SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 117/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,a maloletého ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného otcom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, právne zastúpených advokátkou JUDr. MáriouVevurkovou, Štefánikova 269/24, Námestovo, vo veci namietaného porušeniaich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinnéhoživota podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranurodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného právana starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky,práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva maloletého ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného otcom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, na rovnaké zaobchádzanie a nediskrimináciu na základeveku podľa čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky a jeho základného práva na prístupk odvolaciemu súdu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd postupomOkresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 78/2013 a postupomKrajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoP 88/2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a maloletého ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola9. februára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalejlen „sťažovateľ v 1. rade“), a maloletého ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného otcom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „maloletý sťažovateľ“,spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorí namietajú porušenie svojho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základnéhopráva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného životapodľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1ústavy, základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy,práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie rodinného života podľačl. 8 dohovoru, ako aj základného práva maloletého sťažovateľa na rovnaké zaobchádzanie anediskrimináciu na základe veku podľa čl. 12 ústavy a jeho základného práva na prístupk odvolaciemu súdu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len„listina“) postupom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 4 P 78/2013 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajskýsúd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoP 88/2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania vo vecistarostlivosti súdu o maloletého sťažovateľa, ktoré je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 4P 78/2013 a dosiaľ nie je právoplatne skončené. Konanie je vedené na návrh matkymaloletého sťažovateľa, ktorý je v konaní zastúpený kolíznym opatrovníkom – Úradompráce, sociálnych vecí a rodiny Námestovo (ďalej len „kolízny opatrovník“).
Na pojednávaní konanom 25. septembra 2014 sťažovateľ v 1. rade prostredníctvomsplnomocneného zástupcu podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadal,aby okresný súd na obdobie 6 mesiacov zveril maloletého sťažovateľa do striedavej osobnejstarostlivosti oboch rodičov za presne určených podmienok. Okresný súd uznesenímsp. zn. 4 P 78/2013 z 25. septembra 2014 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) jeho návrhzamietol bez toho, aby umožnil maloletému sťažovateľovi v konaní byť vypočutý.Na základe odvolania podaného sťažovateľom v 1. rade krajský súd uznesením sp. zn. 5 CoP88/2014 z 18. novembra 2014 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) potvrdil prvostupňovérozhodnutie ako vecne správne.
Podľa názoru sťažovateľov bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorupostupom oboch vo veci konajúcich súdov tým, že neumožnili maloletému sťažovateľovibyť v konaní vypočutý a povedať slobodne svoj názor. S uvedenou námietkou sťažovateľav 1. rade vznesenou v ním podanom odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sa odvolacísúd nevysporiadal. V tejto súvislosti sťažovatelia poukázali na nález Ústavného súdu Českejrepubliky sp. zn. I. ÚS 3304/13 z 19. februára 2014.
Sťažovatelia namietali, že obe rozhodnutia konajúcich súdov sú v rozpore s najlepšímzáujmom dieťaťa, pretože sú „postavené na porušení práva“ maloletého sťažovateľa byť vkonaní vypočutý, ktoré vyplýva z § 43 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 100 ods. 3 Občianskeho súdnehoporiadku, z čl. 3 ods. 1 a čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj zo Všeobecnýchkomentárov č. 10, 12 a 14 k Dohovoru o právach dieťaťa. Podľa sťažovateľov kolíznyopatrovník nie je tou osobou, prostredníctvom ktorej by maloletý sťažovateľ v konaní moholuplatniť svoje právo byť vypočutý. Uvedené je zrejmé aj z toho, že kolízny opatrovníknepodal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z dôvodu porušenia práva byť vypočutý,a teda nekonal v najlepšom záujme maloletého sťažovateľa.
Keďže okresný súd ani krajský súd sa o „slobodný názor“ maloletého sťažovateľanezaujímali, nekontrolovali činnosť kolízneho opatrovníka v tom zmysle, aby zistili,či pozná názor maloletého sťažovateľa, porušili právo maloletého sťažovateľa na prístupk odvolaciemu súdu.
Sťažovatelia ďalej uviedli, že maloletý sťažovateľ bol diskriminovaný na základeveku tým, že vo veci konajúce súdy odôvodnili zamietnutie návrhu sťažovateľa v 1. radetým, že nepoznajú názor matky maloletého sťažovateľa, ale súčasne im neprekážalo,že nepoznajú názor maloletého sťažovateľa, o ktorého starostlivosť v konaní ide. Uvedenýmpostupom bolo porušené právo maloletého sťažovateľa na rovnaké zaobchádzaniepodľa čl. 12 ústavy, keďže v rovnakej situácii je chránené a presadzované právonavrhovateľky (matky maloletého sťažovateľa) byť v konaní vypočutá a súčasneje ignorované totožné právo maloletého sťažovateľa.
