znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 117/2014-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   I.,   T.,   zastúpenej   euroadvokátom   JUDr.   Lubomírem Müllerem,   Symfonická   1496/9,   Praha, Česká   republika,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva podľa čl. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 188/2013 z 28. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. I.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 22. júla 2013 doručená   sťažnosť   V.   I.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho základného   práva   na   rovnosť   podľa   čl.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len „listina“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   5   Co   188/2013 z 28. marca 2013 (ďalej len „krajský súd“ a „uznesenie krajského súdu“).

2.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   pozostalou   dcérou   po   J.   F. (ďalej len „poručiteľ“).   Rozsudkom   bývalého   Nižšieho   vojenského   súdu   Bratislava sp. zn. Vt 179/50-I. z 5. septembra 1950 bol poručiteľ uznaný vinným z trestného činu vyhýbania sa služobnej povinnosti podľa § 270 ods. 1 písm. b) Trestného zákona vo vtedy platnom znení a bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov. Uznesením Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   2   Nt   9/2010 z 18. januára 2011 bola v uvedenej veci poručiteľa povolená obnova konania a odsudzujúci rozsudok bol zrušený. Následným uznesením okresného súdu sp. zn. Vt 179/50 z 9. mája 2011 bolo trestné stíhanie poručiteľa zastavené, pretože žalovaný skutok nie je trestným činom.

3. Sťažovateľka 4. októbra 2011 požiadala Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“)   o   odškodnenie,   okrem   iného   aj   vo   veci   náhrady nákladov trestného konania. Keďže ministerstvo sa k uplatnenému nároku sťažovateľky nevyjadrilo   v   zákonnej   lehote   šiestich   mesiacov,   sťažovateľka   podala   3.   augusta   2012 na okresnom súde žalobu proti Slovenskej republike, ktorou sa domáhala náhrady nákladov trestného konania vo výške 6,64 € s príslušenstvom. Dňa 3. septembra 2012 ešte v čase, keď príslušný   súd   vec   sťažovateľky   neprerokoval,   ministerstvo   priznalo   náhradu   nákladov v požadovanej   výške.   Následne   sťažovateľka   podaním   zo   4.   októbra   2012   zaslala okresnému súdu   návrh na zastavenie konania, keďže jej nárok bol v istine uspokojený a úrok z omeškania bol natoľko nepatrný, že netrvala na jeho ďalšom zaplatení, s tým, že si návrhom zároveň uplatnila náhradu trov konania.

4. Okresný súd uznesením sp. zn. 6 C 77/2012 z 10. januára 2013 konanie v celom rozsahu zastavil a sťažovateľke priznal náhradu trov konania v sume 48,46 €. Na podklade odvolania žalovaného účastníka krajský súd uznesením zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa tak, že sťažovateľke náhradu trov konania nepriznal, pretože jej konanie považoval za nehospodárne a neúčelné, a to predovšetkým z toho dôvodu, že sťažovateľka sa   mohla   viacerých   ňou   uplatnených   nárokov   domáhať   len   jednou   žalobou,   a   nie jednotlivými žalobami pre každú položku nároku samostatne. Súčasne krajský súd uznal, že je právom sťažovateľky určiť si spôsob, akým si bude svoje práva uplatňovať, avšak pokiaľ bude postupovať nehospodárne, náhrada trov konania jej nebude priznaná.

5. Podľa názoru sťažovateľky uznesením krajského súdu boli porušené jej označené základné práva. Vo svojej veci považuje za kľúčové posúdenie otázky, kedy je v prípade tzv. drobného sporu náhrada trov konania neprimeraná a ako treba prípadnú neprimeranosť riešiť.   Sťažovateľka   ďalej   v   sťažnosti   odôvodňuje   ňou   zvolený   procesný   postup,   to znamená,   podávanie   jednotlivých   žalobných   návrhov   pre   každú   časť   celkového   nároku osobitne, a to s ohľadom na to, že ministerstvo niekedy vydáva rozhodnutia o náhrade ušlého   zárobku,   o   trovách   obhajoby   a   o   ostatných   položkách   samostatne,   ako   aj s prihliadnutím na prax niektorých súdov, ktoré v obdobných kauzách vyčleňujú jednotlivé nároky   na samostatné   konanie.   Sťažovateľka   vyjadruje   presvedčenie,   že   krajský   súd   ju v skutočnosti „trestá za úspech“ v predmetnom konaní, keď jej ukladá, aby znášala svoje trovy konania. Domnieva sa, že je v rozpore s platnými právnymi predpismi uprieť úspešnej strane náhradu nákladov konania v spore len preto, že podala ešte iné žaloby kvôli iným položkám. Takéto kritérium účelnosti a hospodárnosti konania nie je na priznanie náhrady trov   nikde   ustanovené.   V   tejto   súvislosti   ďalej   sťažovateľka   pripomína,   že   konania o jednotlivých položkách v jej veci mali rozličný priebeh aj vzhľadom na to, že ministerstvo k jednotlivým položkám zaujíma rozdielne stanovisko, čo by v eventuálnom spoločnom konaní mohlo v konečnom dôsledku spôsobiť predĺženie a komplikovanie sporu.

