znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 117/08-70

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. júna 2008 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti A., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. A. B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v   konaní sp. zn. NM 1 T 155/2001 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo spoločnosti A., a. s., B., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. NM 1 T 155/2001 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Trenčín   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   NM   1   T   155/2001 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti A., a. s., B., p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 10 098 Sk (slovom desaťtisícdeväťdesiatosem slovenských korún), ktorú je Okresný súd Trenčín p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. A. B. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti spoločnosti A., a. s., B., vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. I. ÚS 117/08-48   z 10.   apríla   2008   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   A.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   vo   veci   namietaného   porušenia   označeného   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. NM 1   T   155/2001. Vo   vzťahu   k ďalším   označeným porušovateľom   ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. Porušenie základného práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľka v tomto opísanom skutkovom stave:

„Okresný súd v Novom Meste nad Váhom v predmetnej veci nekonal a od podania obžaloby zo dňa 10. 07. 2001 nevytýčil termín hlavného pojednávania, podali sme dňa 26. 4.   2002   žiadosť   o nariadenie   hlavného   pojednávania   v predmetnej   trestnej   veci za účelom čo najrýchlejšieho prejednania veci a spoľahlivého objasnenia všetkých okolnosti a to najmä tých, ktoré riešili otázku viny, ako aj náhrady škody.... Nato nám bolo doručené vyrozumenie z Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 09. mája 2002, ktorým sme boli informovaní o preťaženosti... súdu a jeho nedostatočnej personálnej obsadenosti a boli sme požiadaní o ospravedlnenie... Podaním zo dňa 15. októbra 2002 sme opätovne žiadali o urýchlené   súdne   konanie   a vytýčenie   termínu   hlavného   pojednávania   a teda aj o rozhodnutie   o náhrade   škody.  ...   Listom zo dňa 14.   novembra 2002 sme   boli   opäť upovedomení o slabej personálnej obsadenosti súdu, nakoľko sa zákonný sudca JUDr. M. dňa 31. 10. 2002 vzdal funkcie a boli sme požiadaní o trpezlivosť. (...) Hlavné pojednávanie v tejto trestnej veci bolo nariadené až na deň 25. október 2005, čo bolo deväť rokov od podania   trestného   oznámenia   a bezmála   štyri   roky   od   podania   obžaloby.   (...)   Konaním obžalovaných v tejto trestnej veci nám vznikla len na nesplatených leasingových splátkach škoda vo výške 1.480.946,10 Sk, ktorá práve pre neúmernú zdĺhavosť trestného konania bez akéhokoľvek náznaku rozhodovania vo veci samej dnes prevyšuje sumu 5 000 000,- Sk.“.

3. Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   v konaní okresného súdu sp. zn. NM 1 T 155/2001 a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci bez   prieťahov.   Zároveň   sťažovateľka   žiada   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   ako   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v sume   5   000   000   Sk   a náhradu   trov právneho zastúpenia.

Svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila tým, že: „...konaním   obžalovaných   v   tejto   trestnej   veci   nám   vznikla   len   na   nesplatených leasingových   splátkach   škoda   vo   výške   1.480.946,10   Sk,   ktorá   práve   pre   neúmernú zdĺhavosť   trestného   konania   bez   akéhokoľvek   náznaku   rozhodnutia   vo   veci   samej   dnes prevyšuje sumu 5.000.000,- Sk.“

4.   Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   podaním   z   25.   februára   2008 a z 29. apríla 2008 písomne vyjadril okresný súd (sp. zn. Spr. 253/08) a k jeho vyjadreniu zaujal stanovisko právny zástupca sťažovateľky podaním zo 16. mája 2008.