Sťažovatelia tiež namietali, že postupom okresného súdu a krajského súdu boloporušené ich právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromnéhoa rodinného života zaručené v čl. 19 ods. 2 ústavy a právo na rešpektovanie rodinnéhoživota podľa čl. 8 dohovoru, právo na ochranu rodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 ústavya právo na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy. Tieto označenépráva boli podľa sťažovateľov porušené v príčinnej súvislosti s porušením ich základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vo veci vydalrozhodnutie, ktorým vysloví porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovanímdo súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, základného práva na ochranurodičovstva podľa čl. 41 ods. 1 ústavy, základného práva na starostlivosť o detia ich výchovu podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, „práva na spravodlivý súdny proces“ podľa čl. 6ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 dohovoru postupomokresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P 78/2013, ako aj postupom krajského súduv konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoP 88/2014. Vo vzťahu k maloletému sťažovateľovinavrhli vysloviť aj porušenie základného práva na rovnaké zaobchádzanie a nediskrimináciuna základe veku podľa čl. 12 ústavy, ako aj jeho základného práva na prístup k odvolaciemusúdu podľa čl. 36 ods. 1 listiny. Nadväzne na to sťažovatelia navrhli uznesenie krajskéhosúdu zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, okresnému súdu v konanívedenom pod sp. zn. 4 P 78/2013 a krajskému súdu v konaní vedenom pod sp. zn.5 CoP 88/2014 zakázať pokračovať v porušovaní základného práva sťažovateľov na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Sťažovatelia tiež navrhli priznať im finančné zadosťučinenie a náhradu trovkonania.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnomprerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmyslekonštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnúneopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom aleboslobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto právaalebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosťmedzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebolnáležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavuvšeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktorému predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného právaalebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetomkontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnenéalebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň bymali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
1. K namietanému porušeniu označených práv maloletého sťažovateľa
Vo vzťahu k maloletému sťažovateľovi ústavný súd v zhode so svojou doterajšoujudikatúrou (napr. I. ÚS 181/2012, II. ÚS 667/2013, I. ÚS 58/2013) konštatuje,že sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátkou, nepreukázal (nedoložil) aktívnulegitimáciu maloletého sťažovateľa (nar. ), ktorého by vzhľadom na stret jehozáujmov so záujmami rodičov (t. j. aj sťažovateľa ako jeho otca, pozn.) mal zastupovaťkolízny opatrovník, a nie jeho otec. Rovnaká výhrada sa týka aj okolnosti,že splnomocnenie pre advokáta v mene maloletého sťažovateľa mal podpísať kolíznyopatrovník, a nie otec (sťažovateľ v 1. rade) maloletého. V zmysle § 20 ods. 2 zákonao ústavnom súde kvalifikované splnomocnenie na zastupovanie (každého) sťažovateľa tvoríobligatórnu súčasť náležitostí každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia právmaloletého sťažovateľa odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu
Vo vzťahu k namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 P78/2013 ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vovzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktoréhorozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnickýchosôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochranetýchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Uplatňujúc princíp subsidiarity dospel ústavnýsúd k záveru, že sťažovateľ sa v tejto časti mal domôcť ochrany svojho základného právavyužitím opravných prostriedkov. V danom prípade bol proti uzneseniu okresného súduprípustný opravný prostriedok – odvolanie, ktorý aj sťažovateľ v 1. rade včas využil.Krajský súd o odvolaní rozhodol uznesením sp. zn. 5 CoP 88/2014 z 18. novembra 2014, vktorom sa vysporiadal s obdobnou argumentáciou, akú sťažovatelia uviedli aj v sťažnostiústavnému súdu. Z toho potom vyplýva, že bolo plne v právomoci krajského súdu poskytnúťsťažovateľom ochranu ich práv, ak by dospel k záveru, že ich práva boli skutočne porušené.Ústavný súd preto sťažnosť v časti, v ktorej smerovala proti postupu okresného súdu,odmietol z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. K namietanému porušeniu práv sťažovateľov postupom krajského súdu
Sťažovateľ v 1. rade v sťažnosti namieta porušenie svojich práv a práv svojhomaloletého syna aj postupom krajského súdu, ktorý rozhodol o odvolaní proti uzneseniuokresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa v 1. rade na nariadeniepredbežného opatrenia v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností na dobupo rozvode k maloletému sťažovateľovi tak, že ho ako vecne správne potvrdil. Sťažovateľv 1. rade v uvedenom návrhu žiadal, aby súd zveril maloletého sťažovateľa na obdobie6 mesiacov do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.
