znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 117/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a maloletého ⬛⬛⬛⬛,,   zastúpeného   otcom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   právne   zastúpených   advokátkou   JUDr.   MáriouVevurkovou,   Štefánikova   269/24,   Námestovo,   vo   veci   namietaného   porušeniaich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinnéhoživota   podľa   čl. 19   ods. 2   Ústavy Slovenskej republiky,   základného   práva   na ochranurodičovstva   podľa   čl.   41   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   právana starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných   slobôd   a   práva   na   rešpektovanie   rodinného   života   podľa   čl.   8   Dohovoruo ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   základného   práva   maloletého ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   otcom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, na rovnaké zaobchádzanie a nediskrimináciu na základeveku   podľa   čl.   12   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   jeho   základného   práva   na   prístupk odvolaciemu   súdu   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   postupomOkresného   súdu   Námestovo   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   P   78/2013   a   postupomKrajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoP 88/2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a maloletého ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola9. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ v 1. rade“), a maloletého ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného otcom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len   „maloletý   sťažovateľ“,spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorí namietajú porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základnéhopráva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do súkromného   a   rodinného   životapodľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1ústavy, základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy,práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie rodinného života podľačl. 8 dohovoru, ako aj základného práva maloletého sťažovateľa na rovnaké zaobchádzanie anediskrimináciu na základe veku podľa čl. 12 ústavy a jeho základného práva na prístupk odvolaciemu   súdu   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len„listina“)   postupom   Okresného   súdu   Námestovo   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konanívedenom pod sp. zn. 4 P 78/2013 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajskýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoP 88/2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania vo vecistarostlivosti súdu o maloletého sťažovateľa, ktoré je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 4P   78/2013   a   dosiaľ   nie   je   právoplatne   skončené.   Konanie   je   vedené   na   návrh   matkymaloletého sťažovateľa, ktorý je v konaní zastúpený kolíznym opatrovníkom – Úradompráce, sociálnych vecí a rodiny Námestovo (ďalej len „kolízny opatrovník“).

Na pojednávaní konanom 25. septembra 2014 sťažovateľ v 1. rade prostredníctvomsplnomocneného zástupcu podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadal,aby okresný súd na obdobie 6 mesiacov zveril maloletého sťažovateľa do striedavej osobnejstarostlivosti   oboch   rodičov   za   presne   určených   podmienok.   Okresný   súd   uznesenímsp. zn. 4 P 78/2013 z 25. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) jeho návrhzamietol   bez   toho,   aby   umožnil   maloletému   sťažovateľovi   v   konaní   byť   vypočutý.Na základe odvolania podaného sťažovateľom v 1. rade krajský súd uznesením sp. zn. 5 CoP88/2014 z 18. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) potvrdil prvostupňovérozhodnutie ako vecne správne.

Podľa názoru sťažovateľov bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom oboch vo veci konajúcich súdov tým, že neumožnili maloletému sťažovateľovibyť v konaní vypočutý a povedať slobodne svoj názor. S uvedenou námietkou sťažovateľav 1. rade vznesenou v ním podanom odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sa odvolacísúd nevysporiadal. V tejto súvislosti sťažovatelia poukázali na nález Ústavného súdu Českejrepubliky sp. zn. I. ÚS 3304/13 z 19. februára 2014.

Sťažovatelia namietali, že obe rozhodnutia konajúcich súdov sú v rozpore s najlepšímzáujmom dieťaťa, pretože sú „postavené na porušení práva“ maloletého sťažovateľa byť vkonaní vypočutý, ktoré vyplýva z § 43 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o doplneníniektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   §   100   ods.   3   Občianskeho   súdnehoporiadku, z čl. 3 ods. 1 a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj zo Všeobecnýchkomentárov   č.   10,   12   a   14   k   Dohovoru   o   právach   dieťaťa.   Podľa sťažovateľov   kolíznyopatrovník nie je tou osobou, prostredníctvom ktorej by maloletý sťažovateľ v konaní moholuplatniť svoje právo byť vypočutý. Uvedené je zrejmé aj z toho, že kolízny opatrovníknepodal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z dôvodu porušenia práva byť vypočutý,a teda nekonal v najlepšom záujme maloletého sťažovateľa.