4.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení z 25. februára 2008 uviedla chronologický priebeh úkonov (v podstate zhodný s uvedeným v II. časti, pozn.) s tým, že „(...) Termín hlavného pojednávania bol prvýkrát rozpísaný na deň 25. 10. 2005, pričom od   01.   01.   2005   predmetná   vec   prešla   z   dôvodu   príslušnosti   na   Okresný   súd v Trenčíne.  ... Po   oboznámení   sa   s   obsahom   spisu   sp.   zn.   NM-1   T   155/2001   nemôžem konštatovať zvýšenú skutkovú či právnu zložitosť tejto veci. … Z predmetného súdneho spisu sp. zn. NM-1T 155/2001 som nezistila žiadne prieťahy, ktoré by spôsobil sťažovateľ. Značné prieťahy som zistila v prípravnom konaní, ako aj prieťahy spôsobené Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom po podaní obžaloby do vytýčenia prvého hlavného pojednávania, prieťahy boli spôsobené aj zavinením obžalovaného M. G., ktorému nebolo možné doručiť predvolanie   na   hlavné   pojednávanie   a   následne   sa   bez   ospravedlnenia   na hlavné pojednávanie nedostavil, čiastočné prieťahy boli spôsobené z dôvodu práceneschopnosti zákonného sudcu.“.

4.2 Právny zástupca sťažovateľky na toto vyjadrenie okresného súdu reagoval takto: «...   Z   uvedeného jednoznačne   vyplýva,   že hoci značné prieťahy v horeuvedenom trestnom konaní, tak ako to tvrdí Okresný súd v Trenčíne, boli spôsobené Okresným súdom v   Novom   Meste   nad   Váhom,   tak   od   01.   januára   2005   bol   za   tieto   prieťahy   v   konaní zodpovedný Okresný súd v Trenčíne. Nakoľko podľa ostatnej novely zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov SR v platnom znení - „Ak bolo v trestnoprávnej veci začaté hlavné pojednávanie, k prechodu výkonu súdnictva nedochádza...“, jednoznačne vyplýva, že za prieťahy v konaní o trestnej veci sp. zn. NM – 1 T/155/2001 je plne zodpovedný Okresný súd v Trenčíne, ktorý je naďalej miestne a vecne príslušný na prejednanie a rozhodnutie v tejto trestnej veci. V tejto súvislosti si dovoľujem poukázať na skutočnosť, že od podania obžaloby na Okresný súd v Novom Meste nad Váhom v roku 2001 prešli štyri roky bez vykonania jediného úkonu. Následne došlo od 01. januára 2005 k prechodu tejto trestnej veci z dôvodu príslušnosti na Okresný súd Trenčín, ktorému trvalo bezmála 11 mesiacov kým vytýčil prvé hlavné pojednávanie. Rovnako sme toho názoru, že Okresný súd v Trenčíne je plne zodpovedný za skutočnosť, že sa obžalovaný M. G. vyhýbal trestnému konaniu, nakoľko súd nebol schopný zabezpečiť v takto zdĺhavom trestnom konaní jeho účasť, hoci tak   vzhľadom na   priebeh   konania   a   evidentný   úmysel   obžalovaného   M.   G.   vyhnúť   sa trestnému konaniu, urobiť mal a taktiež disponuje inštitútmi na to určenými.»

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z písomných   vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. NM 1 T 155/2001 ústavný súd zistil tento relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Okresná prokuratúra Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. Pv 616/00 13. júla 2001 podala obžalobu na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom proti obžalovanému M. G. a M.   Č.   pre   trestný   čin   sprenevery   v spolupáchateľstve,   pretože   predmet   leasingu   bez vedomia a súhlasu sťažovateľky previedli na inú osobu, čím sťažovateľke spôsobili škodu 926 839 Sk. Okresný súd obžalobu zaevidoval pod sp. zn. NM 1 T 155/01 a následne boli vykonané tieto úkony vo veci:

Sudca 6. júna 2005 vydal kancelárii pokyn nariadiť termín súdneho pojednávania na 25.   október   2005   a zaslať   odpis   obžaloby   sťažovateľke   aj   s predvolaním na pojednávanie.   Zásielku   okresného   súdu   prevzal   splnomocnenec   sťažovateľky 28. septembra 2005.

