znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

g

I. ÚS 117/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. G., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 122/2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 248/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. februára 2012 doručená sťažnosť V. G., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 122/2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 248/2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania doručeným okresnému súdu 12. júla 2010 „domáhal, aby súd určil odporcovi v 1. a 2. rade (odporca   v   1.   rade   V.   a   odporca   v   2.   rade   S.,   pozn.) povinnosť   započítať   štúdium navrhovateľa v období od 01. 09. 1970 do 01. 08. 1972 na V. v N. ako činnosť, počas ktorej mali žiaci a študenti v dôchodkovom zabezpečení také práva a povinnosti ako zamestnanci v pracovnom   pomere,   ktorý   sa   na   účely   dôchodkového   zabezpečenia   hodnotil   ako zamestnanie   I.   kategórie   funkcií.   Svoj   návrh   odôvodnil   tým,   že   navrhovateľ   doručil odporcovi v 1. rade dňa 15. 02. 2006 žiadosť o priznanie výsluhového dôchodku. Odporca rozhodnutím č. VÚSZ-8827/2006 zo dňa 10. 03. 2006 žiadosť navrhovateľa o výsluhový dôchodok   zamietol   s   odôvodnením,   že…   Z výkazu   dôb   a   kategórií   funkcií   vedeného   V. vyplýva, že doba trvania štúdia na vojenskej škole od 01. 09. 1970 do 31. 07. 1972 je započítaná do III. kategórie, ktorá patrí do doby občianskeho zamestnania, nie do doby vojenskej služby. Navrhovateľ preto nesplnil podmienku nároku na výsluhový dôchodok podľa § 91 ods. 2 zák. č. 114/1998 Z. z. vykonaním služby 20 rokov v I. alebo II. kategórii. Proti uvedenému rozhodnutiu sa navrhovateľ odvolal, o odvolaní rozhodol odporca v 2. rade tak, že odvolanie navrhovateľa zamietol a rozhodnutie odporcu v 1. rade potvrdil s odôvodnením, že v rozhodnutí odporcu v 1. rade nezistil nedostatky. Podľa navrhovateľa (sťažovateľa pozn.) obdobie štúdia na vojenskej strednej škole od 01. 09. 1970 do 01. 08. 1972   má byť   zahrnuté v I.   kategórii,   potom celková doba   vojenskej   činnej   služby je   u navrhovateľa 20 rokov a 1 mesiac.“. Konanie o návrhu sťažovateľa bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 19 C 122/2010.

Okresný súd rozsudkom č. k. 19 C 122/2010-65 z 13. apríla 2011 konanie o návrhu sťažovateľa zastavil a v odôvodnení svojho uznesenia uviedol: „Odporcovia v 1. a 2. rade namietali   nedostatok   právomoci   súdu   rozhodovať   o   tejto   spornej   skutočnosti a to s poukazom na ust. § 81 ods. 3 písm. b) zák. č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov   a   vojakov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov,   podľa   ktorého   dávky výsluhového zabezpečenia priznáva, vypláca, zastavuje a odníma profesionálnemu vojakovi a pozostalým po ňom a vojakovi prípravnej služby a pozostalým po ňom Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. Súd sa stotožnil s názorom odporcov v 1. a 2. rade o nedostatku právomoci súdu rozhodovať o návrhu navrhovateľa, keď predmetom návrhu navrhovateľa je posúdenie otázky, podmieňujúcej vznik nároku navrhovateľa na výsluhový dôchodok, pričom podľa vyššie uvedeného ustanovenia zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov   dávky   výsluhového   zabezpečenia   priznáva   odporca   v   1.   rade.   Z   uvedeného dôvodu súd konanie zastavil a keďže rozhodovanie o nároku navrhovateľa na výsluhový dôchodok   bolo   právoplatne   skončené,   neprichádzalo   do   úvahy   postúpenie   veci kompetentnému orgánu na rozhodnutie.

Súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľ po tom, čo odporca v 1. rade nevyhovel jeho žiadosti o výsluhový dôchodok a odporca v 2. rade ako odvolací orgán podľa § 84 ods. 3 zák. č. 328/2002 Z. z. potvrdil rozhodnutie odporcu v 1. rade mal možnosť v súlade s ust. § 84 ods. 5 zák. č. 328/2002 Z. z. obrátiť sa na súd so žalobou o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Navrhovateľ však túto možnosť, ako sám v konaní uviedol, nevyužil,   pričom   je   potrebné   konštatovať,   že   zákonná   dvojmesačná   lehota   na   podanie správnej žaloby uplynula, keď rozhodnutie o odvolaní bolo navrhovateľovi doručené dňa 24. 04. 2006...“

Krajský súd uznesením č. k. 8 Co 248/2011-86 z 30. septembra 2011 na odvolanie sťažovateľa   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie. V odôvodnení svojho uznesenia krajský súd uviedol: „… ustanovenie § 7 O. s. p., ktoré vymedzuje právomoc súdov treba vykladať v súvislosti s ustanovením § 104 ods. 1 vety druhej   O.   s.   p.,   ktoré   predpokladá,   aby   súd   zastavil   konanie   v   prípade   nedostatku právomoci   a   zároveň   mu   ukladá   rozhodnúť   o   postúpení   veci   inému   orgánu,   ktorého právomoc   konať   vo   veci   je   daná   (výnimkou   je   právomoc   cudzozemského   orgánu).   Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ súd pri skúmaní procesných podmienok konania dospeje k záveru, že nie je daná jeho právomoc na konanie vo veci v zmysle ust. § 7 O. s. p. a nie je daná   ani   právomoc   žiadneho iného   orgánu na jej prejednanie   a   rozhodnutie,   potom v intenciách ústavne zaručeného práva každého na súdnu ochranu, nemôže konanie pre tento nedostatok bez ďalšieho postupu zastaviť, ale otázku právomoci musí riešiť pozitívne, vo svoj   prospech,   teda   vec   musí   prejednať   sám,   nemôže   odmietnuť   výkon   súdnictva   s odôvodnením, že predmetný vzťah nie je upravený právnym predpisom, pretože v opačnom prípade by konal v rozpore so zásadou zákazu denegatio iustitiae.

Nedostatok   právomocí   súdov   nemožno   zamieňať   s   nedostatkom   hmotnoprávnej úpravy   (občianskoprávnej,   pracovnej,   rodinnej,   obchodnej   a   pod.)   brániacej   súdu o konkrétne   uplatnenom   nároku   rozhodnúť.   Tento   nedostatok   musí   súd   vyriešiť   len meritórnym rozhodnutím vo veci...

Súd prvého stupňa sa v prvom rade dopustil procesného pochybenia v tom, keď o zastavení konania pre nedostatok právomoci rozhodol v rozpore s ust. § 152 ods. 1 O. s. p.   rozsudkom   keďže   vzhľadom   na   to,   že   nerozhodoval   o   veci   samej,   mal   rozhodnúť   o zastavení konania podľa § 167 ods. 1 O. s. p. uznesením.

Súd prvého stupňa nepostupoval správne ani v tom, že pokiaľ aj konanie zastavil pre nedostatok právomoci,   mal vec postúpiť orgánu do právomoci ktorého podľa neho vec patri, hoci aj o nej už malo byť právoplatne rozhodnuté a nemožno ju znova pre prekážku res iudicata prejednať; s touto sa totiž rovnako prináleží vysporiadať orgánu príslušnému na konanie vo veci samej...

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že vo veci žiadosti navrhovateľa o výsluhový dôchodok   bolo   v   správnom   konaní   podľa   §   83   a   §   84   cit.   zákona   už   právoplatne rozhodnuté…   Navrhovateľ   sa   žalobou   na   súde   nedomáhal   preskúmania   zákonnosti rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti.

V danej veci je však predmetom konania žaloba o uloženie povinnosti započítania doby štúdia na účely dôchodkového zabezpečenia (vzniku nároku na priznanie výsluhového dôchodku), o ktorej sa nerozhoduje v správnom konaní podľa § 83, § 84 cit. zákona ako o dávkach sociálneho zabezpečenia, resp. o žiadosti o priznanie výsluhového dôchodku, ale je žalobou podľa § 80 písm. b/ O. s. p. na plnenie, o ktorej prináleží súdu rozhodovať podľa tretej časti O. s. p., s ohľadom na uvedené dospel odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, k záveru, že v danej veci (vzhľadom na znenie žalobného petitu návrhu) neprichádza do úvahy jej postúpenie orgánu sociálneho zabezpečenia vojakov na správne konanie podľa šiestej časti cit. zákona.