Ústavný súd v súvislosti s posúdením tejto časti sťažnosti považuje za potrebnépredovšetkým uviesť, že posúdenie podmienok na nariadenie predbežného opatreniaje vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ako nezávislý súdny orgán ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy) ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutío predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, o to viac, žeide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečnýmspôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrenízásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadenípredbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkomvýnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdovo predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlok procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
V nadväznosti na uvedené považuje ústavný súd za potrebné ďalej uviesť, žeaj v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektovanéminimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnémuprávu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musímať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydanépríslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležiteodôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadnedostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníkana spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Ústavný súd poukazuje tiež na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasnáúprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkovkonania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konanío predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomeryúčastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto savydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu,proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžuspravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutiao nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (napr. III. ÚS 309/2012,II. ÚS 339/2012). Predbežné rozhodnutia predstavujú opatrenia, trvanie ktorých jeobmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.
Vychádzajúc z uvedených východísk sa ústavný súd pri predbežnom prerokovanítejto časti sťažnosti sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavneneopodstatnenú.
3.1 K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
Ústavný súd už vo svojej judikatúre konštatoval, že rozhodovanie a rozhodnutieo návrhu na nariadenie predbežného opatrenia možno považovať za súčasť základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 37/00, II. ÚS 46/00, II. ÚS 222/04).
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanoveniavykonávajú. V prípade základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy je týmtozákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov(ďalej aj „OSP“).
Podľa § 74 ods. 1 OSP pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie,ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že byvýkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.
Podľa § 75 ods. 1 OSP predbežné opatrenie nariadi súd na návrh. Návrh nie jepotrebný, ak ide o predbežné opatrenie na konanie, ktoré môže súd začať i bez návrhu.
Podľa § 75 ods. 2 OSP návrh má okrem náležitostí návrhu podľa § 79 ods. 1obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich vydanie predbežnéhoopatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežnáochrana, a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy. Z návrhu musí byťzrejmé, čoho sa mieni navrhovateľ domáhať návrhom vo veci samej.
Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv, ako aj práv maloletéhosťažovateľa postupom krajského súdu (a jemu predchádzajúcim postupom okresného súdu),pričom jadrom jeho argumentácie je námietka, že maloletý sťažovateľ nebol v konaní dosiaľvypočutý, teda všeobecné súdy rozhodli o návrhu na vydanie predbežného opatreniabez toho, aby im bol známy jeho názor.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v jeho relevantnej časti uviedol:„V zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
V zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení tvrdenia odporcu v odvolacom konaní dospel k záveru, že súd prvého stupňa v predmetnej veci rozhodol správne v súlade s právnymi predpismi. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že rodičia maloletého dieťaťa sú manželia v rozvodovom konaní. Rodičia maloletého dieťaťa nežijú v spoločnej domácnosti. Matka maloletého dieťaťa podala na okresný súd návrh o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode. Odporca v rámci predmetného konania podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia.
Predbežné opatrenie je dočasné opatrenie súdu, ktoré poskytuje ochranu ohrozeným alebo porušeným právnym pomerov účastníkov dovtedy, kým súd svojim meritórnym rozhodnutím neposkytne definitívnu ochranu. Podstatou predbežného opatrenia je jeho provizórnosť. V konaniach týkajúcich sa starostlivosti súdu o maloleté deti je potrebné obzvlášť starostlivo posúdiť, či sú splnené, resp. osvedčené podmienky stanovené zákonom pre nariadenie predbežného opatrenia. Je teda nevyhnutné, aby bolo osvedčené, že existuje nebezpečenstvo bezprostrednej ujmy, a že bez okamžitej, aj keď len dočasnej úpravy právnych pomerov by bolo zdravie, život a priaznivý vývoj maloletého dieťaťa ohrozené. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia spočívajúceho v úprave striedavej osobnej starostlivosti.
Odvolací súd zdôrazňuje, že pri nariaďovaní samotného predbežného opatrenia prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení a to z dôvodu, že nariadením predbežného opatrenia má dočasný (predbežný) charakter. Z toho dôvodu nie je síce potrebné zisťovať všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené pred vydaním konečného rozhodnutia (vo veci samej), ale musia byť osvedčené okolnosti, z ktorých sa vyvodzuje opodstatnenosť návrhu na toto dočasné opatrenie. Miera osvedčenia sa riadi danou situáciou, najmä naliehavosťou i riešeniami. Preukázanie alebo aspoň osvedčenie skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného opatrenia sa posudzujú tak podľa obsahu návrhu, pripojených listín a skutkových okolností z nich vyplývajúcich, ako aj z dôvodnosti návrhu z hľadiska právneho posúdenia veci.