Sťažovateľka 21. októbra 2005 podaním okresnému súdu uplatnila nárok na náhradu škody   voči   obžalovaným   a priložila   originál   splnomocnenia   z   19.   októbra   2005 na zastupovanie pred okresným súdom pre advokáta JUDr. A. B.

Okresný súd hlavné pojednávanie 25. októbra 2005 odročil na neurčito z dôvodu, že sa nedostavili obžalovaní. Sťažovateľka bola zastúpená právnym zástupcom. Sudca vydal kancelárii pokyn na zisťovanie adresy pobytu obžalovaného M. G.

Sudca   9.   novembra   2006   vydal   kancelárii   pokyn   nariadiť   termín   hlavného pojednávania na 19. december 2006.

Okresný súd opatrením č. k. NM 1 T/155/2001-349 z 20. novembra 2006 ustanovil obžalovanému M. G. advokáta na zastupovanie pred okresným súdom.

Sudca 14. decembra 2006 vydal kancelárii pokyn zrušiť nariadený termín hlavného pojednávania na 19. december 2006 z dôvodu práceneschopnosti.

Sudca dal 30. januára 2007 kancelárii pokyn nariadiť termín hlavného pojednávania na 27. apríl 2007.

Hlavné pojednávanie 27. apríla 2007 okresný súd odročil na 28. jún 2007 z dôvodu, že obžalovaný M. G. sa nedostavil na pojednávanie a ani svoju neúčasť neospravedlnil, s tým, že bude predvedený na hlavné pojednávanie políciou. Zástupca sťažovateľky sa na pojednávanie dostavil.

Okresný súd vydal uznesenie č. k. NM 1 T/155/2001-367 z 27. apríla 2007, ktorým uložil obžalovanému poriadkovú pokutu vo výške 5 000 Sk z dôvodu, že sa nezúčastnil hlavného pojednávania 27. apríla 2007 a ani svoju neúčasť neospravedlnil.

Okresný súd vydal príkaz č. k. NM 1 T/155/2001-378 z 28. júna 2007 na zatknutie M. G. z dôvodu, že sa vyhýba trestnému stíhaniu.

Sudca 28. júna 2007 vydal kancelárii pokyn na doručenie príkazu na zatknutie M. G. Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru T.

Úradným   záznamom   17.   augusta   2007   bolo   sudcom   vyznačené,   že   príkaz na zatknutie   bol   splnený   a obžalovaný   bude   predvedený   na   okresný   súd   za   účelom výsluchu.

Dňa 17. augusta 2007 bola na okresnom súde o 17. 00 h spísaná zápisnica o výsluchu zatknutého obžalovaného M. G. Po výsluchu zatknutého sudca vydal opatrenie, ktorým zatknutý obžalovaný M. G. bol prepustený zo zatknutia 17. augusta 2007 o 17.20 h.Sudca   22.   augusta   vydal   2007   kancelárii   pokyn   nariadiť   termín   hlavného pojednávania na 26. október 2007.

Sudca 23. októbra 2007 vydal kancelárii pokyn zrušiť nariadený termín pojednávania na 26. október 2007 a nariadiť nový termínu hlavného pojednávania na 21. január 2008.Sudca 12. novembra 2007 vydal kancelárii pokyn zrušiť nariadený termín hlavného pojednávania na 21. januára 2008 z dôvodu zmeny zákona č. 371/2004 Z. z.

Podľa vyjadrenia predsedníčky okresného súdu z 29. apríla 2008 termín hlavného pojednávania vo veci bol nariadený na 9. jún 2008.

III.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. NM 1 T 155/2001 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, resp. práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého   „každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   v primeranej   lehote prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch“.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   aj   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

1. Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníkov   a postup   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.1 Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je trestnoprávne konanie (rozhodovanie o vine a treste za spáchaný skutok a náhrada škody), ktoré sa na súde začalo   podaním   obžaloby   13.   júla   2001,   teda   pred   viac   ako   siedmimi   rokmi,   pričom trestnoprávne konanie nie je právoplatne skončené.

