/2014 ),
(iii)„Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych znakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym - zadefinovaním závažných procesných vád uvedených v § 237ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované v § 237 ods. 1 O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vždy - teda bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou exekučného konania - viď § 237 ods. 2 O.s.p.) otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým zároveň dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto zmysle potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.“(1 MCdo 2/2014).
23. Otázka posúdenia prípustnosti mimoriadneho dovolania je otázkou zákonnostia jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (mutatismutandis IV. ÚS 35/02). Podľa názoru ústavného súdu v bode 22 uvedený výkladnajvyššieho súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.V citovaných častiach odôvodnení napadnutých rozhodnutí najvyšší súd zrozumiteľnýma jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať mimoriadnedovolanie generálneho prokurátora za neprípustné, a vysporiadal sa so skutkovou i právnouproblematikou posudzovaných vecí, a preto ich ústavný súd považuje i z hľadiska ústavnýchaspektov za dostačujúce a ústavne relevantné. Ústavný súd k namietaným rozhodnutiamnajvyššieho súdu už iba v krátkosti dodáva, že v súvislosti s namietanými rozhodnutiamisp. zn. 7 MCdo 17/2014 a sp. zn. 1 MCdo 2/2014 nebolo v hre konečné „meritórne“rozhodnutie súdov, ale iba posúdenie otázky, či vedľajší účastník konania môže alebonemôže podať odpor proti vydanému platobnému rozkazu, táto okolnosť má súvislosťs ustanovením § 237 ods. 1 OSP. V prípade napadnutého rozhodnutia sp. zn.1 MCdo 6/2014 neušlo pozornosti ústavného súdu, že tam pôvodne žalovaná istina 718,90 €(pozri bod 2) predstavuje prekážku prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 5 OSP, tátobagateľnosť by aj inak bola dôvodom na odmietnutie sťažnosti v danej veci.
24. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdunestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojímvlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorovnajvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súduje opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonovvšeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právnynázor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a tedaústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecnýmsúdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06), čo však,ako už bolo uvedené, v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľka neuviedlažiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutianajvyššieho súdu sú postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o ichzjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označenýchpráv sťažovateľky.
25. Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľkyv sťažnosti, ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnejsúvislosti medzi napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu a označeným porušenímpráv sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiťpo prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
26. Vzhľadom na to ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súderozhodol tak, že sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu, odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
27. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej práv podľa čl. 13 dohovoru,ústavný súd konštatuje, že závery prijaté o neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcejporušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdnekonanie sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver o neopodstatnenosti sťažnosti vo vzťahuk ďalším označeným právam, ktoré už preto nie je potrebné podrobnejšie odôvodňovať. Aktotiž najvyšší súd zjavne nemohol porušiť základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právopodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom nemožno uvažovať ani o príčinnej súvislosti medzidovolacím rozsudkom a porušením predmetných práv sťažovateľky.
28. Nad rámec veci ústavný súd uvádza, že sťažovateľka vo všetkých napadnutýchveciach nesplnomocnila na zastupovanie pred ústavným súdom konkrétneho advokáta, alespoločnosť s ručením obmedzeným, splnomocnenie je okrem sťažovateľky (jej konateľa)podpísané dvoma advokátmi (prokuristom a konateľom). Uvedené splnomocnenienezodpovedá zákonným predpokladom uvedeným v § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde,podľa ktorého „[k] návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie nazastupovanienavrhovateľaadvokátom...,aktentozákonneustanovujeinak.V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred Ústavnýmsúdom.“.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. februára 2016