Keďže okresný súd ani krajský súd sa o „slobodný názor“ maloletého sťažovateľanezaujímali,   nekontrolovali   činnosť   kolízneho   opatrovníka   v   tom   zmysle,   aby   zistili,či pozná názor maloletého sťažovateľa, porušili právo maloletého sťažovateľa na prístupk odvolaciemu súdu.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že maloletý sťažovateľ bol diskriminovaný na základeveku tým, že vo veci konajúce súdy odôvodnili zamietnutie návrhu sťažovateľa v 1. radetým,   že   nepoznajú   názor   matky   maloletého   sťažovateľa,   ale   súčasne   im   neprekážalo,že nepoznajú názor maloletého sťažovateľa, o ktorého starostlivosť v konaní ide. Uvedenýmpostupom   bolo   porušené   právo   maloletého   sťažovateľa   na   rovnaké   zaobchádzaniepodľa čl. 12   ústavy,   keďže   v   rovnakej   situácii   je   chránené   a   presadzované   právonavrhovateľky   (matky   maloletého   sťažovateľa)   byť   v   konaní   vypočutá   a   súčasneje ignorované totožné právo maloletého sťažovateľa.

Sťažovatelia   tiež   namietali,   že   postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu   boloporušené   ich   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromnéhoa rodinného života zaručené v čl. 19 ods. 2 ústavy a právo na rešpektovanie rodinnéhoživota podľa čl. 8 dohovoru, právo na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 ústavya právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy. Tieto označenépráva boli podľa sťažovateľov porušené v príčinnej súvislosti s porušením ich základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   vo   veci   vydalrozhodnutie, ktorým vysloví porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovanímdo súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na ochranurodičovstva   podľa   čl.   41   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   starostlivosť   o   detia ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, „práva na spravodlivý súdny proces“ podľa čl. 6ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 dohovoru postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 78/2013, ako aj postupom krajského súduv konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoP 88/2014. Vo vzťahu k maloletému sťažovateľovinavrhli vysloviť aj porušenie základného práva na rovnaké zaobchádzanie a nediskrimináciuna základe veku podľa čl. 12 ústavy, ako aj jeho základného práva na prístup k odvolaciemusúdu podľa čl. 36 ods. 1 listiny. Nadväzne na to sťažovatelia navrhli uznesenie krajskéhosúdu   zrušiť   a   vec   vrátiť   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie,   okresnému   súdu   v   konanívedenom   pod   sp.   zn.   4   P   78/2013   a   krajskému   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.5 CoP 88/2014 zakázať pokračovať v porušovaní základného práva sťažovateľov na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.   Sťažovatelia   tiež   navrhli   priznať   im   finančné   zadosťučinenie   a   náhradu   trovkonania.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktorému predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   právaalebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetomkontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnenéalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň bymali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

1. K namietanému porušeniu označených práv maloletého sťažovateľa

Vo vzťahu k maloletému sťažovateľovi ústavný súd v zhode so svojou doterajšoujudikatúrou   (napr.   I.   ÚS   181/2012,   II.   ÚS   667/2013,   I.   ÚS   58/2013)   konštatuje,že sťažovateľ,   kvalifikovane   zastúpený   advokátkou,   nepreukázal   (nedoložil)   aktívnulegitimáciu maloletého sťažovateľa (nar. ), ktorého by vzhľadom na stret jehozáujmov so záujmami rodičov (t. j. aj sťažovateľa ako jeho otca, pozn.) mal zastupovaťkolízny   opatrovník,   a   nie   jeho   otec.   Rovnaká   výhrada   sa   týka   aj   okolnosti,že splnomocnenie   pre   advokáta   v   mene   maloletého   sťažovateľa   mal   podpísať   kolíznyopatrovník, a nie otec (sťažovateľ v 1. rade) maloletého. V zmysle § 20 ods. 2 zákonao ústavnom súde kvalifikované splnomocnenie na zastupovanie (každého) sťažovateľa tvoríobligatórnu súčasť náležitostí každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť   v   časti namietaného porušenia právmaloletého   sťažovateľa   odmietol   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

Vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P78/2013   ústavný   súd   vychádza   z   ústavného   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci   vovzťahu   k   všeobecným   súdom   vyplývajúceho   z   čl.   127   ods.   1   ústavy,   podľa ktoréhorozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnickýchosôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochranetýchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Uplatňujúc princíp subsidiarity dospel ústavnýsúd k záveru, že sťažovateľ sa v tejto časti mal domôcť ochrany svojho základného právavyužitím opravných prostriedkov. V danom prípade bol proti uzneseniu okresného súduprípustný   opravný   prostriedok   –   odvolanie,   ktorý   aj   sťažovateľ   v   1.   rade   včas   využil.Krajský súd o odvolaní rozhodol uznesením sp. zn. 5 CoP 88/2014 z 18. novembra 2014, vktorom sa vysporiadal s obdobnou argumentáciou, akú sťažovatelia uviedli aj v sťažnostiústavnému súdu. Z toho potom vyplýva, že bolo plne v právomoci krajského súdu poskytnúťsťažovateľom ochranu ich práv, ak by dospel k záveru, že ich práva boli skutočne porušené.Ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   časti,   v   ktorej   smerovala   proti   postupu   okresného   súdu,odmietol z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu práv sťažovateľov postupom krajského súdu

Sťažovateľ   v   1.   rade   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojich   práv   a   práv   svojhomaloletého syna aj postupom krajského súdu, ktorý rozhodol o odvolaní proti uzneseniuokresného   súdu,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľa   v   1.   rade   na   nariadeniepredbežného opatrenia v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností na dobupo rozvode k maloletému sťažovateľovi tak, že ho ako vecne správne potvrdil. Sťažovateľv 1. rade v uvedenom návrhu žiadal, aby súd zveril maloletého sťažovateľa na obdobie6 mesiacov do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.

Ústavný súd v súvislosti s posúdením tejto   časti sťažnosti považuje za potrebnépredovšetkým   uviesť,   že   posúdenie   podmienok   na   nariadenie   predbežného   opatreniaje vecou   všeobecných   súdov   (čl.   142   ústavy).   Ako   nezávislý   súdny   orgán   ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy) ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutío predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac, žeide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečnýmspôsobom   (IV.   ÚS   82/09).   Ústavný   súd   posudzuje   problematiku   predbežných   opatrenízásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadenípredbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkomvýnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdovo predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlok procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

V   nadväznosti   na   uvedené   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   ďalej   uviesť,   žeaj v konaní   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   musia   byť   rešpektovanéminimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnémuprávu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musímať   predovšetkým   rovnako   ako   iné   rozhodnutia   zákonný   podklad,   musí   byť   vydanépríslušným   orgánom   a   nemôže   byť   prejavom   svojvôle,   teda   musí   byť   najmä   náležiteodôvodnené.   Všeobecný   súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolenéúčastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadnedostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkana spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný súd poukazuje tiež na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasnáúprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach   a   povinnostiach   účastníkovkonania   o   predbežnom   opatrení   bude   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak,   než   v   konanío predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomeryúčastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto savydania   predbežného   opatrenia   domáha,   ale   v   rámci   ústavných   pravidiel   tiež   tomu,proti komu   návrh   smeruje.   Predbežné   opatrenia   s   ohľadom   na   ich   charakter   nemôžuspravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutiao nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (napr. III. ÚS 309/2012,II.   ÚS   339/2012).   Predbežné   rozhodnutia   predstavujú   opatrenia,   trvanie   ktorých   jeobmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.

Vychádzajúc z uvedených východísk sa ústavný súd pri predbežnom prerokovanítejto   časti   sťažnosti   sústredil   na   posúdenie,   či   ju   nemožno   považovať   za   zjavneneopodstatnenú.

3.1 K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu

Ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že rozhodovanie a rozhodnutieo návrhu na nariadenie predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00, II. ÚS 222/04).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanoveniavykonávajú.   V prípade   základného práva   garantovaného   čl. 46   ods.   1   ústavy je týmtozákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov(ďalej aj „OSP“).

Podľa § 74 ods. 1 OSP pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie,ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že byvýkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa § 75 ods. 1 OSP predbežné opatrenie nariadi súd na návrh. Návrh nie jepotrebný, ak ide o predbežné opatrenie na konanie, ktoré môže súd začať i bez návrhu.