1.2   Vychádzajúc   z obsahu   súdneho   spisu   sp.   zn.   NM   1   T   155/2001   a postupu okresného   súdu   v predmetnom   konaní   ústavný   súd   konštatuje,   že   právna   a ani faktická náročnosť neboli príčinou doterajšej dĺžky konania. Uvedenú skutočnosť napokon potvrdila aj predsedníčka okresného súdu.

1.3 V správaní sťažovateľky nezistil ústavný súd skutočnosti, ktoré by opodstatňovali konštatovanie   o   ich   vplyve   na   vznik   zbytočných   prieťahov   v   posudzovanom   konaní. Sťažovateľka,   ktorá   ešte   v roku   1996   podala   v predmetnej   veci   trestné   oznámenie, v trestnom   konaní   vystupovala   ako   poškodená,   ktorá   sa   opakovane   domáhala   konania vo veci.

1.4   Napokon sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   v predmetnej trestnoprávnej   veci,   pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   z predloženej   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokumentov,   ako aj zo stanovísk účastníkov konania a na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd konštatoval zbytočné prieťahy. Okresný súd v dobe od 13. júla 2001 až do 31. januára 2005, keď po prvýkrát nariadil termín na hlavné pojednávanie s obžalovanými, vo veci nevykonal žiaden úkon smerujúci k prerokovaniu a rozhodnutiu veci. Taktiež v čase od 18. novembra 2005 (keď sa dozvedel adresu obžalovaného G.) do 9. novembra 2006 (keď nariadil termín hlavného pojednávania) okresný súd nevykonal žiaden úkon.

Napriek počtu nariadených pojednávaní, ktoré sa v prevažnej miere odročovali pre neprítomnosť obžalovaných, neefektívnosť úkonov súdu možno vidieť aj v tom, že okresný súd hlavné pojednávanie na 26. október 2007 už 23. októbra 2007 zrušil a nariadil nový termín   hlavného pojednávania na 21.   január 2008.   Následne okresný   súd   12. novembra 2007 zrušil nariadený termín hlavného pojednávania na 21. január 2008 z dôvodu zmeny zákona   č.   371/2004   Z.   z.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   v znení neskorších predpisov.

Okresný súd nevykonával úkony smerujúce k rýchlemu odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako poškodená nachádzala.

Okresný súd priznal prieťahy v konaní v dobe od 13. júla 2001 do 31. januára 2005. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02) nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie,   ako   aj   skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť efektívnosť úkonov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný   súd   hodnotí   obdobie   nečinnosti   od   13.   júla   2001   do   31.   januára   2005 a od 18. novembra 2005 do 9. novembra 2006 ako zbytočný prieťah v konaní v trvaní viac ako štyri a pol roka.

2. Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1. O porušení označených práv (a ďalšie, pozn.) ústavný súd rozhodol iba vo vzťahu k okresnému súdu, ktorému po roku 2005 a v súčasnosti patrí príslušnosť na jej prerokovanie.

3.   V nadväznosti na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

4. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka   žiadala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 5 000 000 Sk z dôvodov uvedených v bode 3 I. časti odôvodnenia nálezu.