V   danej veci   bolo   preto   úlohou   súdu   prvého   stupňa zaoberať sa   navrhovateľom uplatňovaným nárokom z hľadiska existencie takého hmotnoprávneho podkladu, na základe ktorého by odporcom v 1. a 2. rade mala vzniknúť povinnosť, ktorej plnenia sa navrhovateľ domáha, teda či táto povinnosť započítania pre odporcov vyplýva z noriem občianskeho hmotného   práva   alebo   z   občianskoprávneho   vzťahu   účastníkov   konania   či   z   porušenia normy občianskeho práva (§ 489, § 494 Obč. zák.), s prihliadnutím na tú právne významnú skutočnosť, že otázka započítania doby štúdia bola, ako predbežná, už záväzne vyriešená právoplatným   rozhodnutím   správneho   orgánu   o   zamietnutí   žiadosti   navrhovateľa o priznanie výsluhového dôchodku, z ktorého musí súd prvého stupňa aj pri rozhodovaní v danej veci vychádzať (§ 135 ods. 2 O. s. p.)...“

Sťažovateľ priebeh namietaných konaní v sťažnosti opísal takto:„Dňa 12.   7.   2010 podal sťažovateľ návrh...   na začatie konania na Okresný súd Bratislava I, súdy vo veci sťažovateľa postupovali nasledovne...

dňa 9. 9. 2010 bolo sťažovateľovi doručené vyjadrenie odporcu 2/ k návrhu, ktoré bolo Okresnému súdu Bratislava I doručené 2. 8. 2010...

na deň 28. 2. 2011 súd nariadil vo veci prvé pojednávanie, pojednávanie sa nekonalo pretože   súd   oznámil   právnej   zástupkyni   navrhovateľa,   že   pojednávanie   sa   odročuje   / 7 mesiacov po podaní návrhu/… na deň 13. 4. 2011... teda prvýkrát súd konal na tomto pojednávaní na ktorom aj rozhodol /9 mesiacov po podaní návrhu/...

podaním zo dňa 2. 6. 2011 sa sťažovateľ odvolal… Krajský   súd   Bratislava   o   odvolaní   navrhovateľa   rozhodol   uznesením   dňa   30.   9. 2011 /zhruba 3 mesiace po podaní odvolania/, toto rozhodnutie bolo doručené Okresnému súdu Bratislava I   28. 10. 2011 a právnej zástupkyni navrhovateľa dňa 6. 2. 2011, čiže Okresný súd Bratislava I rozhodnutie Krajského súdu Bratislava doručil sťažovateľovi… až po troch mesiacoch a sťažovateľ sa o obsahu tohto rozhodnutia dozvedel až po štyroch mesiacoch.

Sťažovateľ listom zaslal dňa 13. 12. 2011… na Okresný súd Bratislava I sťažnosť na prieťahy   v   konaní   pričom   táto   jeho   sťažnosť   nebola   k   dnešnému   dňu   vybavená,   teda neobdržal žiadne vyrozumenie o vybavení tejto sťažnosti...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 122/2010 a   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co   248/2011,   prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie 3 000 € od okresného súdu a 300 € od krajského súdu a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04,   III.   ÚS   168/05, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 122/2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 248/2011.

Sťažovateľ   videl   porušenie   ním   označeného   základného   práva   v nečinnosti,   resp. neefektívnej činnosti okresného súdu a krajského súdu v namietaných konaniach.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah   v   súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Ústavný súd konštatuje, že síce postup okresného súdu vzhľadom na zrušenie jeho uznesenia krajským súdom a vrátenie veci na ďalšie konanie je možné charakterizovať ako neefektívny, uvedené však vzhľadom na celkovú dĺžku konania (v trvaní od 12. júla 2010, t. j. jeden rok a sedem mesiacov), ako aj vzhľadom na samotné dôvody, pre ktoré krajský súd   zrušil   uznesenie   okresného   súdu,   a   priebeh   konania   pred   okresným   súdom   a   tam vykonané dôkazy nie je možné hodnotiť ako taký prieťah v konaní, ktorý by mohol viesť k porušeniu označeného práva sťažovateľa okresným súdom.

Ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   v   prípadoch,   keď   sa   ňou   namieta   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že musí smerovať proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci   do   základných   práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 215/07, III. ÚS 305/07).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (29. februára 2012) krajský súd už vo veci nekonal, z čoho vyplýva, že zo strany krajského súdu objektívne nemohlo dochádzať k prieťahom v konaní, a tým k porušeniu základného práva sťažovateľa.

Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosť, obsahom ktorej bolo namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 122/2010 a krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 248/2011, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2012