Podľa   §   75   ods.   2   OSP   návrh   má   okrem   náležitostí   návrhu   podľa   §   79   ods.   1obsahovať   opísanie   rozhodujúcich   skutočností   odôvodňujúcich   vydanie   predbežnéhoopatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežnáochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byťzrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   označených   práv,   ako   aj   práv   maloletéhosťažovateľa postupom krajského súdu (a jemu predchádzajúcim postupom okresného súdu),pričom jadrom jeho argumentácie je námietka, že maloletý sťažovateľ nebol v konaní dosiaľvypočutý,   teda   všeobecné   súdy   rozhodli   o   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatreniabez toho, aby im bol známy jeho názor.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   v   jeho   relevantnej   časti   uviedol:„V zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia,   prislúchajúceho   spisového materiálu,   vyhodnotení   tvrdenia   odporcu   v   odvolacom   konaní   dospel   k   záveru,   že   súd prvého stupňa v predmetnej veci rozhodol správne v súlade s právnymi predpismi. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že rodičia maloletého dieťaťa sú manželia v rozvodovom konaní. Rodičia maloletého dieťaťa nežijú v spoločnej domácnosti. Matka maloletého   dieťaťa   podala   na   okresný   súd   návrh   o   rozvod   manželstva   a   úpravu   práv a povinností   rodičov   k   maloletému   dieťaťu   na   čas   po   rozvode.   Odporca   v   rámci predmetného konania podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

Predbežné opatrenie je dočasné opatrenie súdu, ktoré poskytuje ochranu ohrozeným alebo   porušeným   právnym   pomerov   účastníkov   dovtedy,   kým   súd   svojim   meritórnym rozhodnutím   neposkytne   definitívnu   ochranu.   Podstatou   predbežného   opatrenia   je   jeho provizórnosť. V konaniach týkajúcich sa starostlivosti súdu o maloleté deti je potrebné obzvlášť starostlivo posúdiť, či sú splnené, resp. osvedčené podmienky stanovené zákonom pre nariadenie predbežného opatrenia. Je teda nevyhnutné, aby bolo osvedčené, že existuje nebezpečenstvo   bezprostrednej   ujmy,   a   že   bez   okamžitej,   aj   keď   len   dočasnej   úpravy právnych pomerov by bolo zdravie, život a priaznivý vývoj maloletého dieťaťa ohrozené. Odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neboli   splnené   podmienky pre nariadenie   predbežného   opatrenia   spočívajúceho   v   úprave   striedavej   osobnej starostlivosti.

Odvolací   súd   zdôrazňuje,   že   pri   nariaďovaní   samotného   predbežného   opatrenia prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení a to z dôvodu, že nariadením predbežného opatrenia má dočasný (predbežný) charakter. Z toho dôvodu nie je síce potrebné zisťovať všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené pred vydaním konečného rozhodnutia (vo veci samej), ale musia byť osvedčené okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť návrhu na toto dočasné opatrenie. Miera osvedčenia sa riadi danou situáciou, najmä naliehavosťou i riešeniami. Preukázanie alebo aspoň osvedčenie skutočností   odôvodňujúcich   nariadenie   predbežného   opatrenia   sa   posudzujú   tak   podľa obsahu   návrhu,   pripojených   listín   a   skutkových   okolností   z   nich   vyplývajúcich,   ako   aj z dôvodnosti návrhu z hľadiska právneho posúdenia veci.

Odvolací sud dospel k záveru, že postupom súdu prvého stupňa neboli porušené právne   predpisy,   Ústava   Slovenskej   republiky,   Dohovor   o   právach   dieťaťa,   Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresnéhosúdu ústavný súd považuje za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodneniauznesenia   okresného   súdu,   v   ktorom   uviedol: „Súd   v   rámci   doteraz   vykonaného dokazovania   dospel   k   záveru,   že   v   tomto   štádiu   konania   by   bolo   vydanie   takéhoto rozhodnutia predčasné. Súd doposiaľ vypočul iba odporcu, s tým, že nie je známy postoj navrhovateľky   k   prípadnej   striedavej   starostlivosti,   keďže   táto   sa   na   nariadené pojednávanie nedostavila.

Súd   je   toho   názoru,   že   v   danom   prípade   treba   brať   do   úvahy   najmä   záujem maloletého a to, aby mu prípadná striedavá starostlivosť bola na prospech. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné vykonanie ďalších dôkazov.

Súd je toho názoru, že vzťah medzi odporcom a maloletým sa naďalej rozvíja a je zabezpečený   vydaným   predbežným   opatrením,   podľa   ktorého   je   odporca   oprávnený stretávať sa s maloletým každú sobotu v mesiaci v čase od 14.00 hod. do 18.00 hod. za prítomnosti matky maloletého.