Právomoc ústavného súdu priznať primerané finančné zadosťučinenie nepredstavuje realizáciu   práva   priznaného   čl.   46   ods.   3   ústavy.   Primerané   finančné   zadosťučinenie nemožno stotožňovať s odškodným, s náhradou či už za skutočnú škodu alebo za ušlý zisk. Jazykovým výkladom možno odvodiť, že „primerané finančné zadosťučinenie“ znamená zadosťučinenie, ktoré sa poskytne v peniazoch a v sume, ktorá je primeraná. Primeranosť spočíva v nastolení spravodlivej rovnováhy medzi poškodeným záujmom a protiprávnym správaním. S prihliadnutím na to, že ide o primerané finančné zadosťučinenie, ktoré sa má poskytnúť podľa výslovnej úpravy ústavy, možno dôvodiť, že hodnotou, na ktorej vznikla ujma, má byť základné právo alebo sloboda, a že protiprávne správanie možno stotožniť so správaním   odporujúcim   ústave.   Primerané   finančné   zadosťučinenie   nie   je   zhodné s odškodnením; vznik právne významného dôvodu na odškodnenie nevylučuje, že za to isté správanie sa prizná aj primerané finančné zadosťučinenie. Naopak, ak právo na odškodné podľa právnej úpravy nevznikne, nie je tým vylúčená možnosť poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia. Primerané finančné zadosťučinenie je sankciou, ktorú ústavný súd ako orgán ochrany ústavnosti po vlastnej úvahe môže uložiť orgánu verejnej moci, ktorý vo svojej činnosti nedbá na dodržovanie ústavného práva.

Podobne už ústavný súd uviedol, že „cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je   náhrada   nemajetkovej   ujmy,   a   nie   prípadná   náhrada   škody“   (III.   ÚS   75/01),   alebo „pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody“ (IV. ÚS 15/03), alebo „podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha... Dôvodom nemôže byť len výška sumy uplatnenej v spore, ktorá navyše bola sťažovateľovi priznaná. Preto ústavný súd primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nepriznal“ (II. ÚS 36/02).

Vzhľadom na to, že sťažovateľka (ktorá bola kvalifikovane zastúpená advokátom) odôvodnila priznanie finančného zadosťučinenia iba tým, že „konaním obžalovaných v tejto trestnej   veci   nám   vznikla   len   na   nesplatených   leasingových   splátkach   škoda   vo   výške 1.480.946,10 Sk, ktorá práve pre neúmernú zdĺhavosť trestného konania bez akéhokoľvek náznaku rozhodnutia vo veci samej dnes prevyšuje sumu 5.000.000,- Sk.“, teda výslovne uviedla, z akých dôvodov sa ho domáha (§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde), pričom ide o dôvody podmieňujúce prípadne priznanie náhrady škody (čl. 46 ods. 3 ústavy), o ktorej ústavný súd primárne nerozhoduje, a preto primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľke nepriznal.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   navyše   pripomína,   že   jeho   fakultatívna   právomoc priznať primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v žiadnom rozsahu a nijakým   spôsobom   nemodifikuje   ani   nerozširuje   účel   ochrany,   ktorú   ústavný   súd poskytuje   v konaní   o namietanom   porušení   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť, že jeho právomoc   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy sťažovateľke,   ktorej   sťažnosti   vyhovie   v merite   veci,   nie   je   samostatným   nárokom sťažovateľky   na   akési   odškodnenie   za   prípadné   prieťahy   v konaní   príslušného   štátneho orgánu, ale má len akcesorickú povahu. Satisfakčný potenciál rozhodnutia ústavného súdu teda nie je autonómnym prvkom ním poskytovanej ochrany ani akýmsi paralelným titulom pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné   právo   sťažovateľa   a prostredníctvom   tohto   práva   aj   princíp   právnej   istoty (I. ÚS 235/03).

5. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Úspešnej sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom. Advokát vykonal tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu zastupovania, spísanie sťažnosti 16. januára 2008 a zaujatie stanoviska 16. mája 2008 k vyjadreniu okresného súdu.

Odmena za jeden úkon právnych služieb (v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), t. j. 1/6 z výpočtového základu 19 056 Sk v roku 2008, je 3 176 Sk. Advokát vykonal v roku 2008 tri právne úkony za   ktoré   mu   prináleží   odmena   3-krát   3   176   Sk   a režijný   paušál   3-krát   190   Sk.   Takto stanovená tarifná odmena spolu s režijným paušálom predstavuje sumu 10 098 Sk. Odmena advokátovi za poskytnuté služby v konaní pred ústavným súdom (za tri úkony právnych služieb) predstavuje spolu sumu 10 098 Sk.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   v tejto   časti   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2008