6.   Napokon   sťažovateľka   vo   svojej   argumentácii   poukazuje   aj   na   rozdielnu rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, ktoré pri rozhodovaní o totožnom skutkovom stave prijali odlišný záver.

7.   V   petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiadala   vydať nález,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil   porušenie   označených   základných   práv   podľa   listiny   a   dohovoru   uznesením krajského súdu, zrušil uznesenie krajského súdu, priznal sťažovateľke náhradu primeraného zadosťučinenia v sume 100 € a náhradu trov konania.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.  

9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu zaručeného okrem iného aj v čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom   konaní.   Pokiaľ   ide o medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov, ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (obdobne napr. II. ÚS 1/95, II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Úlohou ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

12. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia zdôraznil, že sťažovateľka, resp. jej právny zástupca konal v rozpore so zásadou účelnosti a hospodárnosti konania, keď sa viacerými návrhmi domáha nároku, ktorý možno uplatniť jednou žalobou. Požiadavka na účelnosť a hospodárnosť konania pritom nekoliduje s dispozičnou zásadou procesného práva. Podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia je skutočne len na navrhovateľovi, koho bude žalovať a akým spôsobom, avšak aj takýto postup musí byť v súlade s ostatnými zásadami súdneho konania. V prípade sťažovateľky bol krajský súd toho názoru, že cieľom jej   postupu   bolo   navýšenie   trov   konania.   Jednou   žalobou,   ktorou   by   sťažovateľka požadovala   priznanie   všetkých   nárokov,   ktoré   inak   uplatnila   u   žalovaného   len   jednou žiadosťou, by jednoduchším a hospodárnejším spôsobom bol dosiahnutý rovnaký cieľ než „rozštiepenými návrhmi“ jedného nároku rozloženého do viacerých položiek. Krajský súd pritom   zdôraznil,   že   svojím   rozhodnutím   nespochybňuje   právo   sťažovateľky   v   súdnom konaní žalovať subjekt spôsobom, aký uzná za vhodné, na druhej strane si však musí byť vedomá,   že   v prípade,   ak   súd   bude   považovať   jej   spôsob   uplatnenia   nároku za nehospodárny,   neprizná   jej   nárok   na   náhradu   trov   konania,   ako   aj   učinil   v   danom konkrétnom prípade.

13. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom odôvodnení záverov krajského súdu. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu svoje rozhodnutie náležite odôvodnil a ustálil svoje závery tak, že nespochybňujú záver o ústavnokonformnom výklade. Skutočnosť, že sťažovateľka   sa   s   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom. V   zmysle   svojej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné   aj   arbitrárne   len   tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je úplne odchylné od   veci   samej,   alebo aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

14. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v danej veci sa má postupovať v zmysle § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keďže zastavenie konania zavinilo nad akúkoľvek pochybnosť ministerstvo, ktoré o žiadosti o odškodnenie v zákonnej lehote nerozhodlo, čím vznikla na strane sťažovateľky potreba   uplatniť   nárok   súdnou   cestou.   Rovnako   bolo   nesporné,   že   šlo   o   drobný   spor v zmysle § 200ea ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Sporná bola vo veci naproti tomu interpretácia a aplikácia ustanovenia § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

15.   Podľa   §   150   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   sú   tu   dôvody   hodné osobitného   zreteľa,   nemusí   súd   výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

16.   Podľa   §   150   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   ak   sú   trovy   konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť.