Odvolací sud dospel k záveru, že postupom súdu prvého stupňa neboli porušené právne predpisy, Ústava Slovenskej republiky, Dohovor o právach dieťaťa, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresnéhosúdu ústavný súd považuje za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodneniauznesenia okresného súdu, v ktorom uviedol: „Súd v rámci doteraz vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v tomto štádiu konania by bolo vydanie takéhoto rozhodnutia predčasné. Súd doposiaľ vypočul iba odporcu, s tým, že nie je známy postoj navrhovateľky k prípadnej striedavej starostlivosti, keďže táto sa na nariadené pojednávanie nedostavila.
Súd je toho názoru, že v danom prípade treba brať do úvahy najmä záujem maloletého a to, aby mu prípadná striedavá starostlivosť bola na prospech. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné vykonanie ďalších dôkazov.
Súd je toho názoru, že vzťah medzi odporcom a maloletým sa naďalej rozvíja a je zabezpečený vydaným predbežným opatrením, podľa ktorého je odporca oprávnený stretávať sa s maloletým každú sobotu v mesiaci v čase od 14.00 hod. do 18.00 hod. za prítomnosti matky maloletého.
S poukazom najmä na potrebu vykonania základného dokazovania, akým je výsluch navrhovateľky, súd považuje v tomto štádiu konania návrh na vydanie predbežného opatrenia za predčasný a preto ho zamietol.“.
Ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského súdu (v spojení s uznesenímokresného súdu) dospel k záveru, že ho nemožno z hľadiska dodržania základnýchústavnoprocesných princípov považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajskýsúd v požadovanom rozsahu preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu a po zváženívšetkých relevantných okolností dospel k záveru, že bolo vecne správne, a preto ho potvrdil.Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazujúc na uznesenie okresného súdupodľa názoru ústavného súdu uviedol dostatok dôvodov svojho rozhodnutia o odvolanísťažovateľa a v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.
Ťažisková námietka sťažovateľov o nevypočutí maloletého sťažovateľa v súvislostis rozhodovaním o návrhu na vydanie predbežného opatrenia sa ústavnému súdu javíako predčasná. Konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia nemá prejudiciálnycharakter, a preto zisťovať stanovisko maloletého sťažovateľa v ňom nie je v zásadenevyhnutné. Je pravdou, že maloletý sťažovateľ nebol v konaní vypočutý, avšak súčasneje potrebné konštatovať, že v tejto veci dosiaľ nebolo vydané právoplatné rozhodnutie,t. j. ide o konanie, v ktorom súd ešte stále organizuje svoj postup tak, aby získal podkladypotrebné na rozhodnutie vo veci samej. Je vecou okresného súdu, ktorý túto vec prerokúva,aby posúdil schopnosť maloletého sťažovateľa formulovať vlastné názory, a v prípade,že dospeje k záveru o jej danosti, aby následne pripravil všetky podklady potrebné na jehovypočutie tak, aby výsluch nemusel byť opakovaný, resp. neskôr doplňovaný, a po výsluchumaloletého sťažovateľa zhodnotil jeho názory s prihliadnutím na jeho vek a úroveň.
Ústavný súd nezistil, že by samotná skutočnosť, že súdy zúčastnené na rozhodovanímaloletého sťažovateľa v konaní dosiaľ nevypočuli, v kontexte posúdenia eventuálnehoporušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6ods. 1 dohovoru umožňovala dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušeniauvedených práv.
Aj vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdomskutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov, považuje postupkrajského súdu za ústavne akceptovateľný. Navyše, princíp subsidiarity zahŕňa okrem inéhoaj zásadu minimalizácie zásahov ústavného súdu do právoplatných rozhodnutí inýchorgánov verejnej moci, ktorým sa vo svojej rozhodovacej činnosti dôsledne riadi(napr. IV. ÚS 303/04, I. ÚS 55/2011, IV. ÚS 567/2012). Ústavný súd v nadväznostipoukazuje tiež na to, že obsahom označeného základného práva nie je právo na rozhodnutiev súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní(II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).
Vzhľadom na to, že ústavný súd zhodnotil právne závery krajského súduako správne, nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutým postupom krajského súdua základným právom sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani ichprávom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, predloženú sťažnosťv tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
3.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou.Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru. Manželstvo,rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detía mladistvých.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; detimajú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziťa maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súduna základe zákona.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávnenýmzasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa odseku 2 štátny orgán nemôžedo výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonoma nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnejbezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti,ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
Sťažovatelia v odôvodnení svojej sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniuuvedených práv garantovaných ústavou a dohovorom neuviedli žiadne relevantné dôvody.Ústavný súd preto považuje túto námietku za neopodstatnenú a konštatuje, že už prima facienie je daná príčinná súvislosť medzi týmito označenými právami sťažovateľov a napadnutýmuznesením krajského súdu, respektíve postupom, ktorý mu predchádzal. Ústavný súd pretosťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavneneopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmisťažovateľov nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015