S poukazom najmä na potrebu vykonania základného dokazovania, akým je výsluch navrhovateľky,   súd   považuje   v   tomto   štádiu   konania   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia za predčasný a preto ho zamietol.“.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   uznesenia   krajského   súdu   (v   spojení   s   uznesenímokresného   súdu)   dospel   k   záveru,   že   ho   nemožno   z   hľadiska   dodržania   základnýchústavnoprocesných princípov považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajskýsúd v požadovanom rozsahu preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu a po zváženívšetkých relevantných okolností dospel k záveru, že bolo vecne správne, a preto ho potvrdil.Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazujúc na uznesenie okresného súdupodľa názoru ústavného súdu uviedol dostatok dôvodov svojho rozhodnutia o odvolanísťažovateľa a v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

Ťažisková námietka sťažovateľov o nevypočutí maloletého sťažovateľa v súvislostis rozhodovaním   o   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   sa   ústavnému   súdu   javíako predčasná. Konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia nemá prejudiciálnycharakter,   a   preto   zisťovať   stanovisko   maloletého   sťažovateľa   v   ňom   nie   je   v   zásadenevyhnutné. Je pravdou, že maloletý sťažovateľ nebol v konaní vypočutý, avšak súčasneje potrebné   konštatovať,   že   v   tejto   veci   dosiaľ   nebolo   vydané   právoplatné   rozhodnutie,t. j. ide o konanie, v ktorom súd ešte stále organizuje svoj postup tak, aby získal podkladypotrebné na rozhodnutie vo veci samej. Je vecou okresného súdu, ktorý túto vec prerokúva,aby   posúdil   schopnosť   maloletého   sťažovateľa   formulovať   vlastné   názory,   a   v   prípade,že dospeje k záveru o jej danosti, aby následne pripravil všetky podklady potrebné na jehovypočutie tak, aby výsluch nemusel byť opakovaný, resp. neskôr doplňovaný, a po výsluchumaloletého sťažovateľa zhodnotil jeho názory s prihliadnutím na jeho vek a úroveň.

Ústavný súd nezistil, že by samotná skutočnosť, že súdy zúčastnené na rozhodovanímaloletého sťažovateľa v konaní dosiaľ nevypočuli, v kontexte posúdenia eventuálnehoporušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6ods. 1 dohovoru umožňovala dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušeniauvedených práv.

Aj   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   nie   je   a   ani   nemôže   byť   súdomskutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov, považuje postupkrajského súdu za ústavne akceptovateľný. Navyše, princíp subsidiarity zahŕňa okrem inéhoaj   zásadu   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právoplatných   rozhodnutí   inýchorgánov   verejnej   moci,   ktorým   sa   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   dôsledne   riadi(napr. IV. ÚS   303/04,   I.   ÚS   55/2011,   IV.   ÚS   567/2012).   Ústavný   súd   v   nadväznostipoukazuje tiež na to, že obsahom označeného základného práva nie je právo na rozhodnutiev súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní(II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   zhodnotil   právne   závery   krajského   súduako správne,   nezistil   relevantnú   súvislosť   medzi   napadnutým   postupom   krajského   súdua základným právom sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani ichprávom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, predloženú sťažnosťv tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo,rodičovstvo   a   rodina   sú   pod   ochranou   zákona.   Zaručuje   sa   osobitná   ochrana   detía mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; detimajú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziťa maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súduna základe zákona.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného   života,   obydlia   a   korešpondencie.   Podľa   odseku   2   štátny   orgán   nemôžedo výkonu   tohto   práva   zasahovať   okrem   prípadov,   keď   je   to   v   súlade   so   zákonoma nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   verejnejbezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,   predchádzania   nepokojom   a   zločinnosti,ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Sťažovatelia   v   odôvodnení   svojej   sťažnosti   vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniuuvedených práv garantovaných ústavou a dohovorom neuviedli žiadne relevantné dôvody.Ústavný súd preto považuje túto námietku za neopodstatnenú a konštatuje, že už prima facienie je daná príčinná súvislosť medzi týmito označenými právami sťažovateľov a napadnutýmuznesením krajského súdu, respektíve postupom, ktorý mu predchádzal. Ústavný súd pretosťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavneneopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   už   ďalšími   návrhmisťažovateľov nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015