17.   Vo   všeobecnosti   platí,   že   rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   nedosahuje spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vysloviť porušenie základných práv a   slobôd,   akokoľvek   sa   môže   účastníka   konania   citeľne   dotknúť.   Ústavný   súd pri posudzovaní   problematiky   trov   konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu   k   predmetu konania pred všeobecnými súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo, a k zrušeniu napádaného výroku o trovách konania sa uchýli iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné   právo   (II.   ÚS   78/03,   II.   ÚS   31/04,   IV.   ÚS   45/06,   I.   ÚS   156/2010, IV. ÚS 311/2012, IV. ÚS 210/2013).

18. Ústavný súd v súlade s predchádzajúcou rozhodovacou praxou (II. ÚS 577/2013) ďalej uvádza, že v ustanovení § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sa uvádzajú dôvody hodné osobitného zreteľa skôr vo všeobecnej rovine s tým, že ustálenie konkrétnych dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   je   vecou   posúdenia   súdu   v   tom-ktorom   prípade. Napriek   tomu   je   napríklad   v   tomto   ustanovení   konkretizované,   že   dôvodom   hodným osobitného zreteľa je aj okolnosť, či úspešný účastník konania uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patrí. Naproti tomu ustanovenie § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa javí byť odlišnej povahy v tom zmysle, že sa tu definuje konkrétny dôvod   nepriznania,   resp.   zníženia   náhrady   trov.   Tento   dôvod   spočíva   v   tom,   že   trovy konania sú v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke. Zákon teda v tomto prípade označuje za dôvod moderácie (zmiernenia) výšky náhrady trov neprimeranosť výšky týchto trov.   Z   pohľadu   ústavného   súdu   treba   považovať   za   rozhodujúce,   že   pohľadávka uplatňovaná pred všeobecným súdom (6,64 €) je niekoľkonásobne nižšia ako sťažovateľkou uplatňovaná   výška   náhrady   trov   konania   (48,46   €).   Ide   o   tak   výrazný   nepomer   medzi uplatňovanou pohľadávkou a výškou náhrady trov, ktorý bez ohľadu na ďalšie faktory robí stanovisko krajského súdu dostatočne presvedčivým.

19.   Pre   úplnosť   možno   ešte   uviesť,   že   ustanovenie   §   150   ods.   2   Občianskeho súdneho   poriadku   je   ustanovením   s   tzv.   relatívne   neurčitou   hypotézou   ponechávajúcou na zvážení súdu, či trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané, resp. čo vôbec   pod   neprimeranosťou   treba   rozumieť.   Ide   teda   o   také   ustanovenie,   ktoré   dáva relatívne široké medze pre sudcovské uváženie, resp. sudcovský zmysel pre spravodlivosť. Ako   na   to   ústavný   súd   už   poukázal,   neprimeranosť   výšky   trov   konania   v   porovnaní s výškou pohľadávky uplatňovanej v spore vo veci samej je v predmetnom prípade natoľko markantná, že ústavný súd nevidí dôvod na to, aby zasiahol do voľného uváženia krajského súdu,   ktoré   rozhodne   nevybočuje   so   zákonom   ustanoveného   rámca   vyplývajúceho z ustanovenia § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (pozri aj II. ÚS 577/2013). Treba tiež dodať, že hoci nepochybne bolo vecou slobodnej vôle sťažovateľky rozhodnúť sa, že viaceré nároky uplatňované proti rovnakému subjektu na základe rovnakých skutkových okolností uplatní vo viacerých samostatných žalobách, zároveň musí sťažovateľka znášať v súvislosti s náhradou trov konania prípadné možné následky vyplývajúce z takéhoto jej postupu vedúceho k uplatňovaniu drobných nárokov v zmysle § 200ea ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

20.   Napokon   k   namietanej   odlišnej   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov ústavný   súd   uvádza,   že   mu   zásadne   neprislúcha   zjednocovať in   abstracto judikatúru všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   právomoc,   ktorá   je   podľa   §   8   ods.   3   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zverená práve najvyššiemu súdu.

21. Porušenie práva podľa čl. 1 listiny videla sťažovateľka len v arbitrárnosti záverov napadnutého uznesenia krajského súdu, a preto ústavný súd s poukazom na už   uvedené dodáva,   že   keďže   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   nezistil   nič,   čo   by   mohlo signalizovať porušenie základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nie je daný dôvod pre iný záver ani vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 1 listiny.

22.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozhodnutím a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   z   iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   ktorej   reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd považuje sťažnosť z už uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnenú.

23. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

24.   Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť,   ústavný nerozhodoval   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky,   ktoré   sú   viazané   na   skutočnosť,   že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014